znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 71/2012-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. C., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom   JUDr. S.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 3 a práva podať návrh na začatie konania, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti, zaručeného čl. 5 ods. 4 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 114/2011 a jeho uznesením z 10. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 24/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe, ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 3, práva podať návrh na začatie konania, v ktorom by súd urýchlene rozhodol   o zákonnosti   zaručeného čl.   5   ods. 4   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 0 Tp 114/2011   a jeho   uznesením   z 10.   novembra   2011 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 24/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu v Prešove, uznesením zo dňa 10. 11. 2011, sp. zn.: 0Tp/114/2011, podľa ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku, z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby.

Existenciu   deklarovaného   väzobného   dôvodu,   podľa   ust.   §   71   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku, v uznesení o vzatí do väzby sťažovateľa... skutkovo nijako neodôvodnil.... v písomnom vyhotovení predmetného uznesenia o vzatí obvineného do väzby, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 02. 12. 2011, deklarované väzobné dôvody skutkovo vymedzil tak, že dôvodná obava z pôsobenia sťažovateľa na svedkov, obvinených, znalcov, resp. z marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné konanie, vyplýva zo skutočností, že   sťažovateľ   niekedy   v   júli   2011   pôsobil   na   spoluobvineného   M.   H.   (v   tom   čase   v procesnom postavení svedka), aby vypovedal pred vyšetrovateľom v jeho prospech, a teda aby mu potvrdil jeho alibi. Tieto skutkové okolnosti mali byť objektivizované na základe výpovede spoluobvineného V., M. H. a svedkov Ľ. H. (matky spoluobvineného M. H.) a R. H. (brata spoluobvineného M. H.).

Proti uznesenia   sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Prešove,   zo dňa 10. 11.   2011,   sp.   zn.:   0Tp   114/2011,   podal   v   zákonom   ustanovenej   lehote   sťažovateľ sťažnosť, zo dňa 14. 11. 2011, ktorú ešte následne doplnil samotným, písomným podaním, zo dňa 05. 12. 2011.

Sťažovateľ podanou sťažnosťou vytýkal napadnutému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie,   predovšetkým   jeho   nezákonnosť   spočívajúcu   v   rešpektovaní   materiálnych väzobných podmienok na jeho vzatie do väzby ako aj nezákonnosť v procesnom postupe vyšetrovateľa pri zadržaní sťažovateľa, ktoré časovo predchádzalo rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o vzatí sťažovateľa do väzby.

O podanej sťažnosti sťažovateľa... rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 20.   12.   2011,   sp.   zn.:   5Tpo/24/2011,   tak,   že   zamietol   túto   sťažnosť   ako   nedôvodnú. Predmetné   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   bolo   sťažovateľovi   doručené   dňa 04. 01. 2012.

Sťažovateľ namieta porušenie:

-práva na osobnú slobodu, podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy

-práva na osobnú slobodu, podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

-práva na spravodlivé súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) c) Dohovoru;

-právo   podať   návrh   na   začatie   konania,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

Porušenie práva na osobnú slobodu, podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy, sťažovateľ vidí tom,   že   všeobecné   súdy   rozhodujúce   o   väzbe   sťažovateľa   pri   svojom   rozhodovaní nerešpektovali   materiálne   a   procesné   väzobné   podmienky,   následkom   čoho   došlo rozhodnutím o väzbe k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa, z dôvodov a spôsobom, ktorý je rozpore s ust. § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako aj ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku a ust. § 86 ods. 1 Trestného poriadku.

Porušenie práva na osobnú slobodu, podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru, sťažovateľ vidí v   tom,   že   pozbavenie   jeho   osobnej   slobody,   v   dôsledku   väzobného   stíhania,   nebolo materiálne a procesne v súlade s vnútroštátnym právom, konkrétne v rozpore s ust. § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako aj v rozpore s ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku a ust. § 86 ods. 1 Trestného priadku.

Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru, sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o jeho vzatí do väzby, nerešpektovali procesné pravidlá, deklarované v ust. § 176 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Trestného poriadku, v spojení   s   ust.   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   týkajúce   sa   jeho   štruktúry   a   obsahu v dôsledku čoho bolo porušené právo sťažovateľa na náležité odôvodnenie rozhodnutia, keď v uznesení sudcu pre prípravné konanie o vzatí sťažovateľa do väzby absentovali konkrétne skutkové okolnosti, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera.

Porušenie práva na prípravu obhajoby, garantovaného v namietanom porušení čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, sťažovateľ vidí v popretí práva osobnej prítomnosti obhajcu na výsluchu   obvineného   M.   H.,   konaného   dňa   10.   11.   2011   o   12:30   hod.,   ktorý   mal objektivizovať   dôvodnosť   zadržania   obvineného   vyšetrovateľom,   ako   aj   existenciu konkrétnych skutkových okolností odôvodňujúcich väzobné stíhanie sťažovateľa.

Porušenie   práva   podať   návrh   na   začatie   konania,   v   ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, sťažovateľ vidí v neprimeranej dobe, po ktorú všeobecné súdy rozhodovali o jeho vzatí do väzby, keď sudca pre prípravné konanie, dňa 10. 11. 2011, rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby a Krajský súd v Prešove, rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, právoplatne   rozhodol   až   dňa   4.   1.   2012,   kedy   jeho   rozhodnutie   o   zamietnutí   sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o jeho vzatí do väzby bolo sťažovateľovi oznámené jeho doručením. Teda doba, po ktorú všeobecné súdy právoplatne rozhodli o vzatí sťažovateľa do väzby trvala takmer 2 mesiace.

Uznesenie   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   v   Prešove,   zo   dňa 10. 11. 2011, sp. zn.: 0Tp/114/2011, ktorým rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby a v ňom prezentované právne závery, nie sú zlučiteľné s Ústavou a Dohovorom, z týchto dôvodov: Okresný   súd   v   Prešove,   pri   rozhodovaní   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   neskúmal existenciu materiálnych a formálnych väzobných podmienok, spôsobom a v rozsahu ako to ustanovuje čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy a ust. § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Okresný   súd   v   Prešove,   uznesenie   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   neodôvodnil spôsobom predpokladaným v ust. § 71 ods. 1 písm. b) § 176 ods. 1 písm. d) ods. 2 v spojení s ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Okresný   súd   v   Prešove,   pri   svojom   rozhodovaní   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby osobitne neskúmal, či v konaní, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, boli porušené práva sťažovateľa a či toto porušenie mohlo mať vplyv na jeho rozhodovanie o väzbe sťažovateľa. Sťažovateľ je toho názoru, že pre rozhodnutie Okresného súdu v Prešove o jeho vzatí do väzby neboli naplnené materiálne väzobné podmienky týkajúce sa:

1. Dôvodnosti vedeného trestného stíhania sťažovateľa;

2. Existencie konkrétnych skutkových okolností zakladajúcich obavu, že sťažovateľ bude   pôsobiť   na   svedkov,   obvinených,   či   iným   spôsobom   bude   mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie...

Nemožno   v   tejto   súvislosti   prisvedčiť   správnosti   a   dôvodnosti   právnych   záverov prezentovaných   Krajským   súdom   v   Prešove   v   jeho   rozhodnutí   o   sťažnosti   podanej sťažovateľom proti rozhodnutiu Okresného súdu v Prešove o jeho vzatí do väzby, keď tento právne   uzatvára,   že   rozhodnutie   o   vzatí   do   väzby,   ktorého   obsah   sa   zaznamenáva   do zápisnice o procesnom úkone (výsluchu obvineného) nemusí obsahovať odôvodnenie. Túto povinnosť   procesný   predpis,   podľa   názoru   Krajského   súdu   v   Prešove,   ustanovuje   iba v prípade uvedenom v ust, § 72 ods. 3 Trestného poriadku. Z predmetného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove tak nepriamo vyplýva, že Okresný súd v Prešove, rozhodujúci o vzatí sťažovateľa do väzby, si svoju povinnosť deklarovať skutkové väzobné dôvody splnil tým, že ich deklaroval v písomnom vyhotovení rozhodnutia o vzatí sťažovateľa do väzby... Som tohto názoru, že sudca pre prípravné konanie, sa pri rozhodovaní o mojom vzatí do   väzby,   týmito   procesnými   pravidlami   dôsledne   neriadil,   keď   produkované   dôkazy, o ktoré   oprel   svoj   skutkové   zistenia,   nepodradil   kritickému   zhodnoteniu   vo   všetkých posudzovaných parametroch, osobitne   z   hľadiska   ich   hodnovernosti.   Namietaná nezákonnosť v procesnom postupe konajúceho súdu sa negatívne odrazila na správnosti jeho skutkových zistení a následne na relevantnosti právnych záverov. Jednoducho nemožno favorizovať a absolutizovať dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi na úkor iných dôkazov svedčiacich v jeho prospech. Takéto súdne rozhodovanie je nezákonné a nesie znaky súdnej ľubovôle...

V   konečnom   dôsledku   sťažovateľ   namieta,   že   sa   konajúci   súd   v   napadnutom rozhodnutí   vôbec,   resp.   nedostatočne   a   nepresvedčivo   vysporiadal   s   relevantnou argumentáciou obhajoby, popierajúc tak dôvodnosť vedeného trestného stíhania, ako aj existenciu väzobných dôvodov.

Osobitne uvedené platí pokiaľ ide o námietky, týkajúce sa dôvodnosti a splnenia procesných podmienok na zadržanie obvineného, ktoré časovo predchádzalo rozhodnutiu súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, pričom vyriešenie uvedenej otázky, priamo podmieňuje aj zákonnosť a dôvodnosť rozhodnutia o väzbe. V uvedenom smere považujem napadnuté rozhodnutie za arbitrárne...

Namietaná nezákonnosť založená v procesnom postupe a rozhodovaní všeobecných súdov   I.   a   II.   stupňa,   vo   svojich   dôsledkoch   zároveň   zakladá   aj   jeho   neústavnosť a nerešpektovanie medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Neústavnosť v procesnom postupe a rozhodovaní všeobecných súdov I. a II. stupňa sťažovateľ   vidí   v   tom,   že   tieto   neskúmali   komplexne   tak   existenciu   procesných   ako   aj hmotnoprávnych   väzobných   podmienok   a   navyše   v   dôsledku   uvedeného   námietky prezentované obhajcom obvineného v podanej sťažnosti   posudzovali   selektívne,   účelovo a tendenčne,   v   neprospech   sťažovateľa   a   tým   porušili   základné   práva   obvineného deklarované v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy. Zároveň tak nerešpektovali garancie vyplývajúce z čl.   5   ods.   3   a   4   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ktorých   integrálnou   súčasťou   je   aj   právo na preskúmanie   procesných   a   hmotnoprávnych   podmienok   podstatných   pre   zákonnosť väzby (porov. III. ÚS 79/02; III. ÚS 199/05) a preto aj v dôsledku uvedeného nezákonného a ústavne nekomformného postupu, trvá väzby sťažovateľa aj v súčasnosti.

Namietaným   procesných   postupom   a   rozhodovaním   všeobecných   súdov I. a II. stupňa, nebolo rešpektované ani právo sťažovateľa na obhajobu, podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru, a rovnako tak právo sťažovateľa na prípravu obhajoby, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, ako osobitné trestnoprávne záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom.

Európsky súd pre ľudské práva konštantne judikuje, že právo na obhajobu sa týka všetkých štádií trestného konania, pričom jeho uplatnenie musí byť konkrétne a efektívne a nie   teoretické   a   iluzórne   (porov,   rozhodnutie   vo   veci   Artico   c.   TALIANSKO, z 13. mája 1980,   Annuaire,   č.   37,   rozhodnutie   vo   veci   Godoli   c.   TALIANSKO, z 9. mája 1984,   Annuaire,   č.   76,   rozhodnutie   vo   veci   Kamasinski   c.   RAKÚSKO, z 19. decembra 1989, Annuaire, č. 168).

Všeobecné súdy I. a II. stupňa tým, že pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby s osobitnou starostlivosťou neskúmali a neposudzovali, či v konaní, ktoré predchádzalo ich rozhodovaniu   o   vzatí   obvineného   −   sťažovateľa   do   väzby,   neboli   porušené   procesné podmienky   a   v   rámci   nich   predovšetkým   právo   obvineného   na   konkrétnu   a   efektívnu obhajobu, ktorá sa za uvedených okolností, keď vyšetrovateľ realizujúci procesný výsluch spoluobvineného   M.   H.,   vystavil   obhajcu   obvineného,   bez   existencie   relevantného zákonného dôvodu (skutočnosť, že obvinený bol zadržaný takým dôvodom nie je, nakoľko nezakladá neodkladnosť, resp. neopakovateľnosť takéhoto procesného úkonu) do časovej tiesne   (realizácia   procesného   výsluchu   obvineného   M.   H.   bola   obhajcovi   sťažovateľa vyšetrovateľom   oznámená   po   realizácii   procesných   úkonov   súvisiacich   so   zadržaním sťažovateľa dňa 8. 11. 2011 o 10:30 hod., s tým, že výsluch bude realizovaný toho istého dňa   o   12:30   hod.   v ÚVV   v P.),   bez   reálnej   možnosti   obhajcu   zariadiť   si   svoje   ďalšie povinnosti (účasť na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. 11. 2011 o 9:00 hod., v trestnej veci   sp.   zn.: 2T   2/05   na   Krajskom súde   v Prešove)   tak,   aby sa   predmetného výsluchu obvineného H. mohol v uvedenom čase zúčastniť, stala iba teoretickou a iluzórnou, bez reálneho obsahu a možnosti jej uplatnenia. Všeobecné súdy I. a II. stupňa, tak namietaným procesným postupom a rozhodnutím, konali v rozpore s garanciami, vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 písm. b) c) Dohovoru.

Namietané porušenie práva sťažovateľa podať návrh na začaté konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o pozbavení osobnej slobody, ako aj práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom v primeranej lehote, garantovaného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy a v čl. 48 ods. 2 Ústavy či v čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sťažovateľ vidí v neprimeranej lehote, po ktorú všeobecné súdy I. a II. stupňa rozhodovali o jeho vzatí do väzby, keď sudca pre prípravné konanie, dňa 10. 11. 2011, rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby a následne Krajský súd v Prešove, rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu I. stupňa, právoplatne rozhodol až dňa 4. 1. 2012, kedy jeho rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu I. stupňa o jeho vzatí   do   väzby,   bolo sťažovateľovi   oznámené   jeho   doručením.   Teda   lehota,   po   ktorú všeobecné súdy rozhodovali o vzatí do väzby, na oboch stupňoch, trvala takmer 2 mesiace... Povinnosť   všeobecných   súdov,   rozhodujúcich   vo   väzobných   veciach,   konať prednostne a urýchlene, deklaruje Trestný poriadok v ust. § 2 ods. 6 a 7, základné zásady trestného konania, prostredníctvom ktorých sa napĺňa účel a podstata sledovaná trestným konaním.   Tým   je   aj   normatívne   deklarovaný   význam   aký   zákonodarca   prisudzuje požiadavke urýchleného rozhodovania všeobecných súdov vo väzobných veciach...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn.: 5Tpo/24/2011 a uznesením sp. zn.: 5Tpo/24/2011 zo dňa 20. 12. 2011, porušil základné práva JUDr. M. C., zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn.: 0Tp/114/2011 a uznesením sp. zn.: Tp/114/2011, zo dňa 10. 11. 2011, porušil základné práva JUDr. M. C., zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 5Tpo/24/2011, zo dňa 20. 12. 2011, zrušuje a Krajskému súdu v Prešove, prikazuje, aby JUDr. M. C., prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. C., v sume   245,70   EUR   (slovom:   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. S. R., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 3 dohovoru,   práva   podať   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   zaručeného   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6   ods.   1 a 3   písm. b) a c)   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 114/2011 a jeho uznesením z 10. novembra 2011 a postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tpo   24/2011   a jeho   uznesením z 20. decembra 2011.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: - mať primeraný čas a možnosť na prípravu svojej obhajoby...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: - obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu...

1. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva na to, aby „súd urýchlene rozhodol o pozbavení osobnej slobody, ako aj práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom v primeranej lehote, garantovaného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy a v čl. 48 ods. 2 Ústavy či v čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, došlo tým, že konajúce súdy prvého aj druhého stupňa tak urobili v neprimeranej lehote, po ktorú rozhodovali o jeho vzatí do väzby, keď sudca pre prípravné konanie 10. novembra 2011 rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby a následne krajský súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa právoplatne rozhodol až 4. januára 2012, keď jeho rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o jeho vzatí   do   väzby   bolo   sťažovateľovi   oznámené   jeho   doručením.   Lehota,   počas   ktorej všeobecné   súdy   rozhodovali   o   vzatí   do   väzby,   na   oboch   stupňoch   trvala   teda   takmer 2 mesiace.

V ustanovení v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúceho sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne aj I. ÚS 18/03).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že „doba,   po   ktorú   všeobecné   súdy rozhodovali o jeho vzatí do väzby, keď sudca pre prípravné konanie dňa 10. novembra 2011 rozhodol   o vzatí sťažovateľa do väzby a Krajský súd   v Prešove,   rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o vzatí do väzby právoplatne rozhodol až 4. januára 2012“,ústavný súd zistil tento priebeh konania:

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp 114/2011 z 10. novembra 2011 z dôvodu   uvedeného v § 71 ods.   1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ bol na výsluchu prítomný aj s jeho právnym zástupcom.

-   sťažnosť   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   podal   sťažovateľ   už   do   zápisnice na výsluchu 10. novembra 2011 s tým, že jej dôvody doplní;

- dôvody, pre ktoré sťažnosť podal, však doručil až 18. novembra 2011 a tieto ešte dopĺňal podaním doručeným okresnému súdu 8. decembra 2011.

Krajskému   súdu   bol   spis   doručený   12.   decembra   2011   a o sťažnosti   rozhodol 20. decembra 2011. Okresnému súdu bol spis vrátený 23. decembra 2011. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie doručené 2. januára 2012 a jeho právnemu zástupcovi 4. januára 2012.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí   do   väzby   bezodkladne   po   doručení   dôvodov   sťažnosti   (posledné   doplnenie sťažovateľ doručil 8. decembra 2011) spis zaslal krajskému súdu (12. decembra 2011). Krajský súd o sťažnosti rozhodol o 8 dní (20. decembra 2011).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dobu   rozhodovania   okresného   súdu v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   považuje   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľnú.

Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu,   tento   o   sťažnosti   proti   prvostupňovému uzneseniu rozhodol po 8 dňoch od doručenia spisového materiálu a po ďalších 7 dňoch zasielal   spis   späť   okresnému   súdu.   Celková   doba   konania   druhostupňového   súdu predstavuje 10 dní, čo zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ v ďalšom namieta porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré vidí v tom, „že všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa pri svojom rozhodovaní nerešpektovali materiálne a procesné väzobné podmienky, následkom čoho došlo rozhodnutím o väzbe k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa,   z dôvodov a spôsobom, ktorý je rozpore s ust. § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako aj ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku a ust. § 86 ods. 1 Trestného poriadku“.

3. Porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru sťažovateľ vidí v   tom, „že   pozbavenie   jeho   osobnej   slobody,   v   dôsledku   väzobného   stíhania,   nebolo materiálne a procesné v súlade s vnútroštátnym právom, konkrétne v rozpore s ust. § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ako aj v rozpore s ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku a ust. § 86 ods. 1 Trestného priadku“.

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením okresného   súdu   sp. zn.   0   Tp   114/2011   z 10.   novembra   2011, ústavný   súd vychádzal z princípu subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť   všeobecné   súdy (m. m.   napr.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 269/06). Podstatou   účinnej ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ   aj   využil   vo vzťahu   k označeným   právam,   t. j. sťažnosť   podľa   § 185   a nasl. Trestného poriadku. Uvedený opravný prostriedok umožňoval sťažovateľovi odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho práv.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   spomínaný   princíp   subsidiarity   nemá   právomoc preskúmavať   namietané   uznesenie   okresného   súdu,   pretože   toto   uznesenie   preskúmal krajský súd v dôsledku sťažovateľom proti nemu podanej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť uplatnenú na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Uznesenie   okresného   súdu   sťažovateľ   napadol   sťažnosťou,   ktorú   krajský   súd zamietol uznesením sp. zn. 5 Tpo 24/2011 z 20. decembra 2011.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:„... Na podklade takto riadne a včas podanej sťažnosti obvineným ako osobou na to oprávnenou krajský súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ako   aj   konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

V   prvom   rade   sťažnostný   súd   preskúmaval,   či   boli.   splnené   formálno-procesné podmienky na vzatie JUDr. M. C. do väzby.

Z obsahu predloženého spisového materiálu bolo zistené, že uznesením vyšetrovateľa PPZ č. ČVS: PPZ-72/BOK-V-2009 z 28. 6. 2011 bolo JUDr. M. C. vznesené obvinenie za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. a/, c/ Tr. zákona s použitím § 138 písm. i/ a § 140 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení ako aj v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Osobná sloboda obv. JUDr. M. C. bola obmedzená dňa 8. 11. 2011 o 08:35 hod., čo vyplýva zo zápisnice o zadržaní tohto obvineného na čísle listu 7 predloženého súdneho spisu. Návrh na vzatie do väzby bol podaný príslušným prokurátorom 9. 11. 2011 o 14:35 hod., o ktorom sudca pre prípravné konanie rozhodol dňa 10. 11. 2011 pred 16:15 hod., kedy bol ukončený výsluch obvineného. Zo zápisnice o úkone súdu vyplýva, že obvinenému a   jeho   obhajcovi   bol   doručený   návrh   na   vzatie   do väzby   na začiatku   úkonu   súdu,   ku ktorému sa obvinený vyjadril v rámci svojho výsluchu.

Doposiaľ   uvedené   zistenia   podľa   názoru   sťažnostného   súdu   preukazujú,   že podmienky ustanovené § 72 ods. 2 Tr. poriadku boli dodržané a taktiež boli dodržané aj zákonné lehoty na rozhodnutie o zadržanej osobe ustanovené v § 86 ods. 1 a § 87 ods. 2 Tr. poriadku.

K vyššie rozvedeným uplatňovaným sťažnostným námietkam týkajúcich sa formálno- procesných podmienok väzby sťažnostný súd uvádza, že zadržanie bolo vykonané v súlade s ustanovením § 86 ods. 1 Tr. poriadku, pretože dôvod kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b/ Tr.   poriadku)   vyplýval   už   z   výpovede   obvineného   Mgr.   E.   V.,   ktorá   bola   zabezpečená orgánmi činnými v prípravnom konaní dňa 27. 10. 2011. Z nej vyplýva okrem iného i to, že obv. M. H. mu mal po výsluchu obv. C. povedať, že bol ním navrhnutý ako svedok, aby mu potvrdil alibi, že pri stretnutiach s J. B. sa nikdy nerozprávali o D. a tiež pred ním uviedol, že tieto alibi mu potvrdí, z čoho obv. Mgr. E. V. usúdil, že obvinení H. a C. sa o tom rozprávali a dohodli sa na takej výpovedi. Obv. H. mu tiež uviedol, že pri jeho výsluchu vypovedal tak, ako sa dohodli s C. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že obv. M. H. v procesnom postavení svedka vypovedal dňa 29. 7. 2011 aj ku stretnutiam medzi obvinenými M. C. a J. B., ktorých bol účastný a pri ktorých sa meno D. spomínalo len v súvislosti s K. a Ž., a to po výsluchu obv. JUDr. M. C. realizovaného dňa 22. 7. 2011. Výsluchy obvinených JUDr. M. C. a obv. M. H. nariadené na deň 8. 11. 2011 boli tými vyšetrovacími úkonmi, ktorými sa mali   preveriť   skutočnosti   uvádzané   obv. Mgr. E. V.   zakladajúcimi   obavu   z   možného ovplyvňovania   svedkov a spoluobvinených,   ktorá   tvorí   podstatu   kolúznej   väzby.   Preto zadržanie obv. JUDr. M. C. dňa 8. 11. 2011 o 08,35 hod. pred jeho výsluchom považuje sťažnostný   súd   v súlade   so   zákonom,   ktorého   ďalšie   trvanie   bolo   závislé   aj   od   obsahu výpovede obv. M. H.

Preskúmaním   obsahu   spisu   sťažnostný   súd   nezistil   porušenie   práva   na   obhajobu v   konaní,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   o väzbe.   Ak   sťažovateľ   namieta   výsluch obvineného M. H. zo dňa 8.11.2011, ktorého účastný nebol, o tomto úkone bol obhajca vyrozumený toho istého dňa po výsluchu obv.   JUDr.   M. C. Nejde o porušenie práva z dôvodu uvádzaného v sťažnosti, pretože obhajca bol vyrozumený o úkone, ktorý vzhľadom na zadržanie obv. JUDr. M. C. bolo potrebné realizovať v čo najkratšom čase za účelom preverenia, či existujú dôvody väzby, ktoré vyšli najavo počas vyšetrovania.

V   ďalšom   sťažnostný   súd   preskúmaval   materiálne   podmienky   väzby   ustanovené v   §   71   ods.   1   Tr.   poriadku,   ktoré   spočívajú   v   skutkových   okolnostiach   a v   existencii konkrétnych skutočností odôvodňujúcich niektorý z dôvodov väzby.

Napadnuté uznesenie obsahuje odôvodnenie, v ktorom sudca pre prípravné konanie stručne rozviedol, skutkové okolnosti väzby, ako aj konkrétne skutočnosti opodstatňujúce kolúznu väzbu. Na tomto mieste sťažnostný súd poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého uznesenia   je   postačujúcim   vo   vzťahu   k   materiálnym   podmienkam   väzby   a toto   hodnotí v súlade s § 176 ods. 2 Tr. poriadku. Sudca pre prípravné konanie uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia dôkazy, o ktoré opieral dôvodné podozrenie, že skutok pre ktorý bolo vznesené obvinenie JUDr. M. C., sa mal stať, tento vykazuje znaky trestného činu a mal ho spáchať práve obvinený. Z výpovedí obvinených J. B. a M. H. vyplývajú skutočnosti, ktoré v tomto štádiu konania dávajú podklad pre podozrenie, že práve obv. JUDr. M. C. si mal objednať fyzické napadnutie poškodeného Ing. D. za účelom jeho práceneschopnosti, aby na daňovom úrade mohla iná osoba konať vo veci uplatňovaného nadmerného odpočtu DPH...

Existencia   väzobného   dôvodu   v   §   71   ods.   1   písm.   b/   Tr.   poriadku   je   založená na konkrétnych   skutočnostiach   vyplývajúcich   z procesne   zabezpečených   dôkazov. Obv. Mgr. V. vo výpovedi uviedol skutočnosti, ktoré sa dozvedel od obv. M. H. ohľadne jeho dohody s obv. JUDr. M. C., týkajúce sa výsluchu M. H. vtedy ešte v procesnom postavení svedka na základe návrhu obv. JUDr. M. C.. Okolnosti tejto dohody objasnil pri svojom výsluchu aj obv. M. H., z ktorých vyplynulo, že bol to práve obv. M. C., ktorý mu predložil svoje výpovede a povedal mu, ako má v jeho prospech vypovedať. Správne poukázal sudca pre   prípravné   konanie   na   toto   zistenie   ako   konkrétnu skutočnosť,   ktorá   zakladá   dôvod kolúznej väzby. Popísaným konaním obv. JUDr. M. C. mal ovplyvňovať svedka, v súčasnosti obvineného M. H., aby vypovedal v jeho prospech. Táto aktívna činnosť obvineného JUDr. M. C. smerujúca k ovplyvňovaniu osoby, ktorá mala byť vypočutá v tejto trestnej veci je takou konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje reálnu obavu, že obv. JUDr. M. C. by mohol ovplyvňovať aj ďalšie osoby, ktorých výsluch bude prichádzať do úvahy so zreteľom i na ďalšie   vyšetrovanie,   aby   vypovedali   v   jeho   prospech,   resp.   by   mohol   mak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestne stíhanie.

S   poukazom   na   tieto   zistenia   sťažnostný   súd   uzavrel,   že   materiálne   podmienky kolúznej väzby sú dané a rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie zodpovedá zákonu. K ďalším uplatňovaným sťažnostným námietkam obhajoby sťažnostný súd uvádza, že väzba   je   zabezpečovacím   inštitútom,   a   preto   rozhodnutie   o   väzbe   nie   je   možné   svojím významom porovnávať k rozsudku, ktorým sa po uznaní viny obžalovaného zo spáchania trestného činu ukladá nepodmienečný trest odňatia slobody. Väzba nemá povahu trestu, ale týmto   opatrením,   ktorým   sa   obvinený   iba   za   zákonných   podmienok   pozbavuje   osobnej slobody,   sa   zabezpečuje   riadny   priebeh   vyšetrovania   v   danom   prípade   plní   úlohu spočívajúcu v zabránení kolúznemu konaniu obvineného...

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   sa   nemusí   podľa   procesného   predpisu zaznamenať   do   zápisnice   o úkone   súdu.   Túto   povinnosť   procesný   predpis   v prípadoch rozhodovania o väzbe na základe návrhu prokurátora ustanovuje iba na prípady uvedené v §   72   ods.   3   Tr.   poriadku.   Okrem   tohto   napadnuté   uznesenie   bolo   doručené   tak obvinenému ako aj obhajcovi, ktorí mali možnosť sa oboznámiť s dôvodmi rozhodnutia a sťažnostný   súd   rozhodol   o riadnom   opravnom   prostriedku   až   po   doručení   dôvodov sťažnosti.“

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd opätovne poukazuje na svoje ústavne postavenie upravené v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z toho vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96,   IV.   ÚS   97/2012).   Preto   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecným   súdom   bol   náležite zistený   skutkový   stav a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02). O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom   by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Postup všeobecných súdov pri vzatí obvineného do väzby a rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v § 71 a § 72 Trestného poriadku. Do väzby možno vziať len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   možno   rozhodnúť   aj na neverejnom   zasadnutí,   ak   zo   žiadostí   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Podľa názoru ústavného súdu označené uznesenia okresného súdu aj krajského súdu obsahujú zákonný dôvod väzby, pričom tento je aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo uzavrieť, že napĺňa obavu vyjadrenú v znení dôvodu väzby, pre ktorý bol do väzby vzatý. Rozhodnutiu   o väzbe   predchádzalo   obvinenie   z 28.   júna   2011   (uznesenie vyšetrovateľa Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite Košice   č.   k.   ČVS:   PPZ-72/BOK-V-2009).   Oba   súdy   svoje   závery   opreli   o   konkrétne skutkové   okolnosti.   Tieto   rozhodnutia   nemožno   považovať   z ústavnoprávneho   hľadiska za nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí o sťažnosti obvineného (sťažovateľa) vysporiadal so všetkými jeho relevantnými námietkami a po vyhodnotení jeho sťažnosti ako nedôvodnej jej nevyhovel.

Namietaný   postup   krajského   súdu   je   v súlade   s   ústavnoprávnymi   požiadavkami, ktoré obmedzujú zákonnú možnosť a zákonné predpoklady   pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   3 a 4 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré vidí sťažovateľ v tom, že „všeobecné súdy rozhodujúce o jeho vzatí do väzby, nerešpektovali procesné pravidlá, deklarované v ust. § 176 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Trestného poriadku, v spojení s ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku, týkajúce sa jeho štruktúry a obsahu v dôsledku čoho bolo porušené právo sťažovateľa na náležité odôvodnenie rozhodnutia, keď v uznesení sudcu pre prípravné konanie o vzatí sťažovateľa   do   väzby   absentovali   konkrétne   skutkové   okolnosti,   o   ktoré   sa   výrok rozhodnutia o väzbe opiera, ako aj námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktoré sťažovateľ vidí, v popretí práva osobnej prítomnosti obhajcu na výsluchu obvineného M. H., konaného dňa 10. 11. 2011 o 12:30 hod., ktorý mal objektivizovať dôvodnosť zadržania obvineného   vyšetrovateľom,   ako   aj   existenciu   konkrétnych   skutkových   okolností odôvodňujúcich väzobné stíhanie sťažovateľa“, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že pre konanie o väzbe platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05, IV. ÚS 71/2012). Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje   aj na stabilnú   rozhodovaciu   prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o ich ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie krajského súdu, priznať im primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania) je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2012