znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 71/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj vo veci namietaného porušenia bližšie nešpecifikovaných práv nebohého M. D., posledne bytom R., postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Čadca   v konaní   vedenom   pod   ČVS: ORP-161/OVK-CA-2010   a postupom   Okresnej prokuratúry Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 664/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2010 doručená sťažnosť J. D., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj vo veci namietaného porušenia bližšie   nešpecifikovaných   práv   nebohého   M.   D.,   posledne   bytom   R.   (ďalej   len   „syn sťažovateľa“),   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Čadca   (ďalej   len „vyšetrovateľ“)   v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-161/OVK-CA-2010   a   postupom Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 664/09.

Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť sťažovateľa s postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod ČVS: ORP-161/OVK-CA-2010, v ktorom boli objasňované okolnosti smrti jeho syna, pričom podľa názoru sťažovateľa bol tento postup vyšetrovateľa pomalý, čím malo byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tiež podľa názoru sťažovateľa závermi vyšetrovania vyšetrovateľa v predmetnom konaní boli porušené aj sťažovateľom bližšie nešpecifikované práva jeho syna „... tým, že bol vlastne označený za narkomana, ktorý si smrť zavinil sám“. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol celý   rad   skutočností,   ktoré   podľa   jeho   názoru   neboli   vyšetrovateľom   dostatočne a presvedčivo preverené a objasnené.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie zrušil rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného konania vedeného pod ČVS: ORP-161/OVK-CA-2010, a tiež sa domáha, aby ústavný súd nariadil obnovenie   vyšetrenia „...   smrti   môjho   syna,   ktoré   by   zodpovedalo   moje   pochybnosti a prehodnotilo riadne všetky skutočnosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod ČVS:   ORP-161/OVK-CA-2010 vyšetrovateľ uznesením z 26. júna 2010 trestné stíhanie zastavil, „... lebo je nepochybné, že sa   nestal   skutok,   pre   ktorý   sa   vedie   trestné   stíhanie“.   Predmetné   uznesenie   bolo sťažovateľovi,   ktorý   mal   v tomto   trestnom   konaní   procesné   postavenie „svedka   – poškodeného“,   doručené   1.   júla 2010,   pričom   o   jeho   sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu rozhodovala okresná prokuratúra, ktorá uznesením č. k. Pv 664/09-50 z 2. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietla.  

Podľa § 184 ods. 1 písm. b) bodu 3 Trestného poriadku sa uznesenie považuje za právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Z uvedeného je teda zrejmé, že trestné konanie napádané sťažnosťou sťažovateľa bolo právoplatne skončené 2. augusta 2010, t. j. dňom vydania rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti uzneseniu vyšetrovateľa.

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku postupu vyšetrovateľa v trestnom konaní vednom pod ČVS: ORP-161/OVK-CA-2010, ktoré, ako už bolo uvedené, bolo právoplatne skončené 2. augusta 2010, pričom od 2. augusta 2010 do 6. decembra 2010, keď sťažovateľ podal   svoju   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   na   poštovú   prepravu,   nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že postupom vyšetrovateľa boli porušené aj sťažovateľom bližšie nešpecifikované práva jeho syna, ústavný súd podotýka, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať len fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili „jej“ základné práva alebo slobody, v nadväznosti na čl. 127 ústavy. Ústavnú sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. I. ÚS 56/98, III. ÚS 137/03). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení rozhodnutia   vyšetrovateľa   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011