znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 71/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. D., S., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tos 29/2009 z 20. mája 2009 a sp. zn. 2 Tos 59/2009 z 1. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2009 doručená sťažnosť I. D., S., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 29/2009 z 20. mája 2009 a sp. zn. 2 Tos 59/2009 z 1. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry Pezinok (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod sp. zn. 1 Pv   1103/08   z   27.   apríla   2009   trestne   stíhaný   Okresným   súdom   Pezinok   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 64/2009, a to pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona.

Do väzby bol sťažovateľ vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 36/2008 zo 17. novembra 2008 so začiatkom jej plynutia od 15. novembra 2008.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 64/2009 z 11. mája 2009 podľa § 72 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“)   a   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   rozhodol   o   ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 29/2009 z 20. mája 2009 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Ďalším uznesením sp. zn. 2 T 64/2009 z 20. augusta 2009 okresný súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, zároveň   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   neprijal   jeho   písomný   sľub a napokon ho ponechal vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.Aj   proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú druhostupňový   (krajský)   súd   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   obidvoma   uzneseniami,   t. j.   sp. zn. 5 Tos 29/2009 z 20. mája 2009, ako aj sp. zn. 2 Tos 59/2009 z 1. októbra 2009 porušil jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„Do väzby som bol vzatý uznesením Okresného súdu Pezinok v konaní Tp 36/2008 zo dňa 17. 11. 2008...

Väzba začala plynúť 15. 11. 2008 obmedzením mojej osobnej slobody.... Som toho názoru, že... rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 5. 2009 je rozhodnutím protiprávnym nakoľko nebola dodržaná lehota šiestich mesiacov ustanovená v § 76 Tr. por. ako lehota, v ktorej má rozhodnúť nadriadený súd. Pripomínam taktiež, že toto rozhodnutie mi nebolo doposiaľ doručené a vo väzbe sa nachádzam protizákonne. Protiprávny stav, t. j. moje doterajšie zotrvanie vo väzbe sa nemôže preto zákonným spôsobom predĺžiť a preto tvrdím, že aj druhé rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. 10. 2009 je rozhodnutím protizákonným....

Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. 2. 2009, sudca pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis preložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby. Nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.   Predlžená   lehota   väzby   môže   trvať   až   šesť   mesiacov,   nesmie   však   presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

V mojom prípade Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím zo dňa 20. 5. 2009 rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty. Moje zotrvanie vo väzbe po 15. 5. 2009 je nezákonné a protiústavné a takýto stav nemôže byť reparovaný žiadnym ďalším rozhodnutím. Žiadam preto, aby bolo vyhovené mojej sťažnosti a bol som z väzby prepustený na slobodu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   I.   D.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1   a   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   súvislosti   s   jeho   neoprávneným   ponechaním   vo   väzbe   a   to uzneseniami Krajského súdu v Bratislave 5 Tos 29/2009 zo dňa 20. 5. 2009, 2 Tos 59/2009 zo dňa 1. 10. 2009 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   opätovne   rozhodol a prepustil sťažovateľa na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru) uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 29/2009 z 20. mája 2009, ústavný súd uvádza, že sťažnosť v tejto časti je podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   tvrdenie   sťažovateľa   o   nedoručení   mu   uznesenia krajského súdu z 20. mája 2009 sa nezakladá na pravde. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 64/2009   (v   ňom   sa   nachádza   doklad   o   doručení)   totiž   vyplýva,   že   napadnuté rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   do   Ústavu   na   výkon   väzby   B.   doručené   8.   júna   2009. Rovnako v ten istý deň bolo rozhodnutie doručené obhajcovi sťažovateľa. Od tohto dátumu mohol sťažovateľ, ak bol presvedčený o porušení svojich základných práv alebo slobôd, podať   do   dvoch   mesiacov   proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažnosť ústavnému súdu. Pokiaľ tak sťažovateľ neurobil (v lehote dvoch mesiacov), ústavný súd nemôže rozhodnúť inak, iba sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia označených práv uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   59/2009   z   1.   októbra   2009   treba   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Jadrom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   do   uplynutia   základnej šesťmesačnej lehoty väzby, ku ktorému v jeho prípade došlo 15. mája 2009, mala byť väzba buď právoplatne predĺžená, alebo sťažovateľ mal byť prepustený na slobodu. Keďže väzba bola   síce   predĺžená,   ale   právoplatne   až   rozhodnutím   krajského   súdu   z   20.   mája   2009, sťažovateľ je od tohto dátumu, podľa jeho názoru, vo väzbe nezákonne a protiústavne. Preto ani rozhodnutie krajského súdu z 1. októbra 2009 nemôže byť zákonným a nemôže zhojiť nezákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že k údajnému pochybeniu, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka, malo dôjsť v skutočnosti v opravnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 29/2009, resp. jeho uznesením z 20. mája 2009. Pri rešpektovaní právneho názoru sťažovateľa by bolo totiž povinnosťou krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 29/2009 sťažovateľa z väzby prepustiť, keďže krajský súd do 15. mája 2009 nestihol o veci rozhodnúť.

Pokiaľ sa sťažovateľ následne na neverejnom zasadnutí konanom krajským súdom 1. októbra 2009 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 20. augusta 2009, ktorým tento nevyhovel jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal ponúknutý písomný sľub, domáhal prepustenia z väzby aj z už uvedených dôvodov, t. j. že nebolo včas rozhodnuté   o   predĺžení   jeho   väzby   v   predošlom   konaní   (vyplýva   to   z   prednesu   jeho obhajkyne   na   uvedenom   neverejnom   zasadnutí   krajského   súdu),   žiadal   tým   vlastne   od všeobecných súdov, aby zrevidovali svoje predchádzajúce uznesenie o ďalšom trvaní väzby, a to bez toho, aby bolo toto skoršie uznesenie (z 20. mája 2009) v predpísanom konaní (napríklad ústavným súdom) zrušené. Takejto žiadosti sťažovateľa však všeobecné súdy nemohli vyhovieť.

V   danom   prípade   teda   neexistuje   potrebná   miera   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 59/2009 z 1. októbra 2009 a tvrdeným porušením čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010