znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 71/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H. – P., G., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci   namietaného porušenia základných   práv podľa   čl. 12 ods.   1 a 4, čl. 13 ods.   1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 55 Cbi 203/01 a jeho rozsudkom z 21. februára 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 69/2008 a jeho uznesením zo 17. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. – P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2008   doručená sťažnosť Ing.   M. H. – P.,   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   55   Cbi   203/01   a jeho   rozsudkom   z 21. februára   2008   a   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Obo 69/2008 a jeho uznesením zo 17. júla 2008.

Sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti   uvádza,   že   krajský   súd   na   základe   jeho   návrhu vedenom pod sp. zn. 55 Cbi 203/01 rozsudkom z 21. februára 2008 určil, že pohľadávka sťažovateľa v konkurze vedenom pod sp. zn. 4 K 367/99 je oprávnená v sume 700 000 Sk, vo zvyšnej časti návrh zamietol a žalovaného zaviazal uhradiť náhradu trov konania v sume 6 688   Sk.   Proti   predmetnému   rozhodnutiu   z dôvodu   sťažovateľom   uplatnenia   si   trov konania v sume 21 771,50 Sk, podal sťažovateľ odvolanie v časti nepriznanej požadovanej výšky   náhrady   trov   konania.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením z 18. augusta   2008   tak,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   v napadnutej   časti   výroku o náhrade trov konania potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy   (krajský   súd   i najvyšší   súd)   svojimi rozhodnutiami porušili jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 55 Cbi 203/01 a jeho rozsudkom z 21. februára   2008   a   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Obo 69/2008 a jeho uznesením zo 17. júla 2008, zrušil označené rozhodnutia krajského súdu   a najvyššieho   súdu   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 28 179,20 Sk, ktorú sú krajský súd a najvyšší súd povinné uhradiť spoločne a nerozdielne k rukám jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 55 Cbi 203/01 a jeho rozsudkom z 21. februára 2008 a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obo   69/2008   a jeho uznesením zo 17. júla 2008 došlo k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva na podľa dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   55   Cbi   203/01   a   jeho   rozsudkom z 21. februára 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, porušenie   ktorých   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   krajského   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom   z 21.   februára   2008),   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   odvolanie,   rozhodoval v odvolacom   konaní najvyšší   súd   (uznesenie   zo   17.   júla 2008).   Vzhľadom   na   uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označené konanie krajského súdu a jeho rozsudok z 21. februára 2008.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 69/2008 a jeho uznesením zo 17. júla 2008, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 21. februára 2008.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. f) O. s. p. a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Zo   spisového   materiálu   odvolací   súd   zistil,   že   žalobca   sa   žalobným   návrhom domáhal určenia pravosti pohľadávky vo výške 700 000 Sk prihlásenej do konkurzného konania na majetok úpadcu vedeného pod sp. zn. 4 K 367/99 ako pohľadávky I. triedy, ktorú správca konkurznej podstaty poprel na prieskumnom pojednávaní.

Predmetom   odvolania   sú   trovy   konania,   konkrétne   trovy   právneho   zastúpenia žalobcu pred súdom prvého stupňa.

Podľa   §   142   ods.   1   O. s. p.   účastníkovi,   ktorý   mal   vo   veci   úspech,   súd   prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie právo proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd prvého stupňa správne vyvodil, že ide o určovaniu žalobu, preto žalobca aj zaplatil súdny poplatok vo výške 3 000 Sk (nie z hodnoty sporu 700 000 Sk). Súd prvého stupňa tiež správne ustálil, že právnemu zástupcovi žalobcu treba priznať náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby ako neoceniteľný úkon, a nie ako sa mylne   domnieva   právna   zástupkyňa,   že   predmet   sporu   bol   oceniteľný,   pretože   výška pohľadávky bola 700 000 Sk.

Odvolací súd taktiež súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, keď priznal právnej zástupkyni   žalobcu   náhradu   cestovných   nákladov   iba   do   výšky   verejného   dopravného prostriedku, keď usúdil, že použitie osobného motorového vozidla netvorí náklady potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva voči druhému účastníkovi.

Aj pokiaľ ide o nepriznanú náhradu DPH, sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého   stupňa.   Ustanovenie   § 18   ods.   4   vyhl.   č.   644/2004 Z. z.   o   ktorý opiera právny zástupca svoj nárok, je v rozpore s ustanoveniami O. s. p., na základe ktorých súd priznáva náhradu trov konania. Súd nepriznáva náhradu trov konania advokátovi, pokiaľ nie je sám účastníkom konania, ale priznáva ju účastníkovi, ktorého advokát zastupoval. DPH alebo jej náhradu nemôže súd priznať účastníkovi ani jeho zástupcovi, pretože oprávneným na jej prijatie je štát. Ak právny zástupca platí DPH, nemôže svoju povinnosť prenášať na klienta, ktorého zastupuje, lebo mu to daňové predpisy neumožňujú. Náhradu DPH súd prvého stupňa správne účastníkovi nepriznal, pretože tieto trovy účastníkovi nevznikli v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva a neboli účelne vynaložené v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. Na   základe   tohto   skutkového   právneho   stavu   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že rozsudkom v napadnutej časti trov konania treba podľa § 219 O. s. p. ako vecne správnu potvrdiť.“

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   uznesenia uviedol   postup,   akým   dospel   k záverom   o potvrdení   rozsudku   krajského   súdu,   jeho uznesenie   obsahuje   výklad   právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd sa stotožnil s postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   spôsobom,   z ktorého   je   zrejmé,   že   postup a rozsudok krajského súdu považuje za zodpovedajúci zákonu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad vtedy platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na   tomto   závere   treba   trvať   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie práv nemožno vidieť len v tom, že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľa.Vzhľadom   na   už   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 69/2008 a jeho uznesením zo 17. júla 2008 odmietol už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009