znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 71/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť K. W., Z., zastúpenej S., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   3   SžoKS   73/06 z 25. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. W. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2007 doručená sťažnosť K. W., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej S., s. r. o., B., ktorá bola označená   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z jej   obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   Mesto   Z.   vydalo 9. septembra 2004 na návrh spoločnosti M., s. r. o., rozhodnutie č. SÚ 3156/2004/3-roz. o umiestnení   stavby „Polyfunkčný   objekt   Ul.   J.   K.   Z.“,   ktorá   mala   byť   umiestnená   na pozemkoch   v katastrálnom   území   Z.,   parc.   č.   1252,   1253/2   a 1318/27.   Sťažovateľka   je vlastníčkou nehnuteľností v katastrálnom území Z., parc. č. 1243/2 a 1245, ktoré susedia s pozemkami spoločnosti M., s. r. o., a ktoré obkolesujú tieto pozemky z troch strán. Stavba mala byť umiestená na hranici oboch pozemkov.

Sťažovateľka bola účastníčkou konania o vydanie územného rozhodnutia a v tomto konaní uplatnila námietky. V námietkach nesúhlasila s navrhovaným umiestnením stavby, pretože podľa nej by takto došlo k zásahu do jej vlastníckych práv. Okrem toho namietala, že   umiestnenie   stavby   navrhovaným   spôsobom   by   bolo   v rozpore   s územnoplánovacou dokumentáciou.

Pretože   Mesto   Z.   zamietlo   jej   námietky,   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti územnému rozhodnutiu Krajskému stavebnému úradu v B. (ďalej len „krajský stavebný úrad“).   Tento   odvolací   orgán   zrušil   rozhodnutím   č.   2004/3799-Di   z 30. decembra   2004 napadnuté územné rozhodnutie a vrátil vec Mestu Z. na nové prerokovanie a rozhodnutie. Krajský stavebný úrad súčasne konštatoval, že Mesto Z. ako stavebný úrad nezohľadnilo podmienku, že stavbu možno umiestniť na hranici pozemku iba vtedy, ak jej umiestnením nebude   trvalo   obmedzené   užívanie   susedného   pozemku   na   určený   účel,   pričom   jej umiestnením a užívaním nesmie byť nad prípustnú mieru zaťažené okolie.

Mesto   Z.   následne   vyzvalo   spoločnosť   M.,   s. r.   o.,   aby   odstránila   nesúlad navrhovaného   umiestnenia   stavby   s   pôvodným   územným   plánom,   pričom   súčasne iniciovalo zmenu územného plánu zóny Z.

Sťažovateľka   ako   osoba,   ktorej   vlastnícke   práva   sú   dotknuté   riešením   územného plánu, dala 7. januára 2005 k návrhu zmeny územného plánu pripomienky, ktoré podľa nej neboli   zohľadnené.   Zmenu   územného   plánu   schválilo   Mestské   zastupiteľstvo   vo   Z. uznesením   č.   44/05   zo   4.   apríla   2005   a jeho   záväzné   časti   boli   vyhlásené   všeobecne záväzným nariadením obce č. 87/2005 dňa 9. mája 2005.

Po   zmene   územného   plánu   Mesto   Z.   pokračovalo   v konaní   o umiestnení   stavby. Sťažovateľka   opäť   nesúhlasila   s umiestnením   stavby,   ale   Mesto   Z.   ako   stavebný   úrad zamietlo jej námietky ako neoprávnené. Mesto Z. ďalej vydalo 5. mája 2005 rozhodnutie č. SÚ 3156/2004/9-roz. o umiestnení stavby spoločnosti M., s. r. o.

Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie.   Krajský   stavebný   úrad odvolanie   sťažovateľky   zamietol   rozhodnutím   č.   KSU   BB   2005-760/1397-2:OŠSS-Di z 24. júna 2005 ako neopodstatnené a potvrdil územné rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka následne podala žalobu Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu z 24. júna 2005 a postup predchádzajúci vydaniu tohto rozhodnutia, pričom žalobu doplnila 16. januára 2006.

Krajský súd rozsudkom z 12. apríla 2006 jej žalobu zamietol. Sťažovateľka podala 30.   mája   2006   odvolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v časti,   ktorá   sa   týkala rozhodnutia   krajského   stavebného   úradu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu. Dôvodom podania jej odvolania bola skutočnosť, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov podľa sťažovateľky dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   odvolací rozsudkom   z 25.   októbra   2006,   vydaným   v konaní   sp.   zn.   3   SžoKS   73/06,   potvrdil rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky:„Najvyšší   súd   porušil   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a jej   právo   na spravodlivý proces, keď Rozhodnutie Najvyššieho súdu neodôvodnil spôsobom, ktorým by jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. (...) Najvyšší   súd   a Krajský   súd   zhodne   argumentovali,   že   umiestnenie   Stavby   na Pozemkoch M. vychádza zo Zmeny UPN CMZ Z. a je s ňou v súlade. (...)

Rozhodnutím Najvyššieho súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy a právo pokojne   užívať   majetok   podľa   článku   1   Protokolu,   v spojení   s právom   na   súdnu   a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 6 Dohovoru. (...)

Z Rozhodnutia Najvyššieho súdu, ako aj z Rozhodnutia Krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka nemala podľa názoru oboch súdov Žalobou I napadnúť Rozhodnutie KSÚ II, ale mala napadnúť Zmenu UPN CMZ Z. a keďže sa tak nestalo, Krajský súd ani Najvyšší súd porušenia namietané v Žalobe I vôbec nepreskúmaval. Takáto interpretácia a aplikácia ustanovení OSP a Stavebného poriadku je zjavne neodôvodnená a arbitrárna.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy, právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces   podľa článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2006, sp. zn. 3 SžoKS 73/06, porušené bolo.

2.   Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.   10. 2006, sp. zn. 3 SžoKS 73/06 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3. 000. 000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľka   ďalej navrhla, aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   namietaného rozsudku najvyššieho súdu až do právoplatného skončenia konania o jej sťažnosti a aby uložil Mestu Z. dočasne sa zdržať výkonu svojho právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby a spoločnosti M., s. r. o., dočasne sa zdržať výkonu oprávnení, ktoré jej boli priznané právoplatným rozhodnutím Mesta Z., až do právoplatného konania o jej sťažnosti v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 50/04).

1.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   veci   najvyšším   súdom (a jeho   argumentácie   ako   neodôvodnenej   a arbitrárnej)   oproti   právnemu   názoru,   ktorý zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo v konečnom dôsledku má znamenať aj porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a jej práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pôvodný návrh sťažovateľky v konaní pred všeobecným súdom totiž smeroval proti rozhodnutiu o umiestnení stavby ako nezákonnému rozhodnutiu, ktoré zasahuje do jej vlastníckeho práva.

Ústavný   súd   najprv   posudzoval   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   v ktorej   namieta porušenie   svojich   ústavných   práv   procesnej   povahy   garantovaných   v čl.   46   ods.   1   a 2 ústavy.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:«...Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že pri rozhodovaní nebol braný ohľad na jej zámer v budúcnosti, k tomu je potrebné povedať, že pre rozhodovanie je podstatný skutkový stav v čase vydania rozhodnutia. V tomto čase nemožno riešiť vzdialenosti medzi stavbou, ohľadom   ktorej   bolo   vydané   územné   rozhodnutie   s   „úmyslom“   žalobkyne   v budúcnosti postaviť nejakú stavbu na svojom pozemku. (...)

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné považovať za právne relevantné ďalšie navrhovateľkou   v odvolaní   formulované   a tvrdené   dôvody   nezákonnosti   rozhodnutia a postupu   žalovaného,   pretože   tieto   dôvody   nemohli   byť   ani   predmetom   posudzovania v prvostupňovom súdnom konaní, keďže ako dôvod žaloby neboli uvedené. Odvolací súd má pritom na mysli najmä právne tvrdenia o zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne. Súčasne odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 250h ods. 1 OSP, podľa ktorého môže žalobca rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia správneho orgánu len v lehote podľa § 250b OSP, t. j.   do dvoch   mesiacov odo dňa doručenia správneho   rozhodnutia   v poslednom stupni. Z týchto dôvodov nemohol prihliadnuť na ďalšie dôvody tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia uvedené až v podanom odvolaní, ktoré neboli predmetom preskúmavania súdom prvého stupňa.»

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnený, nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, a je ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní   (II. ÚS   218/02,   resp.   I. ÚS   3/97),   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 116/05)   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľov   hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

2.   Napokon   ústavný   súd   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nevyhovel   návrhu sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 73/06 z 25. októbra 2006 až do právoplatného skončenia tohto konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007