znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 71/ 01-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2002 vo veci podania G. T. a A. T., obaja bytom S., zastúpených advokátkou JUDr. V. K., B., ktorým namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 200/91, takto

r o z h o d o l:

Základné právo G. T. a A. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 200/91   b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. júla 2001 doručené podanie G. T. a A. T. (ďalej len „navrhovatelia“), obaja bytom S., označené ako „Ústavný podnet vo veci porušenia ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.   Z obsahu   podania   vyplynulo,   že   navrhovatelia   namietajú   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. K porušeniu označeného základného práva malo dôjsť postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“, aj keď sa to týka   Okresného   súdu   Bratislava   –   vidiek   alebo   Okresného   súdu   Bratislava   –   okolie) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 200/91. V tomto konaní sa navrhovatelia žalobou z 9. októbra 1991, doručenou okresnému súdu 25. októbra 1991, domáhali toho, aby označený povinný „Čs. štát, zast. Mestský úrad Senec“ vydal navrhovateľom označenú nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza v katastrálnom území Senec, a to v rámci reštitučného konania. Žiadali takisto priznať náhradu trov konania.

Navrhovatelia vo svojom podaní ďalej uviedli: „Rozsudkom spis. zn. 8 C 200/91-35 zo dňa 31. 08. 1992 vtedajší Okresný súd Bratislava – vidiek predmetný návrh na začatie konania   v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   vtedajšieho   Okresného   súdu Bratislava – vidiek a proti Uzneseniu vtedajšieho Okresného súdu Bratislava – vidiek spis. zn. 8 C 200/91-9 podali navrhovateľ I. a II. v zákonnej lehote odvolanie. O tomto odvolaní rozhodoval   Krajský   súd   Bratislava,   ktorý   uznesením   zo   dňa   26.   02.   1993   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň zrušil aj napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa. Vec sa teda vrátila na ďalšie konanie na vtedajší Okresný súd Bratislava – vidiek a neskôr prešla v súlade so zmenami v organizácii súdov na Okresný súd Bratislava III.

Do   dnešného   dňa   však   vo   veci   nebolo vydané   meritórne   rozhodnutie,   čo   má   za následok   ujmu   na   práve   navrhovateľa   I.   a II.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručenom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podľa   navrhovateľov   „K urýchlenému   konaniu   nedošlo   ani   potom,   čo   právna zástupkyňa navrhovateľa I. a II. využila možnosť priznanú § 17 zákona č. 80/1992 a obrátila sa   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní   na   Okresný   súd   Bratislava   III.   V odpovedi na uvedenú sťažnosť poverený podpredseda Okresného súdu Bratislava III pod č. Spr. 3018/99 zo dňa 19. 02. 1999 uviedol, že prieťahy v konaní neboli spôsobené nečinnosťou zákonného sudcu, ale skutočnosťou, že odo dňa 01. 05. 1998 došlo k zmene v osobe zákonného sudcu, ktorý musel postupne pracovať s celým oddelením, ktoré vybavuje od uvedeného dňa. Práve s prihliadnutím na túto skutočnosť poverený podpredseda Okresného súdu Bratislava III nehodnotí   úkony   sudcu   ako   časovo   neprimerané   a teda   ani   tento   zákonný   prostriedok ochrany práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neviedol k náprave“.

Pretože okresný súd o žalobe do dňa doručenia podania na ústavný súd nerozhodol, navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy prijal ich podnet na konanie a v konaní rozhodol, že „Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom   Bratislava   III,   v konaní   o vydanie   nehnuteľnosti   spis.   zn.   8   C   200/91,   právo navrhovateľa I. a II. priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušila“.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Tento článok ústavy vo všeobecnosti zakladá kontinuálnu právomoc ústavného súdu chrániť ústavnosť, predovšetkým základné práva a slobody občanov. Ústavný súd aj v čase zrušenia ustanovení o podnete, a teda v čase neexistencie tzv. nového typu ústavnej sťažnosti   do   1.   januára 2002,   bol   oprávnený   a povinný   poskytovať ochranu   základným právam a slobodám vychádzajúc z čl. 1 a z čl. 124 ústavy v spojení s tými článkami, ktoré upravujú jednotlivé základné práva a slobody.

Ústavný súd v uvedenom zmysle podanie navrhovateľov predbežne prerokoval na svojom   neverejnom   zasadnutí   24.   októbra   2001   a po   zistení,   že   spĺňa   všetky   zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a že nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ho uznesením prijal na ďalšie konanie. Po prijatí podania na konanie sa ústavný súd obrátil na predsedu   okresného   súdu   so   žiadosťou   o písomné   vyjadrenie   k prijatému   podnetu navrhovateľov.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 26. novembra   2001   uznal   prieťahy   vo   veci   a neprijateľnosť   stavu,   že   o návrhu   súd nerozhodol viac ako desať rokov. Odôvodnil to skutočnosťou, že Okresný súd Bratislava III.   prevzal   v novembri   1996   celú   agendu   Okresného   súdu   Bratislava   –   okolie   bez personálneho posilnenia. Podľa jeho tvrdenia, došlo skôr k personálnemu oslabeniu súdu a vzhľadom na to, podstatnú časť vecí prevzatých z Okresného súdu Bratislava – okolie tvorili náročné majetkové spory, stav vybavovania agendy je veľmi zlý. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

Právna zástupkyňa navrhovateľov na výzvu ústavného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému   súdu   26.   novembra   2001   oznámila,   že   súhlasí   s tým,   aby   „Ústavný   súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatého podania“.

II.

Pokiaľ ide o fakty prípadu, z vyžiadaného súdneho spisu vo veci sp. zn. 8 C 200/91 vyplynuli nasledovné skutočnosti.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že navrhovatelia   podali   na   tento   súd   žalobu   o vydanie   nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa v katastrálnom území Senec, zapísanej na liste vlastníctva EN Geodézia Bratislava – vidiek č.   459   ako   parcela   č.   1156   o výmere   579   m2 v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Po doručení žaloby navrhovateľov na vtedy miestne a vecne príslušný Okresný súd Bratislava – vidiek (ďalej   tiež   ako „okresný   súd“)   25.   októbra   1991   tento   súd zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému a žalobcov vyzval, aby doplnili žalobu o podstatné listinné dôkazy. Po týchto úkonoch okresný súd nariadil pojednávanie na 15. apríl 1992, na záver ktorého konanie zastavil pre vady žaloby s odôvodnením, že navrhovatelia v stanovenej lehote nepredložili požadované   listinné   dôkazy.   Rozhodnutie   bolo   doručené   stranám   23.   apríla   1992. Navrhovatelia podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu a 18. mája 1992 doplnili žalobu.

Na   základe   odvolania   navrhovateľov   okresný   súd   sám   zrušil   svoje   vlastné rozhodnutie a nariadil pojednávanie na 28. máj 1992. Po vypočutí účastníkov konania na tomto   pojednávaní   v priebehu   mesiaca   jún   1992   sám   zabezpečoval   ďalšie   podklady potrebné pre rozhodnutie. Následne okresný súd na pojednávaniach 23. júna 1992, 27. júla 1992 a 31. augusta 1992 vypočul svedkov navrhnutých účastníkmi konania a 31. augusta 1992 aj rozhodol o podanej žalobe tak, že ju zamietol.

Po písomnom vyhotovení rozsudku navrhovatelia doručili 7. októbra 1992 odvolanie na okresný súd, o ktorom Krajský súd v Bratislave rozhodol 7. apríla 1993 tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie. Okrem   iného   napravil   aj   spomínané   porušenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdom prvého stupňa.

Rozhodnutím predsedu okresného súdu došlo 14. júna k zmene zákonného sudcu. Okresný súd ďalej konal 30. júna 1993, 25. augusta 1993 a 22. septembra 1993. Na týchto pojednávaniach   bolo   doplnené   dokazovanie   a 30.   októbra   1993   okresný   súd   rozhodol o pribratí znalca z odboru ekonomiky. V uznesení o pribratí znalca bola stanovená lehota 40 dní na spracovanie znaleckého posudku.

Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   predložený až 16.   marca   1995.   Zo   spisu nevyplýva, že okresný súd vykonal nejaké opatrenie na rýchlejšie zabezpečenie znaleckého posudku.

Okresný   súd   požiadal   účastníkov   konania   o vyjadrenie   k znaleckému   posudku a 18. augusta 1995 vyzval navrhovateľov na upresnenie návrhu. Keďže vyzvaný účastník nereagoval, okresný súd 5. decembra 1995 urgoval splnenie svojho pokynu.

Navrhovatelia predložili okresnému súdu svoje vyjadrenie 24. januára 1996, avšak 22. júla 1996 okresný súd opätovne vyzval žalobcov na upresnenie návrhu. Svoju výzvu okresný súd zopakoval 20. januára 1997. Právny zástupca navrhovateľov 10. februára 1997 oznámil okresnému súdu, že žiadané dôkazy zabezpečuje, a 17. marca 1997 ich okresnému súdu predložil.

Pretože okresný súd bol nečinný, navrhovatelia podali 23. apríla 1998 sťažnosť na jeho postup predsedovi okresného súdu. Ten sa listom z 2. júna 1998 ospravedlnil a oznámil im meno nového zákonného sudcu.

Navrhovatelia sa 10. septembra 1998 opätovne sťažovali na postup okresného súdu, na čo predseda okresného súdu znovu reagoval 19. februára 1999 ospravedlnením.

Pojednávania vo veci boli nariadené a konali sa 18. marca 1999 a 15. apríla 1999. Na ďalšom pojednávaní 25. mája 1999 právny zástupca žalobcov navrhol konanie prerušiť, pretože sa črtala možnosť mimosúdnej dohody. Rozhodnutím okresného súdu z 30. júna 1999 bolo konanie prerušené.

Právny zástupca žalobcov 18. októbra 1999 oznámil okresnému súdu, že navrhuje pokračovať v konaní, pretože k dohode medzi účastníkmi konania nedošlo. Pretože okresný súd vo veci nekonal, právny zástupca navrhovateľov sa 26. októbra 2000 opätovne sťažoval predsedovi okresného súdu. Napriek tomu však okresný súd do podania podnetu na ústavný súd nekonal.

Súdne   konanie   vo   veci   sp.   zn.   8   C   200/91   na   okresnom   súde   doposiaľ   nie   je skončené.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd poskytuje ochranu označeného práva každému, kto sa o ňu uchádza predpísaným spôsobom, bez ohľadu na to, či má v konaní pred všeobecným súdom postavenie navrhovateľa (žalobcu alebo odporcu).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, v dôsledku čoho je toto odstránenie „podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Samotným prerokovaním veci na   súde   sa   však   právna   neistota   osoby   neodstráni,   pretože   právna   istota   sa   vytvára   až právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 26/95).

Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   konania   (2)   a spôsob,   akým   súd   v konaní   postupoval   (3)   –   (II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98).

Ústavný   súd   konštatované   prieťahy   vo   veci   zo   strany   navrhovateľa   skúmal a vyhodnotil zo všetkých troch rozhodujúcich hľadísk.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je majetkový spor súvisiaci s reštitúciou. Aj keď ide o zložitejšiu majetkovú vec, okresný súd nedospel k rozhodnutiu vo veci ani po viac ako desiatich rokoch. Napriek relatívnej novosti reštitučnej agendy od roku 1991 sa v tejto oblasti vyvinula štandardná rozhodovacia prax, a preto uvedený stav nemožno akceptovať.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovatelia, ale i odporcovia boli v spore aktívni.

Navrhovatelia sa trikrát sťažovali na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ktorý uznal oprávnenosť ich sťažností a vysvetlil ich obdobným spôsobom, ako to urobil aj vo svojom vyjadrení pre ústavný súd. K náprave však nedošlo.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   navrhovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri preskúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu   tak je, a to tak v dôsledku   jeho nekonania (bez existencie zákonnej prekážky), ako aj v dôsledku jeho konania, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov vo veci, s ktorou sa obrátili na okresný súd.

Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v dôsledku nekonania okresného súdu, ústavný súd zistil, že k nim došlo najmä v dobe od 22. septembra 1993 do 8. februára 1995. V tomto časovom úseku okresný súd vo veci vôbec nekonal. Okresný súd vôbec nekonal vo veci ani v období   od   17.   marca   1997   do   18.   marca   1999,   a to   napriek   dvom   sťažnostiam navrhovateľov. Okresný súd napokon nekonal ani v období od 18. októbra 1999 do obdobia podania podnetu navrhovateľov na ústavný súd napriek ďalšej sťažnosti navrhovateľov. V týchto   troch   prípadoch   možno   jednoznačne   konštatovať   zbytočné   prieťahy   v konaní zavinené okresným súdom.

Samotné   konanie   súdu   ešte   nemusí   znamenať,   že   ide   o konanie   bez   zbytočných prieťahov. Konaniu bez zbytočných prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale len ten, do ktorého sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania,   rešpektovanie   ktorej   je   nevyhnutným   predpokladom   rýchleho   a   účinného poskytnutia právnej ochrany (II. ÚS 67/01). Nerešpektovanie zásady hospodárnosti v konaní všeobecného súdu je spôsobilé (vo väčšej či menšej intenzite alebo miere) porušiť základné právo účastníka súdneho konania na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zistil, že aj v obdobiach, počas ktorých okresný súd konal, tento súd prispel k zbytočným prieťahom v konaní (vo veci do obdobia podania návrhu na ústavný súd konalo päť zákonných sudcov) tým, že v priebehu konania opakoval niektoré dôkazy, nenariadil dôkazy, ktoré boli pre posúdenie nárokov navrhovateľa uplatnených v konaní rozhodujúce,   resp.   nariadil   dôkazy,   ktoré   nesmerovali   vždy   k vytvoreniu   relevantných poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej (výzva okresného súdu z 18. júla 1995 vo vzťahu k doplneniu dokazovania zo 4. novembra 1991 a k úkonu právneho zástupcu navrhovateľov z 30. júna 1993). Aj takýto postup okresného súdu ústavný súd vyhodnotil ako konanie, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov v ich veci, a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 8 C 200/91.

Keďže ústavný súd po prerokovaní podnetu navrhovateľov zistil, že vo veci sp. zn. 8 C 200/91 okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov vo veci, s ktorou sa obrátili na tento súd, a keďže ani doteraz o celej veci   nerozhodol,   bolo   potrebné   rozhodnúť   tak,   že   zbytočnými   prieťahmi   v označenom konaní došlo k porušeniu základného práva navrhovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2002