znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 709/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   R.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Karolom   Prochotským,   Advokátska   kancelária,   Lesná 376,   Podolínec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   č. k.   7   C   105/2011-237 zo 6. novembra   2013   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   3 Co   22/2014-291 zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014 doručená   sťažnosť   Ľ.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia   jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s čl. 12   ods.   2   ústavy   rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 105/2011-237 zo 6. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 22/2014-291 zo 14. mája 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   Ľ.   R...   na   ochranu   osobnosti   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Základné právo Ľ. R... na slobodu prejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

3. Základné právo Ľ. R... zaručeného čl. 12 ods. 2, podľa ktorého nikoho nemožno poškodzovať alebo znevýhodňovať z dôvodu politického či iného zmýšľania porušené bolo.

4. Základné právo Ľ. R... na prejednanie veci zákonom stanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Poprade vo veci jej žaloby na Ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy porušené bolo.

5. Základné právo Ľ. R... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Poprade vo veci jej žaloby na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy porušené bolo.

6. Základné právo Ľ. R... vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Poprade vo veci jej žaloby na Ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy porušené bolo.

7. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 3 Co/22/2014-291 zo dňa 05. 06. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

8. Predkladateľ sťažnosti si uplatňuje nárok na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet Ľ. R... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Ľ. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur, (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Karola Prochotského, Lesná 376, 065 03 Podolínec, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola   ako   žalobkyňa   účastníčkou   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 105/2011,   v   ktorom   sa   domáhala   proti   žalovanému   P.   (ďalej   len   „žalovaný“),   ako vydavateľovi   týždenníka...   (ďalej   len   „týždenník“)   uloženia   povinnosti   ospravedlniť   sa sťažovateľke ako bývalej šéfredaktorke týždenníka za vyjadrenie uverejnené v týždenníku 8.   februára   2011,   podľa   ktorého „Žiaľ   v   uvedenom   prípade   zlyhal   ľudský   faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“ s uvedením, že predstavenstvo žalovaného konštatuje, že „sťažovateľka uverejnením článku Aké je to svedomie?   nezlyhala   ani   profesionálne,   ani   ľudsky   a   postupovala   v   súlade   so Štatútom spoločnosti,   rešpektujúc   demokratické   zásady   Slovenskej   republiky,   právo   občanov, čitateľov   týždenníka,   na   slobodu   prejavu   i   zásady   žurnalistickej   etiky“, ako   aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 €.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   105/2011-126   z   19.   novembra   2012   uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie sťažovateľke za vyjadrenie v týždenníku 8. februára   2011,   podľa   ktorého „Žiaľ   v   uvedenom   prípade   zlyhal   ľudský   faktor a šéfredaktor novín zverejnil to, čo v týchto novinách nemalo byť zverejnené“, a zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 8 000 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Na odvolanie žalovaného krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 79/2013-186 rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcich výrokoch zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   znova   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   7   C   105/2011-237 zo 6. novembra 2013, žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania.

Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   Co   22/2014-291 zo 14. mája 2014 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 105/2011-237 zo 6. novembra 2013 ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   22/2014-291   zo   14.   mája   2014   nadobudol právoplatnosť 6. júna 2014.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky doručenej ústavnému súdu, k porušeniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 105/2011-237 zo 6. novembra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 22/2014-291 zo 14. mája 2014, a to v podstate z toho dôvodu, že tieto rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a sú založené na takom výklade všeobecnými súdmi aplikovaných ustanovení, ktorý popiera ich účel a zmysel.

Ako ďalej vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, sťažnosť ústavnému súdu bola podaná „súčasne s dovolaním na najvyšší súd z 30.6.2014“, o ktorom nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 105/2011-237   zo   6.   novembra   2013   a   jednak   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 22/2014-291 zo 14. mája 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 105/2011-237 zo 6. novembra 2013.

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala voči rozsudku okresného súdu č.   k. 7 C 105/2011-237 zo 6. novembra 2013, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených námietkach   porušenia   jej   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 22/2014-291 zo 14. mája 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 105/2011-237 zo 6. novembra 2013, pre nedostatok právomoci.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   krajského   súdu vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   Co   22/2014   a   jeho   rozsudku   č.   k.   3   Co   22/2014-291 zo 14. mája   2014   z   hľadiska   rešpektovania   základných   práv   označených   sťažovateľkou, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha, tak v konaní pred ústavným súdom, ako   aj podaním   dovolania Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „najvyšší súd“), zrušenia namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   uplatnenie právomoci   dovolacieho súdu   v danej   veci   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   145/2010),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľky k zásahu do jej práv (IV. ÚS 406/2010).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014