znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 706/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti AD-Energy s. r. o., Janigova 11, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Pirovitsom, Advokátska   kancelária,   Ľ.   Štúra   29,   Kráľovský   Chlmec,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   sp. zn.   3   Cob   168/2013   z 2.   októbra   2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 74/2013 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti AD-Energy s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014 doručená sťažnosť spoločnosti AD-Energy s. r. o., Janigova 11, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 74/2013 z 31. januára 2014.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalovaná   je účastníčkou   konania   o   ochranu   práv   z   ochrannej   známky   a   o   nariadenie   predbežného opatrenia vedeného na Okresnom   súdu   Košice   I (ďalej len „okresný súd“)   pod sp.   zn. 27 CbPv   3/2012.   Žalobca   žiadal   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   bola   uložená povinnosť sťažovateľke pri dodávaní na trh, distribúcii a propagácii kozmetických výrobkov zdržať sa označovania názvom „P...“ a tiež uloženia povinnosti stiahnuť z obchodnej siete kozmetické výrobky obsahujúce označený názov.

Okresný súd uznesením sp. zn. 27 CbPv 3/2012 z 19. septembra 2012 návrh žalobcu na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Žalobca   podal   proti   uzneseniu   sp.   zn.   27   CbPv   3/2012   z   19.   septembra   2012 odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Cob   192/2012 z 23. novembra 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zmenil a predbežné opatrenie vydal.Sťažovateľka podala 5. februára 2013 okresnému súdu návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Cob 192/2012 z 23. novembra 2012 o nariadení predbežného opatrenia.   Na   základe   tohto   návrhu   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   27   CbPv   3/2012 z 25. júna 2013 zrušil predbežné opatrenie nariadené označeným uznesením krajského súdu.Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   27   CbPv   3/2012   z   25.   júna   2013   podal žalobca   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   namietaným   uznesením   sp.   zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 tak, že zmenil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a návrh sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   168/2013 z 2. októbra 2013 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 4 Obdo 74/2013 z 31. januára 2014 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podanou   sťažnosťou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného opatrenia a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 74/2013 z 31. januára 2014 o odmietnutí jej dovolania.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «A. V označenej právnej veci predbežného opatrenia Okresný súd Košice I, ako súd prvého stupňa, uznesením zo dňa 25. 6. 2013 zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 11. 2012 č. k. 2Cob/192/2012-71... Dôvodil, že navrhovateľ neosvedčil potrebu nariadenia   predbežného   opatrenia,   nariadené   predbežné   opatrenie   považuje   za nevykonateľné, pričom v čase jeho nariadenia neexistovali dôvody na jeho vydanie, výroky uznesenia považuje za nevykonateľné, respektíve za také, ktorými bolo uložené odporcovi to, čo od neho nemožno žiadať, pretože odporca pri svojich obchodných aktivitách /dovoz/ týkajúcich sa kozmetického krému „P...“ sám tento výrobok neoznačuje označením „P...“, keďže   týmto   označením,   ktoré   je   registrovanou   ochrannou   známkou   Spoločenstva,   ho označuje jeho výrobca. Odporca sa preto dôvodne domnieva, že súd uložením povinnosti „neoznačovať“ kozmetické - výrobky uložil odporcovi zdržovaciu povinnosť, napriek tomu, že   odporca   sa   konania,   ktorého   sa   má   zdržať   v   minulosti   nedopúšťal   a   neexistuje   ani hrozba, že by tak v budúcnosti konal. Ani výrok, ktorým mu bola uložená povinnosť stiahnuť z obchodnej siete kozmetické výrobky s názvom obsahujúcim slovo „P...“ je nevykonateľný, keďže nešpecifikuje príslušnú obchodnú sieť a výrok sa tak vzťahuje na všetky dotknuté výrobky   a   celú   obchodnú   sieť   /trh/.   Takto   uloženú   povinnosť   považuje   odporca   za nevykonateľnú a podľa jeho názoru nemožno od neho žiadať, aby reálne stiahol z celého trhu /siete/ všetky na neho uvedené výrobky. Takýto výrok je príliš všeobecný, pričom na trhu   už   uvedené   výrobky   sú   mimo   dispozičnej   moci   odporcu,   keďže   odporca   sám neprevádzkuje predajne, v ktorých sa dotknutý výrobok predával.

Súd   prvého   stupňa   tvrdil,   že   navrhovateľ   nemohol   v   konaní   o   nariadenie predbežného opatrenia úspešne osvedčiť hrozbu vzniku škody spočívajúcu v poklese predaja jeho výrobkov ako následok dovozu výrobku „P...“, pretože s výrobkom „P...“, teda svojim výrobkom dosiahol   navrhovateľ v Slovenskej   republike v porovnaní rokov 2011 a 2012 nárast o 34 %. Navrhovateľ neosvedčil ani svoje tvrdenie o tom, že jeho ochranná známka „P...“ je ochrannou známkou s dobrým menom a z uvedených dôvodov, považuje návrh na zrušenie predbežného opatrenia za opodstatnený.

Tieto   rozhodujúce   nové   skutočnosti   odvolací   súd   vo   svojom   uznesení   nespomína vôbec a s nimi sa náležité ani nevysporiadal (porušenie § 157 ods. 2 § 237 písm. f/ O. s. p.). Súd   prvého   stupňa...   z obsahu   spisu   zistil,   že   odporca   (sťažovateľ)   je   dovozcom a distribuuje na trh Slovenskej republiky kozmetické výrobky... pod názvom „P...“, ktorý takto   označuje   jeho   výrobca.   Toto   označenie   je   registrované   aj   pre   územie   Slovenskej republiky Úradom pre harmonizáciu vnútorného trhu od 26. 10. 2010 ako kombinovaná ochranná známka Spoločenstva č. a jej majiteľom je pán H. Je teda nesporné, že odporca (sťažovateľ) je distribútor výrobku tretej osoby, predmetný výrobok sám nevyrába, nebáli ani   neurčuje   jeho   obsah   a   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   mu   nie   je   možné   uložiť povinnosť takého charakteru, ako žiada navrhovateľ v petite predbežného opatrenia... Súd prvého stupňa uviedol, že má za to, že navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom neosvedčil, že   tým,   že   odporca   distribuuje   výrobky   s   označením   zhodným   -   zameniteľným   s   jeho ochrannou známkou mu vzniká ujma a že navrhovaná úprava pomerov účastníkov konania zabráni   zväčšeniu   škody   či   inej   ujmy.  ...   K namietanej   vykonateľnosti   nariadeného predbežného opatrenia súd prvého stupňa uviedol, že je nevyhnutné, že rozhodnutie musí obsahovať individualizáciu, presný rozsah a obsah plnenia, t. j. presné vymedzenie práv a povinnosti k plneniu a stotožnil sa s názorom odporcu, že výrok, ktorým mu bola uložená povinnosť   stiahnuť   z   obchodnej   siete   kozmetické   výrobky   s   názvom   obsahujúcim   slovo „P...“   je   nevykonateľný,   keďže   nešpecifikuje   príslušnú   obchodnú   sieť   a   výrok   sa   tak vzťahuje   na   všetky   dotknuté   výrobky   a celú   obchodnú   sieť.   Výrok   je   príliš   všeobecný a výrobky   ani   nie   sú   v   dispozičnej   moci   odporcu,   keďže   odporca   sám   neprevádzkuje predajne, v ktorých sa výrobok predáva. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho uznesenia.

B. Na základe takého skutkového stavu rozhodol odvolací súd o odvolaní sťažovateľa tak,   že   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh   sťažovateľa   na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Košice I, č. k. 27CbPv/3/2012-55 zo dňa 19. 9. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/192/2012-71 zo dňa 23. 11. 2012 zamietol...

Namietali sme, že konanie okrem procesných vád je postihnuté vadou založenou na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia (resp. nepreskúmateľnosti § 157 ods. 2 O. s. p.), čo súčasne   zakladá   porušenie   našich   práv   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ústavy)   a   právo   na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   a   z   dôvodu   nevysporiadania   sa   s   dôvodmi uvedenými   v   uznesení   súdu   prvého   stupňa,   so   všetkými   našimi   námietkami   uvedenými v konaní,   vrátane   odvolacieho   a   preto   v   konečnom   dôsledku   vec   nesprávne   aj   právne posúdil.   Navyše   odvolací   súd   potvrdil   podstatné   skutočnosti   v   rozpore   so   zisteným skutkovým   stavom.   Na   jednej   strane   z   jeho   odôvodnenia   síce   vyplýva,   že   neexistencia dôvodov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   dôvodom   na   zrušenie   predbežného opatrenia aj v prípade, že došlo k zmene pomerov, resp. skutkových okolností, z ktorých posúdenia súd vychádzal pri nariadení predbežného opatrenia, ale v danej konkrétnej veci skutkové   okolností,   z   ktorých   súd   prvého   stupňa   pri   zrušení   nariadeného   predbežného opatrenia   vychádzal   nevyhodnotil,   ale   ani   ich   vôbec   nespomína   a   obchádza.   Navyše odvolací súd sa nesprávne vysporiadal s ďalšou podstatnou skutočnosťou, že voči našej spoločnosti výrok nariadeného predbežného opatrenia nie je vôbec nevykonateľný, čo bol ďalším podstatným dôvodom na zrušenie predbežného opatrenia zo strany súdu prvého stupňa. Máme za to, že vo veci nie sme ani pasívne legitimovaný...

Tieto dôležité a podstatné skutočnosti a okolnosti, ktoré v značnej miere viedli súd prvého stupňa k zrušeniu nariadeného predbežného opatrenia, odvolací súd ale ani súd dovolací vo svojich odôvodneniach vôbec nespomínajú a nesprávne sa odvolávajú na to a interpretujú, akoby jediným dôvodom na zrušenie predbežného opatrenia bola nie zmena skutkových okolností a skutočnosť, že tu dôvod na nariadenie predbežného opatrenia nikdy nebol a že výrok je nevykonateľný, ale nesprávne právne posúdenie skutkových okolností. Že tomu takto nie je preukazuje samotný súdny spis a popis skutkového a právneho stavu. C.   Za   týchto   skutkových   okolností   a   právneho   stavu   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   ako   súd   dovolací   svojim   uznesením   zo   dňa   31.   januára   2014   sp.   zn. 4Obdo/74/2013-201 rozhodol, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sme toho právneho názoru, že najvyšší súd ako súd dovolací pochybil, keď považoval dovolaním napadnuté uznesenie, resp. odôvodnenie napadnutého uznesenia za dostačujúce. Veď je nesporné, že odvolací súd podstatné odvolacie dôvody s ktorými sa súd prvého stupňa   správne   skutkovo   a   právne   vysporiadal   ani   nespomína   a   ich   obišiel.   Takéto rozhodnutie je arbitrárne a nie je ústavne akceptovateľné.

Ide o rozhodujúce skutočnosti, ktoré konštatuje súd prvého stupňa že navrhovateľ neosvedčil   potrebu   nariadenia   predbežného   opatrenia,   nariadené   predbežné   opatrenie považuje za nevykonateľné, pričom v čase jeho nariadenia neexistovali dôvody na jeho vydanie,   výroky   uznesenia   považuje   za   nevykonateľné,   respektíve   za   také,   ktorými   bolo uložené odporcovi to, čo od neho nemožno žiadať, pretože odporca pri svojich obchodných aktivitách /dovoz/ týkajúcich sa kozmetického krému „P...“ sám tento výrobok neoznačuje označením   „P...“,   keďže   týmto   označením,   ktoré   je   registrovanou   ochrannou   známkou Spoločenstva, ho označuje jeho výrobca v Nemecku...

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedených   skutočností   sme   toho   názoru,   že   postupom odvolacieho   súdu   ako   aj   dovolacieho   súdu   bolo   porušené   právo   na   súdnu   ochranu vyjadrené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zo strany odvolacieho súdu ďalej bol minimálne porušený zákon v ustanoveniach § 1, § 2 a 3, § 157 ods. 2 O. s. p., a ktorým postupom odvolacieho súdu účastníkovi konania sa jednoznačne odňala možnosť konať pred súdom. Žiaľ s týmito porušeniami dovolací súd podľa nášho názoru sa nevysporiadal, resp. nedostatočne a nesprávne sa vysporiadal a jeho vyvodené závery vzhľadom na konkrétnu vec a chránené právo sú zjavne neodôvodnené a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa, t. j. právo na súdnu ochranu.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4Obdo/74/2013-201 a jeho rozhodnutím z 31. januára 2014 v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/168/2013-l60 a jeho rozhodnutím z 02. 10. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4Obdo/74/2013-201 z 31. januára 2014, alternatívne uznesenie Krajského súdu v Košiciach 3Cob/168/2013-160 z 02. 10. 2013 ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde...“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

11. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 o zamietnutí návrhu na zrušenie   predbežného   opatrenia   a uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn.   4 Obdo   74/2013 z 31. januára   2014   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľky.   Sťažovateľka   namieta,   že všeobecné súdy jej návrh na zrušenie predbežného opatrenia nesprávne právne posúdili, tvrdí,   že   napadnuté   rozhodnutia   sa   nevysporiadali   s   jej   podstatnými   argumentmi,   tieto rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska neodôvodené.

12. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 uviedol: «Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, tunajší súd uznesením zo dňa 4. 4. 2013 zrušil   uznesenie   zo   dňa   4.   3.   2013,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   odporcu   na   zrušenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/192/2012-71 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenia § 357 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 O. s. p., upravujúce náležitosti odôvodnenia rozhodnutia a uviedol, že súd prvého stupňa má   posúdiť,   či   dôvody   odporcu   uvedené   v   návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia existujú a či sú alebo nie sú dôvodmi,   pre ktoré podľa § 77 ods.   2 O.   s. p.   je možné nariadené predbežné opatrenie zrušiť. V napadnutom uznesení súd prvého stupňa odvolacie dôvody posúdil tak, že odporcom uvedené dôvody, a to že odporcovi, ako tretej osobe, ktorá sporný výrobok nevyrába, nebalí do obalu označeného „P...“ nemožno uložiť povinnosť zdržať   sa   označovania   výrobkov   názvom   „P...“   a   že   výrok   uznesenia   o   nariadení predbežného opatrenia je nevykonateľný, keďže nešpecifikuje príslušnú „obchodnú sieť“, existujú a sú dôvodom na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia.

Odvolací súd uvádza, že v danej veci je potrebné vychádzať z toho, že rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia je právoplatné.

Za   podstatné,   pre   posúdenie   dôvodnosti   návrhu   na   zrušenie   nariadeného predbežného opatrenia odvolací súd považuje posúdenie, či sú splnené zákonné podmienky na takéto rozhodnutie podľa § 77 O. s. p.

Pokiaľ   ide o zánik   predbežného   opatrenia,   tento   je upravený v ustanovení   §   77 ods. 1, 2 O. s. p. tak, že predbežné opatrenie zanikne, ak a) navrhovateľ nepodal v súdom určenej lehote návrh na začatie konania; b) sa návrhu vo veci samej nevyhovelo; c) sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci; d) uplynul určený čas. Po ktorý malo trvať alebo ak predbežné opatrenie zruší súd, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

V prejednávanej veci nedošlo k zániku predbežného opatrenia z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 77 ods. 1 O. s. p. a preto k jeho zániku by mohlo dôjsť iba jeho zrušením súdom, ktorý spôsob zániku predbežného opatrenia v danej veci navrhol odporca. Ako vyplýva z ustanovenia § 77 ods. 2 O. s. p. predbežné opatrenie môže byť zrušené súdom iba v prípade, ak pominuli dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Pod uvedenými dôvodmi právna prax zaraďuje aj situáciu, keď sa dodatočne zistí, že dôvody na predbežné opatrenie tu ani neboli alebo ak odpadol právny záujem na dočasnej úprave, pretože novo vzniklá hmotnoprávna situácia vo vzťahoch medzi účastníkmi konania robí predbežné opatrenie nadbytočným alebo ak povinný dobrovoľne splnil vymáhaný nárok.

V   prejednávanej   veci odporca   navrhol   zrušiť predbežné opatrenie   z dôvodov,   že neboli dôvody na jeho nariadenie a že nariadené predbežné opatrenie je nevykonateľné. Pokiaľ ide o neexistenciu dôvodov na nariadenie predbežného opatrenia, tieto sú dôvodom na zrušenie predbežného opatrenia iba v prípade, že došlo k zmene pomerov, resp. skutkových okolnosti, z ktorých posúdenia súd vychádzal pri nariadení predbežného opatrenia, pretože v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie tých istých skutkových okolnosti s ich možným rozdielnym posúdením a následným protichodným rozhodnutím. Odvolací   súd   má   za   to,   že   z   tvrdení   odporcu,   uvedených   v   návrhu   na   zrušenie predbežného opatrenia ako aj v odvolaní proti napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa nevyplýva, že by došlo k zmene skutkových okolnosti, ktoré boli súdom posudzované pri nariadení predbežného opatrenia ale odporca namieta iba ich nesprávne právne posúdenie. Pritom, podľa odvolacieho súdu, prípadné nesprávne právne posúdenie nie je možne považovať za dôvod na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 O. s. p.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd má za to, že odporcom uvádzané dôvody na zrušenie predbežného opatrenia nie sú dôvodmi, pre ktoré možno podľa § 77 ods. 2 O. s. p. zrušiť nariadené predbežné opatrenie, a preto podľa § 220 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh odporcu na zrušenie predbežného   opatrenia   nariadeného   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   27CbPv 3/2012-55 zo dňa 19. 9. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/192/2012-71 zo dňa 23. 11. 2012 zamietol.»

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Obdo 74/2013 z 31. januára 2014 uviedol: „V danom prípade dovolateľ namietal vady konania, uvedené v § 237 písm. b/ a f/ O. s. p., t. j. že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom.

Dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   b/   O.   s.   p.   namietal   odporca   vo   vzťahu   ku skutočnosti, že je iba dovozcom a distribútorom výrobkov s označením P..., pričom ich výrobcom je nemecká spoločnosť, ktorá má uvedené označenie registrované aj pre územie Slovenskej republiky.

Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I odporca je právnickou osobou.

Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,   inak len ten,   komu ju zákon priznáva. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby /§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka/. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania nie je možné zamieňať s nedostatkom vecnej aktívnej alebo   pasívnej   legitimácie   účastníka   konania,   pre   posúdenie   ktorej   je   rozhodujúci hmotnoprávny   vzťah   účastníka   k   predmetu   konania.   Odporcom   vznesená   námietka nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania preto neobstojí.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožnila   realizácia   tých   jeho procesných práv a povinností, ktoré sú mu Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   predpismi   a   týmto postupom   odňal   účastníkovi   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny   poriadok   priznáva. Procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá aj odporcom namietaná absencia riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia   spôsobujúca jeho nepreskúmateľnosť,   ktorú však   dovolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   ako   aj   konania,   ktoré   mu predchádzalo, nezistil.

... Aj   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania,   z   odôvodnenia   rozhodnutia   však   musia   byť   zrejmé   všetky   pre   rozhodnutie významné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vzhľadom na konkrétnu obsahovú vecnú a právnu stránku napadnutého rozhodnutia dospel dovolací súd k záveru, že právo žalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje zhrnutie podstatných skutočností z doterajšieho konania v predmetnej veci, odvolacích námietok navrhovateľa ale aj náležité vysvetlenie,   z   akých   hľadísk   ich   odvolací   súd   považuje   za   dôvodné.   Podľa   názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie v potrebnej miere zodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne uviedol, na základe ktorých skutočností považuje návrh odporcu na zrušenie predbežného   opatrenia   za   nedôvodný   v   zmysle   §   77   ods.   2   O.   s.   p.,   odôvodnenie rozhodnutia preto možno považovať za ústavne akceptovateľné...

Vo vzťahu k námietke dovolateľa podľa ktorej je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p./ je potrebné uviesť, že iná vada konania na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná iba za predpokladu, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu existencie takejto vady vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Rovnako odporcom tvrdené nesprávne právne posúdenie veci /§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p./ je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok prípadnú vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Keďže v danom prípade dovolanie odporcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a odporcom namietané vady podľa § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

14.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

15.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

16. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Keďže   je   však   predmetom   sťažnosti   namietané   porušenie   základných   práv sťažovateľky   rozhodnutím   všeobecného   súdu   vo   veci   návrhu   na   zrušenie   nariadeného predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom   sa   konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   dohovoru   ratione   materiae   v   konaní o zrušení predbežného opatrenia (III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012)].

17. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie možno považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00, III. ÚS 339/2012).

18.   V   kontexte   argumentácie   sťažovateľky   je   potrebné   osobitne   poznamenať,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

19.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   na   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 namieta, že uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, je nepreskúmateľné,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   dostatočne   s jej   námietkami   a vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľka tvrdila, že v predmetnej veci neboli dôvody na nariadenie predbežného opatrenia a že nariadené predbežné opatrenie je nevykonateľné. Z citovaného uznesenia krajského súdu však vyplýva, že krajský súd na zistené skutkové okolnosti správne aplikoval ustanovenie § 77 ods. 1 a   2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, tak ako to predpokladá § 77   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   že   by   pominuli   dôvody,   pre   ktoré   bolo predbežné opatrenie nariadené, a teda že došlo k zmene skutkových okolností, ktoré boli okresným súdom posudzované pri nariadení predbežného opatrenia.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľka využila proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Cob 168/2013 z 2. októbra 2013 mimoriadny opravný prostriedok, t.   j.   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Obdo   74/2013 z 31. januára 2014. Je potrebné uviesť, že najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 Obdo 74/2013 z 31. januára 2014 vyjadril tak, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu považuje vzhľadom na jeho obsahovú vecnú a právnu stránku za dostatočne dôvodné   a   také,   ktoré   v   potrebnej   miere   zodpovedá   zákonnej   požiadavke   riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   sa   v tomto   smere   stotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu a konštatuje, že vzhľadom na uvedené nemožno namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cob 168/2013   z 2.   októbra   2013   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že materiálne právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   3   Cob   168/2013 z 2. októbra 2013 nemohlo byť porušené. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

20.   Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo 74/2013   z 31.   januára   2014   je   z   hľadiska   právneho   posúdenia   nesprávne a vyznačuje sa nedostatočným odôvodnením, ústavný súd uvádza, že naopak, z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne a podrobne zaoberal dovolacími dôvodmi sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu.   Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   je   zrejmé,   ktoré   skutočnosti   považoval   najvyšší   súd   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Najvyšší   súd   s   odvolaním   sa   na   platnú   a   účinnú   právnu   úpravu   relevantných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavne   súladným   spôsobom   vyjadril   svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia, ktorým odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   podľa   názoru ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   na   námietky   sťažovateľky   a   vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

21. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu a najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nezakladá   porušenie   označených   základných   práv a slobôd.   Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a listinou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka   konania   (napr.   II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   8/96, II. ÚS 157/09).

22.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   materiálne   právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   4 Obdo 74/2013   z   31.   januára   2014   nemohlo   byť porušené.   Ústavný   súd   preto sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2014