znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 705/2014-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Aupark a.   s.,   Einsteinova   18,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Vladimírom   Ivančom, Advokátska   kancelária,   Hlavné   námestie   5,   Bratislava,   pre   namietané   porušenie   jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 3 Cob 371/2013 z 29. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Aupark a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti Aupark a. s., Einsteinova 18, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 371/2013 z 29. novembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v konaní vedenom pôvodne pred Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23   Cb   56/2013   o   určenie,   že   nájomný   vzťah   medzi   navrhovateľom   ako   nájomcom, a sťažovateľkou   ako   prenajímateľkou   k   nebytovému   priestoru   nachádzajúcemu   sa v obchodnom komplexe AUPARK – Bratislava Shopping Center trvá.

Návrhom   z   21.   januára   2013   sa   navrhovateľ   domáhal,   aby   okresný   súd   nariadil predbežné opatrenie, ktorým by uložil sťažovateľke zdržať sa dispozície so stavebnými úpravami navrhovateľa v predmete nájmu a zasahovania do jeho práva vykonávať obchodné aktivity v predmete nájmu.

Okresný   súd   návrhu   navrhovateľa   vyhovel   a uznesením   sp.   zn.   23   Cb   8/2013 z 28. januára 2013 nariadil predbežné opatrenie.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 108/2013 z 15. apríla 2013 potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   108/2013 z 15. apríla   2013   dovolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn. 5 Obdo 27/2013 z 13. augusta 2013 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Návrhom zo 6. júna 2013 sa sťažovateľka domáhala zrušenia predbežného opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu sp. zn. 23 Cb 8/2013 z 28. januára 2013. O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 23 Cb 56/2013 z 11. októbra 2013 tak, že ho zamietol.

Po   odvolaní   sťažovateľky   krajský   súd   ako   odvolací   súd   namietaným   uznesením sp. zn. 3 Cob 371/2013 z 29. novembra 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 11. 2013, č. k. 3 Cob 371/2013-236 (ďalej aj „Rozhodnutie KS BA“), potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11. 10. 2013, č. k. 23 Cb 56/2013-204 (ďalej aj „Rozhodnutie OS BA V“),... o návrhu odporcu (sťažovateľa) na zrušenie predbežného opatrenia, ktorý rozhodol tak, že návrh odporcu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   nariadeného   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V zo dňa 28. 01. 2013, č. k. 23 Cb 8/2013-42, zamietol.

Rozhodnutím KS BA a Rozhodnutím OS BA V súdy zamietli návrh sťažovateľa na zrušenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   sťažovateľovi   ukladá   povinnosť   zdržať   sa zasahovania   do   práva   navrhovateľa   (spoločnosti   AD   PROPERTY,   s.   r.   o.)   vykonávať obchodné aktivity v nebytovom priestore (Predmete nájmu) vo vlastníctve sťažovateľa. Sťažovateľ sa domáhal zrušenia predmetného predbežného opatrenia s poukazom na skutočnosť, že

(a) navrhovateľ od nariadenia predbežného opatrenia v januári 2013 (t. j. už viac ako 12 mesiacov) užíva Predmet nájmu vo vlastníctve sťažovateľa bez toho, aby za jeho užívanie platil sťažovateľovi akúkoľvek odplatu, čím sťažovateľovi vzniká škoda vo výške cca. 10.000 EUR mesačne. Navrhovateľ teda zneužíva predbežné opatrenie na to, aby sa na úkor   sťažovateľa   obohatil,   pričom   sťažovateľ   nemá   k   dispozícii   žiaden   účinný   nástroj obrany proti tomuto konaniu navrhovateľa,

(b) nie sú (a nikdy neboli) splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, keďže navrhovateľ neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému sa má predbežným opatrením poskytnúť dočasná ochrana.

Krajský súd v Bratislave sa vo svojom rozhodnutí (Rozhodnutie KS BA) obmedzil na konštatovanie, že

(a)   zneužívanie   predbežného   opatrenia   navrhovateľom   (spoločnosťou   AD PROPERTY, s. r. o.) v podobe užívania Predmetu nájmu bez platenia akejkoľvek odplaty za takéto   užívanie   sťažovateľovi,   ani   prípadné   nesplnenie   zákonných   podmienok   pre nariadenie predbežného opatrenia, nemožno posudzovať ako zákonný dôvod pre zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku;

(b)   zrušenie   predbežného   opatrenia   nemôže   slúžiť   ani   ako   prostriedok   nápravy prípadne nesprávne nariadeného predbežného opatrenia.

Krajský súd v Bratislave (podobne ako predtým Okresný súd Bratislava V) zároveň vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nereagoval na zásadné argumenty sťažovateľa uvedené v jeho podaniach a v odvolaní proti Rozhodnutiu OS BA V.

Sťažovateľ sa obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky po tom,   čo vyčerpal riadne   aj   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiu   o   nariadení   predbežného opatrenia a po tom, čo Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí (Rozhodnutie KS BA),   potvrdil   Rozhodnutie   OS   BA   V   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   zrušenie predbežného opatrenia.»

4.   Sťažovateľka   namieta,   že „Krajský   súd   v   Bratislave   (obdobne   ako   predtým Okresný   súd   Bratislava   V)   v   predmetnom   rozhodnutí   odmietol   poskytnúť   sťažovateľovi účinnú ochranu pred zjavným zneužívaním práva zo strany navrhovateľa (spoločnosti AD PROPERTY, s. r. o.), ktorý pod ochranou Predbežného opatrenia užíva Predmet nájmu vo vlastníctve   sťažovateľa   bez   platenia   akejkoľvek   odplaty,   pričom   sťažovateľ   nemá možnosť účinne sa brániť proti takémuto šikanóznemu konaniu navrhovateľa.

Argument   Krajského   súdu   v   Bratislave,   podľa   ktorého   nesplnenie   zákonných podmienok pre nariadenie Predbežného opatrenia nie je zákonným dôvodom pre zrušenie predbežného opatrenia znie o to prekvapujúcejšie, že sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom BA V tak aj v odvolaní proti Rozhodnutiu OS BA V poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   v   zmysle   ktorej   je   účastník   konania   oprávnený navrhnúť   zrušenie   predbežného   opatrenia   aj   v   prípade,   ak   dôvody   na   nariadenie predbežného opatrenia vôbec neexistovali (viď napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS 488/2011; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. 04. 2009, sp. zn. II. ÚS 159/09).

Pri   posúdení   dôležitých   právnych   otázok...   Krajský   súd   v   Bratislave   aplikoval príslušné   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   rozpore   s   obsahom   a   účelom právnej   normy,   v   rozpore   so   základnými   princípmi   občianskeho   súdneho   konania a súkromného práva ako aj v rozpore s princípom materiálneho výkladu právnej normy a princípom spravodlivosti, prísne formálne, a mimo rámca logického výkladu príslušných ustanovení aplikovanej právnej normy, v rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej   republiky   a   názormi   právnej   vedy,   v   dôsledku   čoho   je   Rozhodnutie   KS   BA arbitrárne, nepresvedčivé a nespravodlivé.

Krajský   súd   v   Bratislave   vo   svojom   rozhodnutí   (Rozhodnutie   KS   BA)   žiadnym spôsobom   nereagoval   na   podstatné   argumenty   sťažovateľa,   ktoré   boli   rozhodujúce   pre riadne posúdenie predmetu konania, v dôsledku čoho je Rozhodnutie KS BA neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že„(a) Základné právo spoločnosti AUPARK a. s. (i) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj (ii) právo vlastniť majetok a právo na ochranu pred nezákonným vyvlastnením a núteným obmedzením vlastníckeho práva podľa článku 20 Ústavy   Slovenskej   Republiky,   článku   11   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   článku   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 11. 2013, č. k. 3 Cob 371/2013-236, porušené bolo.

(b) Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   11.   2013,   č.   k. 3 Cob 371/2013-236 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

(c) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti AUPARK a. s., trovy právneho zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   20   ods.   1   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

13.   Podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

15.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

16. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 371/2013 z 29. novembra 2013, ktorým bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   23 Cb 56/2013   z 11.   októbra   2013 o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd jej návrh na zrušenie predbežného opatrenia nesprávne   právne   posúdil,   tvrdí,   že   napadnuté   rozhodnutia   sa   nevysporiadali   s jej podstatnými   argumentmi,   predovšetkým   pokiaľ   ide   o nedostatok   splnenia   zákonných predpokladov   na nariadenie predbežného   opatrenia.   Uznesenie krajského súdu   považuje sťažovateľka za „arbitrárne, nepresvedčivé a nespravodlivé“.

17. Okresný súd v uznesení sp. zn. 23 Cb 56/2013 z 11. októbra 2013 o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného opatrenia uviedol:

„Odporca   svojím   návrhom   zo   dňa   6.   6.   2013   žiadal,   aby   súd   zrušil   predbežné opatrenie číslo konania 23 Cb 8/2013-42, zo dňa 28. 1. 2013, ktorým uložil odporcovi povinnosť zdržať sa dispozície so stavebnými úpravami navrhovateľa a zasahovania do práva navrhovateľa vykonávať   obchodné   aktivity   na základe   Dohody   o zmene subjektu a úprave vzájomných práv a povinností uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 1. 11. 2009 a to do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci určenia, že nájomný vzťah na základe vyššie uvedenej dohody trvá.

Svoj   návrh   odôvodnil   skutočnosťou,   že   navrhovateľ   od   nariadenia   predbežného opatrenia užíva nebytové priestory vo vlastníctve odporcu bez toho, aby odporcovi platil akúkoľvek odplatu. Odporcovi týmto každý mesiac vzniká škoda cca 10.000,- eur bez DPH. Ďalším dôvodom pre zrušenie predbežného opatrenia je skutočnosť, že predbežné opatrenie nemalo byť vôbec nariadené, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie, najmä z dôvodu absencie osvedčenia nároku navrhovateľa, ktorému mala byť predbežným opatrením poskytnutá ochrana.

Odporca   poukázal   na   skutočnosť,   že   predbežné   opatrenie   nemá   zabezpečiť bezodplatné   užívanie   nebytových   priestorov   navrhovateľom.   Bezodplatné   užívanie nebytových priestorov navrhovateľom je porušením Ústavou garantovaného práva odporcu vlastniť majetok. Odporca nemôže vzhľadom na existujúce predbežné opatrenie žiadnym spôsobom   brániť   navrhovateľovi   v   bezodplatnom   užívaní   nebytových   priestorov,   čoho výsledkom je bezprecedentné porušovanie vlastníckych práv odporcu, predovšetkým jeho práva   slobodne   disponovať(nakladať)   s   predmetom   jeho   vlastníctva.   Dôsledkom predbežného opatrenia je de facto štátom nariadené nútené obmedzenie vlastníckeho práva odporcu bez primeranej náhrady, čo je v zásadnom rozpore s právom vlastniť majetok garantovaným v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.

... Podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Odporca   neuviedol   žiadne   dôvody,   pre   ktoré   pominuli   dôvody   pre   ktoré   bolo nariadené predbežné opatrenie - uznesenie č. kon. 23 Cb 8/2013-42 zo dňa 28. 1. 2013. Krajský súd v Bratislave sa dôsledne zaoberal argumentáciou oboch účastníkov konania, dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia a skonštatoval, že je potrebná dočasná úprava 23 Cb 56/2013 pomerov účastníkov konania, zásah do výkonu vlastníckeho práva odporcu v danej miere nie je neprimeraný ochrane, ktorú poskytol súd vo forme nariadenia predbežného opatrenia.

Odporca argumentačne neuvádza žiadne zákonné dôvody pre zrušenie predbežného opatrenia č. kon. 23 Cb 8/2013-42, preto súd jeho návrh zamietol.“

18. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Cob 371/2013 z 29. novembra 2013 uviedol: „Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   žalovaného   o   zrušenie predbežného opatrenia nariadeného súdom prvého stupňa uznesením č. k. 23 Cb 8/2013-42 zo   dňa   28.   januára   2013,   potvrdeného   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 1 Cob 108/2013-98 zo dňa 15. apríla 2013, nakoľko žalovaný neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by pominuli dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, a tak neboli podľa názoru súdu prvého stupňa splnené v zmysle § 77 ods. 2 O.s.p. zákonné dôvody pre jeho zrušenie. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 0bdo 27/2013-184 zo dňa 13. augusta 2013, ktorým bolo odmietnuté dovolanie podané proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 15. apríla 2013.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc ho zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa vôbec nevysporiadal s argumentom, ktorým preukazoval dôvodnosť jeho návrhu a to, že žalobca zneužíva vydané predbežné opatrenie na to, aby bezodplatne užíval predmet nájmu vo vlastníctve žalovaného. Poukázal na to, že bezodplatné užívanie predmetu nájmu zo strany žalobcu mu spôsobuje škodu cca 10.000,- EUR mesačne, čo ku dňu podania odvolania predstavuje 125.000,- EUR. Ďalej vytýkal súdu, že sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi a dôkazmi, ktoré preukazujú, že neexistoval a neexistuje základný predpoklad pre nariadenie predbežného opatrenia, a to osvedčenie dôvodnosti návrhu žalobcu, ktorému sa má predbežným opatrením poskytnúť dočasná ochrana. Skutočnosť, že žalobca používa predmet nájmu bez toho, aby za jeho užívanie platil odplatu preukazuje, že došlo k podstatnej zmene okolností rozhodujúcich pre trvanie   predbežného   opatrenia.   Vyslovil   názor,   že súd   prvého   stupňa   je   povinný   zrušiť predbežné opatrenie v prípade, ak sa dodatočne kedykoľvek v priebehu konania preukáže, že v čase nariadenia predbežného opatrenia neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie.   Rozhodnutiu   ďalej   vytýkal,   že   nespĺňa   požiadavky   na   riadne   odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne.

Podľa § 77 ods. 2 O. s. p. predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný v zmysle § 77 ods.   2   O.   s.   p.   nepreukázal   splnenie   zákonných   podmienok   pre   zrušenie   nariadeného predbežného opatrenia. Žalovaný v podstate ani zánik dôvodov, pre ktoré bolo nariadené netvrdil, ale bránil sa tým, že žalobca predbežné opatrenie zneužíva a neplatením odplaty za užívanie predmetu nájmu a tým, že pre nariadenie predbežného opatrenia neboli splnené zákonné podmienky. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 77 ods. 2 O. s. p. žalovaným namietané skutočnosti nemožno posudzovať ako zákonný dôvod pre zrušenie predbežného opatrenia. Zrušenie predbežného opatrenia nemožno slúžiť ani ako prostriedok nápravy, prípadne nesprávne nariadeného predbežného opatrenia, pretože ako vyplýva z citovaného ustanovenia, dôvodom zrušenia je pominutie pôvodne existujúcich dôvodov, pre ktoré bolo nariadené a nie ich neexistencia.

So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

19.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

20.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

21. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Keďže   je   však   predmetom   sťažnosti   namietané   porušenie   základných   práv sťažovateľky   rozhodnutím   všeobecného   súdu   vo   veci   návrhu   na   zrušenie   nariadeného predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom   sa   konštatovala   neaplikovateľnosť   čl.   6   dohovoru   ratione   materiae   v   konaní o zrušení predbežného opatrenia (III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012)].

22. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie možno považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00, III. ÚS 339/2012).

23.   V   kontexte   argumentácie   sťažovateľky   je   potrebné   osobitne   poznamenať,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

24.   Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 371/2013   z 29.   novembra   2013   je   z hľadiska   právneho   posúdenia   nesprávne a vyznačuje sa nedostatočným odôvodnením, ústavný súd uvádza, že naopak, z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa dôsledne a podrobne zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, ktoré skutočnosti   považoval   za   preukázané a ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

I keď nemožno poprieť, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu je pomerne stručné, krajský súd s odvolaním sa na platnú a účinnú právnu úpravu relevantných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku ústavne   súladným   spôsobom   vyjadril   svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľky. Napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje jasné a   zrozumiteľné   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   vydaniu   rozhodnutia,   ktorým odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Krajský súd jednoznačne konštatoval, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, t. j. nebolo preukázané, že pominuli dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené. Prijaté   právne   závery   so   zreteľom   na   skutkový   stav   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Krajský súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval   na   námietky   sťažovateľky   a   vysvetlil   dôvody,   na   ktorých   založil   svoje rozhodnutie.

25. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu nestotožňuje,   nezakladá   porušenie   označených   základných   práv   a   slobôd.   Ústavný   súd k tomu poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou   a listinou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 157/09).

26.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   materiálne   právo sťažovateľky podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   371/2013   z 29.   novembra   2013   nemohlo byť porušené.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   listiny   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky ústavný súd nerozhodoval.

  P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2014