SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 703/2015-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Turanskou, Štúrovo námestie 10520/13B,Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.13 D 541/2011, za účasti Okresného súdu Pezinok, takto
r o z h o d o l :
Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.13 D 541/2011 p o r u š e n é b o l i.
Okresnému súdu Pezinok p r i k a z u j ev konaní vedenom pod sp. zn.13 D 541/2011 konať bez zbytočných prieťahov.
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jejprávnej zástupkyne JUDr. Kataríny Turanskej, Štúrovo námestie 10520/13B, Martin, dodvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),zastúpenejadvokátkouJUDr.KatarínouTuranskou,Štúrovonámestie 10520/13B, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 541/2011 (ďalejaj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 17/2014 (ďalej aj „napadnuté konaniekrajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhomdoručeným okresnému súdu 1. júna 2011 domáha dodatočného prerokovania dedičstva posvojomotcovi(ďalejlen„poručiteľ“).Okresnýsúdkonanieuznesenímč. k. 13 D 541/2011-10 z 9. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 9. novembra 2011“)zastavil podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, žesťažovateľka žiadala prerokovať majetok, ktorý už bol raz právoplatným rozhodnutím(osvedčením o dedičstve sp. zn. 13 D 26/2008, Dnot 9/2008 zo 6. júna 2008 vydanýmnotárom ako súdnym komisárom) prerokovaný, t. j. z dôvodu, že novému prejednaniu brániprekážka veci právoplatne rozhodnutej podľa § 159 ods. 3 OSP. O odvolaní sťažovateľkyproti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2011 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.14 CoD 18/2012 z 28. januára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 28. januára2012“) tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti zrušila vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd následne po vrátení veci na ďalšie konanie o veci opätovne rozhodoluznesením č. k. 13 D 541/2011-46 z 5. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie z 5. decembra2013“) tak, že konanie zastavil, pričom toto svoje rozhodnutie opätovne odôvodnilexistenciou prekážky res iudicata, ktorá bráni opätovnému rozhodnutiu vo veci.
Proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2013 podala sťažovateľka 7. júla 2014odvolanie a v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
«... od spomenutého rozhodnutia do doručenia tohto rozhodnutia ubehlo viac ako 6 mesiacov. V odvolaní sťažovateľka namietala, že v pôvodnom dedičskom konaní nebola prejednaná celá nehnuteľnosť, t. j. parcela č. 61/15 – roľa. Počas konania a do času rozhodnutia Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 13 D/541/2011-46 zo dňa 5. 12. 2013 prebehol a bol ukončený ROEP. Z ukončeného ROEP-u i z dostupných katastrálnych údajov je zrejmé, že existuje „zvyšok“ predmetnej parcely, ktorý doposiaľ prejednaný nebol. Tento je už v súčasnosti zapísaný Okresným úradom Martin, katastrálny odbor na ako pozemok parc. č. – orná pôda o výmere 115 m2. Uvedené však bolo zrejmé už pri podaní návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva.»
Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdovv napadnutom konaní došlo z dôvodu„neúmernej dĺžky konania, ktoré doposiaľ nebolo ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej“.
V konkrétnostiach sťažovateľka argumentuje, že napadnuté konanie prebieha„ku dnešnému dňu už viac ako 4 roky. Je nepochybné, že dĺžka konania je ovplyvnená viacerými faktormi a takáto dĺžka automaticky nezakladá prezumpciu o prieťahoch. Avšak ako z kontextu všetkých dôvodov vyplýva, súd má na 4-ročnej dĺžke konania významný podiel. Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že Uznesenie Okresného súdu, sp. zn. 13 D/541/2011-46 zo dňa 05. 12. 2013 bolo sťažovateľke doručené až po tom, čo sa sťažovateľka obrátila na súd za účelom zistenia, čo je s právnou vecou, t. j. po viac ako 6 mesiacoch od rozhodnutia. Rovnako po podaní odvolania zo dňa 07. 07. 2014 bola právna vec predložená Krajskému súdu až po 5 mesiacoch, t. j. 22. 12. 2014.“.
Sťažovateľka poukazuje tiež na skutočnosť, že hoci je predmetom konaniaprerokovanie dodatočného dedičstva po poručiteľovi, ktoré tvorí nehnuteľnosť o výmere115 m2, ide o vec, ktorá má zásadný význam,„nakoľko v tejto časti je spracovaný pomerne rozsiahly geometrický plán, ktorý však nie je možné zapísať, resp. podľa neho vo veci ďalej postupovať. Práve na predmetnej parcele, resp. jej časti má byť realizovaná prístupová cesta pre viaceré pozemky. Skutočnosť, že toto vlastnícky vyriešené definitívne nie je, spôsobuje problémy aj v oblasti stavebného konania.“.
V podaní doručenom ústavnému súdu 9. októbra 2015 sťažovateľka oznámila, že jejbolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 CoD 17/2014 z 31. júla 2015 (ďalej aj„uznesenie krajského súdu z 31. júla 2015“), ktorým bolo uznesenie okresného súduz 5. decembra 2013 zrušené a vec bola opätovne vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že právna vec sa„opätovne neúmerne predĺžila. Predmetnú právnu vec bude Okresný súd v Pezinku prejednávať a rozhodovať po 3-tí krát.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 D/541/2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 14 CoD/17/2014 porušené bolo.
2. Okresnému súdu v Pezinku prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 D/541/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 eur..., ktoré jej je Okresný súd v Pezinku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd v Pezinku je povinný uhradiť trovy konania v sume 355,73 EUR... na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 703/2015-13 z 29. októbra 2015 prijal sťažnosťsťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutomkonaní na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súduna vyjadrenie k sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie. Predseda okresného súdu v reakcii na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn.Spr. 3144/2015 zo 7. decembra 2015 predovšetkým uviedol:
„Navrhovateľka až v rámci druhého odvolania dňa 10. 07. 2014 riadne označila nehnuteľnosť, ktorú chce dodatočne prejednať, a to pozemok, parcela č. o výmere 115 m2, zapísanú na LV..., ktorá je zapísaná na poručiteľa. V nadväznosti na toto odvolanie a takto riadne označenú parcelu Krajský súd v Bratislave dňa 10. 09. 2015 vrátil Okresnému súdu Pezinok spis so zrušujúcim rozhodnutím. Dňa 22. 09. 2015 bolo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave doručené zástupcovi sťažovateľky a úpravou vyššieho súdneho úradníka zo dňa 04. 11. 2015 je spis zasielaný súdnej komisárke na nové prejednanie. Sťažovateľka síce dňa 01. 06. 2011 podala návrh na dodatočné prejednanie dedičstva, ale nehnuteľnosť riadne označila až vo svojom odvolaní voči druhému prvostupňovému rozhodnutiu dňa 10. 07. 2014, čím podstatne prispela k dĺžke konania. V tom čase už prebiehalo odvolacie konanie a potom ako odvolací krajský súd vrátil vec prvostupňovému súdu, čo sa stalo dňa 10. 09. 2015 okresný súd vo veci koná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako i hodnotu predmetu dodatočného prejednania dedičstva, t. j. pozemku o výmere 115 m2je žiadosť sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,-- zrejme neprimeraná.“
Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby savo veci konalo ústne pojednávanie.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, čitrvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresnéhosúdu sp. zn. Spr. 3144/2015 zo 7. decembra 2015 na vedomie a prípadné zaujatiestanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 28. decembra2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom v ňom navyšeokrem iného k vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla:
«... že... sú nepravdivé a účelové. V návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva zo dňa 27. 05. 2011 bola nehnuteľnosť dostatočne špecifikovaná a označená. Uvedené bolo konzultované i s pracovníčkou Okresného úradu Martin, katastrálny odbor, ktorá v uvedenej oblasti zapisuje vlastnícke práva k nehnuteľnostiam. Tá nám potvrdila, že v čase podávania návrhu až do ukončenia ROEP-u, bola predmetná nehnuteľnosť evidovaná tak, ako je uvedené v návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva zo dňa 27. 05. 2011. Počas konania na Okresnom súde v Pezinku (sp. zn. 13 D/541/2011) prebehol a bol ukončený ROEP... v dôsledku ktorého došlo k zápisu predmetného pozemku na... Uvedené sme oznámili Okresnému súdu v Pezinku v odvolaní zo dňa 07. 07. 2014, kde sme rovnako poukázali na to, že prebehol a bol ukončený ROEP. Rovnako na naše telefonické a písomné žiadosti ohľadne informácií, čo je s uvedenou právnou vecou, Okresný súd v Pezinku ani jediný raz nereagoval tým, že by uvádzal, že nebol predmetný pozemok riadne špecifikovaný, resp. označený. V neposlednom rade si dovoľujeme poukázať na to, že skutočnosť, že ide o pozemok „len“ o výmere 115 m2, nie je podľa nášho názoru rozhodujúci pri posúdení finančného zadosťučinenia, ale dôležitý je prístup a správanie, resp. nekonanie Okresného súdu v Pezinku, kde po viac ako 4 rokoch nie je možné v právnej veci rozhodnúť a rešpektovať rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave.... Jedná sa o podstatný a dôležitý pozemok, nakoľko má byť na ňom realizovaná prístupová cesta pre viaceré stavby k jednotlivým pozemkom.»
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 13 D 541/2011 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:
1. Dňa 1. júna 2011 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na dodatočnéprerokovanie dedičstva. Okresný súd 13. júla 2011 vyzval sťažovateľku na zaplateniesúdneho poplatku za návrh, ktorý bol zaplatený 1. augusta 2011.
2. Dňa 3. augusta 2011 okresný súd uznesením podľa § 175x ods. 1 OSP začalkonanie v dedičskej veci po poručiteľovi, zomrelom 6. 12. 2007, a poveril podľa § 38 OSPnotárku ⬛⬛⬛⬛ ako súdnu komisárku (ďalej len „súdna komisárka“)vykonaním potrebných úkonov vo veci prerokovania dedičstva a prípadným vydanímosvedčenia o dedičstve, ak sú splnené podmienky podľa § 175zca OSP.
3. Dňa 9. novembra 2011 okresný súd uznesením napadnuté konanie zastavil, súdnejkomisárke priznal odmenu a sťažovateľku zaviazal na úhradu trov štátu v sume 19,20 €(ďalej len „uznesenie z 9. novembra 2011“). Sťažovateľka podala 5. decembra 2011odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2011. Dňa 14. marca 2012 okresnýsúd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie; sťažovateľka súdnypoplatok zaplatila 3. apríla 2012.
4. Dňa 19. decembra 2012 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutieo odvolaní sťažovateľky. Krajský súd uznesením č. k. 14 CoD 18/2012-22 z 28. januára2013 uznesenie okresného súdu z 9. novembra 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu naďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 7. marca 2013).
5. Okresný súd zaslal 20. mája 2013, vzhľadom na uznesenie krajského súduz 28. januára 2013, spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie súdnej komisárke.
6. Súdna komisárka požiadala 1. júla 2013 Správu katastrao vyhotoveniepotrebných dokladov, ktoré jej boli doručené 3. septembra 2013. Dňa 12. septembra 2013súdna komisárka predvolala dedičov na dedičské konanie nariadené na 1. október 2013 naNotárskom úrade v Pezinku.
7. Dňa 1. októbra 2013 sa na Notárskom úrade v Pezinku uskutočnilo dedičskékonanie.
8. Okresný súd uznesením sp. zn. 13 D 541/2011 z 5. decembra 2013 (ďalej len„uznesenie z 5. decembra 2013“) napadnuté konanie zastavil, súdnej komisárke priznalodmenu a sťažovateľku zaviazal uhradiť trovy štátu (rozhodnutie doručované v júni 2014).
9. Dňa 10. júla 2014 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súduz 5. decembra 2013. Okresný súd 3. septembra 2014 vyzval sťažovateľku na zaplateniesúdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 17. septembra 2014.
10. Dňa 22. decembra 2014 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutieo odvolaní. Krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoD 17/2014 z 31. júla 2015 (ďalej len„uznesenie krajského súdu z 31. júla 2015“) uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2013zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený10. septembra 2015.
11. Uznesenie krajského súdu z 31. júla 2015 doručoval okresný súd 16. septembra2015 účastníkom konania.
12. Uznesením z 3. novembra 2015 okresný súd rozhodol o vrátení súdneho poplatkusťažovateľke a 17. decembra 2015 predložil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie súdnejkomisárke.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si privýklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednanáa rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd ajsťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, žepredmet posudzovaného konania (prerokovanie novoobjaveného majetku po poručiteľovi)tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výklad a používanie právnejúpravy v dedičských veciach sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov,kde je upravená aj metodika ich postupu (obdobne IV. ÚS 3/05, III. ÚS 170/2010), a pretospravidla nemožno takéto veci považovať z právneho hľadiska za zložité. Ústavný súdzo súvisiaceho spisu nezistil žiadnu zásadnú okolnosť, ktorá by mohla odôvodňovaťprípadný záver o skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovateľky. Ústavný súd v tejtosúvislosti konštatuje, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neospravedlňovaldoterajšiu dĺžku napadnutého konania jeho právnou či faktickou zložitosťou.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktorými by sťažovateľkamohla prispieť k vzniku prieťahov v napadnutom konaní. V súvislosti s vyjadrenímpredsedu okresného súdu, že k predĺženiu napadnutého konania prispela svojím správanímaj samotná sťažovateľka, a to tým, že nehnuteľnosť patriacu do dedičstva po poručiteľovi,ktorá mala byť predmetom dodatočného prerokovania,„riadne označila až v odvolaní z 10. júla 2014 proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2013“,ústavný súdpoukazuje na obranu tvoriacu obsah stanoviska sťažovateľky k citovanému vyjadreniupredsedu okresného súdu, s ktorou sa stotožňuje (pozri časť I tohto nálezu). Navyše,z uznesenia krajského súdu z 28. januára 2013 vyplýva, že dôvodom zrušenia uzneseniaokresného súdu z 9. novembra 2011 (prvé rozhodnutie okresného súdu vo veci, pozn.) bolanepreskúmateľnosť jeho odôvodnenia, keďže okresný súd sa žiadnym spôsobomnevysporiadal so základnou otázkou, že nehnuteľnosť označená sťažovateľkou bolasúčasťou prerokovania v základnom dedičskom konaní (neúplné a nezrozumiteľnéodôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a absencia argumentov na preukázanie tohtozáveru).
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočnýmprieťahom v napadnutom konaní, bol postup samotného okresného súdu, a to aj vrátanepostupu poverenej notárky ako súdnej komisárky v konaní o dedičstve, keďže jej úkony sapodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu považujú za úkony súdu, ktorými možnospôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 3/05). Ústavnýsúd pri svojom rozhodovaní o existencii zbytočných prieťahov vychádzal zo svojejkonštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinenénielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, tedatakým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.13 D 541/2011, ktoré sa začalo 1. júna 2011, trvá viac ako 4 roky a dosiaľ nie je právoplatneskončené.
Ústavný súd konštatuje, že v doterajšom priebehu napadnutého konania došloopakovane k obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (od apríla 2012, keďsťažovateľka zaplatila súdny poplatok, do decembra 2012, keď okresný súd predložil spiskrajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, a od decembra 2013, keď okresnýsúd uznesením sp. zn. 13 D 541/2011 napadnuté konanie zastavil, do júna 2014, keď bolocitované rozhodnutie doručované účastníkom konania). Ústavný súd v tejto súvislostipoukazuje aj na neprimerane dlhé obdobie 5 mesiacov, ktoré okresný súd potreboval napredloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, ktorýsťažovateľka podala okresnému súdu v júli 2014 (v tomto období vykonal okresný súdjediný procesný úkon spočívajúci vo výzve sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku).
Na celkovú dĺžku napadnutého konania negatívne vplýva opakované zrušenierozhodnutí okresného súdu o zastavení konania v odvolacom konaní z totožných dôvodov(aj z uznesenia krajského súdu z 31. júla 2015 vyplýva, že dôvodom zrušenia uzneseniaokresného súdu z 5. decembra 2013 bolo nedostačujúce odôvodnenie záveru o tom, ženehnuteľnosť, o dodatočné prerokovanie ktorej sťažovateľka žiadala, už bola prerokovanáv základnom dedičskom konaní), preto je namieste záver, že posudzované konanie akocelok charakterizuje aj neefektívny postup okresného súdu. Neefektívnosť konania saprejavuje najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavuveci a následnom vydaní nepreskúmateľných rozhodnutí, keďže predmetné uzneseniaokresného súdu boli opätovne zrušené v odvolacom konaní a vec bola vrátená na ďalšiekonanie (obdobne I. ÚS 731/2014).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou nečinnosťoua neefektívnou činnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čímporušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 541/2011 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodneo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume10 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím nacelkovú dobu nečinnosti a neefektívny postup okresného súdu, ktorý sa prejavil v zrušeníjeho rozhodnutí krajským súdom, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančnéhozadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci(bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkouJUDr. Katarínou Turanskou, Štúrovo námestie 10520/13B, Martin. Ústavný súd vychádzalpri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobenév roku 2015).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čopredstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonanév roku 2015 po 8,39 €, čo spolu po zvýšení o 20 % (právna zástupkyňa je platiteľkou DPH,pozn.) predstavuje sumu 355,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016