znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 703/2014-75

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňaspravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   v konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikyv spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojenís čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právnehozastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v   sume   641,87   €   (slovom   šesťstoštyridsaťjeden   eura osemdesiatsedem centov) na účet jej advokáta JUDr. Jána Drgonca, DrSc., Peterská 22,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 1ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   rozsudkomOkresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 6/2012 z 18. mája 2012v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.2 To 78/2012 z 2. augusta 2012 právoplatne odsúdená za trestný čin vraždy podľa § 219ods.   1   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinný   do

30. júna 1998 (ďalej v texte aj „trestný zákon č. 140/1961 Zb.“). Skutok, pre ktorý bolasťažovateľka   trestne   stíhaná,   sa   stal   28.   júna   1998.   Obvinenie   proti   sťažovateľke   bolovznesené 9. augusta 2011, teda po viac ako 13 rokoch.

Sťažovateľka podala 15. mája 2013 dovolanie „z dôvodu, že trestnosť činu, za ktorý bola odsúdená, zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola vo vzťahu k súdom zistenému skutkovému stavu a právnej kvalifikácii 10 rokov, a preto bolo povinnosťou súdu trestné stíhanie zastaviť podľa § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a sťažovateľku prepustiť z väzby. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol o prerušení výkonu jej trestu s tým, že po prerušení výkonu trestu nebude vzatá do väzby z dôvodov konkretizovaných v dovolaní.“.

Najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 na verejnom zasadnutíkonanom 3. septembra 2013 po vypočutí účastníkov, ktorí sa pridržiavali svojich písomnýchvyjadrení   vo   veci,   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   odročil   verejné   zasadnutie   na   neurčito.Obhajca obvinenej predložil najvyššiemu súdu návrh Generálnej prokuratúry Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na začatie konania o súlade § 437 ods. 4zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákonč. 300/2005 Z. z.“) s ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   tlačovú   informáciu   o pozastavení   účinnosti   napadnutéhoustanovenia Trestného zákona.

3. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky je potrebné uviesť, že v čase jej doručeniauž na   ústavnom súde prebiehalo konanie vedené pod sp. zn. PL.   ÚS 9/2013 o návrhu generálnej   prokuratúry   na   začatie   konania   o súlade   ustanovenia   §   437   ods.   4   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 dohovoru. V tomto konaní o súlade ústavný súd uznesením   z 19.   júna   2013   rozhodol   tak,   že   vec   prijal   na   ďalšie   konanie   a zároveň pozastavil účinnosť ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Uvedené uznesenie bolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 4. júla 2013 pod č. 159/2013 Z. z. Znenie namietaného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z., ktorého účinnosť bola pozastavená, bolo: „Ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu   trestu   pred   účinnosťou   tohto   zákona   podľa   doterajších   predpisov,   ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľa tohto zákona nepoužijú. Premlčacia doba trestného stíhania a premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením základného práva naosobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy uvádza, že „v dovolaní o. i. odkázala na § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo   začaté,   nemožno   v   ňom   pokračovať   a   musí   byť   zastavené,   ak   je   trestné   stíhanie premlčané.

Podľa   §   67   ods.   1   zák.   č.   140/1961   Zb.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších predpisov trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov, ak ide o trestný   čin,   za   ktorý   tento   zákon   v   osobitnej   časti   dovoľuje   uložiť   výnimočný   trest (písm. a/) a desať rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov (písm. b/)....

Podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 9 ods. 1 Trestného poriadku. Okresný   súd   Trenčín,   ktorý   konštatoval,   že   v   prípade   žalovaného   skutku   nejde o trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, ale o trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 TZ, bol povinný trestné stíhanie proti sťažovateľke zastaviť podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 9 ods. 1 Trest. por.

Okresný súd Trenčín v rozpore so zákonom uložil sťažovateľke trest odňatia slobody za skutok, ktorý bol premlčaný. Krajský súd Trenčín v rozhodnutí o odvolaní potvrdil skutkové a právne závery okresného súdu o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. V okolnostiach sťažovateľkinho prípadu teda aj krajský súd porušil zákon, keď nezistil, že napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia Trestného zákona aj Trestného poriadku.

V okolnostiach sťažovateľkinho prípadu okresný súd aj krajský súd porušili zákon v neprospech sťažovateľky, keď proti nej viedli neprípustné trestné stíhanie, ktoré zavŕšili uložením trestu odňatia slobody za ex lége premlčaný skutok.“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   v okolnostiach   jej   prípadu   možno „povinnosť Najvyššieho   súdu   SR   poskytnúť   urýchlene   ochranu   jej   osobnej   slobode   vyvodiť   nielen v medziach   ústavnej   ochrany   zaručenej   čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR,   ale   aplikáciou   tejto ústavnej normy v spojení s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   kde   je   právo   na   urýchlené   rozhodnutie   súdu   vyjadrené   expressis   verbis.   V okolnostiach prípadu netrvá mesiace poskytnutie ochrany osobnej slobode sťažovateľky. Mesiace trvá nečinnosť súdu. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby sa v dovolacom konaní správal   aktívne,   v   súlade   so   svojou   povinnosťou   urýchlene   rozhodnúť   o   predloženom návrhu, verejné zasadnutie vo veci bezdôvodne odročil alebo prerušil.

Najvyšší súd SR v dovolacom konaní 5 Tdo 33/2013 prestal konať 3. septembra 2013. Po   uplynutí   takmer   dvoch   mesiacov   od   toho   okamihu   je   najvyšší   súd   vo   veci   naďalej nečinný.   Ani   do   budúcnosti   neurčil   termín   pokračovania   verejného   zasadnutia.   Postup uplatňovaný   Najvyšším   súdom   SR   nezodpovedá   požiadavke   urýchleného   poskytnutia ochrany osobnej slobode sťažovateľky tak, ako je výslovne určená v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a implikovaná v ochrane priznanej podľa čl. 17 ods. 2   Ústavy SR, pričom rýchlosť predpísanú pre vedenie dovolacieho konania nemožno   počítať   odo   dňa   úkonu   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorým   verejné   zasadnutie   dňa 3. septembra 2013 prerušil alebo odročil.

Čas   na   urýchlené   vybavenie   sťažovateľkinho   návrhu   začal   plynúť   doručením dovolania. K tomu treba doplniť, že Krajská prokuratúra Trenčín predložila Okresnému súdu Trenčín vyjadrenie k dovolaniu 3. júna 2013. Najvyšší súd SR vyhotovil upovedomenie o verejnom zasadnutí 8. augusta 2013, teda po márnom uplynutí viac ako dvoch mesiacov bez úkonu Najvyššieho súdu SR. Termín verejného zasadnutia určil na 3. september 2013 o takmer ďalší mesiac neskôr. V postupe Najvyššieho súdu SR nič nenaznačuje, že najvyšší súd   si   je   vedomý   svojej   povinnosti   viesť   dovolacie   konanie   tak,   aby   poskytol   ochranu sťažovateľkinej osobnej slobode, ani že si je vedomý svojej povinnosti viesť toto konanie urýchlene. Preto základné právo sťažovateľky bolo a naďalej je porušené.“.

5. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   ústavy   sťažovateľka   uvádza,   že   jej   osobná   sloboda   bola   obmedzenározhodnutím okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, pričom podľa jejtvrdenia vznikla pochybnosť o dodržaní zákona pri určení obmedzenia osobnej slobody priuložení trestu odňatia slobody za skutok, ktorý mal byť podľa nej premlčaný. Sťažovateľkazároveň vo svojej sťažnosti ponúkla dve alternatívy argumentácie k porušeniu základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V prvej alternatíve sťažovateľka vychádzala z predpokladu, že dovolacie konanie nanajvyššom súde bolo prerušené pravdepodobne podľa ustanovenia § 283 ods. 5 Trestnéhoporiadku, v zmysle ktorého súd konanie preruší, ak dospeje k záveru o nesúlade právnehopredpisu,   ktorý   bude   aplikovať,   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebos medzinárodnou   zmluvou.   V takomto   prípade   však   podľa   sťažovateľky   najvyšší   súdnesplnil ani povinnosť „vysloviť domnienku o rozpore niektorého ustanovenia Trestného zákona, ktoré uplatnil súd prvého stupňa alebo odvolací súd, prípadne podľa ktorého mieni postupovať   dovolací   súd   s   Ústavou   SR,   ústavným   zákonom   alebo   s   medzinárodnou zmluvou“ ani „povinnosť predložiť návrh na konanie Ústavnému súdu SR“. V okolnostiachsvojho   prípadu sťažovateľka   uviedla,   že „za podstatnú   otázku   rozhodnutia   o prerušení dovolacieho konania možno označiť identifikáciu dôvodu, ktorý viedol Najvyšší súd SR k rozhodnutiu prerušiť dovolacie konanie. Najvyšší súd SR na túto podstatnú otázku nedal jasnú   a   zreteľnú   odpoveď,   ba   čo   viac,   celkom   sa   vyhol   jej   odôvodneniu.   Tým   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v rozsahu, v akom toto právo zahŕňa právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústne vyhlásené uznesenie Najvyššieho súdu SR o prerušení dovolacieho konania v sťažovateľkinej veci ponecháva na identifikáciu dohadom, z akého dôvodu toto konanie prerušil. Pri ústnom vyhlásení uznesenia na hlavnom pojednávaní najvyšší súd za dôvod prerušenia dovolacieho konania označil rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 189/2013 Z. z., ktorým Ústavný súd SR pozastavil účinnosť ustanovenia § 437 ods. 4 zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon...“. Podľa   sťažovateľky   bolo „povinnosťou Najvyššieho súdu SR preskúmať pramene práva, podľa ktorých má rozhodnúť o pochybnosti ohľadne súladu obmedzenia jej osobnej slobody sústavou SR a potom ich uplatniť podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v súlade so zásadou iura novit curia. Najvyšší súd SR sa z vlastnej vôle, podľa vlastného uváženia (bez návrhu od účastníkov dovolacieho konania) rozhodol prerušiť dovolacie konanie.... Nielen, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akej príčiny nepokladá ustanovenie § 437 ods. 4 Trestného poriadku za obsolétne podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ale nič ani nenasvedčuje, že sa touto otázkou vôbec zaoberal. Namiesto toho konanie o dovolaní prerušil bez toho, aby sťažovateľke poskytol ústavne konformnú individualizovanú   ochranu   jej   osobnej   slobode,   ktorej   obmedzenie   sa   stalo   predmetom dôvodnej pochybnosti. Najvyšší súd SR teda v okolnostiach prípadu neposkytol sťažovateľke materiálnu   ochranu   jej   základných   práv,   aká   je   spojená   s   existenciou   materiálneho právneho štátu.“. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s právomna osobnú slobodu namieta aj v súvislosti s nečinnosťou najvyššieho súdu pri vyhotoveníuznesenia o prerušení dovolacieho konania v zákonom ustanovenej forme.

V druhej alternatíve argumentácie k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1   ústavyvychádzala sťažovateľka z predpokladu, že dovolacie konanie bolo odročené na neurčito,a uviedla: „Ak Najvyšší súd SR posúdil prebiehajúce konanie o súlade právneho poriadku vo veci PL. ÚS 9/2013 ako dôvod na odročenie verejného zasadnutia, potom ide o prejav svojvôle najvyššieho súdu, nakoľko konanie o súlade § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 7 ods. 1 Dohovoru nemôže byť dôvodom na odročenie verejného zasadnutia o sťažovateľkinom dovolaní. Výsledok tohto konania nemá ako ovplyvniť právne posúdenie dôvodov sťažovateľkinho dovolania... V   konaní   o   súlade   právneho   poriadku   PL.   ÚS   9/2013   sa   rieši   otázka   súladu prechodného ustanovenia Trestného zákona s Ústavou SR a Dohovorom. Vzhľadom na znenie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR je očividné, že trestnosť skutku, za ktorý sťažovateľka bola odsúdená,   sa   posudzuje   podľa   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   v   znení   neskorších predpisov vrátane otázky premlčania. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. sa musí aplikovať ako celok. S podstatou a účelom materiálneho právneho štátu nezlučiteľný je postup, pri ktorom by sa zo zákona č. 140/1961 Zb. vyňala časť, ktorá by sa vo zvyšku doplnila o aplikáciu zákona   č.   300/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov.   Tým,   že   trestnosť   skutku v sťažovateľkinej veci sa posudzovala podľa Trestného zákona účinného k 30. júnu 1998, nemožno ani v časti aplikovať na posúdenie trestnosti akékoľvek ustanovenia Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. V materiálnom právnom štáte je celkom vylúčené, aby na   posúdenie   trestnosti v rozsudku boli použité ustanovenia dvoch Trestných   zákonov, z ktorých každý platil v inej dobe. Akákoľvek aplikácia časti Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. na sťažovateľkinu záležitosť by bola neprípustným prejavom retroaktivity.“

6. Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľka odôvodnila tým, že najvyššísúd porušuje zásady činnosti orgánu štátu v materiálnom právnom štáte v celom rozsahu jejzákladného práva na osobnú slobodu a v celom rozsahu jej základného práva na súdnuochranu,   ako   aj   tým,   že   ju   zbavil   právnej   istoty,   čo   sa   týka   dôvodu,   kvôli   ktorémunepokračuje v dovolacom konaní vo verejnom zasadnutí. Zároveň sťažovateľka uviedla, ženajvyšší   súd   svojím   postupom,   keď   nekonal   v súlade   s čl.   2   ods.   2   ústavy,   porušil   jejzákladné právo podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľky na ochranu osobnej slobody zaručené čl. 17 ods. 1 a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu priznaným čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a na osobnú slobodu primerané finančné zadosťučinenie 3.000,- euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je   povinný   vyplatiť   toto   zadosťučinenie   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   vyhlásenia   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro a 50 centov,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“

8. Na žiadosť ústavného súdu z 25. marca 2014 o oznámenie, či došlo v dovolacomkonaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 k vydaniu rozhodnutiao prerušení   dovolacieho   konania,   sa   najvyšší   súd   vyjadril   v stanovisku,   ktoré   boloústavnému súdu doručené 14. apríla 2014. V zmysle tohto stanoviska najvyšší súd v trestnejveci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   Tdo   33/2013   uznesenie   o prerušení   dovolacieho   konaniao dovolaní sťažovateľky nevydal a ďalej uviedol: „Senát Najvyššieho súdu SR rozhodol uznesením   na   verejnom   zasadnutí   3.   septembra   2013   o   odročení   verejného   zasadnutia o dovolaní. Ústne odôvodnil rozhodnutie s tým, že vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o   návrhu   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky o tom, či ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. (č. 300/2005 Z. z.) je v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Okresný súd v Trenčíne i Krajský súd v Trenčíne teda rozhodovali počas platnosti a účinnosti prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z., čo bolo relevantné pre postup oboch súdov.

Senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nepodával   návrh   na   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   o   tom,   či   ustanovenie   §   437   ods.   4   Tr.   zák.   (č. 300/2005 Z. z.) je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo medzinárodnou zmluvou, preto ani neprerušoval konanie o dovolaní. Také ustanovenie Trestný poriadok v časti týkajúcej sa dovolania ani neobsahuje. Ustanovenie § 283 ods. 5 Tr. por. sa týka prerušenia trestného stíhania, ktoré však v danom prípade bolo skončené právoplatnosťou rozsudku okresného súdu v predmetnej veci vyhlásením uznesenia Krajského súdu v Trenčíne dňa 2. augusta 2012.“ Svoj postup označil najvyšší súd do istej miery za analogický s ustanovením § 283 ods. 5 Trestného poriadku.

9. Po nahliadnutí právneho zástupcu sťažovateľky do súdneho spisu ústavného súduvedeného pod sp. zn. Rvp 20831/2013 sa sťažovateľka vyjadrila k stanovisku najvyššiehosúdu podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. mája 2014. Vo vzťahu k námietkeporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorú v sťažnosti uplatnila alternatívne, sa v tomto podanísťažovateľka   vyjadrila   tak,   že   pre   konanie   o sťažnosti   je   relevantná   alternatíva   B,   t.   j.alternatíva,   ktorá   predpokladala   prerušenie   verejného   zasadnutia   v konaní   o dovolanísťažovateľky na najvyššom súde. V tomto podaní ďalej sťažovateľka okrem iného uviedla:«Sťažovateľka namietala   porušenie svojej   osobnej   slobody   na základe presvedčenia,   že s materiálnym   právnym   štátom   nezlučiteľné   je   uloženie   trestnej   sankcie   za   premlčaný trestný čin a že dovolacie konanie, ktoré z tohto dôvodu vyvolala, je najvyšší súd povinný viesť   tak,   aby   splnil   podmienky   ústavnej   ochrany   jej   osobnej   slobody.   Túto   okolnosť sťažovateľka   výslovne   uviedla   vo   svojej   sťažnosti.   Hoci   ide   o   ústavnoprávne   podstatnú okolnosť, Najvyšší súd SR sa k nej vôbec nevyjadril.

Namiesto toho najvyšší súd zvolil taktiku zahmlievania a odpútavania pozornosti. Aj v tejto rovine sa najvyšší súd dopustil zásadných nepresností, skresľovania podstaty svojej nečinnosti postihujúcej osobnú slobodu sťažovateľky bez toho, aby aspoň predstieral, že sťažovateľkinej osobnej slobode poskytuje nejakú ochranu zlučiteľnú s Ústavou SR alebo aby uviedol dôvody, pre ktoré na sťažovateľkinu osobnú slobodu netreba dbať...

Senát JUDr. Karabína je povinný v okolnostiach prípadu uplatňovať Trestný zákon aj Trestný poriadok tak, aby sťažovateľke poskytol efektívnu ochranu jej osobnej slobody zaručenej článkom 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Senát najvyššieho súdu tak nekoná. Namiesto toho si vymyslel postup do istej   miery analogický, ktorým nahradil   postup ustanovený zákonom.   Následkom   „postupu   do   istej   miery   analogického“   so   zákonom   je   nečinnosť najvyššieho súdu,, ktorá vedie k spočívaniu rozhodovania o ochrane sťažovateľkinej osobnej slobody...

Spôsob, akým Najvyšší súd SR vedie dovolacie konanie o sťažovateľkinom návrhu, má povahu viacnásobného porušenia ústavnej ochrany osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, hoci jediné porušenie tejto ochrany by bolo nezlučiteľné s Ústavou SR. Sťažovateľka pri podaní svojej sťažnosti namietla, že Najvyšší súd SR je v jej veci nečinný ku dňu podania sťažnosti, t. j. k 30. októbru 2013. Najvyšší súd SR následne až do dňa podania tohto sťažovateľkinho vyjadrenia (23. mája 2014) zostal naďalej dokonale nečinný.»

10.   V konaní   o súlade   ustanovenia   §   437   ods.   4   Trestného   zákona   s ústavoua dohovorom, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013, na ktoré sav svojom stanovisku odvolával najvyšší súd ako na dôvod prerušenia verejného zasadnutiav dovolacom   konaní   sťažovateľky,   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/2013z 10. septembra   2014   rozhodol,   že   druhá   veta   ustanovenia   §   437   ods.   4   zákonač. 300/2005 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy,a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

11. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 703/2014-39 zo 14. októbra 2014 prijalsťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

12. Odporca sa k prijatiu sťažnosti prostredníctvom predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Milana Karabína vyjadril 15. novembra 2014, v ktorom uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky odročil verejné zasadnutie na neurčito a prítomným stranám v konaní (prokurátorke   a   obvinenej)   a   obhajcovi   obvinenej ⬛⬛⬛⬛ ústne odôvodnil, že pre rozhodnutie o dovolaní obvinenej je dôležité rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o tom, či je alebo nie je citované ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. zák. súladné s Ústavou Slovenskej republiky.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky o prerušení trestného stíhania podľa § 283 ods. 5 Tr. por., ktorú alternatívu rozoberá sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, nerozhodol a podľa   tohto   ustanovenia   ani   rozhodnúť   nemohol.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nemohol rozhodnúť o prerušení trestného stíhania, ktoré už bolo skončené právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, to znamená dňa 2. augusta 2012. Nemožno prerušiť trestné stíhanie, ktoré už bolo právoplatne skončené.

... Vo veci došlo k odročeniu verejného zasadnutia konaného 3. septembra 2013 s tým, že najvyšší súd vyčká do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. PL. 9/2013. Uznesenie najvyššieho súdu bolo odôvodnené ústne na verejnom zasadnutí.

Uznesenie o odročení verejného zasadnutia nepatrí medzi také rozhodnutia, ktoré by bolo   treba   vyhotovovať.   Vzťahuje   sa   naň   ustanovenie   §   178   ods.   1   Tr.   por.   Išlo o rozhodnutie týkajúce sa priebehu konania a v takom prípade podľa § 178 ods. 1 Tr. por. uznesenie netreba vyhotovovať a doručovať stranám v konaní.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   že   Najvyšší   súd   SR   neskoro   určil   termín verejného zasadnutia po podaní jej dovolania a to až 8. augusta 2013, po márnom uplynutí dvoch mesiacov bez úkonu a určil ho až na 3. septembra 3013, teda o ďalší mesiac neskôr, k tomu treba uviesť, že dovolanie sťažovateľky došlo na Najvyšší súd Slovenskej republiky 17.   júna   2013   a   určenie   termínu   verejného   zasadnutia   na   3.   septembra   2013   nebolo oneskorené, ale muselo sa zohľadňovať, aby sa na ňom poskytla možnosť účasti obvinenej, a teda zabezpečenie jej preeskortovania z výkonu trestu odňatia slobody a predvedenia na Najvyšší súd SR. To si nutne vyžiadalo primeraný čas.

Čas, ktorý uplynul od dôjdenia dovolania do termínu verejného zasadnutia, nemožno považovať za neprimeraný. Preto námietka sťažovateľky nie je opodstatnená.

V   ostatnom,   pokiaľ   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva   na ochranu   osobnej   slobody   podľa   článku   17   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, sťažovateľka   vychádza z toho,   že trestné   stíhanie   voči nej   bolo premlčané. To   je však predmetom dovolacieho konania rozhodnúť, či pre tento dôvod došlo k porušeniu zákona napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne a v konaní, ktoré mu predchádzalo. Preto   vyjadrovať   sa   k   sťažnosti   sťažovateľky   z   tohto   pohľadu   by   znamenalo   vopred vyslovovať   názor,   ako   senát   rozhodne   o   dovolaní   obvinenej,   hoci   senát   musí   dospieť k definitívnemu rozhodnutiu postupom podľa § 170 ods. 3 Tr. por.

... Ak chcel senát Najvyššieho súdu SR poznať všetky relevantné právne skutočnosti dotýkajúce sa predmetného prípadu a čakal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, nemožno mu vyčítať, že porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ V zmysle tohto vyjadreniapreto   najvyšší   súd   nenariadil   termín   verejného   zasadnutia,   keďže   čaká   na   uverejnenieodôvodnenia   nálezu   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/2013,   ktoré   považuje   za   potrebné   k svojmurozhodnutiu.

13. K vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním z 19. januára 2015 doručeným ústavnému súdu 23. januára 2015, v ktorom okreminého   uviedla: „Vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   18.   11.   2014   sa   zakladá   na účelových výkladoch, ktoré smerujú k vopred zvolenému cieľu - k odôvodneniu návrhu, podľa ktorého práva sťažovateľky namietnuté v ústavnej sťažnosti porušené neboli, nech už bol skutkový stav a jeho konformnosť s Ústavou SR akákoľvek.

...   Vzhľadom   na   dikciu   čl.   50   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   z   neho vychádzajúceho § 2 ods. 1 Trestného zákona je jasné, že trestnosť skutku, za ktorý bola sťažovateľka odsúdená, sa posudzuje podľa pôvodného Trestného zákona, vrátane otázky premlčania. Pôvodný Trestný zákon sa musí aplikovať ako celok, t. j. nie je možné z neho aplikovať len nejakú časť, a vo zvyšku postupovať podľa nového Trestného zákona. Tým, že trestnosť skutku v sťažovateľkinej veci bola posudzovaná podľa Trestného zákona platného k 30. júnu 1998, teda presne tak, ako to ustanovuje čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, nemožno ani sčasti aplikovať na posúdenie trestnosti akékoľvek ustanovenia Trestného zákona platného od 1. januára 2006. Je vylúčené, aby na posúdenie trestnosti v rozsudku boli   použité ustanovenia dvoch Trestných zákonov, pričom každý platil v inej dobe. Aplikácia akejkoľvek časti   Trestného   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   na   sťažovateľkinu   vec   by   bola   neprípustným prejavom retroaktivity, ktorá je v trestnom práve prísne zakázaná.

Prvostupňový aj odvolací súd v konaní o sťažovateľkinej veci síce aplikovali správny zákon, ale aplikovali ho iba čiastočne, nakoľko vôbec nezohľadnili otázku premlčania, na ktorú boli povinní prihliadať z úradnej povinnosti. Prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 Trestného   zákona,   ktoré   bolo   predmetom   konania   o   súlade   právneho   poriadku PL. US 9/2013, je relevantné iba pre prípady, v ktorých premlčacia doba podľa pôvodného Trestného zákona ku dňu účinnosti Trestného zákona (1. januára 2006) už uplynula... V sťažovateľkinom prípade však premlčacia doba skutku, za ktorý bola odsúdená (§219 ods. 1 pôvodného Trestného zákona) v čase účinnosti nového Trestného zákona ešte plynula   (pričom   k   jej   uplynutiu   došlo   najneskôr   29.   júna   2008),   a   preto   konanie PL. ÚS 9/2013 nemohlo mať dopad na rozhodnutie v konaní o sťažovateľkinom dovolaní. Právne posúdenie jej dovolania nijako nezáviselo od priebehu a výsledku konania vo veci PL. ÚS 9/2013. Je úplne zrejmé, že premlčanie trestného stíhania v sťažovateľkinej veci sa musí vzhľadom na čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 2 Trestného zákona posudzovať výlučne podľa Trestného zákona účinného k 30. júnu 2006, a rozhodnutie Ústavného súdu vo veci PL. ÚS 9/2013   (nech   by   bolo   akékoľvek)   nemohlo   na   tejto   skutočnosti   nič   zmeniť.   Preto   toto konanie   nemohlo   byť   ani   prekážkou   brániacou   Najvyššiemu   súdu   SR   konať   vo   veci sťažovateľkinho dovolania. Tiež nemohlo byť legitímnym, zákonom určeným dôvodom na odročenie   verejného   zasadnutia   v   konaní   o   sťažovateľkinom   dovolaní   na   neurčito.“Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zároveň informovala ústavný súd o tom, že najvyšší súdpokračoval vo verejnom zasadnutí vo veci sp. zn. 5 Tdo 33/2013 11. decembra 2014, naktorom vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu, žesťažovateľku odsúdili za premlčaný trestný čin. V tejto súvislosti sťažovateľka opätovnepoukázala na neefektívny postup najvyššieho súdu, keď po odpadnutí prekážky, pre ktorúnajvyšší súd prerušil verejné zasadnutie na neurčito, nepokračoval vo verejnom zasadnutíbez zbytočného odkladu, resp. najneskôr v lehote dvoch týždňov, ale verejné zasadnutienariadil   až   po   uplynutí   ďalšieho   mesiaca,   teda   po   uplynutí   zákonnej   lehoty,   t.   j.10. novembra 2014.

V závere vyjadrenia sťažovateľka upravila svoj návrh vo vzťahu k uplatnenej náhradetrov právneho zastúpenia na sumu 641,87 €.

14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 15. novembra 2014 súhlasil s rozhodnutímbez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní z 19. januára2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávaťďalšie objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo vecisamej.

II.

16. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

19. Podľa   § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde od ústneho pojednávania môžeústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožnoočakávať ďalšie objasnenie veci.

20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavnéhozákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

22.   Podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   účinnýdo 30. júna 1998 trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je desať rokov, akje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov.

23. Podľa § 219 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb. kto iného úmyselne usmrtí,potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.

24.   Podľa   §   87   ods.   1   písm.   b   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   trestnosť   činu   zanikáuplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon vosobitnej   časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzbynajmenej desať rokov.

25. Podľa § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. účinného do 3. júla 2013 ak došlok premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohtozákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčanívýkonu   trestu   sa   podľa   tohto   zákona   nepoužijú.   Premlčacia   doba   trestného   stíhaniaa premlčacia doba výkonu trestu podľa tohto zákona sa nepovažuje za prerušenú ani vtedy,ak   bol   do   účinnosti   tohto   zákona   spáchaný   miernejší   trestný   čin   než   ten,   o   ktoréhopremlčanie ide.

26. Podľa § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 26. septembra 2014(po zverejnení nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013 v Zbierkezákonov Slovenskej republiky pod č. 260/2014 Z. z., pozn.) ak došlo k premlčaniu trestnéhostíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajšíchpredpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa podľatohto zákona nepoužijú.

27.   Podľa   čl. 1   ods.   1   ústavy Slovenská republika   je zvrchovaný,   demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

28. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

29. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

30.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

31. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľazákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to prepáchateľa priaznivejšie.

32. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietaný postup najvyššieho súdu v konanío dovolaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, najmä jeho nečinnosť, ktorou malo dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1a 2 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, akoaj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka tvrdí, že bola právoplatne odsúdená za trestný čin, ktorý však už bolv čase   vznesenia   obvinenia   voči   sťažovateľke,   t.   j.   9.   augusta   2011,   premlčaný,   a tedatrestnosť   činu   zanikla   uplynutím   premlčacej   doby.   K porušeniu   jej   už   uvedených   právpostupom najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že po konaní jediného verejného zasadnutiav konaní o jej dovolaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, ktoré sa konalo 3. septembra2013, najvyšší súd verejné zasadnutie odročil na neurčito a od tohto momentu vo vecidovolania sťažovateľky nekonal a v konaní nepokračoval ani potom, ako bol 26. septembra2014 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky publikovaný nález ústavného súdu sp. zn.PL. ÚS 9/2013   z 10.   septembra   2014,   ktorým   ústavný   súd   vyslovil,   že   druhá   vetaustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je v súlade s ústavou. Najvyšší súdo dovolaní sťažovateľky, ktoré podala 15. mája 2013 a ktoré je na najvyššom súde vedenépod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, rozhodol až 11. decembra 2014.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013

33. Zo sťažnosti, z predložených príloh a vyjadrení sťažovateľky a odporcu vyplýva,že najvyšší súd odročil verejné zasadnutie, ktoré sa v konaní o dovolaní sťažovateľky konalo3.   septembra   2013.   Toto   odročenie   verejného   zasadnutia   najvyšší   súd   ústne   odôvodnilskutočnosťou, že na ústavnom súde prebieha konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavyo súlade ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a s čl. 7 ods. 1 dohovoru, a toto rozhodnutie malo byť podľanajvyššieho   súdu   pre   jeho   rozhodnutie   o dovolaní   sťažovateľky   rozhodujúce.   V   tomtopostupe, ktorým najvyšší súd v konaní o dovolaní podľa sťažovateľky bezdôvodne odročilverejné zasadnutie a vo veci od tohto momentu odročenia vôbec nekoná, vidí sťažovateľkaporušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2ods. 2 ústavy.

34. Hlavným dôvodom podaného dovolania sťažovateľky je, že trestnosť činu (trestnýčin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov   účinný   do   30. júna   1998),   za   ktorý   bola   právoplatne   odsúdená   rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 T 6/2012 z 18. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdusp. zn. 2 To 78/2012 z 2. augusta 2012, zanikla uplynutím premlčacej doby 10 rokov.

35. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, na ktorú upozornil vo svojom vyjadrení ajnajvyšší súd, a to, že v čase, keď o obžalobe proti sťažovateľke rozhodovali všeobecné súdy(krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky voči rozsudku okresného súdu, ktorým bolauznaná vinnou z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb.,2. augusta 2012), bolo prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. platnoua účinnou súčasťou nášho právneho poriadku.

Z pohľadu posúdenia postupu najvyššieho súdu o podanom dovolaní sťažovateľkya jeho súladnosti s ústavou a ochranou sťažovateľkou označených práv a slobôd je dôležitévyriešiť   otázku,   či   a akým   spôsobom   mohlo   konanie   o súlade   tohto   prechodnéhoustanovenia zákona č. 300/2005 Z. z. ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu o dovolanísťažovateľky a či najvyšší súd tým, že odročil verejné zasadnutie z uvedeného dôvodu naneurčito a vo veci zostal nečinný, postupoval tak, aby v konaní nedošlo k porušeniu právsťažovateľky.

36.   V konaní   o dovolaní   v trestnom   procese,   ktoré   je   mimoriadnym   opravnýmprostriedkom, najvyšší súd preskúmava právoplatné rozhodnutia súdu, ktorým bol porušenýzákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, za predpokladu, žetakéto   porušenie   je   v zmysle   úpravy   ustanovenia   §   371   Trestného   poriadku   dôvodomdovolania.   Cieľom   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v trestnom   konaní   jereparácia právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo im predchádzajúceho konania.V okolnostiach danej veci všeobecné súdy prvého a druhého stupňa rozhodovali o obžalobeproti sťažovateľke za istého právneho stavu a tento ich postup a závery mali byť predmetompreskúmania   zo   strany   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   ktorého   cieľom   má   byťnáprava procesných a hmotnoprávnych nedostatkov a pochybení.

37. Konanie o súlade prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.bolo iniciované 29. apríla 2013, teda približne rok potom, ako bolo trestné stíhanie protisťažovateľke   skončené   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom.   V konaní   o súladeprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súladenamietaného   právneho   predpisu   s ústavou,   s ústavnými   zákonmi   a s medzinárodnýmizmluvami,   s ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boliratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. V zmysle čl. 125 ods. 3 ústavyak ústavný súd výrokom svojho rozhodnutia vysloví, že namietaný právny predpis alebojeho   časť   nie   je   v súlade   s uvedenými   právnymi   predpismi   vyššej   právnej   sily,   tietopredpisy,   respektíve   ich   časti   strácajú   účinnosť   a zároveň   podľa   čl.   125   ods.   6   ústavyv spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde platí, že všeobecne záväzné bude totorozhodnutie ústavného súdu až momentom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky. V zmysle už uvedeného je potrebné uviesť, že aj v prípade výroku rozhodnutiaústavného súdu, v ktorom identifikuje nesúlad právneho predpisu, nie je možné hovoriť, žeby malo toto rozhodnutie retroaktívne účinky, a teda by bolo spôsobilé zmeniť platnosťa účinnosť namietanej právnej normy do minulosti.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutie   v konaní   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/2013o namietanom nesúlade prechodného ustanovenia § 437 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z., čiuž by ním ústavný súd vyhovel návrhu a vyslovil jeho nesúlad s ústavou, alebo by návrhunevyhovel, nemohlo ovplyvniť právny stav, za akého rozhodoval súd prvého a druhéhostupňa   v trestnej   veci   sťažovateľky,   a preto   nemôže   byť   relevantné   pri   posudzovanízákonnosti rozhodnutí týchto súdov a ich postupov, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalizo strany najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   nepovažuje   dôvod,   pre   ktorý   najvyšší   súd   odročil   verejnézasadnutie, za taký, ktorý by odôvodňoval tento postup najvyššieho súdu.

38.   So   zmieneným   postupom   najvyššieho   súdu   úzko   súvisí   aj   sťažovateľkounamietaná   nečinnosť   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   je   viazaný   petitom   sťažnostisťažovateľky, v ktorom, hoc zastúpená právnym zástupcom, nežiadala, aby ústavný súdvyslovil aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššiehosúdu, ktorým spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a preto tieto tvrdenia považuje za súčasťargumentácie a odôvodnenia sťažnosti.

Ústavný súd už judikoval, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadápod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, iba že bynamietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétneokolnosti prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolomožné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 242/07).

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal celkovou dĺžkou konania o dovolanísťažovateľky na najvyššom súde s dôrazom na predmet dovolacieho konania.

39.   Dovolanie   sťažovateľky   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   17.   júna   2013,8. augusta   2013   najvyšší   súd   určil   termín   verejného   zasadnutia   na   3.   september   2013.Verejné   zasadnutie   bolo   3.   septembra   2013   odročené   na   neurčito   a   ústne   odôvodnenéprebiehajúcim konaním o súlade právnych predpisov sp. zn. PL. ÚS 9/2013. Od momentuodročenia verejného zasadnutia (3. septembra 2013) najvyšší súd vo veci vôbec nekonal,zostal nečinný aj potom, ako bolo vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/2013 nálezom z 10. septembra2014 meritórne rozhodnuté a nález bol 26. septembra 2014 publikovaný v Zbierke zákonovSlovenskej republiky. Z vyjadrenia sťažovateľky z 19. januára 2015 vyplýva, že najvyšší súd10. novembra 2014 nariadil vo veci sp. zn. 5 Tdo 33/2013 verejné zasadnutie, ktoré sakonalo 11. decembra 2014, v závere ktorého vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutiasúdov   nižších   stupňov   z dôvodu,   že   sťažovateľku   odsúdili   za   premlčaný   trestný   čin.K tomuto   skutkovému   stavu   je   nutné   upozorniť   najmä   na   vážnosť   pochybení,   ktorésťažovateľka v svojom dovolaní namietala v rozhodovaní a postupe súdov prvého a druhéhostupňa pri rozhodovaní o jej trestnej veci (odsúdenie za premlčaný trestný čin). Vážnosťtýchto   pochybení   v konečnom   dôsledku   potvrdzuje   aj   skutočnosť,   o ktorej   sťažovateľkainformovala ústavný súd vo svojom vyjadrení z 19. januára 2015, a to, že najvyšší súdrozsudkom z 11. decembra 2014 zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov.

40. Postup najvyššieho súdu, ktorý prerušil dovolacie konanie z dôvodu, ktorý nie jev okolnostiach veci relevantný, respektíve nie je spôsobilý zmeniť právny stav a podmienky,za akých rozhodovali súdy prvého a druhého stupňa v trestnej veci sťažovateľky a za akýchboli   vydané   rozhodnutia   súdu   prvého   a druhého   stupňa,   ktoré   majú   byť   predmetomprieskumnej   právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   o dovolaní   sťažovateľky,   a postupnajvyššieho súdu, ktorý zostal v dovolacom konaní sťažovateľky úplne nečinný viac ako 1rok   a takmer   4   mesiace,   hoci   je   „v stávke“   osobná   sloboda   sťažovateľky,   je   potrebnépovažovať za postup, ktorý je v rozpore so základným právom sťažovateľky zaručeným v čl.46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, žetakýmto postupom bola sťažovateľke odňatá možnosť efektívne a účinne chrániť svoje práva,ktorých ochrany sa domáhala, v dôsledku čoho je možné v okolnostiach veci konštatovaťporušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie (t. j. odmietnutie spravodlivosti). Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,   že sťažnosťsťažovateľky,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní o dovolanípod sp. zn. 5 Tdo 33/2013, je dôvodná a že najvyšší súd porušil jej základné právo podľačl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).

41. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína ustanovenie čl. 50 ods. 6 ústavy,podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,keď bol čin spáchaný a neskorší zákon sa použije, len ak je to pre páchateľa priaznivejšie.Toto ustanovenie, ktoré obsahuje jednu zo základných zásad trestného práva, bolo súčasťouprávneho poriadku Slovenskej republiky tak v čase, keď došlo k trestnému činu, ako ajv čase jej trestného stíhania, trestného konania vedeného proti sťažovateľke, a bolo jehoplatnou   a účinnou   súčasťou   aj   v   čase,   keď   bolo   dovolanie   sťažovateľky   v konaní   nanajvyššom súde. Trestnosť činu zaniká podľa trestného zákona (§ 67 ods. 1 trestného zákonač. 140/1961 Zb. alebo § 87 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.) uplynutím premlčacej doby,ktorej   dĺžka   a podmienky   plynutia   upravuje   taktiež   trestný   zákon.   V tejto   súvislostinemožno opomenúť ani ustanovenie § 16 ods. 1 trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinnéhodo 30. júna 1998, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase,keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to prepáchateľa priaznivejšie.K namietanému porušeniu základného práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013

42.   V súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   17   ods.   1   a 2   ústavy   sťažovateľkanamieta skutočnosť, že v okolnostiach jej veci existuje dôvodné podozrenie, že jej osobnásloboda bola obmedzená v rozpore s úpravou Trestného zákona, a to, že najvyšší súd porušilsvoju   povinnosť   preskúmať   pochybnosti   o dôvodnosti   obmedzenia   jej   osobnej   slobodyv rozsahu,   v akom   bola   táto   pochybnosť   vymedzená   v dovolaní   sťažovateľky,   a bezzbytočného   odkladu   zabezpečiť   právny   účinok   svojho   prieskumu   buď   tak,   že   potvrdírozhodnutie súdu druhého stupňa, alebo tak, že toto rozhodnutie zruší. Zároveň bolo podľatvrdení sťažovateľky povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s čl. 17 ods. 2 ústavy poskytnúťochranu osobnej slobode sťažovateľky urýchlene.

43. Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbaveniaosobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochrannéholiečenia   a   ochrannej   výchovy).   Pri   definovaní   práv   vyplývajúcich   z   tohto   ustanoveniav súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia čl. 17 ústavy, ktoréväzbu výslovne uvádzajú (odseky 3, 4 a 5) (III. ÚS 7/00).

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým jejednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorýmje ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014).

44. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu je ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavyposkytujúce   ochranu   základnému   právu   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   všeobecnýmustanovením, ktoré sa v prípade trestného konania vzťahuje na konanie o trestnom obvinení.Ustanovenie   čl. 17 ods. 2 ústavy, v ktorom sú obsiahnuté hmotné a procesné atribútyzákladného práva na osobnú slobodu, je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špecialitya poskytuje právo na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, naktorú sa aplikuje v zásade prísnejšia právna ochrana (m. m. II. ÚS 364/2011, I. ÚS 100/04,III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09).

45. Článok 17 ods. 1 a 2 ústavy poskytuje ochranu osobnej slobode najmä v spojenís dodržaním   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   a zákonnosti   konania,   ktorék pozbaveniu   osobnej   slobody   vedie.   Sťažovateľka   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 17 ods. 1 a   2 ústavy dáva v odôvodnení svojej sťažnosti do súvisu s postupomnajvyššieho súdu, ktorým odročil verejné zasadnutie, a jeho následnou nečinnosťou, t. j.porušenie svojho práva videla v zbytočných prieťahoch v konaní najvyššieho súdu. V tejtosúvislosti ústavný súd uvádza, že požiadavka konania bez zbytočných prieťahov, prípadneprejednania veci v primeranej lehote v konaní o merite veci, v okolnostiach tohto prípaduv konaní o trestnom obvinení sťažovateľky v štádiu dovolania je chránená čl. 48 ods. 2ústavy, prípadne čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V podobnom pomere, v akomje   pri   namietanom   porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k čl. 17 ústavy, je ajvzájomný vzťah ochrany, ktorú poskytuje v konaní pred súdom čl. 6 dohovoru a ochranyposkytovanej v konaní o pozbavení osobnej slobody v čl. 5 dohovoru.

46. Vzhľadom na to, že postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľkypod sp. zn. 5 Tdo 33/2013 ústavný súd vyhodnotil ako taký, ktorým bolo porušené základnéprávo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, vo vzťahuk namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy rozhodol tak, akoto je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia (bod 4 výroku).

III.

47. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili,aj primerané finančné zadosťučinenie (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka sav petite   svojej   sťažnosti   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   zaporušenie jej základných práv postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Tdo 33/2013vo výške 3 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je dostatočnýmzadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznaťsťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktorépodľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy priznal v sume 3000 € voči najvyššiemu súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 2.

48. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeo úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnymzastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trovkonania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 641,87 € za štyri úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2013, vyjadreniek vyjadreniu odporcu v roku 2014 a vyjadrenie k prijatiu sťažnosti a vyjadreniu odporcuv roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách anáhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a režijnýpaušál 7,81 €, odmena za jeden právny úkon v roku 2014 predstavuje sumu 134 € a režijnýpaušál   8,04   €, odmena za jeden právny úkon v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 €a režijný paušál 8,39 €. Za štyri úkony právnej služby by tak odmena právneho zástupcupredstavovala sumu 566,20 € a po prirátaní 20 % DPH sumu 679,44 €. Keďže si všaksťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   z 19.   januára   2015   uplatnila   náhradu   trov   právnehozastúpenia   len   v sume   641,87   €   s DPH,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trovprávneho zastúpenia len v ňou uplatnenej výške (bod 3 výroku).

49. Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcusťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdnehoporiadku).

50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu.

P o u č e n i e :   Proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 18. februára 2015