znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 70/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkontrestu odňatia slobody ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Mydlom,Advokátska kancelária, Sama Chalupku 2, Michalovce, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduKošice I vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 61/2007, postupom Krajského súdu v Košiciachvo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8   To   51/2013   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Tdo 28/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra2014   prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   t.   č.   Ústavna výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“). Sťažovateľ s podanímsťažnosti   predložil   aj   splnomocnenie   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   pre nímzvoleného advokáta.

Ústavný súd výzvou z 18. septembra 2014 vyzval zvoleného advokáta sťažovateľa,aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy ústavnému súdu predložil kvalifikovanú sťažnosťspĺňajúcu všetky zákonom ustanovené náležitosti podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V uvedenej výzve ústavný súd poukázalna znenie uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého sťažnosť musí byť prehľadná, riadneodôvodnená a s návrhom na výrok rozhodnutia ústavného súdu, ako aj na to, že rukoupísaná sťažnosť sťažovateľa tieto náležitosti nemá.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   advokáta   reagoval   na   výzvu   ústavného   súdua 13. októbra 2014 doručil podanie označené ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 61/2007,postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 To 51/2013   apostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 Tdo 28/2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Najvyšší súd SR, ako dovolací súd, mal zodpovedať otázku, či skutok, z ktorého som bol   uznaný   za   vinného,   bol   v   skutkovej   vete   rozsudku   vymedzený   tak,   aby   zodpovedal znakom skutkovej podstaty daného a nie iného trestného činu, pretože do jeho právomoci patrí posúdiť všetky otázky relevantné na uznanie viny a uloženie trestu za konanie o ktorom len zákon ustanoví, že je to trestným činom. V opačnom prípade dôjde k porušeniu mojich práv na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný právny prostriedok nápravy (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 129/2010 z 9.3.2011). NS SR túto otázku v dovolacom konaní 1Tdo 28/2014 nezodpovedal.

V   celom   mojom   trestnom   konaní,   ako   na   Okresnom   súde   v   Košiciach   I.   č.   k. 4T 61/2007, ako aj na Krajskom súde v Košiciach č. k. 8 To 51/2013, ale ani na NS SR č. k. 1Tdo28/2014 sa prvostupňový súd, odvolací a ani do volací súd nezaujímali o závažné rozpory   vo   výpovedi   poškodenej,   rozpory   vo   výpovediach   svedkov   a   tieto   rozpory neodstránili,   dokázateľné   klamstvá   poškodenej,   nezákonné   postupy   pri   vyšetrovaní   atď. Súdy tieto dôkazy na preverenie môjho tvrdenia nevykonali, čím takýmto postupom mne ako účastníkovi konania odmietli možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd nevykonal a ktoré obsahovali   zistenia   významné   pre   jeho   rozhodnutie,   čím   vytvoril   mne   ako   dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie mojich tvrdení, než akými   disponovala   druhá   účastníčka   konania   -   poškodená.   To   je   nielen   porušením základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom - čl. 48 ods.2 Ústavy SR, ale aj porušením   princípu   kontradiktórnosti   a   princípu   rovností   zbraní   ako   základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa na verejné súdne konanie zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Košice I. vo veci sp. zn. 4T/61/2007, postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 8To/51/2013 a postupom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1 Tdo 28/2014 porušené.

Zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I.   vo   veci   sp.   zn.   4T/61/2007   zo   dňa 22.11.2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 8To/51/2013 zo dňa 23.09.2013   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   vo   veci   sp.   zn.   1   Tdo   28/2014   zo   dňa 28.05.2014.

Ústavný súd predmetnú vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice I a zakazuje pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom a zároveň prikazuje, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriektomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom a bol vyzvaný na odstránenie nedostatkovsťažnosti, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavnýmsúdom ustanovené v § 20 ods. 1, 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatiekonania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tentozákon   neustanovuje   inak.   V   splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľujena zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhuna začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiskapožiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS380/2011). Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje nasťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdeniasťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komusmeruje [písm. c)].

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerýchnáležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnomsúde), a až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

V   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   návrhrozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(napr.   II.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   17/03,   III.   ÚS   234/04).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie (petit) uvedené požiadavky nespĺňa, môže takútosťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak jesťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľom   predložený   návrhrozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, tedatakým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre   jeho   rozhodnutie   v   uvedenej   veci.Nevyhnutnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56ods. 3 zákona o ústavnom súde je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnosti podanej podľačl.   127   ods.   1   ústavy   a   svojím   rozhodnutím   vyslovil,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva, avšak takáto požiadavka nieje   v   petite   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   obsiahnutá.   Petit   sťažnosti   nekorešpondujes argumentáciou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti, z obsahu ktorej je zrejmá existenciarozhodnutí   všeobecných   súdov   sťažovateľa,   avšak   ním   navrhovaný   petit   napriek   tomunešpecifikuje, akými rozhodnutiami mali porušiť ním označené práva. Sťažovateľ v prvomvýroku petitu sťažnosti nenamieta porušenie svojich práv rozhodnutiami všeobecných súdovaj   napriek   tomu,   že   už   v   druhom   výroku   petitu   žiada,   aby   označené   rozhodnutiavšeobecných súdov ústavný súd zrušil. S prihliadnutím na znenie tretieho výroku petitusťažnosti ústavný súd konštatuje, že ani tento nemôže byť východiskom pre rozhodnutiev uvedenej veci.

V neposlednom rade pozornosti ústavnému súdu neušlo, že k sťažnosti priloženésplnomocnenie pre advokáta z 8. septembra 2014 udelené advokátovi: „... v konaní pred Ústavným   súdom   SR.“ nemá   náležitosti   v   zmysle   už   citovaného   §   20   ods.   2   zákonao ústavnom súde.  

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpeniesťažovateľa konštatuje,   že sťažnosť nie je objektívne spôsobilá vyvolať začatie konania,pretože nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde napriek tomu, že právnyzástupca   sťažovateľa   bol   vo   výzve   z   18.   septembra   2014   upozornený   na   následkynepredloženia   kvalifikovane   podanej   sťažnosti   spĺňajúcej   všetky   zákonom   ustanovenénáležitosti, spočívajúce v odmietnutí sťažnosti, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol užpri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015