znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 70/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 102/2013 z 11. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 102/2013 z 11. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojho nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov.   Keďže   predmetná   ujma   mala   byť   sťažovateľke   spôsobená nesprávnym   úradným   postupom   okresného   súdu,   ktorého   sudcovia   nemôžu   danú   vec prerokovať a rozhodnúť, sťažovateľka žiadala, aby Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   rozhodol   o   prikázaní   veci   inému   súdu   toho   istého   stupňa.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 6 NcC 99/2012 z 22. októbra 2012 rozhodol, že sudcovia okresného súdu (okrem sudkyne Marty Murgašovej) nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 205/2012 zo 4. októbra 2012 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v sume 66 € za námietku zaujatosti podľa položky „č. 17a Sadzobníka   súdnych   poplatkov“.   Proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   sa sťažovateľka   odvolala,   argumentujúc   tým,   že   v   danom   prípade   nepodala   námietku zaujatosti,   ale   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu   toho   istého   stupňa.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Co 579/2012 z 30. novembra 2012 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil.   Proti   uvedenému   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie, v ktorom namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   a   v   jej   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca,   čo   je   dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. g) OSP. O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie ako procesne neprípustné.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutým   uznesením najvyšší súd porušil ňou označené práva tým, že:

1. „interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou...“;

2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto   zvolenom   princípe   potom   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   ako   procesne neprípustné....“;

3. „interpretoval a aplikoval ust. § 237 písm. g) OSP v spojení s ust. § 14 ods. 1 OSP na zistený skutkový stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou...“;

4.jeho rozhodnutie trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;

5.nevysporiadal   sa   so   skutkovými   dôvodmi   vylúčenia   všetkých   sudcov príslušného okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia a konštatovaniu najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veci, ďalej uviedla,   že „trvá   na   tom,   že   objektívna   námietka   porušenia   nestrannosti   je   dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. §22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b) vylúčený   je   sudca   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajský súd nedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky «„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom ich   vylúčenia   z   prerokúvania   a   rozhodovania   danej   veci.   Najvyšší   súd   tento   postup krajského   súdu   podľa   sťažovateľky   neskúmal   a   v   napadnutom   uznesení   ani   žiadnym spôsobom nevysvetlil.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 205/2012 zo 4. októbra 2012 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala, ako aj na skutočnosť, že nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky v konaní, ktoré je od súdnych poplatkov vecne oslobodené. Preto žiadala zrušiť odvolaním napadnuté uznesenie   okresného   súdu   v   celom   rozsahu.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, pričom v jeho odôvodnení poukázal najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojom návrhu na začatie konania žiadala o prikázanie jej veci inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia okresného súdu sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda domáhala sa vyslovenia zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajského súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom   konania   vznesenej   námietky   zaujatosti   alebo   na   tom   základe,   že   samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Krajský súd nesúhlasil ani s námietkou sťažovateľky, že   námietku   zaujatosti   nemožno   spoplatniť   z   dôvodu,   že   predmetné   konanie   je   vecne oslobodené   od   súdnych   poplatkov.   Podľa   názoru   krajského   súdu   vecné   oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o jeho odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým odmietol jej dovolanie, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm.   e)   a   §   237   písm.   g)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   jeho   odôvodnenie   je nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania podaného sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že na základe   týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   prípustné   nie   je.   Následne najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu existencie procesných vád taxatívne uvedených v § 237 OSP. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f) OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd preskúmal dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   z   pohľadu   sťažovateľkou   namietanej   procesnej   vady podľa § 237 písm. e) OSP, ktorú vyvodzovala z toho, že nepodala návrh na začatie konania (námietku zaujatosti), hoci bol potrebný, a napriek tomu jej bola uznesením okresného súdu (potvrdeným   krajským   súdom)   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   tento procesný návrh. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 79 prvú vetu OSP, podľa ktorého   sa   konanie,   okrem   prípadov   vymedzených   zákonom   (tzv.   nesporové   konania), zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá zmätočnosť celého konania, a teda je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. e) OSP. So vznesením námietky zaujatosti zákon nespája účinok začatia ďalšieho samostatného   konania,   pretože   ide   o   rozhodovanie   o   parciálnej   otázke   v   rámci   už prebiehajúceho konania, ktoré začalo podaním žaloby. Pokiaľ aj okresný súd uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci sťažovateľka (podľa jej tvrdenia) túto námietku zaujatosti nevzniesla, a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemá to za následok procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP, ako to tvrdí sťažovateľka.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP, teda k tvrdeniu, že v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súd, poukazujúc na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody   vylúčenia sudcu), ako aj na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj tento dovolací dôvod ako neopodstatnený.

Takéto   odôvodnenie   uznesenia   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to tvrdí sťažovateľka. Nie je úlohou   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   rozvíjať,   prípadne   potvrdzovať   správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení nevzhliadol žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať   za   následok   porušenie   označených   práv sťažovateľky.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   náležite   odôvodnené,   jeho záverom   nechýba   predchádzajúca   logická   interpretácia   príslušných   právnych   noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   použil   takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a   závery   najvyššieho   súdu   nie   sú   zjavne   jednostranné   a   ani   v   extrémnom   rozpore s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech   v   konaní   pred   súdom   (II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   40/95).   Ústavno-súdna   korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   priamo   zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu   ochranu,   resp.   analogického   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   dohovoru   by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom   súde   (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho   rozhodnutia   (napr.   I. ÚS   241/07),   alebo vtedy,   ak by sa   pri   výklade a aplikácii zákonného   predpisu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu robila ústavne   neakceptovateľné,   a   teda   vyžadujúce   ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo skúmať,   či   sú   splnené   všetky   zákonné   podmienky   pre   prípustnosť   dovolania   podaného sťažovateľkou.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   kvalifikoval   dovolanie   sťažovateľky   ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy a dohovoru.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   o   odlišnom   prístupe   najvyššieho   súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého   právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian   v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky tiež považuje za potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva   alebo   slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade   napadnutého   uznesenia   prejav svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014