znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 70/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   G.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných   práv postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu Trenčín sp. zn. 8 Nt 52/2010 z 28. apríla 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos 50/2011-60 z 9. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. G.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012   doručená   sťažnosť   Š.   G.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal rozhodnutie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Nt 52/2010 z 28. apríla 2011 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo len „súdy“) č. k. 2 Tos 50/2011-60 z 9. augusta 2011 bez označenia, ktoré základné práva a slobody mali byť rozhodnutiami súdov porušené.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania vo veci sp. zn. 2 T 344/2000 z dôvodu, že neboli zistené podmienky na jej povolenie podľa § 394   Trestného   poriadku.   Na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   o   opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosť zamietol s odôvodnením, že okresný súd sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami navrhnutými sťažovateľom a stotožnil sa v plnom rozsahu so skutkovým zistením okresného súdu. Krajský súd konštatoval, že navrhnutý svedok bol v základnom konaní vypočutý a nemohol by vniesť nový pohľad na spáchaný skutok sťažovateľom, takisto nevidel ani dôvod na výsluch ďalších svedkov vo veci, pretože v konaní bolo dostatočne vykonané dokazovanie vo veci. S týmito závermi sa nestotožnil sťažovateľ, ktorý uviedol, že doplneným dokazovaním vo veci a v rozsahu, ako to navrhol, by   vyšli   najavo   nové   skutočnosti,   ktoré   mu   predtým   neboli   známe.   Domáhal   sa   preto zrušenia rozhodnutia súdov s tým, aby vo veci vykonali dokazovanie, ktoré by preukázalo opodstatnenosť podaného návrhu na obnovu konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Skôr, ako môže ústavný súd pristúpiť k prerokovaniu sťažnosti a rozhodnúť vo veci samej, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia.   Dátum,   keď   bola právoplatnosť vyznačená v rozhodnutí, nemá vplyv na začatie plynutia lehoty počítanej od právoplatnosti   rozhodnutia.   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z   obsahu   spisu   a   zo   zistenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   uznesenie krajského súdu prevzal 12. septembra 2011, pričom sťažnosť na poštu podal 17. januára 2012. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný   súd   sa   preto   meritórnym   preskúmaním   opodstatnenosti   námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2012