znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 70/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. B. K., V. (ďalej len „pôvodná právna zástupkyňa“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   proces   zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) listom   č.   k.   Gús   46/09-5   zo   7.   decembra   2009   oznámila   ústavnému   súdu,   že   vstupuje do konania   vo   veci   ústavných   sťažností   sťažovateľky.   Ústavný   súd   uznesením   č.   k. II. ÚS 70/2010-15 zo 16. februára 2010 vstup generálnej prokuratúry do konania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2001/09 odmietol.

Podaním doručeným ústavnému súdu 1. októbra 2010 pôvodná právna zástupkyňa vypovedala plnú moc na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom. Z toho dôvodu bola   sťažovateľka   ústavným   súdom   vyzvaná   na   predloženie   splnomocnenia   na   jej zastupovanie pred ústavným súdom novým právnym zástupcom. Dňa 11. novembra 2010 bolo sťažovateľkou doručené ústavnému súdu splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. I., V.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 17. decembra 2003 domáhala na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 115/03 proti   žalovanému   Centrálny   depozitár   cenných   papierov   Slovenskej   republiky,   a. s., 29. augusta   1/A,   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaný“),   náhrady   škody,   ktorá   predstavovala nevyplatené dividenty akcionára spoločnosti sťažovateľky za účtovný rok 2002 v pôvodnej výške 10 000 Sk s prísl. Sťažovateľka 6. marca 2007 žalobu rozšírila o náhradu škody na sumu 11 578 930 Sk s prísl.

Dňa   13.   apríla   2007   podala   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   hospodárstva Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“), návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Ministerstvo hospodárstva vstup do konania na strane žalovaného odôvodnilo tým, že riešenie predbežnej otázky vlastníctva 110 akcií spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „T.“), má zásadný význam pre vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a môže zásadným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho postavenia.Sťažovateľka podaním z 18. apríla 2007 so vstupom ministerstva hospodárstva do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nesúhlasila z dôvodu, že podľa nej navrhovateľ vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku konania (poukázala pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001, ktorým bola otázka   nadobudnutia   110   akcií   spoločnosti   T.   právoplatne vyriešená   a nemožno   ju opätovne riešiť v konaní o náhradu škody).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Cb   115/2003-209   z   5.   septembra   2007   vstup ministerstva   hospodárstva   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného nepripustil.   Na   základe   odvolania   sa   ministerstva   hospodárstva   proti   predmetnému uzneseniu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 202/2007 z 29. septembra 2007 napadnuté uznesenie   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   pripustil   vstup   ministerstva   hospodárstva   do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009 zamietol.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že najvyšší súd pri vydávaní napadnutého uznesenia nerešpektoval nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obdo   V 17/2008 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V 17/2008 z 20. augusta 2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   T. spoločnosť s   ručením obmedzeným V. priznáva   náhradu trov konania v sume 292,38 €..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. B. K., V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi   v   súvislosti   s   právnym   zastupovaním   advokátkou   v   konaní   pred ústavným   súdom   vznikli   trovy   konania   na   náhrade   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 292,38 € vrátane dane z pridanej hodnoty podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov za dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu ) po 115,90 € a 2 x po 6,95 € ako náhrada výdavkov, ktoré trovy sťažovateľ uplatňuje v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo   V   17/2008   z   20.   augusta   2009,   ktorým   zamietol   dovolanie   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 202/2007 z 29. septembra 2007, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy i v čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   by   v   prípade   sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na prístup   k   tomuto   súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany dovolacieho   najvyššieho   súdu   rešpektované   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby dovolací najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento   mimoriadny   opravný   prostriedok prípustný,   dovolanie prejednal a po preskúmaní napadnutého   rozhodnutia,   ako aj   konania,   ktoré   mu predchádzalo,   dospel   k záveru,   že dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 prvá veta O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho výsledku.

Pojem   „právny   záujem   na   výsledku   konania“   Občiansky   súdny   poriadok   bližšie nestanovuje, závisí od úvahy súdu, ako ho aplikuje. Zmyslom vedľajšieho účastníctva je posilnenie   postavenie   účastníka,   na   ktorého   strane   vedľajší   účastník   vstupuje,   ak   má vedľajší účastník na výsledku sporu právny záujem, inštitút vedľajšieho účastníka neslúži iba k ochrane záujmov tretej osoby - vedľajšieho účastníka,   ale aj k ochrane záujmov účastníka konania, na strane ktorého vstupuje.

V prejednávanej veci súd má rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tým, že žalovaný nezaevidoval žalobcu v evidencii cenných papierov ako vlastníka 110 akcií T., a. s.

Je   potrebné   prisvedčiť   názoru   odvolacieho   súdu,   vyslovenému   v   napadnutom uznesení, že aby konajúci súd mohol rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody, musí sa vysporiadať s predbežnou otázkou, či sa žalobca v roku 1998 stal vlastníkom 110 akcií spoločnosti T., a. s. Na vyriešení otázky vlastníctva sporných akcií má i nepochybne záujem žalobca a Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, pretože nie je sporné, že v čase vyplatenia sporných dividend spoločnosťou T., a s., 110 akcií spoločnosti T., a. s., mal a   aj   v   súčasnosti   má   vo   vlastníctve   a   v   držbe   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej republiky. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukázal, o otázke vlastníctva sporných akcií nerozhodli a nebolo o ňom rozhodnuté ani v nálezoch Ústavného súdu SR, preto si súd v tomto konaní musí predovšetkým vyriešiť otázku vlastníctva sporných akcií a až následne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody.

Z uvedeného dôvodu Ministerstvo hospodárstva SR má na výsledku sporu právny záujem a vstupuje do konania nielen k ochrane svojich záujmov, ale aj k ochrane záujmov žalovaného.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ustanovenia § 243a ods. 1 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnuté   uznesenie odvolacieho najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol, pričom sa vysporiadal aj s   citovaným   nálezom   ústavného   súdu.   V   každom   prípade   tento   postup   dovolacieho najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda dovolací najvyšší súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou aplikáciou   a   výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom dovolacieho najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad dovolacím najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011