znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 70/09-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   apríla   2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. H. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,38 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťosem centov), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   H.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 70/09-10   z 12. februára   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Košice   I   (ďalej aj „okresný   súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 17 C 56/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že na okresnom súde podal žalobu o náhradu škody na zdraví proti odporcovi – S., K.. Od začiatku konania uplynulo viac ako šesť rokov a v predmetnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 56/2002   sa   dosiaľ   vo veci   právoplatne   nerozhodlo.   Sťažovateľ   ďalej   dodal: „(...)   Od podania návrhu sa uskutočnilo v predmetnej veci len 8 pojednávaní. Po podaní žaloby boli pojednávania   vytyčované   v intervale   4   až   5   mesiacov.   Tieto   pojednávania   však   boli neúčelné a neviedli k správnemu rozhodnutiu vo veci samej. Rozsudok prvostupňového súdu bol vynesený dňa 19. 12. 2003 po vykonaní dokazovania, ktoré však bolo nepostačujúce. Súd prvého stupňa vyniesol rozsudok predčasne, bez vykonania náležitého dokazovania, čo sa prejavilo aj na vecnej správnosti rozhodnutia. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že uvedený rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním tak niektorým zo žalobcov, ako aj zo strany vedľajšieho účastníka v konaní. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 9.   2004   sp.   zn.   14   Co   66/04   bol   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušený   a vrátený prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis v predmetnej veci bol vrátený na prvostupňový súd dňa 18. 11. 2004. Po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému   súdu   boli   vo   veci   uskutočnené   do   dnešného   dňa   len   2   pojednávania. Posledné   pojednávanie   konané   dňa   7.   7.   2005   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Uznesením   zo   dňa   25. 8.   2005   Okresný   súd Košice I pribral   do   konania   znalca,   Znalecký   ústav:   Lekárska   fakulta   Univerzity   P.   J. Šafárika. Znalecký posudok č. 33/2005 zo dňa 28. 2. 2006 bol vypracovaný a predložený Okresnému súdu Košice I dňa 7. 3. 2006. Voči znaleckému posudku podal môj právny zástupca   námietky,   ktoré   boli   považované   za   dôvodné.   S podanými   námietkami   sa ustanovený znalec vysporiadal v doplnku znaleckého posudku č. 1/33/05 zo dňa 25. 10. 2006. Doplnok znaleckého posudku bol predložený Okresnému súdu Košice I dňa 20. 11. 2006. Vzhľadom   k tomu,   že   vypracovanie   kontrolného   znaleckého   posudku   znaleckým ústavom trvalo 7 mesiacov, trvanie vypracovania doplnku znaleckého posudku v rozsahu 3 normostrán   ďalších   6   mesiacov   sa   mi   javí   ako   neprimerané   a prieťahové.   Som   toho názoru, že ani sudca Okresného súdu I správne nevyužil možnosti dané mu platnou právnou úpravou a znalca neurgoval ani nijakým spôsobom neupozornil na urýchlené dopracovanie posudku.   Sudca   Okresného   súdu   Košice   I viac   ako   pol   roka   po   predložení   doplnku znaleckého posudku neurčil vo veci termín pojednávania a neurobil iný úkon vo veci samej. Následne opatrením predsedu súdu zo dňa 5. 6. 2007 bola vec v dôsledku personálnych zmien pridelená na nové rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Košice I Mgr. J. M. Ani rozvrhom práce určený sudca po dobu dlhšiu ako jeden rok neurobil žiaden úkon vo veci samej. Možno teda konštatovať, že od posledného pojednávania v danej veci už uplynuli viac ako 3 roky a od doby predloženia doplnku znaleckého posudku, odkedy mali a mohli byť vykonávané ďalšie pojednávania uplynuli takmer 2 roky. Aj napriek skutočnosti, že vypracovanie znaleckých posudkov trvá istý čas, ani po ich vypracovaní, hoci predstavujú v danom konaní kľúčový a významný dôkaz nebol vo veci urobený žiaden úkon, čo možno zo strany súdu považovať za prieťahy v konaní.

Dňa 8. 7. 2008 som podal sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I na prieťahy v konaní, ktorý po oboznámení s obsahom mojej sťažnosti konštatoval, že toto konanie je po skutkovej stránke značne náročné, a že Okresný súd Košice I od podania návrhu až do decembra 2006 konal vo veci pravidelne a bez prieťahov. (...)

Chcem poukázať na skutočnosť, že predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania, keďže sa neviem domôcť práva, ktoré som si zákonným spôsobom uplatnil, ako ani samostatného odškodnenia, ktoré mi za škody na zdraví a spôsobené trvalé následky patrí. Som toho názoru, že konanie o náhradu škody z ublíženia   na   zdraví   je   konaním   s osobitným   významom   pre   sťažovateľa,   v ktorom   sa vyžaduje aj osobitná rýchlosť.“

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 56/02 porušené.

2) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 600.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3) Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/02 konal bez zbytočných prieťahov.

4) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedom, listom sp. zn. Spr 82/08 z 9. marca 2009 a právny   zástupca   sťažovateľa   prípisom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu zo 17. marca 2009.

2.1   Predseda   okresného   súdu   uviedol   chronológiu   úkonov   vykonaných   súdom v danej veci a okrem iného dodal:

„(...) Sťažovateľ (...) na tunajšom súde dňa 25. 1. 2003 podal žalobu, proti žalovanej: S. K., a. s., s označeným vedľajšieho účastníka popri žalovanej S., a. s. B., odštepný závod K. Žalobou sa domáhali náhrady škody na zdraví, ktorú účastníci utrpeli ako cestujúci pri dopravnej nehode dňa 25. 1. 1999 (...).

Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní   vystupuje   na   strane   žalobcov   13   účastníkov.   Na   objektívne   zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Súd sa musel okrem iného vyporiadať aj s námietkami účastníkov proti podaným znaleckým posudkom, súd rozhodol vo   veci   rozsudkom,   ktorý   bol   však   odvolacím   súdom   zrušený.   Tieto   skutočnosti   značne prispeli k predĺženiu konania.“

V závere   listu   predseda   okresného   súdu   oznámil   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti, a ďalej uviedol:

„V konaní vedenom pred Ústavným súdom SR, sp. zn. IV. ÚS 354/08 Ústavný súd SR dňa 22. 1. 2009 rozhodol nálezom, v ktorom sťažovateľke (...) z dôvodu porušenia jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní prd Okresným súdom Košice I, sp. zn. 17 C 56/2002 priznal finančné zadosťučinenie v sume 2000 € (...).

Poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade ide o totožnú ústavnú sťažnosť (...) v konaní pred Okresným súdom Košice I, sp. zn. 17 C 56/2002.

(...) Skutočnosť uvádza vo vyjadrení porušovateľa, Spr. 82/08, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR dňa 19. 2. 2009, teda až po tom, čo v konaní pred Okresným súdom Košice I ako žalobca v 2. rade zobral písomným podaním zo dňa 4. 12. 2008 žalobu späť sa nezakladá na pravde. Ústavná sťažnosť bola podaná na Ústavný súd osobne   dňa   29.   9.   2008   (...).   K späťvzatiu   žaloby   teda   došlo   až   po   doručení   Ústavnej sťažnosti Ústavnému súdu.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo, alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 90/06).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 56/02:

- 25.   november   2002   –   sťažovateľ   (spolu   s ostatnými   šiestimi   žalobcami)   podal   žalobu okresnému súdu proti spoločnosti S., K., a. s., o náhradu škody na zdraví s prísl., za účasti S., a. s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 56/02,

- 11.   marec   2002   –   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a žalobcov   na doplnenie údajov,

- 15. marec 2002 – právny zástupca sťažovateľa a žalobcov reagoval na výzvu súdu,

- 12. apríl 2002 – vo veci sa uskutočnilo pojednávanie,

- 22. máj 2002 – vo veci sa uskutočnilo pojednávanie,

- 2. október 2002 – vo veci sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením č. k. 17 C 56/02-77 spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 13 C 56/02 (týkajúce sa 7 žalobcov) a sp. zn. 17 C 56/02 (týkajúce sa 6 žalobcov), ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 17 C 56/02,

- 30. október 2002 – pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania,

- 20.   január   2003   –   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   56/02-92   nariadil   znalecké dokazovanie znalcom z odboru traumatológie,

- 7. február 2003 – okresný súd uznesením č. k. 17 C 56/02-94 rozšíril úlohy dané znalcovi predchádzajúcim uznesením,

- 9. júl 2003 – znalec doručil súdu 10 znaleckých posudkov o posúdení zdravotného stavu 10 žalobcov,

- 5. september 2003 – pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené na neurčito z dôvodu   doplnenia   znaleckého   dokazovania,   najmä   vyjadrenia   znalca   k námietkam vzneseným proti znaleckým posudkom,

- 20. november 2003 – znalec sa vyjadril k námietkam a predložil ďalšie znalecké posudky,

- 26.   november   2003   –   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   56/02-235   priznal   znalcovi znalečné,

- 9. december 2003 – okresnému súdu bol doručený návrh na rozšírenie žaloby,

- 11. december 2003 – pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní a pripustení návrhov zmien odročené na neurčito s tým, že vedľajší účastník oznámi, aké plnenie už vykonal v prípade jednotlivých žalobcov,

- 17.   december   2003   –   pojednávanie   bolo   po   vykonanom   dokazovaní   odročené   na 19. december 2003 z dôvodu vyhlásenia rozhodnutia,

- 19. december 2003 – bol vyhlásený rozsudok č. k. 17 C 56/02-313,

- 23.   február   2004   –   vedľajší   účastník   a   žalobkyňa   v 13.   rade   podali   odvolanie   proti uvedenému rozsudku,

- 27. február 2004 – okresný súd zaslal spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaniach,

- 28.   september   2004   –   krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   Co   66/04-446   zrušil   rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 18. november 2004 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 10. máj 2005 – pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 7. máj 2005,

- 7.   máj   2005   –   pojednávanie   bolo   po   vykonanom   dokazovaní   odročené   na   neurčito z dôvodu nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania,

- 25.   august   2005   –   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   56/02-537   nariadil   znalecké dokazovanie Znaleckým ústavom Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v K. (ďalej len „znalecký ústav“),

- 30. september 2005 – okresný súd zaslal spis znaleckému ústavu,

- 7. marec 2006 – znalecký ústav zaslal súdu vypracované kontrolné znalecké posudky,

- 13. marec 2006 – okresný súd uznesením č. k. 17 C 56/02-633 priznal znaleckému ústavu odmenu,

- 14. marec 2006 – súd zaslal kontrolné znalecké posudky účastníkom na vyjadrenie,

- 18. apríl 2006 – žalobkyňa v 13. rade zaslala námietky proti kontrolnému znaleckému posudku,

- 2. august 2006 – vedľajší účastník sa vyjadril ku kontrolnému znaleckému posudku,

- 30.   august   2006   –   právny   zástupca   sťažovateľa   a žalobcov   sa   písomne   vyjadrili k uzneseniu krajského súdu,

- 5.   september   2006   –   právny   zástupca   sťažovateľa   a žalobcov   sa   vyjadrili   ku kontrolnému znaleckému posudku,

- 20.   september   2006   –   okresný   súd   zaslal   vyjadrenia   účastníkov   ku kontrolnému znaleckému posudku znaleckému ústavu na vyjadrenie a doplnenie,

- 20. november 2006 – znalecký ústav doplnil kontrolný znalecký posudok,

- 14. december 2006 – okresný súd uznesením č. k. 17 C 56/02-655 priznal znaleckému ústavu odmenu za doplnenie kontrolného znaleckého posudku,

- 30. máj 2008 – žalobkyňa v 13. rade podala sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 6. jún 2008 – okresný súd sa vyjadril k uvedenej sťažnosti,

- 9. júl 2008 – sťažovateľ a žalobkyňa v 4. a 11. rade podali sťažnosti na prieťahy v konaní,

- 23. júl 2008 – okresný súd sa vyjadril k uvedeným sťažnostiam,

- 23.   júl   2008   –   právny   zástupca   sťažovateľa   a žalobcov   zaslal   písomné   stanovisko   ku skutkovému a právnemu stavu v danej veci,

- 18. august 2008 – žalobkyňa v 13. rade zaslala vyjadrenie k veci,

- 25.   september   2008   –   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a žalobcov   o odročenie pojednávania z dôvodu predpokladaného mimosúdneho vyrovnania,

- 26.   september   2008   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   predpokladaného   mimosúdneho vyrovnania odročené na neurčito,

- 8. december 2008 – okresnému súdu bolo doručené späťvzatie žaloby žalobcami v 1. až 12. rade (rovnako aj sťažovateľom).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 56/02 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni. Spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   súd   vec   prerokoval.   Ústavné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až   právoplatným rozhodnutím súdu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty, pokiaľ ide o jej práva (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je náhrada škody z ublíženia na zdraví, t. j. vec, ktorej povaha si vyžadovala osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo   okrem   iného   znamená, že   všeobecný   súd   mal   povinnosť   organizovať svoj   procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr.   I.   ÚS   145/03,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhrade škody z ublíženia na zdraví v okolnostiach danej veci mohol predstavovať určitý stupeň   zložitosti   súvisiaci   najmä   s ustálením   skutkového   stavu   opakovaným   znaleckým dokazovaním, a taktiež väčším počtom účastníkov konania. Napriek tomu, zdĺhavý priebeh napadnutého konania (ako to vyplynie aj z hodnotenia postupu súdu), ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Na faktickú zložitosť veci však nemohol neprihliadnuť pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   krátkodobo,   ale   aj   dlhodobo   bez akýchkoľvek zákonných alebo iných ospravedlniteľných dôvodov nečinný, a to konkrétne v období od 22. mája 2002 do 2. októbra 2002 (štyri mesiace), od 18. novembra 2004 do 10. mája   2005   (päť   mesiacov)   a   od   14.   decembra   2006   do   25.   septembra   2008 (dvadsaťjeden   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako dvoch rokov a šiestich mesiacov nevykonával vo veci   úkony, ktoré   mali smerovať k   odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale predovšetkým   v dôsledku   postupu   súdu.   Ústava   pritom   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na to, že v dôsledku mimosúdnej dohody bolo napadnuté konanie na okresnom súde skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 600 000 Sk, teda 19 916,35 €, pretože „predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u mňa psychický stav neistoty a očakávania, keďže sa neviem domôcť práva, ktoré som si zákonným spôsobom uplatnil, ako ani samostatného odškodnenia, ktoré mi za škody na zdraví a spôsobené trvalé následky patrí“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v   čl.   48   ods.   2   ústavy   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ktorý   túto ústavnú sťažnosť podal v čase trvania napadnutého konania. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä na   povahu veci   (náhrada škody z ublíženia na zdraví), na jej určitú faktickú zložitosť, ako aj na to, že medzičasom bola skončená, považuje za primerané priznať mu sumu 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z   10. júla 2008, spísanie sťažnosti z 18. septembra   2008   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo 17. marca 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 346,38 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009