znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 70/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne   prerokoval sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o,   so   sídlom   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 37 Er 306/04-32, EX 44/04 zo 17. októbra 2005, postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 4 CoE 192/05 a uznesením č. k. 4 CoE 192/05-56 z 31. októbra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. marca 2007 doručené podanie   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o,   so   sídlom   B. (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 Er 306/04-32, EX 44/04 zo 17. októbra 2005, konaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 4 CoE 192/05 a uznesením č. k. 4 CoE 192/05-56 z 31. októbra 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa   23.   7.   2002   Okresný   úrad   v K.,   odbor   životného   prostredia,   oddelenie stavebného poriadku rozhodnutím č. j. OÚ-ŽP/580590-06/2002-Kz uložil našej spoločnosti pokutu vo výške 300.000,- Sk podľa dôkazu č. 1 a toto rozhodnutie ako odvolací orgán potvrdil   Krajský   úrad   v P.,   odbor   životného   prostredia   svojim   rozhodnutím č. 8/2002/01289-002/Sp-VB z 25. 11. 2002 podľa dôkazu č. 2.

Naša spoločnosť nezamestnáva právničku. Alternatívnu povinnosť buď zastúpenia advokátom, alebo zamestnania právničky nám však uložilo ustanovenie § 250a O. s. p., v zmysle ktorého pri žalobách podľa § 247 O. s. p. žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná.

Preto sme dňa 6. 12. 2002 uzavreli dohodu o vykonaní práce s právničkou JUDr. M. L.   Podľa   dôkazu   č.   3   jedinou   pracovnou   úlohou   menovanej   bolo   zabrániť   exekúcii rozhodnutia podľa dôkazu č. 1. Pretože zákonník práce neurčuje žiaden mzdový predpis na výpočet odmeny za výkon práce spočívajúci v zastupovaní našej organizácie v konaní pred súdmi, ako pracovnoprávny predpis sme na výpočet odmeny za výkon tejto práce použili v zhode s § 491, ods. 2 O. z. vyhlášku č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Naša   právnička   dosiahla   zrušenie   rozhodnutia   podľa   dôkazu   č.   2   rozsudkom Krajského súdu v Prešove dôkazu č. 4, voči ktorému Krajský úrad v P., odbor životného prostredia nepodal odvolanie. Naša domnienka, že citovaným rozsudkom svoju pracovnú úlohu splnila však nebola správna, pretože Krajský úrad v P., odbor životného prostredia nerešpektoval právoplatný rozsudok podľa dôkazu č. 3, nanovo nerozhodol a Ministerstvo životného prostredia navrhlo exekúciu svojho neplatného rozhodnutia podľa dôkazu č. 1. Okresný súd Bratislava II nariadil exekúciu rozhodnutia podľa dôkazu č. 1 v konaní č.   k.   37 Er   306/04,   o čom sme obdržali   upovedomenie dňa   27.   2.   2004 tak,   ako   je to preukázané dôkazom č. 5. Citovaný súd svojim uznesením č. 37 Er 306/04-32 z 28. 9. 2004 podľa   dôkazu   č.   6   exekúciu   zastavil   z dôvodu   našej   nemajetnosti.   Následne   uznesením č. 37 Er   306/04-36   z   5.   11.   2004   podľa   dôkazu   č.   7   opravil   odôvodnenie   uznesenia č. 37 Er 306/04-32   z 28.   9.   2004   tak,   že   z jeho   odôvodnenia   odstránil   tvrdenie   o našej nemajetnosti. Ďalším, doplňujúcim uznesením č. 37 Er 306/04-44 z 17. 10. 2005 podľa dôkazu   č.   8   doplnil   uznesenie   č.   37   Er   306/04-32   z 28.   9.   2004   treťou   vetou,   ktorou nepriznal oprávnenému ani nám právo na náhradu trov konania.

V rámci exekučného konania naša právnička

-dňa 10. 3. 2004 podala námietky voči upovedomeniu o zastavení exekúcie podľa dôkazu č. 9,

-dňa 9. 6. 2004 zaujala stanovisko podľa dôkazu č. 10 k výzve súdu č. 37 Er 306/04- 28 z 26. 5. 2004 na späťvzatie námietok voči zastaveniu exekúcie podľa dôkazu č. 11,

-dňa 3. 11. 2004 požiadala súd o rozhodnutie o námietkach povinného podľa dôkazu č. 12 z toho dôvodu, že súd zastavil exekúciu nie na základe jej neprípustnosti, ale z dôvodu našej údajnej nemajetnosti,

-dňa 8. 12. 2004 podala odvolanie voči trovám exekúcie podľa dôkazu č. 13 z toho dôvodu, že súd nám svojim oznámením podľa dôkazu č. 14 oznámil, že nerozhodne o našich námietkach, ktorými sme si trovy konania uplatnili,

-dňa 14. 11. 2005 podala podľa dôkazu č. 15 odvolanie voči doplňujúcemu uzneseniu č. k. 37 Er 306/04-44, EX 44/04 z 17. 10. 2005 podľa dôkazu č. 8, ktorým nám súd zamietol právo na náhradu trov exekúcie.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd svojim uznesením č. 4 CoE 192/05-56 z 31. 10. 2006 podľa dôkazu č. 15, ktoré sme prevzali dňa 25. 1. 2007, potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava II podľa dôkazu č. 6 a právo na náhradu trov konania nám nepriznal. Tak urobil s odôvodnením, že naša právnička poberala odmenu za vykonanie dohodnutej pracovnej úlohy a teda nešlo o zastúpenie advokátom. Preto jej neprináleží za túto činnosť odmena za zastupovanie.

Súdy oboch stupňov takto popreli náš nárok na náhradu našich hotových výdavkov. Tie   sme znášali úhradou   mzdy pracovníčke,   ktorú   by   sme   nezamestnali,   pokiaľ   by   nás k tomu nedonútilo exekučné konanie, v ktorom sme boli úspešní.

Súdy oboch stupňov nám odmietli právo na uzatvorenie dohody o vykonaní práce postupom podľa § 491, ods. 2 O. z., kedy sme na výpočet odmeny zmluvného zastúpenia v konaní pred súdom použili vyhlášku č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Takto   v otázke   nášho   práva   na   náhradu   hotových   výdavkov,   ktoré   sme   znášali úhradou mzdy našej právničky, porušili podľa nášho názoru čl. 46, ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie vo veci samej: „1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 192/05 porušil právo spoločnosti A., spol. s r. o., B., na zákonný postup orgánov štátu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,

- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

-na   neodňateľnosť,   nescudziteľnosť,   nepremlčateľnosť   a nezrušiteľnosť   základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR,

-právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Doplňujúce uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 37 Er 306/04-32, EX 44/04 z 17. 10. 2005, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 CoE 192/05- 56 z 31. 10. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Bratislave II na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., spol. s r. o., B., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 4 CoE 192/05. Porušenie označených práv vidí v tom, že krajský súd jej odoprel právo na uzatvorenie dohody o vykonaní práce podľa § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď na výpočet odmeny v konaní pred súdom použila vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   a   neuznal   jej   právo   na   náhradu   hotových výdavkov, ktoré znášala na úhradu mzdy svojej právničky.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal postup krajského súdu sp. zn. 4 CoE 192/05, ako aj uznesenie č. k. 4 CoE 192/05-56 z 31. októbra 2006, ktorým tento súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením z 5. novembra 2004 č. k. 37 Er   306/04-36   a   doplňujúcim   uznesením   zo   17.   októbra   2005   č. k.   37   Er   306/04-44 v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   trov   konania,   v ktorom   vyjadril   svoj   právny   názor   na uzatvorenie dohody o výkon práce a na určenie odmeny za poskytnutie právnych služieb. Nezistil   pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi odvolania sťažovateľky.

Krajský súd vo svojej argumentácii uviedol:„Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa pri posúdení nároku na náhradu trov tohto konania vyčíslených povinným, keď dospel k správnemu záveru, že trovy uplatnené povinným pod bodmi 1) až 4) nie sú trovami tohto exekučného konania, ale trovami vzniknutými v konaní vo veci vedenej   na Krajskom súde v Prešove pod sp.   zn. 1 S 65/02,   v ktorom konaní sa povinný vzdal náhrady týchto trov konania,   ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 9. apríla 2003 č. k. 1 S 65/02-35 a pokiaľ ide o odmenu zmluvného zástupcu v tomto exekučnom konaní na základe dohody o vykonaní práce zo dňa 6. 12. 2002, ide o odmenu za vykonanie dohodnutej pracovnej úlohy ním ako zamestnávateľom a zástupkyňou ako jeho právničkou, teda nešlo o zastúpenia advokátom, ktorému   by   prináležala   odmena   za   zastupovanie   v zmysle   vyhlášky   o odmenách a náhradách advokátov, ale išlo o zastúpenie v rámci pracovnoprávneho vzťahu.

Z týchto   dôvodov   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania povinného ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“.

Odôvodnenie   tejto   časti   rozhodnutia   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   192/05-56 z 31. októbra 2006, ktoré sťažovateľka namieta, obsahuje podľa názoru ústavného súdu také skutkové a právne závery, ktoré   vylučujú posúdiť   toto   rozhodnutie ako svojvoľné alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Tvrdenia   sťažovateľky   podľa   ústavného   súdu   sledujú   dosiahnutie   jej   úspechu v konaní, čo nemožno spájať s právom na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov. Právo   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v konaní.   Ak   sa   konanie   pred   všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv a slobôd (II. ÚS 3/97, II. ÚS 213/03).

Pretože   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že krajský súd v odvolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody a jej právny názor, a ústavný súd nezistil možnosť porušenia   označeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že prípadné úvahy o porušení čl. 12 ods.   1   ústavy   v okolnostiach   danej   veci   závisia   od   vyslovenia   porušenia   namietaných základných   práv upravených   v druhej   časti   v druhom   až siedmom   oddiele   ústavy,   a nie samostatne a čl. 2 ods. 2 neobsahuje úpravu základných práv a slobôd, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   takéto   rozhodnutie   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007