znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 70/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudcu   Jána   Mazáka   a sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti M. Š., bytom Č., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 657/91 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 657/91   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   M.   Š. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   13   200   Sk   (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť na účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosť M. Š. vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   postupom   Krajského   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 1541/97 a 5 Co 1732/98 o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. februára 2003 doručená sťažnosť M. Š., bytom Č., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., označená ako „sťažnosť voči prieťahom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 657/91“. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o sťažnosť   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Čadci (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 657/91. Sťažovateľka označila za odporcu okresný súd a za vedľajšieho účastníka Krajský súd v Žiline.

Predmetom   namietaného konania   je   žaloba sťažovateľky   o vydanie   nehnuteľných vecí   podaná   okresnému   súdu   12.   septembra   1991.   Sťažovateľka   popisuje   v sťažnosti doterajší priebeh súdneho konania, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Keďže zo sťažnosti nevyplývalo, či sťažovateľka využila aj iné právne prostriedky na ochranu jej základných práv a slobôd, ktoré jej zákon na ich ochranu poskytuje, vyzval ju ústavný   súd   na   doplnenie   sťažnosti.   Sťažovateľka   sťažnosť   doplnila   listom   doručeným ústavnému súdu 27. marca 2003. Z doplnenia sťažnosti vyplýva, že v priebehu súdneho konania sťažovateľka podala viacero sťažností na prieťahy v namietanom súdnom konaní aj podľa   § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález: „Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 657/91 porušil právo M. Š. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Sťažovateľke M. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume jeden milión Sk, ktorú sumu Okresný súd v Čadci vyplatí sťažovateľke v lehote do 10 dní od doručenie nálezu.   Okresný súd v Čadci je povinný nahradiť sťažovateľke titulom trov tohto konania sumu 100 000 Sk – dohodnutá 10 % odmena – k rukám jej právnej zástupkyni, v lehote do troch dní.“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí, a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie, prijal ju 9. apríla 2003 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľku a okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj požiadal o vyjadrenie k sťažnosti.

Obidvaja účastníci konania oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný   súd   zaslal ústavnému súdu   toto vyjadrenie k sťažnosti   až 7. apríla 2004 (z dôvodu, že spis bol zaslaný Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o odvolaní):

„Navrhovateľka   podaným   návrhom   zo   dňa   12.   9.   1991   sa   domáhala   vydania nehnuteľnosti v kat. území Čadca.

1) V období od 12. 9. 1991 do 17. 9. 1992 nezistila som subjektívne prieťahy. Súd o návrhu jedenkrát rozhodol rozsudkom 17. 9. 1992 – návrh zamietol – po podaní odvolania spis bol dňa 5. 2. 1993 predložený Krajskému súdu Banská Bystrica ako odvolaciemu súdu. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica 14 Co 425/93 z 31. 5. 1994 rozsudok súdu bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis na Okresný súd v Čadci bol doručený 28. 6. 1994.

2) V období od 27. 6. 1994 do 15. 6. 1995 súd priebežne konal, vykonal súvislé dokazovanie   v smere   rozhodnutia   vo   veci   samej,   okrem   pripojenia   listinných dôkazov   vykonal   výsluch   svedkov   tak   priamo   na   pojednávaní   ako   aj   výsluch svedkyne dožiadaným súdom. Súd o návrhu dvakrát rozhodol, 15. 6. 1995 – návrh zamietol. Proti rozsudku bolo podané odvolanie a spis opätovne bol predložený odvolaciemu   súdu   KS   Banská   Bystrica   2.   10.   1995   –   ten   rozsudok prvostupňového súdu opätovne zrušil, vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Návrat spisu evidujem 7. 8. 1996.

3) V ďalšom období od 7. 8. 1996 do doby ďalšieho rozhodnutia, tj. 19. 8. 1997 súd vykonal   okrem   zadováženia   listinných   dôkazov   ohliadku   na   mieste   samom, nariadil   znalecké   dokazovanie   na   cenu   nehnuteľnosti.   Znaleckou   úlohou   bola poverená Žilinská univerzita Žilina ako znalecký ústav. Súd opätovne rozhodol

19.   8.   1997   –   návrhu   vyhovel.   Po   podaní   odvolania   spis   bol   predložený Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o odvolaní dňa 8. 12. 1997. Rozsudok bol zrušený a vec vrátená na nové prejednanie dňa 10. 2. 1998.

4) Okresný súd v Čadci dňa 21. 4. 1998 opätovne rozhodol – keď návrhu vyhovel. Po podaní odvolania spis bol predložený Krajskému súdu Žilina 10. 9. 1998 – Krajský súd Žilina rozsudok prvostupňového súdu zrušil dňa 8. 4. 1999 a vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie 9. 12. 1999.

5) V období   od   9.   12.   1999   súd   opätovne   priebežne   konal.   Dňa   18.   4.   2000 odporcovia   vzniesli   námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu   sudcovi.   Uvedené procesné podanie bolo riešené do 30. 6. 2000 – uvedeným dátumom evidujem návrat   spisu   z Krajského   súdu   Žilina,   keď   nadriadený   súd   konajúceho   sudcu nevylúčil. Súd opätovne vec priebežne vybavoval. Dňa 2. 11. 2001 navrhovatelia podali procesný návrh na vylúčenie sudcov tak OS Čadca, ako aj KS Žilina, žiadali prikázať vec inému súdu. V priebehu riešenia tejto procesnej námietky dňa   7.   8.   2002   zobrali   späť   návrh   na   vylúčenie   sudcov   a žiadali   vo   veci rozhodnúť.   Súd   rozhodol   dňa   3.   12.   2002   –   keď   návrh   zamietol,   po   podaní odvolania spis bol predložený KS Žilina 28. 4. 2003. V priebehu odvolacieho konania zisťujem, že bola riešená aj vznesená námietka zaujatosti u predsedu odvolacieho   senátu,   v dôsledku   čoho   spis   bol   predložený   na   rozhodnutie   aj Najvyššiemu súdu SR Bratislava, ktorý uznesením Nc 92/03 zo dňa 16. 9. 2003 aj rozhodol a predsedu odvolacieho senátu vylúčil. Krajský súd v Žiline o odvolaní rozhodol   5.   2.   2004,   keď   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a návrhu navrhovateľov   vyhovel,   uložil   odporcom,   aby   navrhovateľom   sporné nehnuteľnosti   vydali.   Návrat   spisu   z KS   Žilina   evidujem   23.   2.   2004.   Súd doručoval rozsudok odvolacieho súdu účastníkom a podľa doložky právoplatnosti dňa 3. 3. 2004 rozsudok KS Žilina nadobudol právoplatnosť.

I. Z hľadiska predmetu konania

- považujem prejednávanú vec za skutkovo a právne náročnú. Jedná sa o reštitučný návrh. Rozsah vykonaného dokazovania bol obšírny, okrem zadováženia listinných dôkazov, výsluchu účastníkov, svedkov, súd vykonal aj ohliadku, bol vypracovaný znalecký posudok, takže vzhľadom aj na rozsah vykonaného dokazovania, považujem právnu vec za zložitú a náročnú. II. Správanie sa prvostupňového súdu

- okresný súd v merite veci rozhodol päťkrát. Jednotlivé obdobia od návratu spisu z odvolacích   súdov   až   do   obdobia   vyhlásenia   rozsudkov   sa   nevyznačujú subjektívnymi prieťahmi zo strany súdu. Evidujem pomerne krátke obdobia medzi jednotlivými etapami do rozhodnutia súdu. Procesné dokazovanie sa nevyznačuje nesústredenosťou,   všetky   procesné   úkony,   ktoré   súd   vykonal   priamo   súvisia s prejednávanou   vecou   a smerovali   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Mám   za   to,   že odlišnosť v právnych zámeroch prvostupňového súdu a odvolacích súdov pri zrušení rozhodnutí OS Čadca nemožno kvalifikovať ako prieťah zo strany prvostupňového súdu. III. Správanie sa účastníkov

-   v   značnej   miere   zapríčinilo   predĺženie   súdneho   konania,   vznesené   námietky zaujatosti nielen v konaní pred prvostupňovým súdom ale aj odvolacím súdom i keď na to účastníci právo majú, sťažili postup v súdnom konaní, o uvedených námietkach bolo potrebné viackrát rozhodnúť. Práve tieto procesné podania účastníkov majú za následok, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté až 3. 3. 2004. Mám za to, že nebyť uvedených podaní, mohol prvostupňový súd ale aj odvolací súd rýchlejšie v merite veci rozhodnúť. Z týchto dôvodov považujem sťažnosť za neopodstatnenú. V spise evidujem dovolanie odporcu došlé súdu dňa 5. 4. 2004.“.

Ústavný súd zistil zo spisu v zásade obdobné skutočnosti.

Sťažovateľka 13. apríla 2004 doručila ústavnému súdu ďalšie podanie, keď v prílohe zaslala rozsudok Krajského súdu Žilina a žiadala vydať nález, v ktorom by sa rozdelila zodpovednosť v konaní medzi Okresný súd Čadca a Krajský súd Žilina takto:

„1. Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 657/91 porušil základné právo M. Š., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods. 2 Ústavy SR.

2. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 1541/97, neskôr sp. zn. 5 Co 1732/98 bolo tiež porušené.

3. M. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume jeden milión Sk, ktorú jej budú povinní zaplatiť Okresný súd v Čadci v sume 500.000 Sk a Krajský súd v Žiline tiež v sume 500.000 Sk, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.200 Sk (za tri úkony právnej služby v hodnote po 4 270 Sk + 128 RP), ktorú sú okresný i krajský súd rovným dielom po 6.600 Sk povinní zaplatiť JUDr. E. Ľ., na účet č.... vo VÚB Banská Bystrica do 1 mesiaca.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilizovanej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ktorou   argumentovala   aj predsedníčka   okresného   súdu,   ústavný   súd   sa   stotožnil   s jej   názorom   a uzavrel,   že v označenom   konaní   sp.   zn.   10   C   657/91,   ktorého   predmetom   je   v rámci   reštitučného konania vydanie nehnuteľnosti (domu) vyžadujúce si aj znalecké dokazovanie, ide o právne a fakticky   zložitú   vec.   Vzhľadom   na   predmet   konania   –   reštitučný   nárok   ústavný   súd uzavrel,   že   ide   o takú   vec,   ku   ktorej   musí   súd   pristupovať   s osobitnou   starostlivosťou, citlivo a primerane rýchlo.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľky,   ústavný   súd   hodnotí   jej   správanie   ako súčinnostné.   Aj   keď   je   zo   spisu   preukázané,   že   sťažovateľka   (tak   ako   uviedla   aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení) využívala počas takmer trinástich rokov konania pred všeobecným súdom procesné podania, na ktoré je podľa občianskoprocesných právnych   predpisov   oprávnená   a ktoré   mohli   mať   vplyv   a aj   ovplyvnili   celkovú   dĺžku konania, ústavný súd uzavrel, že procesné úkony sťažovateľky nemali za následok dĺžku súdneho konania v trvaní takmer 13 rokov.

3. Čo sa týka postupu okresného súdu, tento s výnimkou krátkych úsekov nečinnosti, na   ktoré   upozornila   aj   predsedníčka   okresného   súdu,   vo   veci   konal   relatívne   plynulo. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že zbytočných prieťahov sa môže súd dopustiť nielen svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou. Zo spisu vyplynulo, že Krajský súd Banská Bystrica prvý raz zrušil rozsudok okresného súdu 31. mája 1994, pričom v odôvodnení uviedol, že je potrebné doplniť dokazovanie a v akom smere. Druhý raz Krajský súd Banská Bystrica zrušil rozsudok okresného súdu 31. mája 1996, pričom v odôvodnení   uviedol,   aký   má   byť   ďalší   postup   okresného   súdu,   a zároveň   sa   odvolal (odkázal) aj na dôvody svojho predchádzajúceho zrušovacieho uznesenia z 31. mája 1994. Tretí raz rozhodoval 30. januára 1998 o zrušení rozsudku Krajský súd Žilina, ktorý vytkol rozsudku okresného súdu vadu konania spočívajúcu v tom, že nerozhodol o zmene návrhu na začatie konania ustanoveným spôsobom. Štvrtý raz Krajský súd Žilina 8. apríla 1999 zrušil   rozsudok   okresného   súdu,   pričom   vytkol   okresnému   súdu   nevyhodnotenie vykonaných   dôkazov   a nedostatočne   zistený   skutkový   stav   veci.   Piaty   raz   rozhodoval odvolací súd Žilina o odvolaní proti rozsudku   okresného súdu   5. februára 2004 tak, že zmenil   rozsudok   okresného   súdu   z 3.   decembra   2002,   ktorý   návrh   v celom   rozsahu zamietol,   a to   tak,   že   rozhodol   o povinnosti   odporcu   vydať   navrhovateľom   (vrátane sťažovateľky)   spornú   nehnuteľnosť.   Tento   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina sp. zn. 5 Co 159/03   nadobudol   právoplatnosť   podľa   vyjadrenia   predsedníčky   okresného súdu 3. marca 2004, k čomu uviedla, že odporca podal voči tomuto rozsudku dovolanie. Podľa názoru ústavného súdu je evidentné, že činnosť okresného súdu v tomto období bola neefektívna   a táto   neefektívnosť   spočívala   v tom,   že   sa   okresný   súd   nedostatočne vysporadúval   s argumentmi   odvolacieho   súdu,   ktorý   štyri   razy   zrušil   prvostupňový rozsudok   v predmetnej   veci   a piaty   raz   ho   zásadne   zmenil.   Ústavný   súd   už   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   ak   sa   okresný   súd   neriadi   usmernením   krajského (odvolacieho)   súdu,   pričom   je   jeho   právnym   názorom   viazaný,   a táto   skutočnosť   vedie k opakovaným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu,   je   takýto   postup   okresného   súdu neefektívny   a môže   mať   za   následok   hodnotenie   takéhoto   obdobia   postupu   súdu   ako obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Podľa názoru ústavného súdu sa takýto záver vzťahuje aj na posudzovaný postup okresného súdu. V nadväznosti na tento záver   ústavný   súd   rozhodol,   že   okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nespochybňujúc pritom zložitosť veci, na ktorú pri svojom rozhodovaní prihliadol.

Sťažovateľka   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   doručila ústavnému   súdu   13.   apríla   2004   (tak,   ako   už   bolo   uvedené)   upresnenie   petitu   na rozhodnutie,   kde   nad   rámec   svojej   sťažnosti   prijatej   na   ďalšie   konanie   požadovala rozhodnutie   o porušení   ňou   označeného   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy Krajským   súdom   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   1541/97,   neskôr   pod sp. zn. 5 Co   1732/98.   Ústavný   súd   tento   návrh   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, pretože v čase uplatnenia tejto požiadavky, t. j. 13. apríla 2004, bola vec právoplatne skončená a k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označeným súdom ani nemohlo reálne dochádzať.

III.

Ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   fyzickej   osoby   alebo   právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   alebo   slobody   došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 657/91 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže   však   ústavný   súd   rozhodol   o tom,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka pôvodne žiadala, aby jej bola priznaná ako finančné zadosťučinenie suma 1 000 000 Sk, v petite však uviedla 100 000 Sk a neskôr zvýšila sumu na 500 000 Sk z dôvodu   dlhotrvajúceho   stavu   právnej   neistoty,   ktorá   ju   značne   psychicky   aj   fyzicky vyčerpáva vzhľadom na jej vek. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku   konania   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   suma   100   000   Sk zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú utrpela, s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania a povahu veci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. Ľ. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v požadovanej sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún) spolu za tri úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004