znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. MarcelomHabrmanom, Tajovského 12, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Stáleho rozhodcovskéhosúdneho dvora v konaní vedenom pod sp. zn. Ob2013024, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom Habrmanom, Tajovského 12, NovéZámky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Stálehorozhodcovského súdneho dvora (ďalej len „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom podsp. zn. Ob2013024 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem opisu skutkového stav uvádza:«Dňa 02. 12. 2013 som ako splnomocnený právny zástupca sťažovateľa doporučene zaslal Stálemu rozhodcovskému súdnemu dvoru do sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava (ďalej len „súd“ alebo „sudcovský súd“) Žalobu o zaplatenie 2019,60 EUR s prísl. Vo veci sťažovateľa: ⬛⬛⬛⬛..., proti odporcovi: ⬛⬛⬛⬛.., vedenej pod sp. zn. Ob2013024.

Podaná zásielka sa mi vrátila ako nedoručená súdu v mieste jeho sídla dňa 04. 12. 2013. Po telefonickom kontakte na telefónnom číslo zverejnené na webovej stránke súdu mi bola predsedom súdu ⬛⬛⬛⬛ oznámená nová adresa súdu na Mládežníckej ulici 2101, 01701 Považská Bystrica, na ktorú sa mi podaním dňa 05. 12. 2013 podarilo doručiť predmetnú žalobu.

Poukazujem na skutočnosť, že ešte v decembri 2013 som bol ubezpečený predsedom súdu, že adresa zverejnená na webovej stránke, ako aj sídlo uvedené v registri rozhodcovských súdov bude zmenené, nakoľko zásielky na túto adresu nie je možné doručiť. Jednak sídlo v registri súdov, ako aj webová stránka naďalej eviduje adresu, na ktorú nie je možné doručovať korešpondenciu súdu na Kutlíkovej 17, Bratislava, navyše už korešpondenciu nemožno doručiť ani na vyššie uvedenú adresu v Považskej Bystrici, keďže aj táto adresa je už neplatná, pričom o zmene sídla a doručovacej adresy som ako zástupca účastníka súdneho sporu nebol upovedomený. Samozrejme, nová adresa nie je uvedená v žiadnych dostupných registroch, ani na webovej stránke súdu.

Po doručení žaloby bola doručená súdom výzva na úhradu súdneho poplatku z 09. 12. 2013, pričom z výzvy nebolo jasné, aká výška súdneho poplatku má byť uhradená. Po vyjasnení výšky úhrady súdneho poplatku bol tento uhradený 28. 01. 2014. Uhradením súdneho poplatku skončila akákoľvek komunikácia súdu so žalobcom, ja ako právny zástupca žalobcu som bol odkázaný kontaktovať zamestnankyňu súdu o stave konania, pričom následne opakovane sa nebolo možné dovolať ani na číslo predsedu súdu zverejnené na webovej stránke súdu ako aj na ním poskytnuté číslo zamestnankyne súdu. Na opakované emailové dotazy na predsedom uvedenú adresu zamestnankyňa súdu ani raz nereagovala.

Keďže po úhrade súdneho poplatku rozhodcovský súd nevykonal po dobu 9 mesiacov žiadny úkon, na telefonické ani emailové dotazy o stave konania nereagoval, požiadal som o súčinnosť advokáta so sídlom v Považskej Bystrici, ktorému sa po viacerých neúspešných pokusoch podarilo dojednať nahliadnutie do súdneho spisu dňa 23. 10. 2014.

V spise nebol zaevidovaný žiadny právny úkon súdu od úhrady Súdneho poplatku až po výzvu súdu na vyjadrenie žalovaného z 15. 09. 2014, pričom vyjadrenie žalovaného zo dňa 22. 10. 2014 bolo doručené súdu buď 22. 10. alebo 23. 10. 2014.

Splnomocnený advokát si vyhotovil fotokópiu z vyjadrenia, pričom zamestnankyňa súdu ho ubezpečila, že uvedené vyjadrenie pošle mne ako splnomocnenému právnemu zástupcovi na vyjadrenie písomne prostredníctvom pošty.

Podotýkam, že k dnešnému dňu mi nebola doručená žiadna korešpondencia zo strany súdu. Napriek tomu som v zmysle vyhotovenej fotokópie zaslal súdu na novú adresu oznámenú predsedom súdu na Mládežníckej ulici 2101 v Považskej Bystrici vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného z 30. 10. 2014, ktoré mi opätovne bolo vrátené z dôvodu, že zásielku nebolo možné súdu doručiť.

Napriek tomu, že od podania žalobného návrhu na súd ubehlo už viac ako 18 mesiacov, rozhodcovský súd vo veci nekoná, nezaslal žiadnu relevantnú korešpondenciu, nepreberá zásielky, neodpovedá na emailové dotazy a je nedostupný aj telefonicky. Preto dňa 27. 01. 2015 v Sťažnosti na postup súdu vo veci vedenej na Stálom rozhodcovskom súdnom dvore pod sp. zn. Ob20124 som žiadal o prešetrenie celej veci a o písomné informovanie o vyhodnotení našej sťažnosti. Nakoľko súd neodpovedal na našu sťažnosť, nevyjadril sa a ani nekonal vo veci, pričom Sťažnosť na postup súdu vo veci vedenej na Stálom rozhodcovskom súdnom dvore pod sp. zn. Ob2013024 a Vyjadrenie k vyjadreniu odporcu k žalobe boli prevzaté dňa 20. 02. 2015, boli splnené všetky podmienky na podanie ústavnej sťažnosti.»

Podľa názoru sťažovateľa„Pokiaľ ide o postup Stáleho rozhodcovského súdneho dvoru, v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu vyššie uvedeného základného práva, a to najmä v dôsledku jeho konania, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd.“.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučineniev sume 1 450 €, ktoré odôvodňuje svojím presvedčením, že„... len konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by nebolo dostatočným zadosťučinením...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Stáleho rozhodcovského súdneho dvora zriaďovateľa

, ⬛⬛⬛⬛ vo veci sp. zn. Ob2013024 porušené bolo;

Stálemu rozhodcovskému súdnemu dvoru zriaďovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ v konaní vedenom pod sp. zn. Ob2013024 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov;

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1450,- EUR s príslušenstvom (dvetisícdevätnásť eur šesťdesiat centov), ktoré je Stálemu rozhodcovskému súdnemu dvoru zriaďovateľa

, ⬛⬛⬛⬛ povinný vyplatiť a to v lehote 7 dní.

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR, ktorú je Odporca povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

, do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania saústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanienavrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak.V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavnýmsúdom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť nie je podpísaná sťažovateľom ani jeho právnymzástupcom a taktiež k nej nie je pripojené kvalifikované splnomocnenie na zastupovaniev konaní pred ústavným súdom. Z dôvodov procesnej ekonómie ústavný súd upustil odvýzvy adresovanej sťažovateľovi na odstránenie nedostatkov sťažnosti, pretože ani prípadnéodstránenie jej nedostatkov by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiuo nej.

Podľa tvrdenia sťažovateľa rozhodcovský súd svojím postupom v napadnutomkonaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný súd už opakovane pripomína, že podstata rozhodcovského konania spočívav mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívoukonania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu predvšeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovykonania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov dovýsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákonač. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono rozhodcovskom konaní“) možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou napríslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov. Aj keď totorozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastnákonaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásadyspravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákonao rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak niektorú otázku postupu konania nemožnoriešiť podľa tohto zákona, použijú sa primerane ustanovenia všeobecného predpisu o konanípred súdmi, ak to povaha veci pripúšťa. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok. (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

Ústavný súd poukazuje na charakter a podstatu rozhodcovského konania. Jednýmz predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ (§ 3zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru aleborozhodcovskej doložky sa strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimivznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretímrozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedomevzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdova zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožnovzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci (m. m.III. ÚS 335/2010).

Ústavný súd zastáva názor, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci,nemožno jeho postup alebo rozhodnutia preskúmať v konaní podľa čl. 127 ústavya prípadná sťažnosť proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiskadodržania právomoci nezlučiteľná s čl. 127 ústavy. Rozhodcovské konanie je inštitútomsúkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory nazáklade súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovskýmsúdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodunemôžu byť pasívne legitimovaní v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy(PLz. ÚS 5/2015).

Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomémožných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimivzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby – rozhodcovského súdu predsúdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranuv istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim, ako už bolo uvedené, z § 40zákona o rozhodcovskom konaní (m. m. III. ÚS 335/2010).

V posudzovanom prípade sťažovateľ napáda postup rozhodcovského súdu, ktorýv jeho veci nekoná bez prieťahov, teda jeho právna vec sa nachádza v štádiu pred vydanímmeritórneho rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že viaceré aspektyrozhodcovského konania sú upravené priamo v zákone o rozhodcovskom konaní, z ktoréhosúčasne vyplýva jeho konsenzuálny základ. Podľa § 26 ods. 2 zákona o rozhodcovskomkonaní rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlamidohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania, okrem prípadov, v ktorých to tentozákon vylučuje. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vediekonanie podľa svojej úvahy tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov konania a právokaždého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom. Podľaodseku 3 tohto ustanovenia stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovskékonanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania. Okremprípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd oprávnený upraviťpriebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom dbaťna zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníkarozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom. Vzhľadom na uvedenýzmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávnycharakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovskéhokonania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy.

Uvedené právne závery boli premietnuté aj do zjednocujúceho stanoviska plénaústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. decembra 2015, v ktorého výroku sa uvádza:„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach protipostupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.“ V zmysle § 6 zákona o ústavnomsúde sú senáty ústavného súdu viazané zjednocujúcim uznesením pléna ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomocina jej prerokovanie.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016