znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Blehom,Advokátska kancelária, Martinčekova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I   pod   sp.   zn.20 C 59/2006 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 11 Co 7/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len„okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 59/2006 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) pod sp. zn. 11 Co 7/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. novembra2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   20   C   59/2006-366z 19. marca 2013 bola žaloba sťažovateľa ako žalobcu 1, ale aj ďalších žalobcov 2 – 4 ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „ďalšížalobcovia“) proti žalovanému 1 hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len„žalovaný 1“) a žalovanému 2 Slovenskej republike – Úradu vlády Slovenskej republiky(ďalej len „žalovaný 2“) o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietnutá. Rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 11 Co 7/2013-382 z 8. júla 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudkov ani len nespomenuli, žeboli viazané právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho skoršom rozsudku č. k.11 Co 29/2011-254 zo 17. januára 2012, ktorým bol zrušený skorší rozsudok okresnéhosúdu v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného 1 a žalovaného 2 zaplatiť nemajetkovúujmu. Vec bola pritom vrátená na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní bolo trebavyhodnotiť   opätovne   dôkazy   jednotlivo   a   v   ich   vzájomnej   súvislosti,   znova   vo   vecirozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ustanoveniu § 155 Občianskeho súdneho poriadkua rozhodnutie odôvodniť vo vzťahu k uplatnenej náhrade za nemajetkovú ujmu vo výškepo 15 000 € od každého zo žalovaných v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že tým došlo k porušeniu jeho práva na riadneodôvodnenie rozsudku v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatou žaloby sťažovateľa a ďalších žalobcov podanej okresnému súdu 14. júla2006 bola ochrana osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1 a žalovaný 2tvrdili, že sťažovateľ a ostatní žalobcovia nedoložili doklad preukazujúci, že neprišli o právobývať v dome vlastným pričinením, resp. že strate práva bývať v dome nemohli účinnezabrániť. Tento doklad je podmienkou zaradenia do zoznamu žiadateľov o mestský nájomnýbyt a taktiež podmienkou na ubytovanie v ubytovni Fortúna. Z tohto dôvodu žiadosť omestský nájomný byt nebola zaevidovaná do príslušného zoznamu.

Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že uplatnené nároky súpremlčané, keďže ide o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Podľasťažovateľa   všeobecné   súdy   nesprávne   usúdili,   že   nárok   bol   odvodený   od   zásahu   doosobnostných práv, hoci sa to nikde netvrdilo. Sťažovateľ stále tvrdil a tvrdí, že sa domáhalzadosťučinenia za zásah do jeho základných ľudských práv, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1ústavy nepremlčateľné. Aj Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že nárok nanáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepodlieha premlčaniu (sp. zn. 30 Cdo 1542/2003z 25. septembra 2003). Prax všeobecných súdov Slovenskej republiky však nie je v tomtoohľade jednotná.

Okresný   súd   a   krajský   súd   sú   toho   názoru,   že   sťažovateľ   nepreukázal,   že   došlok neoprávnenému zásahu do jeho práv, resp. to, že tento zásah bol objektívne spôsobilýprivodiť ujmu na chránených právach, ale ani to, že by existovala príčinná súvislosť medzineoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. V skutočnosti bolo ohrozené právosťažovateľa a ďalších žalobcov na život a dôstojnosť, keďže v období od 1. novembra 2005do 1. februára 2006, keď žalovaný 1 neposkytol prístrešie a žalovaný 2 zasa účinnú sociálnupomoc,   zamrzlo   v   bratislavských   uliciach   vyše   20   bezdomovcov.   Žalovaný   1   konalv rozpore   s   dobrými   mravmi,   keď   tvrdil,   že   ubytovňa   Fortúna   v   prípade   žiadostio poskytnutie prístrešia vystupuje ako sociálna ubytovňa a vyžaduje splnenie podmienokpodľa všeobecne záväzného nariadenia s poukazom na to, že rovnaká ubytovňa v prípadezaplatenia za ubytovanie vo výške 5 500 Sk mesačne sa už neodvoláva na všeobecnezáväzné nariadenie (ako sociálna ubytovňa), ale prenajíma svoje priestory ako právnickáosoba za cenu určenú podľa komerčných pravidiel. Pritom ubytovňa Fortúna ako právnickáosoba nemôže podľa § 2 ods. 1 a § 5 ods. 2 písm. d) zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakomzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplneníniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov podmieňovaťposkytnutie ubytovania splnením podmienok uvedených vo všeobecne záväznom nariadení.Príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy spočívalapráve v tom, že sťažovateľ a ostatní žalobcovia sa uvedeným konaním neúmerne zadlžovali,lebo ich príjem bol 3 900 Sk, avšak za sociálnu ubytovňu museli uhrádzať 5 500 Sk, hoci immala byť poskytnutá vecná dávka v hmotnej núdzi.

Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy(...), právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 Dohovoru(...), základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), postupom Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.

Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom(...), ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie postupom Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy(...), právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava I, porušené bolo. Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom(...), ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie postupom Okresného súdu Bratislava I, porušené bolo.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- Eur(...), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- Eur(...), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu

5. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000 Eur na účet právneho zástupcu(...), do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 7/2013-382 z 8. júla 2014 vyplýva, že ním bolpotvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   20   C 59/2006-366   z   19.   marca   2013   čo   dozamietnutia žaloby voči žalovanému 1 a žalovanému 2. Podľa názoru krajského súdu trebav celom rozsahu súhlasiť s odôvodnením rozsudku okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku. V konkrétnostiach krajský súd poukazuje na tieto záveryokresného súdu. Žalovaný 1 pri posudzovaní žiadosti o zaradenie do zoznamu žiadateľovo mestský nájomný byt postupoval v medziach svojich zákonných kompetencií a všeobecnezáväzného nariadenia. Skorším právoplatným rozsudkom bola zamietnutá žaloba v častio uloženie povinnosti žalovaného 1 zaradiť sťažovateľa a ďalších žalobcov do zoznamužiadateľov o mestský nájomný byt a takýto byt im poskytnúť. V tejto súvislosti sa pretonemôžu úspešne domáhať nároku na nemajetkovú ujmu. Nároky na ubytovanie v zariadenísociálnych služieb zriadených obcou nie sú právne vynútiteľné a o týchto veciach rozhodujevýlučne obec v rámci svojich zákonných kompetencií. Pritom nebolo preukázané akékoľvekdiskriminačné konanie voči sťažovateľovi a ďalším žalobcom. Nebola zistená ani príčinnásúvislosť   medzi   namietaným   protiprávnym   konaním   a uplatnenou   nemajetkovou   ujmou,ktorá   sa   požadovala   najmä   pre   nevyhovujúce   podmienky   v   ubytovni   Fortúna,   ako   ajv súvislosti   s   nesplácaním   úverov   v   nebankových   subjektoch,   neodvedením   poistnéhozdravotného poistenia atď. V súvislosti s porušením zákona vo vzťahu k hmotnej núdzisťažovateľa   a   ostatných   žalobcov   je   podstatné,   že   vydané   rozhodnutia   bolo   možnépreskúmať v rámci správneho súdnictva, čo sa však nestalo. Preto nie je daná aktívnalegitimácia   ani   na   osobnostnú   žalobu   voči   žalovanému   1.   Nebolo   preukázané   právnerelevantným   spôsobom   ani   len   splnenie   zákonných   podmienok   poskytnutia   sociálnejpomoci. Rovnako nebolo preukázané ani priznanie postavenia utečenca vo Švajčiarsku.Navyše   sťažovateľ   a   ďalší   žalobcovia   porušili   prevenčnú   povinnosť   podľa   §   415Občianskeho zákonníka. Hoci od 30. januára 2004 vedeli, že im azyl vo Švajčiarsku nebolpriznaný a že budú musieť územie Švajčiarska opustiť, zostali pasívni a nevykonali žiadneopatrenia s cieľom nájsť si vhodnú prácu na Slovensku. Nestarali sa ani o svoju nehnuteľnosťna Slovensku. Napriek tomu výlučnú zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa ocitli, prenášajúna žalovaného 1 a žalovaného 2. Vychádzajúc z mesačného príjmu 1 455 švajčiarskychfrankov poskytovaných po dobu 5 rokov, nemohli byť v tak ťaživej sociálnej núdzi, ktorá byzabránila zabezpečiť si ubytovanie po návrate na Slovensko formou nájmu vlastnými silamia schopnosťami. V kontexte plnenia prevenčnej povinnosti je nezanedbateľný aj fakt, žesťažovateľ a ďalší žalobcovia pri odchode zo Slovenska vedeli o existencii záložného právana nehnuteľnom majetku v dôsledku existencie úveru, na ktoré bolo záložné právo viazané.Napriek tomu neudelili splnomocnenie inej osobe na ich zastupovanie počas neprítomnosti.Ak by tak urobili, s určitosťou by sa dozvedeli o dobrovoľnej dražbe nehnuteľného majetkua   mohli   by   vykonať   príslušné   právne   kroky.   V konečnom   dôsledku   neboli   preukázanézákonné predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy. Nebol zistený nezákonný zásah doosobnostných práv sťažovateľa a ostatných žalobcov. V súvislosti s nedostatkom pasívnejlegitimácie žalovaného 2 je podstatné, že štát nemôže zasiahnuť do práv jednotlivca naochranu   osobnosti.   Zodpovednosť   štátu   je   limitovaná   zákonom   č.   514/2003   Z.   z.o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov. Pôvodne bol uplatnený nárok na nemajetkovú ujmuvo výške 100 000 Sk (3 320 €) za obdobie od novembra 2005 do 31. januára 2006 žaloboupodanou 14. júla 2006. Návrh na rozšírenie žaloby na sumu 15 000 € bol doručený 1. júna2010. To znamená, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota na náhradu nemajetkovejujmy podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula 31. januára 2008 a trojročnáobjektívna premlčacia lehota 31. januára 2009. Nárok v časti prevyšujúcej sumu 3 300 € jepreto premlčaný dňom 31. januára 2008. Žalovaným 1 vznesená námietka premlčania bolateda dôvodná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresnýmsúdom pod sp. zn. 20 C 59/2006 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravnýprostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   malv tejto časti konania krajský súd v rámci odvolania. Tým je zároveň vylúčená právomocústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniuvedenému krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 7/2013. Túto časť sťažnosti treba považovať zazjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   všeobecných   súdov   sa   javí   akodostatočná a vyčerpávajúca. Nenesie známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe nezakladá porušenieoznačených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že (ako na to sťažovateľsprávne poukazuje) rozhodovacia prax slovenských súdov v otázke premlčateľnosti právana finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu sa líši od praxe súdov v Českej republike.Slovenské súdy vychádzajú z toho, že ide o právo majetkovej povahy (peňažné plnenie),ktoré   podlieha   premlčaniu.   České   súdy   zastávajú,   ako   sa   zdá,   opačný   názor.Z ústavnoprávneho hľadiska možno uviesť, že oba výklady sa javia ako ústavne konformné.Slovenské   súdy   posudzujú   otázku   premlčania   práva   na   finančné   zadosťučinenie   zanemajetkovú   ujmu   analogicky   podľa   §   106   Občianskeho   zákonníka,   teda   v   intenciáchpremlčania práva na náhradu škody.

Argumentácia sťažovateľa v tejto súvislosti, podľa ktorej namietal vždy porušeniezákladného   práva,   ktoré   je   nepremlčateľné   (nie   teda   porušenie   osobnostného   práva),neobstojí. Základné práva sú naozaj v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy nepremlčateľné. V danejveci   však   sťažovateľ   a   ostatní   žalobcovia   uplatnili   pred   všeobecnými   súdmi   právo   napeňažnú náhradu za tvrdené porušenie svojich práv ako určitú formu zadosťučinenia.  

Uplatnený   nárok   sťažovateľa   je   založený   na   tvrdenom   protiprávnom,   ba   aždiskriminačnom postupe žalovaného 1 a žalovaného 2 v súvislosti so zabezpečením bývaniapre neho a ďalších žalobcov (ktorí sami ako sťažovatelia v konaní nevystupujú). Pritomz dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by tvrdený nezákonný postupa rozhodovanie žalovaného 1 a žalovaného 2 v rámci správneho konania bol napadnutýmimoriadnymi opravnými prostriedkami (napr. návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimoodvolacieho konania, protestom prokurátora) alebo v rámci správneho súdnictva. Rovnakoje nesporné, že prvá časť žaloby sťažovateľa a ďalších žalobcov, ktorou sa domáhali, abyokresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného 1, resp. žalovaného 2 zaradiť ich do zoznamuuchádzačov o pridelenie bytu, bola právoplatne zamietnutá. Neboli teda zistené pochybeniapri vybavovaní žiadosti. Za tohto stavu (ako na to správne poukazujú aj všeobecné súdy)bolo   potrebné   vychádzať   z   toho,   že   postup   a   rozhodovanie   vo   veci   boli   v   súladeso zákonom. Za takéhoto stavu nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do označenýchpráv sťažovateľa.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015