SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 7/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom,Advokátska kancelária, Martinčekova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.20 C 59/2006 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 11 Co 7/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 59/2006 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) pod sp. zn. 11 Co 7/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. novembra2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 59/2006-366z 19. marca 2013 bola žaloba sťažovateľa ako žalobcu 1, ale aj ďalších žalobcov 2 – 4 ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „ďalšížalobcovia“) proti žalovanému 1 hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len„žalovaný 1“) a žalovanému 2 Slovenskej republike – Úradu vlády Slovenskej republiky(ďalej len „žalovaný 2“) o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietnutá. Rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 11 Co 7/2013-382 z 8. júla 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Všeobecné súdy podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudkov ani len nespomenuli, žeboli viazané právnym názorom krajského súdu vysloveným v jeho skoršom rozsudku č. k.11 Co 29/2011-254 zo 17. januára 2012, ktorým bol zrušený skorší rozsudok okresnéhosúdu v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného 1 a žalovaného 2 zaplatiť nemajetkovúujmu. Vec bola pritom vrátená na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní bolo trebavyhodnotiť opätovne dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, znova vo vecirozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ustanoveniu § 155 Občianskeho súdneho poriadkua rozhodnutie odôvodniť vo vzťahu k uplatnenej náhrade za nemajetkovú ujmu vo výškepo 15 000 € od každého zo žalovaných v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že tým došlo k porušeniu jeho práva na riadneodôvodnenie rozsudku v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstatou žaloby sťažovateľa a ďalších žalobcov podanej okresnému súdu 14. júla2006 bola ochrana osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1 a žalovaný 2tvrdili, že sťažovateľ a ostatní žalobcovia nedoložili doklad preukazujúci, že neprišli o právobývať v dome vlastným pričinením, resp. že strate práva bývať v dome nemohli účinnezabrániť. Tento doklad je podmienkou zaradenia do zoznamu žiadateľov o mestský nájomnýbyt a taktiež podmienkou na ubytovanie v ubytovni Fortúna. Z tohto dôvodu žiadosť omestský nájomný byt nebola zaevidovaná do príslušného zoznamu.
Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že uplatnené nároky súpremlčané, keďže ide o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Podľasťažovateľa všeobecné súdy nesprávne usúdili, že nárok bol odvodený od zásahu doosobnostných práv, hoci sa to nikde netvrdilo. Sťažovateľ stále tvrdil a tvrdí, že sa domáhalzadosťučinenia za zásah do jeho základných ľudských práv, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1ústavy nepremlčateľné. Aj Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že nárok nanáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepodlieha premlčaniu (sp. zn. 30 Cdo 1542/2003z 25. septembra 2003). Prax všeobecných súdov Slovenskej republiky však nie je v tomtoohľade jednotná.
Okresný súd a krajský súd sú toho názoru, že sťažovateľ nepreukázal, že došlok neoprávnenému zásahu do jeho práv, resp. to, že tento zásah bol objektívne spôsobilýprivodiť ujmu na chránených právach, ale ani to, že by existovala príčinná súvislosť medzineoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. V skutočnosti bolo ohrozené právosťažovateľa a ďalších žalobcov na život a dôstojnosť, keďže v období od 1. novembra 2005do 1. februára 2006, keď žalovaný 1 neposkytol prístrešie a žalovaný 2 zasa účinnú sociálnupomoc, zamrzlo v bratislavských uliciach vyše 20 bezdomovcov. Žalovaný 1 konalv rozpore s dobrými mravmi, keď tvrdil, že ubytovňa Fortúna v prípade žiadostio poskytnutie prístrešia vystupuje ako sociálna ubytovňa a vyžaduje splnenie podmienokpodľa všeobecne záväzného nariadenia s poukazom na to, že rovnaká ubytovňa v prípadezaplatenia za ubytovanie vo výške 5 500 Sk mesačne sa už neodvoláva na všeobecnezáväzné nariadenie (ako sociálna ubytovňa), ale prenajíma svoje priestory ako právnickáosoba za cenu určenú podľa komerčných pravidiel. Pritom ubytovňa Fortúna ako právnickáosoba nemôže podľa § 2 ods. 1 a § 5 ods. 2 písm. d) zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakomzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplneníniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov podmieňovaťposkytnutie ubytovania splnením podmienok uvedených vo všeobecne záväznom nariadení.Príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy spočívalapráve v tom, že sťažovateľ a ostatní žalobcovia sa uvedeným konaním neúmerne zadlžovali,lebo ich príjem bol 3 900 Sk, avšak za sociálnu ubytovňu museli uhrádzať 5 500 Sk, hoci immala byť poskytnutá vecná dávka v hmotnej núdzi.
Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy(...), právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 Dohovoru(...), základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), postupom Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.
Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom(...), ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie postupom Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy(...), právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava I, porušené bolo. Základné ľudské právo sťažovateľa chránené Dohovorom(...), ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie postupom Okresného súdu Bratislava I, porušené bolo.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- Eur(...), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- Eur(...), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu
5. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000 Eur na účet právneho zástupcu(...), do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 7/2013-382 z 8. júla 2014 vyplýva, že ním bolpotvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 59/2006-366 z 19. marca 2013 čo dozamietnutia žaloby voči žalovanému 1 a žalovanému 2. Podľa názoru krajského súdu trebav celom rozsahu súhlasiť s odôvodnením rozsudku okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku. V konkrétnostiach krajský súd poukazuje na tieto záveryokresného súdu. Žalovaný 1 pri posudzovaní žiadosti o zaradenie do zoznamu žiadateľovo mestský nájomný byt postupoval v medziach svojich zákonných kompetencií a všeobecnezáväzného nariadenia. Skorším právoplatným rozsudkom bola zamietnutá žaloba v častio uloženie povinnosti žalovaného 1 zaradiť sťažovateľa a ďalších žalobcov do zoznamužiadateľov o mestský nájomný byt a takýto byt im poskytnúť. V tejto súvislosti sa pretonemôžu úspešne domáhať nároku na nemajetkovú ujmu. Nároky na ubytovanie v zariadenísociálnych služieb zriadených obcou nie sú právne vynútiteľné a o týchto veciach rozhodujevýlučne obec v rámci svojich zákonných kompetencií. Pritom nebolo preukázané akékoľvekdiskriminačné konanie voči sťažovateľovi a ďalším žalobcom. Nebola zistená ani príčinnásúvislosť medzi namietaným protiprávnym konaním a uplatnenou nemajetkovou ujmou,ktorá sa požadovala najmä pre nevyhovujúce podmienky v ubytovni Fortúna, ako ajv súvislosti s nesplácaním úverov v nebankových subjektoch, neodvedením poistnéhozdravotného poistenia atď. V súvislosti s porušením zákona vo vzťahu k hmotnej núdzisťažovateľa a ostatných žalobcov je podstatné, že vydané rozhodnutia bolo možnépreskúmať v rámci správneho súdnictva, čo sa však nestalo. Preto nie je daná aktívnalegitimácia ani na osobnostnú žalobu voči žalovanému 1. Nebolo preukázané právnerelevantným spôsobom ani len splnenie zákonných podmienok poskytnutia sociálnejpomoci. Rovnako nebolo preukázané ani priznanie postavenia utečenca vo Švajčiarsku.Navyše sťažovateľ a ďalší žalobcovia porušili prevenčnú povinnosť podľa § 415Občianskeho zákonníka. Hoci od 30. januára 2004 vedeli, že im azyl vo Švajčiarsku nebolpriznaný a že budú musieť územie Švajčiarska opustiť, zostali pasívni a nevykonali žiadneopatrenia s cieľom nájsť si vhodnú prácu na Slovensku. Nestarali sa ani o svoju nehnuteľnosťna Slovensku. Napriek tomu výlučnú zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa ocitli, prenášajúna žalovaného 1 a žalovaného 2. Vychádzajúc z mesačného príjmu 1 455 švajčiarskychfrankov poskytovaných po dobu 5 rokov, nemohli byť v tak ťaživej sociálnej núdzi, ktorá byzabránila zabezpečiť si ubytovanie po návrate na Slovensko formou nájmu vlastnými silamia schopnosťami. V kontexte plnenia prevenčnej povinnosti je nezanedbateľný aj fakt, žesťažovateľ a ďalší žalobcovia pri odchode zo Slovenska vedeli o existencii záložného právana nehnuteľnom majetku v dôsledku existencie úveru, na ktoré bolo záložné právo viazané.Napriek tomu neudelili splnomocnenie inej osobe na ich zastupovanie počas neprítomnosti.Ak by tak urobili, s určitosťou by sa dozvedeli o dobrovoľnej dražbe nehnuteľného majetkua mohli by vykonať príslušné právne kroky. V konečnom dôsledku neboli preukázanézákonné predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy. Nebol zistený nezákonný zásah doosobnostných práv sťažovateľa a ostatných žalobcov. V súvislosti s nedostatkom pasívnejlegitimácie žalovaného 2 je podstatné, že štát nemôže zasiahnuť do práv jednotlivca naochranu osobnosti. Zodpovednosť štátu je limitovaná zákonom č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov. Pôvodne bol uplatnený nárok na nemajetkovú ujmuvo výške 100 000 Sk (3 320 €) za obdobie od novembra 2005 do 31. januára 2006 žaloboupodanou 14. júla 2006. Návrh na rozšírenie žaloby na sumu 15 000 € bol doručený 1. júna2010. To znamená, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota na náhradu nemajetkovejujmy podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula 31. januára 2008 a trojročnáobjektívna premlčacia lehota 31. januára 2009. Nárok v časti prevyšujúcej sumu 3 300 € jepreto premlčaný dňom 31. januára 2008. Žalovaným 1 vznesená námietka premlčania bolateda dôvodná.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresnýmsúdom pod sp. zn. 20 C 59/2006 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malv tejto časti konania krajský súd v rámci odvolania. Tým je zároveň vylúčená právomocústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniuvedenému krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 7/2013. Túto časť sťažnosti treba považovať zazjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia všeobecných súdov sa javí akodostatočná a vyčerpávajúca. Nenesie známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe nezakladá porušenieoznačených práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že (ako na to sťažovateľsprávne poukazuje) rozhodovacia prax slovenských súdov v otázke premlčateľnosti právana finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu sa líši od praxe súdov v Českej republike.Slovenské súdy vychádzajú z toho, že ide o právo majetkovej povahy (peňažné plnenie),ktoré podlieha premlčaniu. České súdy zastávajú, ako sa zdá, opačný názor.Z ústavnoprávneho hľadiska možno uviesť, že oba výklady sa javia ako ústavne konformné.Slovenské súdy posudzujú otázku premlčania práva na finančné zadosťučinenie zanemajetkovú ujmu analogicky podľa § 106 Občianskeho zákonníka, teda v intenciáchpremlčania práva na náhradu škody.
Argumentácia sťažovateľa v tejto súvislosti, podľa ktorej namietal vždy porušeniezákladného práva, ktoré je nepremlčateľné (nie teda porušenie osobnostného práva),neobstojí. Základné práva sú naozaj v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy nepremlčateľné. V danejveci však sťažovateľ a ostatní žalobcovia uplatnili pred všeobecnými súdmi právo napeňažnú náhradu za tvrdené porušenie svojich práv ako určitú formu zadosťučinenia.
Uplatnený nárok sťažovateľa je založený na tvrdenom protiprávnom, ba aždiskriminačnom postupe žalovaného 1 a žalovaného 2 v súvislosti so zabezpečením bývaniapre neho a ďalších žalobcov (ktorí sami ako sťažovatelia v konaní nevystupujú). Pritomz dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by tvrdený nezákonný postupa rozhodovanie žalovaného 1 a žalovaného 2 v rámci správneho konania bol napadnutýmimoriadnymi opravnými prostriedkami (napr. návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimoodvolacieho konania, protestom prokurátora) alebo v rámci správneho súdnictva. Rovnakoje nesporné, že prvá časť žaloby sťažovateľa a ďalších žalobcov, ktorou sa domáhali, abyokresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného 1, resp. žalovaného 2 zaradiť ich do zoznamuuchádzačov o pridelenie bytu, bola právoplatne zamietnutá. Neboli teda zistené pochybeniapri vybavovaní žiadosti. Za tohto stavu (ako na to správne poukazujú aj všeobecné súdy)bolo potrebné vychádzať z toho, že postup a rozhodovanie vo veci boli v súladeso zákonom. Za takéhoto stavu nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do označenýchpráv sťažovateľa.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015