SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 7/2014-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jurajom   Füzerom,   Advokátska   kancelária,M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základných právzaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 10 Sžr 46/2011 z 25. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako ajjeho právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn. 10 Sžr 46/2011   z 25. januára2012 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžr   46/2011z 25. januára 2012   z r u š u j e   a   vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky naďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 485,28 € (slovom štyristoosemdesiatpäťeur a dvadsaťosem centov) na účet advokáta JUDr. Juraja Füzera, Advokátska kancelária,M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej   len „ústava“), v   ktorej   namieta   porušenie   základných   právzaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 10 Sžr 46/2011 z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 7/2014-25 z 15. januára 2014 prijal sťažnosťna ďalšie konanie.

2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:

2.1   Sťažovateľov   otec, ⬛⬛⬛⬛,   bol   od   7.   apríla   1932   zapísanýv pozemkovej knihe pre k. ú. ⬛⬛⬛⬛ akospoluvlastník okrem iného parciel č. a č. v podiele 2/56. Podľa zápisu na listemajetkovej podstaty (list A) tejto pozemkovej vložky bola kultúra oboch parciel „legelő“,teda „pasienok“, a až do roku 1964, keď sa zastavili zápisy v pozemkových knihách, nebolavo vzťahu k tomuto pozemku zapísaná žiadna zmena jeho kultúry.

Na žiadosť Správy vodných tokov a meliorácií Košice vydal Krajský národný výborv Košiciach (ďalej aj „krajský národný výbor“) 18. januára 1954 «na základe ustanovenia zák. čl. XXIII/1885... výmer zn. XI/4-739-16/2-1953. Výrokom tohto výmeru bolo žiadateľovi „udelené vodoprávne povolenie vybudovať rybníky a k tým patriace vodné zariadenia na území obce “», a to na 30 rokov; zo súvisiacej dokumentácie je zrejmé, že vodnédielo malo byť vybudované aj na parcelách č. a č. v k. ú.. V bode 7 výrokutohto výmeru krajský národný výbor odporučil „stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci osobitného   pokračovania   vyvlastnením   tie   cudzie   pozemky,   ktoré   sú   bezpodmienečne potrebné pre vybudovanie, postavenie, zriadenie“ označeného vodného diela.

K tomu však nedošlo, preto finančný odbor Okresného národného výboru v Rožňavevydal 28. júna 1963 rozhodnutie, ktorým „podľa vl. nar. č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhl. č. 88/1959 Ú. v.“ vyslovil, že „nehnuteľnosti v kat. území “, medzi nimi aj parcelyč. a č., „prechádzajú   podľa   cit.   predpisov   dňom   právoplatnosti   tohto rozhodnutia do vlastníctva čsl. štátu – do správy Štátneho rybárstva n. p. v Stupave“. Podľadoložky   právoplatnosti   vyznačenej   na   ňom   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť15. augusta   1963.   Z jeho   odôvodnenia   vyplynulo,   že   o náhrade   za   tieto   nehnuteľnosti„sa rozhodne podľa osobitného vykonávacieho predpisu“.

Následne   došlo   geometrickým   plánom   z roku   1963   (v   spojení   s neskoršímgeometrickým plánom z roku 1993) k tomu, že parcely č. a č. boli zlúčené doparcely č. s kultúrou „vodná plocha“ a obe ako samostatné parcely úplne zanikli.Žiadna z týchto zmien, ani zmena vlastníctva však neboli zapísané do pozemkovej knihy.V dôsledku toho dochádzalo podľa sťažovateľa k zahrnutiu týchto parciel do dedičstva pobývalých   vlastníkoch   a vydávaniu   rozhodnutí,   uznesení,   resp.   osvedčení   o dedičstve,v ktorých boli tieto parcely uvádzané.

2.2 Keďže na parcely č. a č. v k. ú. nebol zo strany sťažovateľauplatnený   nárok   podľa   zákona   č.   403/1990   Zb.   o zmiernení   následkov   niektorýchmajetkových krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 403/1990 Zb.“), podalVýchodoslovenský rybársky podnik, š. p., Michalovce (ako jeden z nástupníckych podnikovŠtátneho rybárstva, n. p.), v roku 1995 návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemku parc.č. v k. ú. do katastra nehnuteľností vo svoj prospech a bol aj zapísaný na listvlastníctva č.. Následne v roku 1996 došlo k predaju tohto pozemku dvom fyzickýmosobám.

2.3   Po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctvak pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   503/2003   Z.   z.“)   sťažovateľ   požiadal   bývalý   Obvodnýpozemkový   úrad   Rožňava   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“   alebo   „správny   orgán“)o navrátenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu 2/56 na bývalých pozemnoknižnýchparcelách č. a č.. Pozemkový úrad rozhodnutím č. 2010/00019-1Sax zo 17. mája2010 vyslovil, že sťažovateľ „nespĺňa podmienky zákona (č. 503/2003 Z. z., pozn.) uvedené v § 1 a § 3“ a že mu „nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom v katastrálnom území pzkn. vl. číslo “ č. a č., „lebo v konaní bola preukázaná zákonná prekážka: nesplnenie podmienok § 1 a § 3 zákona“; zároveň nepriznal náhradu za tietopozemky.

Na   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   pozemkový   úrad   v podstate   uviedol,   že„pozemky... boli už od roku 1954 v užívaní organizácie socialistického sektora... Stali sa súčasťou   vodného   diela,   preto   neslúžili   na   poľnohospodársku   výrobu...   nemali   v čase prechodu na štát charakter pôdy podľa § 1 zákona...

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu... 1 Sžo 247/2009... prechod vlastníctva na štát na základe rozhodnutia bývalého ONV podľa vl. nar. 15/1959 Zb. nemožno považovať za to, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. n/ (zákona č. 503/2003 Z. z., pozn.), pretože z ustanovenia § 1 vládneho nariadenia 15/1959 Zb... vyplýva,   že uvedené vládne nariadenia nemožno považovať za právny predpis o znárodnení majetku. Dňa 2. 10. 1990 schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR zákon č. 403/1990 Zb... ktorý... sa vzťahoval aj na následky majetkových krívd spôsobených odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb... Reštitučný nárok... bolo možné uplatniť v lehote 6 mesiacov..., t. j. do 30. 4. 1991...

Z dôkazov,   ktoré   boli v konaní preukázané,   vyplynulo,   že pozemky,   ku   ktorým   si účastník konania (t. j. sťažovateľ, pozn.) uplatnil reštitučný nárok, prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Tento právny titul... nie je uvedený v ustanovení § 3 zákona č. 503/2003 Z. z., čím účastník konania nesplnil povinné podmienky § 3 citovaného zákona.“.

2.4 Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok podľa § 250ma nasl. Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutiav podstate z týchto dôvodov:

a) vodné dielo nebolo postavené v súlade s vodoprávnym povolením, konkrétne bolporušený   bod   7   časti   A,   v dôsledku   čoho   bolo   vodné   dielo   postavené   na   cudzíchpozemkoch,

b) od roku 1953 do roku 1963 existovalo obdobie bezprávia, ktoré chce «štát po 9- ich rokoch cestou Rozhodnutia Finančného odboru ONV – Rožňava... zo dňa 28. 06. 1963 „legalizovať“... pri porušení základných ľudských práv... Navyše... ONV Rožňava.. právnym predchodcom reštituentom (zrejme „reštituentov“, pozn.) odníma právo odvolať sa, lebo z 376 vlastníkom (zrejme „vlastníkov“, pozn.) rozhodnutie doručuje až dvom najväčším sedliakom   v dedine,   ktorým   v prípade,   že   cit.   rozhodnutie...   napadnú,   hrozí   vysídlením z obce »,

c) k zápisu vlastníckeho práva na štát došlo až v roku 1997, no reštitučný nárokpodľa zákona č. 403/1990 Zb. bolo treba uplatniť do 1. mája 1991. V tejto lehote tak nebolaznáma povinná osoba a sťažovateľ nemal „právny titul na reštitúciu podľa ust. cit. v zák. č. 403/1990 Zb.“. Navyše, povinná osoba podľa sťažovateľa vznikla po 20. júli 1997. Zákonč. 503/2003 Z. z. je tak prvou príležitosťou, kedy sťažovateľ mohol uplatniť svoj reštitučnýnárok.

2.5   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súd   prvého   stupňarozsudkom   č. k. 1   Sp   12/2010-45 z 21.   januára   2011 rozhodnutie pozemkového   úradupotvrdil a v jeho odôvodnení po rekapitulácii priebehu konania, citácii ustanovení zákonaSlovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondua zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmenezákona   č.   245/2003   Z.   z.   o   integrovanej   prevencii   a   kontrole   znečisťovania   životnéhoprostredia   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisova rekapitulácii obsahu nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 209/2010-29 zo 16. septembra2010 uzavrel:

«...   v danom   prípade   ak   odporca (t.   j.   pozemkový   úrad,   pozn.) vyslovil,   že navrhovateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) nespĺňa podmienku zákona (č. 503/2003 Z. z., pozn.) uvedenú v ust. § 1 zákona, tak rozhodol správne, pretože z vyššie citovaných zákonných ustanovení,   na   ktoré   odkazuje   poznámkou   zákon   (§   2   zákona   č.   307/1992   Zb.,   zákon č. 61/1977 Zb., resp. zákon č. 220/2004 Z. z...) nie je v danom prípade splnená, pretože v čase   prechodu   predmetných   pozemkov...   na   štát   (15.   8.   1963)   tieto   netvorili poľnohospodársky pôdny fond ani do neho nepatrili, tobôž netvorili lesný pôdny fond, pretože ku dňu prechodu... tu išlo o vodnú plochu a nie o poľnohospodársku pôdu... Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že „Oblastný ústav geodézie a kartografie na stredisku   Rožňava   cit.   Uzn.   Finančného   odboru   ONV   Rožňava   nezapísal   do pozemnoknižných   vložiek...   v prospech   Štátneho   rybárstva   n.   p.   Stupava“   je   potrebné poznamenať, že v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964... už zápis nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej   knihe   nebol   podmienkou   prevodu   vlastníctva,   ale   mal   len   deklaratórny význam...   navrhovateľom   žiadané   nehnuteľnosti   prešli   do   vlastníctva   štátu   dňom nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia...   zo   dňa   28.   6.   1963,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 15. 8. 1963...

Pokiaľ   ide   o námietky   žalobcu   týkajúce   sa   skutočnosti,   že   vodné   dielo   Rybníky „nebolo   postavené   v súlade   s vodoprávnym   povolením“...   tieto   súd   nezobral   do   úvahy, pretože v preskúmavacom konaní v danej veci nebolo možné posudzovať zákonnosť týchto rozhodnutí, keďže išlo o samostatné správne konania...

V dôsledku nesplnenia jednej z... podmienok... bolo podľa názoru súdu nadbytočné zo strany odporcu skúmať ďalšiu nasledujúcu podmienku uvedenú v ust. § 3 zákona... Preto súd nepovažoval za potrebné ďalej skúmať, či... došlo k naplneniu niektorého reštitučného titulu uvedeného v ust. § 3 zákona pod písm. a) až f).»

2.6   Na   odvolanie   sťažovateľa,   v ktorom   zopakoval   svoje   argumenty   z opravnéhoprostriedku (pozri bod 2.4) a odkázal tiež na nálezy ústavného súdu vo veciach sp. zn.:III. ÚS   185/2010,   IV.   ÚS   209/2010   a III.   ÚS   212/2010,   najvyšší   súd   napadnutýmrozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu a odkázal na jeho odôvodnenie, ku ktorémudodal:„Z   vyššie   popísaných   skutkových   okolností   a vzhľadom   na   uvedené   ustanovenia zákonov a častí nálezu...   č. k. IV.   ÚS 209/2010-29 zo dňa 16. 09. 2010 vyplynulo,   že v preskúmavanom prípade nebola splnená zákonná podmienka na navrátenie vlastníctva uvedená   v   §   1   zákona   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom,   keďže   v čase   prechodu predmetných pozemkov z predchodcu navrhovateľa na štát, tieto netvorili lesný pôdny fond a netvorili ani poľnohospodársky pôdny fond a ani do neho nepatrili; v čase prechodu na štát išlo o vodnú plochu.“

Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovmu zástupcovi doručený 17. februára2012.

3. Proti tomuto rozsudku smeruje sťažnosť sťažovateľa doplnená neskôr ešte ďalšímpodaním.

3.1 V sťažnosti proti uvedenému rozsudku sťažovateľ doslova uvádza toto (poznámkysú doplnené ústavným súdom, pozn.):

«Žalovaný (t.   j.   pozemkový   úrad,   pozn.) sa   dôsledne   neriadil...   hore   uvedenými článkami (myslené čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) a konal v rozpore s nimi, čím vydal zjavne neodôvodnené   a   arbitrárne   rozhodnutie   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   prísne   formalistické,   účelové,   čo   malo   zároveň   za   následok   porušenie mojich základných práv a slobôd.

V prvom rade chcem poukázať na tú skutočnosť, že pre účely miestnych daní podľa § 6 ods. 1 písm. e, zák. č. 582/2004..., chovné rybníky a vodné plochy sa zdaňujú ako poľnohospodársky pôdny fond. Ak sa teda chovné rybníky zdaňujú ako poľnohospodársky pôdny fond, tak ja ako reštituent nemôžem trpieť za nedokonalú legislatívu, zák. č. 307/92 Zb. Rybníky sú súčasťou zemského povrchu a nie sú mimo neho. Nie je tu uplatnený výklad ratio legis.

Podľa   môjho   názoru   Obvodný   pozemkový   úrad   Rožňava,   KS   Košice   a   NS   SR Bratislava nesprávne vo veciach rozhodli.

Reštitučné zákony rešpektovali zmiernenie majetkových a iných krívd z obdobia od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990, čo bolo vyjadrené aj zák. č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody... Vlastným zákonom komunistického režimu bola aj Ústava Československej republiky č. 150/1948 Zb., ktorá umožňovala vyvlastnenie iba na základe zákona a nie na základe vládneho nariadenia.

K prechodu vlastníckeho práva na štát v danej veci došlo na základe vládneho nariadenia č. 15/1959... Z uvedeného vyplýva, že vládne nariadenie č. 15/59 Zb. bolo vydané v rozpore s platnou Ústavou ČSR. Komunistický režim rozširovanie socialistického vlastníctva   zoštátnením   majetku   aj   v   tomto   prípade   vykonal   porušením   ľudských   práv a vlastnej svojej ústavy.

Z uvedeného je zrejmé, že vládnym nariadením č. 15/59 Zb. sa priamo porušovali ľudské práva alebo sa ním obchádzali právne predpisy a po ich porušení a obídení ich legalizovali nezákonnými správnymi rozhodnutiami, ktoré označili nezákonne aj pečiatkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

Môj reštitučný nárok je opodstatnený v zmysle §§ 1 písm. a, 3 ods. 1 písm. m, n, o, zák. č. 503/2003 Z. z., lebo podľa tohto zákona sa vlastnícke právo vracia k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria a navrátenie vlastníctva k pozemkom nebolo vydané podľa osobitných predpisov.

Podľa § 2 ods. 1 vlád. nar. č. 15/59 Zb. sa toto nariadenie vzťahovalo na veci, ktoré boli   vo   vlastníctve   fyzických   osôb   a   ich   celkom   alebo   prevažne   užívali   organizácie socialistického sektora na plnenie svojich úloh a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti toho nariadenia t. j. pred dátumom 25. 03. 1959. Teda najprv štát niečo urobil a potom to dodatočne legalizoval.

Zo správneho spisu a teda už aj súdneho spisu nebolo preukázané, že by socialistická organizácia Štátne rybárstvo n. p. Stupava, ktorej nehnuteľnosti boli štátom dané do správy rozhodnutím... zo dňa 28. 06. 1963... mala s vlastníkmi nehnuteľnosti... teda mojím právnym predchodcom   nájomné   zmluvy   na   poľnohospodársku   pôdu,   resp.   že   by   socialistická organizácia   užívala   túto   nehnuteľnosť   prípadne   na   základe   iného   právneho   pomeru vzniknutého pred 25. 03. 1959...

Zo   spisov   nie   je   preukázaný   nájomný   vzťah   alebo   iný   právny   pomer   a   nie   je preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 vlád. nar. 15/59 Zb. § 7 ods. 1 vyhl. č. 88/59 Ú. I.

Zo   spisov   nie   je   preukázané,   že   by   po   prechode   najatej   veci   bolo   rozhodované o náhrade v zmysle § 4 ods. 3, 5 vlád. nar. 15/59 Zb. a § 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. I. ako to bolo zistené správnym orgánom...

Rozhodnutie... zo dňa 28. 06. 1963... bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými predpismi t. j. vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. I., lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred   účinnosťou   nariadenia   a   k   prechodu   vlastníckeho   práva   došlo   bez   náhrady.   Bol porušený princíp právneho štátu založeného na úcte k právam občanov a súdy mi neposkytli dostatočnú súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako to vyplýva z čl. 36 Listiny.

Sporné pozemky v r. 1954 nepochybne patrili do poľnohospodárskeho pôdneho fondu a   tieto   môj   právny   predchodca   ako   aj   iní   reštituenti   využívali.   V   dôsledku   zatopenia pozemkov vodným dielom – Rybníky v r. 1954 došlo k situácii, že občania obce predávali   dojnice,   pretože   nemali   pre   nich   krmivo,   nakoľko   im   pozemky   boli   odňaté v rozpore s vtedy platnými predpismi. Nemohli pozemky využívať ani na produkciu zeleniny a pod. Opätovne zdôrazňujem, že pred samotnou výstavbou vodného diela štát ani iný štátny subjekt neuzatváral nájomné zmluvy, pozemky nevykúpil a ich nezákonne odňal. Až v r. 1963 t. j. po 9 rokoch prostredníctvom rozhodnutia... zo dňa 28. 06. 1963... štát   „legalizoval“   zoštátnenie   pôdy   za   porušenia   základných   ľudských   práv.   Finančný odbor ONV Rožňava nielenže nezákonne odňal pôdu môjmu právnemu predchodcovi, ale navyše mu odňal právo odvolať sa. Z 376 vlastníkov svoje rozhodnutie doručil len dvom vlastníkom aj napriek tomu, že občania žili v obci a vedelo sa, kto je vlastníkom a aké sú ich adresy.   Doručovanie   rozhodnutia   Správneho   orgánu   nebolo   preukázané,   bolo   mimo rozumných   pochybností (zrejme   myslené   „nebolo   preukázané   mimo   rozumných pochybností“, pozn.), a preto je potrebné vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia neboli doručené a preto nemôžu byť ani právoplatné.

Na   základe   takéhoto   nezákonného   rozhodnutia   a   nesprávne   vyznačenej právoplatnosti nemohlo dôjsť k zápisu tohto rozhodnutia do katastra nehnuteľností. Zápis do katastra nehnuteľností mal byť Správou katastra Rožňava v r. 1997 odmietnutý, lebo už v tom čase bol vydaný zák. č. 403/90 Zb. účinný od 01. 11. 1990...

V čase keď už platil tento reštitučný zákon Východoslovenský rybársky podnik ŠP Michalovce podal... návrh na vklad vlastníckeho práva k poľnohospodárskym pozemkom, ku ktorým   sa   domáham   reštitučného   nároku   a   to   na   základe   rozhodnutia...   zo   dňa 28. 06. 1963...

Pokiaľ Správa katastra Rožňava v r. 1997 zapísala vlastnícke právo postupovala nezákonne.   Na   základe   zrušeného   vlád.   nar.   č.   15/1959   Zb.,   vyhl.   č.   88/1959   Ú.   I. s účinnosťou   od   01.   11.   1990   už   správa   katastra   nemohla   zapísať   vlastnícke   právo k nehnuteľnosti na iný subjekt. Správa katastra mala rešpektovať reštitučné zákony, ktoré zrušili   predtým   platné   predpisy.   Ak   vládne   nariadenie   č.   15/1959   Zb.   a   vykonávacia vyhláška boli k 01. 11. 1990 zrušené zák. č. 403/90 Zb. zanikla účinnosť rozhodnutia ako aj samotné rozhodnutie... zo dňa 28.06.1963... Rozhodnutie ako keby neexistovalo a preto nemohlo byť Správou katastra zapísané. Až týmto nezákonným rozhodnutím po 16. 07. 1997 „vznikla“ povinná osoba Východoslovenský rybársky podnik v zmysle zák. č. 403/1990. Z hore uvedených dôvodov je preukázané, že došlo v danej veci od r. 1954 až doteraz k nezákonným postupom a rozhodnutiam, ktoré je potrebné napraviť.

Poukazujem ďalej na tú skutočnosť, že... Východoslovenský rybársky podnik š. p. Michalovce... potom, čo získal vlastníctvo nezákonným zápisom na Správe katastra Rožňava v r. 1997, odovzdal nehnuteľnosti Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave, ktorý následne kúpnou zmluvou... odpredal nehnuteľnosti (dvom fyzickým osobám, pozn.). Táto skutočnosť   len   preukazuje   nezákonnú   privatizáciu   a   obchádzanie,   ako   aj   porušovanie právnych predpisov.

Z   uvedeného   dôvodu   zo   strany   orgánov   štátnej   moci   a   zo   strany   socialistickej organizácie pri zoštátnení pozemku došlo k hrubému zneužitiu vtedy platných predpisov, čo zakladá môj reštitučný nárok, lebo právne účinne nevznikla vodná plocha a pozemok je potrebné stále považovať za poľnohospodársky pozemok patriaci do poľnohospodárskeho pôdneho fondu.

Poukazujem na to, že aj prof. Štefanovič vo svojej knihe Pozemkové právo, umelé a prirodzené vodné nádrže zaraďuje do charakteru druhov poľnohospodárskej pôdy. V   čase   prechodu   vlastníctva   na   štát   v   r.   1963   teda   nešlo   o   vodnú   plochu,   ale o poľnohospodársku   pôdu,   lebo   prechod   vlastníctva   bol   protiprávnym,   nezákonným porušovaním vtedy platných predpisov.

Konajúci Správny orgán a súdy nesprávne posúdili právne vec a ich rozhodnutie je arbitrárne.

Je   pravdou,   že   reštitučný   nárok   nebol   uplatnený   podľa   zák.   č.   403/90   Zb.   a   to z dôvodu, že v pozemkovej knihe, v katastri nehnuteľností a na LV nikdy nebol zapísaný iný právny   subjekt,   ale   vlastnícke   právo   bolo   zapísané   na   občanoch   a   teda   aj   na   mojom právnom predchodcovi. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné a možné za účinnosti tohto zákona si uplatňovať   reštitučný nárok, lebo o rozhodnutí... zo dňa 28. 06. 1963... sme nevedeli.

V tom čase teda nebola známa povinná osoba a proti nej môj právny predchodca, ktorý bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností v pozemnoknižných vložkách nemohol zahájiť reštitučné konanie. Neexistoval právny titul na reštitúciu podľa zák. č. 403/1990 Zb. Štát nebol zapísaný ako vlastník a Správa katastra na základe dedičských rozhodnutí zapisovala dedičské rozhodnutia a vlastníctvo najmenej do 16. 07. 1997.

Súdy   zaujali   stanovisko,   že   v   čase   smrti   môjho   právneho   predchodcu   ten   nebol vlastníkom   nehnuteľností   a   aj   keď   sa   dedičské   rozhodnutie   zapísalo   v   katastri a nehnuteľnosť na neho, tak takýto zápis nemožno považovať za osvedčujúci pre vlastnícke právo môjho právneho predchodcu.

Nestotožňujem sa s takýmto právnym záverom súdov, pretože vlastnícke právo môjho právneho   predchodcu   nemohlo   zaniknúť   zápisom   nezákonného   a   neprávoplatného rozhodnutia... zo dňa 28. 06. 1963...

Správny   orgán   ako   aj   prvostupňový   a   druhostupňový   súd   vydali   nezákonné rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo takto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Súdy nesprávne právne vec posúdili tým, že nepoužili správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistili skutkový stav.

Predkladám   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   IV.   ÚS   2/01,   ktorý vo svojom náleze zo dňa 19. 11. 2001 riešil podobnú vec reštitučného majetku, ktorý ako najatá vec prešla do socialistického vlastníctva podľa vlád. nar. 15/59 Zb. a vyhl. č. 88/59 Ú. I. Právne závery Ústavného súdu je možné v celom rozsahu použiť aj na tento prípad, nakoľko   v   tom   čase   existovala   spoločná   Československá   socialistická   republika   a   aj reštitučné zákony boli spoločné do rozdelenia Československej republiky na samostatné štáty. Predkladám Ústavnému súdu aj nález ÚS SR č. I. ÚS 407/2002 a č. III. ÚS 185/2010, ktoré sa zaoberali reštitučnou problematikou vodného diela Rybníky.»

3.2 Sťažovateľ v sťažnosti napokon navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1./ Základné práva občana ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 Dohovoru... v spojení s právom na ochranu majetku   podľa   čl.   20   ods.   1,   Ústavy   SR,   čl.   11   ods.   1   Listiny...   a čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 25. 01. 2012 pod sp. zn. 10 Sžr/46/2011... boli porušené.

2./   Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   25.   01.   2012   pod   sp.   zn. 10 Sžr/46/2011 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3./ Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania...“

3.3   Ďalším   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23.   apríla   2012   sťažovateľprecizoval svoje sťažnostné námietky vo vzťahu k právoplatnosti a účinkom rozhodnutiaz 28. júna 1963 takto:

„Vždy som namietal a poukazoval na tú skutočnosť, že doručovanie rozhodnutia... zo dňa   28.   06.   1963...   nebolo   zákonné,   v   súlade   s   vtedy   platnými   predpismi,   nebolo doručené a preto nemohla byť na ňom vyznačená doložka právoplatnosti.

Konajúci správny orgán a konajúce súdy sa s týmito námietkami vôbec nezaoberali v odôvodneniach rozhodnutí. Neskúmali predbežne otázku právoplatnosti rozhodnutia, ako aj tej skutočnosti, či vôbec takéto rozhodnutie aj keď bolo právoplatnosťou vyznačené bolo možné zapísať v katastri nehnuteľnosti v roku 1997, potom čo bolo zrušené vlád. nar. č. 15/1959 Zb., vyhl. č. 88/1959 Ú. I. S touto skutočnosťou sa mali vyporiadať z úradnej moci a nie len na námietku účastníka konania. Ide o absolútnu neplatnosť právnych úkonov, ktorá sa má posudzovať v okamihu keď ku právnym úkonom dochádzalo.

Ďalej prejudiciálne neskúmali či terajší vlastníci nehnuteľnosti nadobudli vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom t.j. či ich právni predchodcovia nadobudli zákonným spôsobom do vlastníctva nehnuteľnosti a či boli nositeľmi vlastníckeho práva a či mohli vlastnícke právo platne previesť na iný subjekt.

Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet znamená, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak k predmetným nehnuteľnostiam právny predchodca   terajších   vlastníkov   nenadobudol   zákonným   spôsobom   právo k nehnuteľnostiam, tak ich ani nemohol platne previesť.

Tvrdím, že právni predchodcovia terajších vlastníkov nikdy neboli nositeľmi žiadnych vlastníckych práv k nehnuteľnosti a teda nemali čo prevádzať. Vlastníkom nehnuteľnosti bol stále   môj   právny   predchodca.   Neprávoplatným   a   nezákonným   rozhodnutím...   zo   dňa 28. 06. 1963... môj právny predchodca nemohol byť zbavený vlastníckeho práva aj zápisom tohto rozhodnutia do katastra nehnuteľností. Ak rozhodnutie, zápis rozhodnutia do katastra bol nezákonný, nezákonné boli aj následné právne úkony o prevode vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Neplatnosť prvotného úkonu o prevode vlastníctva nemôže byť zhojená ani následným prevodom vo veci na ďalšieho domnelého vlastníka. V súlade so zákonom je nadobudnutie vlastníckeho práva od vlastníka a nie od nevlastníka. V tejto súvislosti poukazujem aj na nález ÚS SR I. ÚS 407/2010, kde Ústavný súd konštatoval v podobnej veci, ale iných spoluvlastníkov nehnuteľností, že postup Najvyššieho súdu je neprípustný, keď sa aj v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci z rozhodného obdobia, teda z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva totalitným   režimom   vo   vzťahu   k   ľudským   právam   k   občanom   a   tiež   že   neuznáva   účel reštitučných zákonov, ktorých zmyslom je snaha zmierniť majetkové krivdy.

Ďalej poukazujem na uznesenie ÚS SR 1. ÚS 50/2010 zo dňa 10. 02. 2010, v ktorom Ústavný   súd   zaujímal   stanoviská   k   predbežnej   otázke   platnosti   neplatnosti   zmlúv, neplatnosti   vkladu, vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam, zásady,   že z nepráva   nemôže vzniknúť právo a pod. Toto ústavné rozhodnutie je možné aplikovať aj v tejto veci.“

II.

4.   Ústavnému   súdu   bolo   7.   januára   2015   doručené   vyjadrenie   najvyššieho   súduk podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že „v zmysle uznesenia Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   II.   ÚS   7/2014-25,   ktorým   bola   sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, sa mal najvyšší súd vyjadriť k skutočnosti, že rozsudky (krajského ako i najvyššieho súdu) sa nijako nevyrovnávajú s otázkou, aký vplyv by mala prípadná protiprávnosť vodoprávneho povolenia z roku 1954 na reštitučný nárok sťažovateľa. Je totiž zrejmé, že zmeny kultúry sporných pozemkov z pasienkov, ktoré by do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patrili, na vodnú plochu, ktorá do poľnohospodárskeho pôdneho fondu zrejme nepatrí, je práve dôsledkom uvedeného vodoprávneho povolenia. Je preto potrebné zdôrazniť, či by ústavokonformná interpretácia nevyžadovala posudzovať obe rozhodnutia (vodoprávne povolenie a rozhodnutie z 28. júna 1963) ako jeden logický celok, ktorý spôsobil, že pôvodne súkromná poľnohospodárska pôda sa (podľa okolností protiprávne) stala štátnou vodnou plochou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na účel zákona č. 503/2003 Z. z., ktorý spočíva v zmiernení niektorých majetkových krívd, ktoré sa udiali v rokoch 1948-1990. Zákonodarca v zákone presne vymedzil, aké podmienky musí oprávnená osoba splniť, pokiaľ sa domáha navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli na štát z taxatívne vymenovaných dôvodov. V prvom rade ale musí byť splnená podmienka, že v čase prechodu nehnuteľností na štát tieto tvorili poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho   patrili,   lesný   pôdny   fond   alebo   do   neho   patrili   (§   1   zákona   č.   503/2003   Z.   z.). Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia ako i ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v danom prípade   je   najvyšší   súd   toho   názoru,   že   pozemkový   úrad   pri   posudzovaní   žiadosti oprávnenej   osoby   skúmal,   či   je   splnená   zákonná   podmienka   uvedená   v   §   1   zákona č. 503/2003   Z.   z.   Nakoľko   v   čase   prechodu   predmetných   nehnuteľností   na   štát   (podľa vykonaných dôkazov - rozhodnutie zo dňa 28. júna 1963) tieto netvorili poľnohospodársky pôdny fond ani do neho nepatrili a ani lesný pôdny fond, pretože tvorili vodnú plochu, rozhodol zákonne bez skúmania platnosti vodoprávneho povolenia. Predmetné vodoprávne povolenie   nie   je   predmetom   preskúmavania   prejednávanej   veci,   ale   predmetom   je preskúmanie   rozhodnutia,   na   základe   ktorého   nehnuteľnosti   prešli   na   štát.   Ak   by   aj vodoprávne rozhodnutie bolo spochybňované, treba podotknúť, že v žiadnom inom konaní nebolo   zrušené   ani   napadnuté.   Tunajšiemu   súdu   v   danom   konaní   neprináleží   skúmať rozhodnutia a dekréty štátu, ktorými bola takáto zmena povahy pozemku vykonaná. Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“

5. Na výzvu ústavného súdu sa sťažovateľ k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadrila nezaslal ústavnému súdu repliku.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril pozemkový úrad, ktorývšak v prevažnej miere zopakoval závery už uvedené v jeho rozhodnutí č. 2010/00019-1Saxzo 17. mája 2010, ktoré ústavný súd už zhrnul v bode 2.3 tohto nálezu.

7. Sťažovateľ aj najvyšší súd súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v konanípred ústavným súdom.

III.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí protinapadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   najmä   z dôvodov,   že   najvyšší   súd   neposkytolsťažovateľovi ochranu jeho základných práv a slobôd, keď aproboval rozhodnutie správnychorgánov,   ktoré   boli   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,prísne formalistické a účelové.

Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu v sťažovateľovej veci

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziachzákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadomna   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na povinnosťSlovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodnýchzmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňazároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konaniavyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovaloprincípy   uvedené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   posudzuje   ESĽP   so   zreteľom   na „osobitnéokolnosti prípadu“, posudzujúc konanie ako celok.

10. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnuochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonompredpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   ustanovení   príslušných   právnychpredpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcichzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobomzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majúposkytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečenáspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

12.   Z   tohto   hľadiska   musí   všeobecný   súd   pri   výklade   a   aplikácii   príslušnýchprávnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochranyuplatňovaným   právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany právsú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

13. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovnéspojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe ajpotrebu   minimálnych   garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo   v   čl.   20ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušenízákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01,III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

14.   Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn   subjektívnychvlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasnezaručuje   (podobne   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnenívyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka. Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečujekaždému   rovnaké   zákonné   predpoklady   a   možnosti   nadobúdať   veci   do   vlastníctvaza podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právokaždej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát,právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavynemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)bez   dodržania   predpokladov,   ktoré   sú   na   tento   účel   upravené   zákonmi.   Funkcia   právavlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne ajtrvale   garantovala   právna   istota,   že   vlastnícke   právo   k   veci,   ktoré   nadobudol   v   súlades platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

15.   Reštitučné   zákony   vo   všeobecnosti   predstavujú   právnu   úpravu   zmierneniamajetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právnaúprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomernedlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov. Reštitučnézákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorýmdošlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovanom majetku v období rokov 1948 –1989.   Uplatnenie   reštitučných   predpisov   má   za   cieľ   obnoviť   oprávneným   osobám   ichpôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu.K   reštitúcii   dochádza   na   základe   presne   stanoveného   dôvodu,   ktorým   boli   menoviteuvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Závery vo veci samej

16. Kľúčovou pre prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je skutočnosť, ženepriznanie reštitučného nároku sťažovateľa správny orgán i všeobecné súdy odôvodnili lentým, že parcely č. a č. v roku 1963 (teda v čase vydania rozhodnutia finančnéhoodboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 podľa vládneho nariadeniač.   15/1959   Zb.   a §   11   vyhlášky   č. 88/1959   Ú.   I.   o   ich   prechode   na   štát)   už   netvorilipoľnohospodársky pôdny fond ani lesný pôdny fond, pretože boli už predtým zaplavenévodným   dielom   Hrhov   postaveným   na   základe   vodoprávneho   povolenia   Krajskéhonárodného výboru v Košiciach zn. XI/4-739-16/2-1953 z 18. januára 1954 vydaného nazáklade ustanovenia zákona čl. XXIII/1885.

17.   V   úvode   sa   však   ústavný   súd   musí   vyjadriť   aj   k samotnému   rozhodnutiufinančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 podľa vládnehonariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. I.

18. Uvedeným rozhodnutím z 28. júna 1963 nehnuteľnosti v katastrálnom území, medzi nimi aj parcely č. a č., prešli podľa citovaných predpisov dňomprávoplatnosti tohto rozhodnutia do vlastníctva štátu – do správy Štátneho rybárstva n. p.v Stupave. Rozhodnutie z 28. júna 1963 bolo vydané podľa vládneho nariadenia č. 15/1959Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. I.

19. Podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. sa toto nariadenie vzťahujena veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ichcelkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojichúloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkomúčinnosti tohto nariadenia.

20.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   vládne   nariadenie   č.   15/1959   Zb.o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektorabolo   vydané   v   rozpore   s   vtedy   platnou   ústavou,   podľa   ktorej   obmedzenievlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákonač. 150/1948 Zb. – Ústava Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie(teda nie zákon) bolo vydané na základe § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 63/1958 Zb. o druhompäťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je už na prvýpohľad zrejmé, že v postupoch podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. išlo predovšetkýmo zoštátňovanie   majetku   na   účely   plnenia   hospodárskych   plánov   a   rozširovanie„socialistického vlastníctva“ a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemalizáujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovali rozhodnúťpríslušný orgán o prechode vlastníctva na štát.

21. Podľa čl. XII § 9 ods. 1 vtedy platnej ústavy bolo možné vlastníctvo obmedziť lenzákonom. V prípade vyvlastnenia (§ 9 ods. 2 vtedy platného ústavného textu) bolo možnévyvlastniť len na základe zákona a za náhradu. Venovať náležitú pozornosť je potrebné ajzisteniu, že rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28.júna   1963   nebola   uložená   finančná   náhrada,   keďže   cena   užívaných   nehnuteľnostíprevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstva financií č. 88/1959 U. I.o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektoraa o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu (§ 11 vyhlášky).

22.   Ústavný   súd   však   popri   už   citovaných   požiadavkách   na   citlivý   prístupk uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobeneslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tejtosúvislosti možno konštatovať, že v sťažovateľom uplatnenom reštitučnom nároku mohla byťnaplnená podmienka podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona č. 503/2003 Z. z., a bolo pretosťažovateľovej veci zo strany konajúceho správneho orgánu a následne všeobecných súdovpotrebné venovať náležitú pozornosť (a teda aj výkladu a aplikácii § 1 zákona č. 503/2003Z. z.   pri   zistenom   skutkovom   stave)   a jeho   reštitučný   nárok   posúdiť   prizmou   ochranyzákladných   práv   a slobôd   v spojení   s nápravou   krívd   spôsobených   totalitným   režimomv období neslobody.

23. Z vodoprávneho povolenia krajského národného výboru zn. XI/4-739-16/2-1953z 18. januára 1954 vydaného na základe ustanovenia zákona čl. XXIII/1885 vyplýva, že nažiadosť   Správy   vodných   tokov   a meliorácií   Košice   vydal   Krajský   národný   výborv Košiciach 18. januára 1954 výmer, kde výrokom tohto výmeru bolo žiadateľovi udelenévodoprávne povolenie vybudovať rybníky a k tým patriace vodné zariadenia na území obce, a to na 30 rokov, pričom zo súvisiacej dokumentácie je zrejmé, že vodné dielo malobyť vybudované aj na parcelách č. a č. v k. ú.. V bode 7 výroku tohtovýmeru   krajský   národný   výbor   odporučil   stavebníkovi   získať   dohodou,   alebo   v rámciosobitného   pokračovania   vyvlastnením   tie   cudzie   pozemky,   ktoré   sú   bezpodmienečnepotrebné pre vybudovanie, postavenie, zriadenie označeného vodného diela.

24. Ústavný súd sa nikde z rozhodnutia správneho orgánu v sťažovateľovej veci, akoani z rozhodnutí všeobecných súdov nedozvedá, na základe akého dôkazu alebo skutočnostidospeli tieto orgány   verejnej moci   k záveru,   že v čase   vydania   rozhodnutia finančnéhoodboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 boli nehnuteľnosti parc.č. a č. v k. ú. súčasťou vodného diela Rybníky, resp. že v čase vydaniarozhodnutia z 28. júna 1963 už bolo vodné dielo Rybníky vybudované.

25. Z vodoprávneho povolenia krajského národného výboru zn. XI/4-739-16/2-1953z roku 1954 z 18. januára 1954 totiž vyplýva len právo žiadateľa zrealizovať (v budúcnosti)vodné dielo Rybníky a odporúčanie stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci osobitnéhopokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne potrebné prevybudovanie, postavenie, zriadenie označeného vodného diela. Samotným vodoprávnympovolením Krajského národného výboru v Košiciach zn. XI/4-739-16/2-1953 z 18. januára1954 nedošlo k prekvalifikovaniu poľnohospodárskej pôdy na vodnú plochu alebo určeniu,že dňom právoplatnosti vodoprávneho povolenia sa v ňom uvedené nehnuteľnosti považujúza vodnú plochu, a nie poľnohospodársku pôdu.

26. Nikde z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ani z jemu predchádzajúcichrozhodnutí orgánov verejnej moci) nevyplýva, že by v čase vydania rozhodnutia finančnéhoodboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 bolo vodné dielo Rybníkyzrealizované   alebo   že   z iných   skutočností   vyplývalo,   že   nehnuteľnosti   parc.   č. a č. v k.   ú. už   netvorili   poľnohospodársky   pôdny   fond   (z   vodoprávnehopovolenia 18. januára 1954 vyplýva len právo zrealizovať výstavbu vodného diela Rybníkya nie je v ňom uvedené, že by vodné dielo už bolo v procese realizácie).

27.   Ak   teda   najvyšší   súd   (a   pred   ním   krajský   súd   a správny   orgán)   (i)   dospelk záveru, že v čase prechodu predmetných pozemkov na štát (dňom 15. augusta 1963, keďnadobudlo   rozhodnutie   finančného   odboru   Okresného   národného   výboru   v Rožňavez 28. júna 1963 právoplatnosť) tieto netvorili poľnohospodársky pôdny fond ani do nehonepatrili, tobôž netvorili lesný pôdny fond, pretože ku dňu prechodu tu išlo o vodnú plochu,a nie o poľnohospodársku   pôdu z dôvodu, že pozemky boli už   od roku   1954 v užívaníorganizácie socialistického sektora a stali sa súčasťou vodného diela, pričom (ii) tento závervyvodzoval   výlučne   na   základe   vodoprávneho   povolenia   Krajského   národného   výboruv Košiciach zn. XI/4-739-16/2-1953 z 18. januára 1954, ústavný súd hodnotí tento záverako   nepodložený   až   svojvoľný,   keďže   z   vodoprávneho   povolenia   z   18.   januára   1954nevyplýva, že by sa dňom jeho vydania poľnohospodárske pozemky stávali vodnou plochou(ako už ústavný súd uviedol, vodoprávne povolenie z 18. januára 1954 upravuje iba právovybudovať vodné dielo v budúcnosti na určených pozemkoch).

28. Ústavný súd ďalej v tejto súvislosti však dopĺňa, že aj keby orgány verejnej mocivo svojich rozhodnutiach poukázali na skutočnosť alebo dôkaz, z ktorého by vyplývalo, žev čase vydania rozhodnutia z 28. júna 1963 už boli predmetné pozemky v sťažovateľovejveci   zaplavené   alebo   boli   súčasťou   vodného   diela,   bolo   by   potrebné   sa   vysporiadaťs otázkou, či takéto zaplavenia alebo uskutočnenie vodného diela na týchto pozemkoch bolov súlade   s vtedy   platným   právnym   poriadkom   (teda   či   došlo   k dohode   s vlastníkompozemkov,   resp.   k vyvlastneniu   podľa   vtedy   platných   právnych   predpisov,   keďževodoprávne povolenie Krajského národného výboru v Košiciach zn. XI/4-739-16/2-1953z 18. januára 1954 nerieši vzťahy stavebníka a vlastníkov pozemkov, na ktorých malo byťvodné   dielo   vybudované),   keďže   takéto   zistenie   má   nepochybne   vplyv   na   ustáleniereštitučného nároku sťažovateľa a výklad § 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z., a tedazmiernenie krívd tých, ktorí trpia v dôsledku zásahov štátnych orgánov z obdobia neslobodynamierených proti vlastníctvu, resp. v širšom proti ľudských právam a slobodám.

29. Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkoukladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučnýchnárokoch   oprávnených   osôb,   aby   riadiac   sa   zásadami   materiálneho   právneho   štátupristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali doúvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často savyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodnevšak pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať navrub oprávnenej osoby (porov. III. ÚS 185/2010).

30. V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byťpri rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorýchabsentuje   hlbšia   úvaha   o postupoch   orgánov   štátu   v   dobe   neslobody   vo   veci   výstavbyvodného diela a zmene poľnohospodárskej pôdy označenej sťažovateľom na vodnú plochu,svedčia   o   jeho   neústretovom   formalistickom   prístupe,   ktorý   protirečí   materiálnemuchápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo stranysúdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

31.   Keďže   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sa   týka   jednak   spravodlivéhosúdneho   konania   (súdnej   ochrany),   ako   aj   ochrany   vlastníctva,   ústavný   súd   rozhodol,zohľadniac   už   pertraktované   závery,   že   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniusťažovateľových základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných právpodľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu.

IV.

32.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súdeaj o úhrade   trov právneho   zastúpenia sťažovateľovi, ktoré mu   vznikli v súvislosti s jehoprávnym zastupovaním právnym zástupcom advokátom JUDr. Jurajom Füzerom v konanípred ústavným súdom (bod 3 výroku).

33. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,§ 11   ods. 3   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

34. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkonyprávnej služby v roku 2012 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnostia doplnenie sťažnosti).

35. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2011 (§ 1ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve Slovenskej republikyvo výške 763 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 127,17eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,63 eura).

36. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkonyprávnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 381,51 eur (3 x 127,17eur) a 3 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 22,89 eur (3 x 7,63eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalejlen   „DPH“)   Finančnej   správy   Slovenskej   republiky   je   právny   zástupca   subjektomregistrovaným   pre   DPH   (IČ   DPH   SK1024198549).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľoviúhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 485,28 eur (404,40 eur + 20 % DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015