znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. R., spol. s r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr.   T.   Š.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   7   Co   296/2009-226 z 23. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A. R., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A. R., spol. s r. o., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 296/2009-226 z 23. augusta 2011 a žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd:

„1.   vysloví,   že odporca v konaní o veci sťažovateľa pod sp.   zn.   7 Co 296/2009 porušil jeho základné práva na riadny a spravodlivý proces, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,

2. zruší uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

3. prizná sťažovateľovi nárok na náhradu trov jeho právneho zastúpenia.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh,   sťažovateľ   sa   domáhal   žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 24. októbra 2007 proti E. B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 34/2007 určenia neúčinnosti darovacej zmluvy z 25. februára 2005 (vklad povolený 13. júna 2005) ako odporovateľného   právneho   úkonu,   ktorou   I.   B.   spolu   s   manželom   I.   B.   ako   darcovia previedli vlastnícke právo k bytu č.... na... v B. (ďalej len „nehnuteľnosť“), na svoju dcéru E. B. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že I. B. ako ručiteľka z troch zmeniek má voči sťažovateľovi   peňažnú   povinnosť,   pričom   darovaním   nehnuteľnosti   zmenšila   hodnotu svojho   majetku,   a tým   znemožnila   alebo   výrazne   sťažila   vymáhateľnosť   pohľadávok sťažovateľa. I. B. avalovala tri zmenky vystavené spoločnosťou I., spol. s r. o., v prospech sťažovateľa.   Plnenie z   týchto   zmeniek   bolo   predmetom   súdnych   konaní vedených   pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   Zm   204/2007   (zmenka   na   sumu   511   247,40   Sk),   pod sp. zn. 1 Zm 205/2007 (zmenka na sumu 553 662 Sk) a pod sp. zn. 3 Zm 109/2007 (zmenka na sumu 519 509 Sk). Zmenkový platobný rozkaz okresného súdu č. k. 3 Zm 109/2007-22 zo 4.   mája   2007,   ktorým   bola   solidárna   povinnosť   úhrady   519   509   Sk   v   prospech sťažovateľa uložená aj I. B., nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným 24. mája 2007. V konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 41 C 34/2007 sa domáhal sťažovateľ   aj   vydania   predbežného   opatrenia   na   uloženie   povinnosti   E.   B.   zdržať   sa nakladania s nehnuteľnosťou, avšak okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol   uznesením   z   27.   novembra   2007.   Po   tom,   čo   žalovaná   v 1. rade   previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na svojho brata I. B. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) darovacou zmluvou z 21. decembra 2007 (vklad povolený 12. marca 2008), okresný súd pripustil jeho vstup do konania ako žalovaného v 2. rade s tým, že sťažovateľ sa voči nemu domáhal vyslovenia neúčinnosti darovacej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od žalovanej v 1. rade. Sťažovateľ sa teda v konaní domáhal určenia, že každá z oboch darovacích zmlúv je voči nemu právne neúčinná.

Žalovaná v 1. rade žiadala žalobu sťažovateľa zamietnuť a tvrdila, že rozhodnutie rodičov darovať jej nehnuteľnosť súviselo s odchodom jej brata do zahraničia, existenciou jej nevlastnej sestry a zlým zdravotným stavom jej otca I. B. Žalovaný v 2. rade žiadal žalobu zamietnuť, pretože hoci o prebiehajúcom súdnom spore vedel, bolo mu jeho rodičmi povedané, že sa všetko dá do poriadku a on sa nemusí o to starať. To, že I., s. r. o., má finančné problémy, sa dozvedel okolo roku 2006, bližšie informácie však nemal. I. B. v konaní uviedla, že jej deti nemali vedomosť o ekonomike spoločnosti I., s. r. o., v ktorej bola spoločníčka, táto spoločnosť postupne svoje dlhy voči sťažovateľovi splácala a za dôvod darovania nehnuteľnosti dcére označila rovnaké skutočnosti ako žalovaná v 1. rade. Žalovaná   v   1.   rade   odôvodnila   následné   darovanie   bytu   svojmu   bratovi   tým,   že   jej súkromný život sa vyvinul tak, že chce žiť v Č., kde študovala od roku 2002, a bude tam pracovať.   O   prebiehajúcom   súdnom   konaní   vedela,   avšak   darovaním   bytu   bratovi nesledovala poškodenie niekoho iného. Uviedla, že v nehnuteľnosti žije žalovaný v 2. rade s rodičmi, financuje jej rekonštrukciu a podporuje finančne rodičov.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 41 C 34/2007-191 z 29. júna 2009 zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku,   právne   vec   okresný   súd   posúdil   podľa   ustanovení   §   42a   a   §   42b   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Z právoplatného rozhodnutia vydaného v konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 3 Zm 109/2007 mal za preukázanú existenciu vymáhateľnej pohľadávky sťažovateľa na zaplatenie 519 209 Sk voči I. B. a mal za preukázanú i včasnosť podania žaloby, pretože žaloba bola podaná v lehote ustanovenej v § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže v konaní   nebola   preukázaná   existencia   iného   majetku   vo   vlastníctve   I.   B.,   okresný   súd vychádzal z toho, že I. B. uzatvorením darovacej zmluvy, ktorou previedla nehnuteľnosť do vlastníctva   žalovanej   v   1.   rade,   vyvolala   stav,   ktorý   sťažovateľovi   ako   veriteľovi znemožňuje   alebo   sťažuje   uspokojenie   jeho   vymáhateľnej   pohľadávky.   Keďže   však žalovaná   v   1.   rade   v   čase   rozhodovania   okresného   súdu   už   nebola   vlastníčkou nehnuteľnosti, musel žalobu proti nej z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť. Pasívne vecne legitimovaným v takomto spore môže byť iba ten, kto má z odporovateľného úkonu prospech. Žalovaná v 1. rade v čase rozhodovania okresného súdu už nie je ani vlastníčkou nehnuteľnosti a z jej následného prevodu žalovanému v 2. rade nezískala ani žiadne   protiplnenie.   Niet   teda   u   žalovanej   v   1.   rade   prospechu,   ktorý   by   mohol   byť postihnutý výkonom súdneho rozhodnutia. Žalovaného v 2. rade považoval okresný súd za pasívne vecne legitimovaného v spore, avšak dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť ani voči nemu, a to z dôvodu, že nie sú splnené podmienky ustanovené ustanovením § 42b ods. 3 časť za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka (podľa ktorého treba vec vo vzťahu k žalovanému   v   2.   rade   posúdiť).   Podľa   tohto   ustanovenia   totiž   možno   právo   odporovať právnemu   úkonu   síce   uplatniť   nielen   proti   osobám,   ktoré   s   dlžníkom   dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom, avšak proti tretím   osobám   len   vtedy,   ak   im   boli   známe   okolnosti   odôvodňujúce   odporovateľnosť právnemu úkonu ich predchodcovi. Okresný súd považoval žalovaného v 2. rade za takúto „tretiu osobu“, no z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by mu boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu – darovania nehnuteľnosti jeho rodičmi žalovanej v 1. rade. Takýto záver nemožno podľa názoru okresného súdu vyvodiť iba z existencie príbuzenského vzťahu medzi žalovaným v 2. rade a jeho rodičmi. V konaní nebolo preukázané, že by žalovanému v 2. rade bolo známe, že konanie jeho rodičov v prospech   jeho   sestry   vo   vzťahu   k   záchrane   ich   jediného   cennejšieho   majetku   bolo realizované s cieľom, aby z hodnoty nehnuteľnosti nemohla byť uspokojená pohľadávka sťažovateľa. Okresný súd poukázal aj na to, že na druhej strane mal za preukázané, že žalovaný   v   2.   rade   do   zhodnotenia   nehnuteľnosti   po nadobudnutí   vlastníctva   k   nej investoval, vlastnícke právo teda aj fakticky vykonával a právny úkon, na základe ktorého nehnuteľnosť nadobudol, nemá preto znaky formálnosti.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel; alternatívne, aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   o   odvolaní   podanom   sťažovateľom   rozhodol   rozsudkom č. k. 7 Co 296/2009-226 z 23. augusta 2011 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pretože sa stotožnil so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej v 1. rade, ako aj s jeho výkladom ustanovenia § 42 ods. 3 vety za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka. Žalovaného v 2. rade považoval rovnako ako okresný súd za „tretiu osobu“, pričom v prípade následného prevodu predmetu pôvodne odporovateľného právneho úkonu na vec už popri tomto ustanovení nemožno aplikovať ustanovenie § 42a v spojení s § 116 Občianskeho zákonníka.

Rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 4. októbra 2011.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tvrdené porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 296/2009-226 z 23. augusta 2011 tým, že krajský súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, pretože aplikoval dotknuté ustanovenia právneho poriadku spôsobom, ktorým poprel ich účel a zmysel. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Ako z dôvodov rozsudku Krajského súdu vyplýva,   vyhodnotil tento ako správny záver súdu prvého stupňa zredukovateľný v podstate na názor, že sťažovateľka v postavení žalobcu   neuniesla   dôkazné   bremeno.   Podľa   uvedeného   záveru   to   mal   byť   (a   zrejme v každom   takomto   spore   je)   žalobca,   kto   mal   preukázať   splnenie   podmienok   použitia a následne úspechov odporovacej žaloby. To je ale natoľko zásadný omyl, že bol jedinou príčinou zamietnutia žaloby. Nejde pritom o oblasť autonómnej interpretácie normy a práva na názor, do ktorých ústavný súd nevstupuje.

V predmetnom spore boli napadnuté zmluvy uzatvorené medzi osobami blízkymi. V prvej fáze sa na vec vzťahuje časť ods. 2 § 42a Občianskeho zákonníka „... a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 OZ)... s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla spoznať“. V ods. 3) písm. d) cit. ustanovenia je už onus probandi uvedené expresis verbis: „... to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa“. Je pritom samozrejmé, že takýto úmysel môže   –   a   zvyčajne   je   –   vyjadrený   bez   použitia   slov   „úmysel“   a   „ukrátiť“,   alebo jednoducho:   aby sme o byt neprišli alebo podobne. Úmysel zákonodarcu uložiť dôkazné bremeno v takýchto prípadoch na prevodcu je logický: ak by im stačilo popierať svoj zámer, bol by žalobca v neriešiteľnej, minimálne však ťažko riešiteľnej, situácii. Aj preto je v rozsudku NS ČR 21. 10. 2004 sp. zn. 30 Cdo 808/04 vyslovený názor, že osoba blízka musí preukázať, že vyvinula náležitú starostlivosť k poznaniu takéhoto úmyslu. Odkaz na dobré vzťahy v rodine taký dôkaz nenahradzuje. Pritom podotýkam, že v konaní bola dôvodu prevodov venovaná zanedbateľná, nič nezistiaca pozornosť.

Ďalšou vážnou chybou – svojvoľným výkladom práva – zaťažil rozsudok Krajského súdu v interpretáciách § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka : súčasný majiteľ, syn dlžníkov, nie je „treťou osobou“ (v i tak zmätočnom chápaní rozsudku), pretože nešlo o zmluvu podľa § 50 OZ. Je právnym nástupcom s rovnakou dôkaznou povinnosťou ako v § 42a ods. 3 písm. d) Občianskeho zákonníka.

Napriek tomu, že v dôvodoch súd zákonné ustanovenie doslova cituje, nebráni mu to v   ich   závere   uviesť:   „(pri   dôkaznom   bremene   zaťažujúcom   navrhovateľa)“.   Ak   má odporkyňu v 1. rade za právneho predchodcu, je odporca v 2. rade jej právnym nástupcom s dôsledkami,   ako   je   uvedené   vyššie.   Obrátené   pozície   účastníkov   v   otázke   dôkazného bremena   mali   za   následok,   že   súdy   nevenovali   náležitú   pozornosť   objektívnemu zdôvodneniu na prvý pohľad nezmyselných prevodov, keď táto rodina v byte žije, aj keď deti sú „po svete“. Natíska sa jednoznačne presvedčenie o tzv. dobrej rade a jej realizácii. Súdy svojím   postupom   a   rozhodnutím   zmysel   odporovateľnosti   právnym   úkonom   celkom vypreparovali.

Napokon, pokiaľ súdy na podporu rozsudku uvádzali neúspešnú žalobu sťažovateľa vo   veci   spomínaného   návrhu   na   predbežné   opatrenie,   ide   skôr   o   fragment   v   prospech možnej žaloby proti štátu na náhradu škody.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo   dôjsť   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   296/2009-226   z   23.   augusta   2011 v dôsledku toho, že krajský súd toto rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd rozsudok č. k. 7 Co 296/2009-226 z 23. augusta 2011 odôvodnil takto:«Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (keďže v preskúmavanej   veci   nebolo   potrebné   dokazovanie   zopakovať   ani   doplniť,   súd   prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a obsah spisu nesvedčí o tom, že by nariadenie odvolacieho   pojednávania   vyžadoval   dôležitý   verejný   záujem)   a   dospel   k   záveru,   že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na určenie, že dve darovacie zmluvy   identifikované   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   sú   voči   nemu   neúčinné,   výsledky vykonaného   dokazovania   správne   zhodnotil   (§   132   O.   s.   p.)   a   na   ich   základe   dospel k správnym   skutkovým   a   právnym   záverom,   ktoré   v napadnutom   rozhodnutí   aj   náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa   ust.   §   42a   ods.   1,   2,   3   zák.   č.   40/1964   Zb.   v   platnom   znení   (ďalej   len „Občiansky zákonník“, resp. „OZ“) veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne   úkony   podľa   odsekov   2   až   5,   ak   ukracujú   uspokojenie   jeho   vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle   ukrátiť   svojho   veriteľa,   ak   tento   úmysel   musel   byť   druhej   strane   známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117), alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá zmluvná strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Podľa   §   42b   ods.   OZ   právo   odporovať   právnym   úkonom   môže   uplatniť   veriteľ žalobou.

Právo   odporovať   právnemu   úkonu   sa   uplatňuje   proti   tomu,   kto   mal z odporovateľného úkonu dlžníka prospech.

Právo   odporovať   právnemu   úkonu   možno   uplatniť   nielen   proti   osobám,   ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom;   proti   tretím   osobám   len   vtedy,   ak   im   boli   známe   okolnosti   odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže   požadovať   uspokojenie   svojej   pohľadávky   z   toho,   čo   odporovateľným   právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

S poukazom na citované ustanovenia, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci   skutkový   stav,   sa   odvolací   súd   nezistiac   v   postupe   súdu   prvého   stupňa z hľadiska   procesnoprávneho   žiadne   vady   majúce   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   navrhovateľa...;   z   uvedeného   dôvodu   odvolací   súd využíva   možnosť   danú   mu   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   na   vypracovanie   tzv.   skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K   námietkam   uvedeným   v   odvolaní   navrhovateľa   týkajúcich   sa   otázky   pasívnej vecnej   legitimácie   odporkyne   v   1.   rade   dodáva,   že   zmyslom   ust.   §   42a   Občianskeho zákonníka   (tzv.   odporovacej   žalobe)   je   –   uvažované   z   pohľadu   žalujúceho   veriteľa   – dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený   právny   úkon,   ktorý   skracuje   uspokojenie   jeho   vymáhateľnej   pohľadávky. Rozhodnutie   súdu,   ktorým   je vyhovené   odporovacej žalobe   potom   predstavuje základ k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia alebo vykonania výkonu rozhodnutia (exekúcie) postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka, a to nie voči dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Pasívna   legitimácia   z odporovacieho   návrhu   je   upravená   v   ust.   §   42b   ods.   2,   3   Obč. zákonníka. Návrh o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešný len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený so splnením predpokladu, že takáto osoba získala odporovaným právnym úkonom prospech. Berúc v úvahu stav zistený v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o tom, že odporkyňa v 1. rade nehnuteľnosť tvoriacu predmet odporovateľného právneho úkonu ešte v roku 2007 bezodplatne darovala odporcovi v 2. rade (a teda z neho nezískala prospech), je úvaha konajúceho súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jej strane správna.

Vo   vzťahu   k   odporcovi   v   2.   rade   je   treba   uviesť,   že   tento   má   v   danom   konaní postavenie tzv. tretej osoby, proti ktorej je možné v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu uplatniť nároky len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi (§ 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou), keďže nie je dedičom osoby, ktorá s dlžníkom dojednala právny úkon a nie je ani právnym nástupcom takejto osoby (týmito treba rozumieť   univerzálnych právnych nástupcov po zaniknutých právnických   osobách   spravidla   zaniknutých   s   určením   právneho   nástupcu).   Odporca v 2. rade   nemá   v   tomto   konaní   postavenie   osoby   blízkej   dlžníkovi   (§   42a,   v   spojení s ust. § 116   Obč.   zákonníka)   pri ktorej   zákon   predpokladá,   že o   úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedela s výnimkou prípadu, keď dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Zhodujúc sa s vyhodnotením vykonaného   dokazovania   prvostupňovým   súdom   je   aj   odvolací   súd   toho   názoru,   že zo zisteného skutkového stavu nie je bez akejkoľvek pochybnosti preukázané (pri dôkaznom bremene   zaťažujúcom   navrhovateľa),   že   odporcovi   v   2.   rade   pri   uzatváraní   darovacej zmluvy v roku 2007 boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti jeho predchodcovi, t.j. odporkyni v 1. rade.

Na   základe   uvedeného,   po   prihliadnutí   i   na   správnosť   záverov   súdu   vo   výroku, ktorým odporcom v 1. a 2. rade nepriznal právo na náhradu trov konania, odvolací súd podľa ust. § 219 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.»

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   uvedeného   argumentácia   sťažovateľa   o   ústavne   nekonformnom   výklade dotknutých ustanovení krajským súdom neobstojí, pretože sťažovateľ neberie do úvahy, že domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný voči veriteľovi možno iba vo vzťahu k právnym úkonom dlžníka, a nie aj vo vzťahu k úkonom prvého nadobúdateľa v prospech   druhého   nadobúdateľa   a   v   dôsledku   toho   ani   odlišnosť   právnej   úpravy vzťahujúcej sa na právne posúdenie postavenia osoby, ktorá s dlžníkom úkon dojednala (§ 42a   Občianskeho   zákonníka),   a   v   poradí   druhého   nadobúdateľa   (§   42b   ods.   3 Občianskeho zákonníka).

Z rovnakého dôvodu neobstojí ani poukaz sťažovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 30 Cdo 808/04 z 21. októbra 2004 (odhliadnuc od odlišnej právnej úpravy v Českej republike), ktorej skutkový stav bol navyše taký, že po vykonaní úkonu dlžníkom v prospech blízkej osoby už k ďalšiemu prevodu nedošlo.

V   prípade   sťažovateľa   nešlo   o   prípad,   v   ktorom   by   krajský   súd   formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu ani   účel   zákona,   ani   história   jeho   vzniku,   ani   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   neobstojí   sťažnosť sťažovateľa.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   ustálil,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 7 Co 296/2009-226 z 23. augusta 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012