znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Prešov   pod   sp.   zn. 21 Cb 25/2007,   Krajským   súdom   v Prešove   pod   sp.   zn.   7   Cob   34/2009   a Krajskou prokuratúrou v Prešove pod sp. zn. Kc 221/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2010 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 Cb 25/2007, Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Cob 34/2009 a Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kc 221/10.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 21 Cb 25/2007-74 z 8. júla 2008 bol sťažovateľ ako žalovaný zaviazaný zaplatiť spoločnosti P., s. r. o., zmluvnú pokutu vo výške 2 milióny Sk, ako aj náhradu   trov konania. Rozsudkom   krajského súdu   č. k. 7 Cob 34/2009-112   z 23.   septembra   2009   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   25.   júla   2010   podnet   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Oznámením krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   221/10-5   z 13.   októbra   2010   bol   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania odložený ako nedôvodný.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudky   všeobecných   súdov,   ale   aj   závery   krajskej prokuratúry   sú   nesprávne   a predstavujú   porušenie   označeného   článku   ústavy.   Navrhuje preto   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 25/2007, krajským súdom pod sp.   zn.   7 Cob 34/2009   a krajskou   prokuratúrou   pod   sp.   zn.   Kc   221/10   s tým,   aby   boli rozsudky okresného súdu z 8. júla 2008 a krajského súdu z 23. septembra 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Požaduje tiež finančné zadosťučinenie 66 387,84 € bez bližšieho označenia povinného subjektu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 8 860,60 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 34/2009-112 z 23. septembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 21 Cb 25/2007-74 z 8. júla 2008. Podľa rukou   písaného   dátumu   bol   rozsudok   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa 14. októbra 2009.

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kc 221/10-5 z 13. októbra 2010 vyplýva, že ním bol odložený podnet sťažovateľa z 25. júla 2010 na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 34/2009-112 z 23. septembra 2009. Podľa názoru krajskej   prokuratúry   základným   argumentom   podaného   podnetu   bola   námietka,   že postupom   krajského   súdu   mala   byť   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom, keďže krajský súd napriek ospravedlneniu neúčasti sťažovateľa na odvolacom pojednávaní konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Ďalšou námietkou je tvrdenie o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nátlaku, ako aj preto, že nebol urobený slobodne a vážne. V danom prípade však nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa konaním a rozhodovaním v jeho neprítomnosti, pretože   sťažovateľ   sa   právne   nedostatočným   spôsobom   ospravedlnil.   Nepredložil   totiž dostatočné   dôkazy   na   podporu   tvrdenia   o nemožnosti   zúčastniť   sa   odvolacieho pojednávania. V súvislosti s námietkou neplatnosti právneho úkonu dospeli všeobecné súdy k záveru, že toto tvrdenie nebolo preukázané. Ani podľa názoru krajskej prokuratúry nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by neplatnosť právneho úkonu opodstatňovali.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 25/2007 v spojení s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 7 Cob 34/2009 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený   ešte   14.   októbra   2009,   sťažnosť   doručená   do   podateľne   ústavného   súdu   až 6. decembra 2010 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Právny   názor   sťažovateľa,   ktorý   včasnosť   podania   sťažnosti   odvodzuje   z dátumu doručenia prípisu krajskej prokuratúry (25. októbra 2010), je neakceptovateľný. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania totiž nemožno považovať za opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje účastníkovi konania na ochranu jeho základných práv alebo slobôd (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Je to tak preto, že nejde o prostriedok, ktorý by bol k dispozícii účastníkovi konania, keďže účastník konania sám mimoriadne dovolanie podať nemôže.

Ďalej   treba   v tejto   súvislosti   na   adresu   sťažovateľa   uviesť,   že   nevyužil   možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, hoci podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Pritom dovolanie   treba   považovať za   účinný   opravný   prostriedok.   Za   situácie,   keď   sťažovateľ výslovne namieta, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, podanie dovolania by sa bolo javilo ako logické.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajskou   prokuratúrou   pod   sp.   zn.   Kc   221/10.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Treba   konštatovať,   že   krajská   prokuratúra   sa   podnetom   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho   dovolania   riadne   zaoberala,   a pokiaľ   ho   odložila   (majúc   na   vec   odlišný právny názor ako sťažovateľ), nemohla tým porušiť označené základné právo. Bolo totiž vecou uváženia, resp. právneho názoru krajskej prokuratúry, aké stanovisko k uplatneným námietkam sťažovateľa zaujme.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011