znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K. a Ing. A. K., obaja bytom T., a D. K., T., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/2003, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 32/2005, postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 157/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 87/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K., Ing. A. K. a D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2009 a 4. mája 2009 doručená sťažnosť Ľ. K., Ing. A. K. a D. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 od. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/2003, postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 32/2005,   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   Er   157/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 87/2008.

Sťažovatelia uviedli, že rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/2003 z 20. septembra 2004 boli zaviazaní zaplatiť sumu 699 187,90 Sk v prospech Štátneho fondu rozvoja bývania a súčasne ich tento súd uznesením z 30. novembra 2003 zaviazal zaplatiť sumu 34 955 Sk z titulu trov konania na účet okresného súdu a konanie v časti   o zaplatenie   sumy   34   000   Sk   zastavil.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 32/2005 uznesením z 31. októbra 2005 ich odvolaniu nevyhovel a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Na   základe   právoplatného   rozhodnutia   okresný   súd   nariadil   výkon   rozhodnutia a uznesením č. k. 3 Er 157/2007-53 zo 6. augusta 2007 nevyhovel námietkam povinných (sťažovateľov) proti nariadenej exekúcii v časti týkajúcej sa sumy 699 187,49 Sk, vo zvyšku námietky zamietol a predbežnú výšku trov exekúcie určil na sumu 106 000 Sk. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 87/2008-88 z 30. septembra 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu, zrušil ho len v časti vyčíslenia predbežných trov exekúcie a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   tvrdili,   že   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktoré   bolo   podkladom   pre povolenie výkonu rozhodnutia, im nebolo riadne doručené, preto sa nestalo právoplatným a vykonateľným. Z toho dôvodu   nepostupoval okresný súd správne, keď povolil   výkon exekúcie.   Rozhodnutie   okresného   súdu   nebolo   doručené   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   rozsudok   doteraz   s   vyznačením právoplatnosti ani nevideli. Tento stav naďalej trvá, keď pohľadávka, ktorú vedie súdny exekútor JUDr. J. K. (sp. zn. EX 20/2007), je plne uspokojená, čo znamená, že pohľadávka už   zanikla.   Krajský   súd   k   ich   námietkam   však   neprihliadol   a   nedostatky   neodstránil, obmedzil sa len na všeobecné konštatovania.

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. mája 2009 tvrdili, že okresný súd uznesením z 25. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 157/2007 vydal   uznesenie,   ktorým   zastavil   exekúciou,   ktorú   pôvodne   napadli   v   celom   rozsahu, a zaviazal   sťažovateľov   na   náhradu   trov   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Okresný   súd zastavil exekúciu z dôvodu jej neprípustnosti s odôvodnením, že pohľadávka bola v celom rozsahu uhradená. Sťažovatelia tvrdili, že aj v tomto konaní bol postup okresného súdu nesprávny,   pretože   vychádzal   z   právoplatného   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   však nebolo doručené účastníkom konania v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutia sa tak nestali právoplatnými a vykonateľnými. Aj keby mohli podať návrh na zastavenie exekúcie, aj tak by úspešní neboli, pretože o veci by rozhodoval ten istý súd, rozhodnutie by bolo v ich neprospech. Okresný súd bol navyše viazaný   rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k.   5   CoE   87/2008-88,   preto   musel   exekúciu zastaviť. Bolo by preto zbytočné podávať akékoľvek odvolanie, keďže odvolací súd vo veci už rozhodol a svoj názor by nezmenil, a preto by museli znova absolvovať celý proces konania na súde.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní č. 4Cb 192/203, a to konkrétne nedoručením   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   ako   odvolacieho   súdu   8Co/32/2005 a vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku vydaného dňa 20.09.2004 v tomto konaní, bolo porušené ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo sťažovateľov na právnu pomoc pred súdmi a inými orgánmi podľa § 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   č.   3Er/157/2007   a   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní č. 5CoE/87/2008 ako odvolacieho súdu bolo porušené ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ústavné právo sťažovateľov na právnu pomoc pred súdmi a inými orgánmi podľa § 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rýchly a spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   20.09.2004   vydaný   v   konaní č. 4C 192/2003   sa   nestal   právoplatným   a   vykonateľným.   Okresný   súd   Dolný   Kubín   je povinný vymazať doložku vykonateľnosti z rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 20.09.2004 vydaného v konaní č. 4C 192/2003.

Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne   je   povinný   doručiť   rozhodnutie   Krajského   súdu v Žiline, ktorým sa rozhodlo o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 20.09.2004 vydaného v konaní č. 4C 192/2003.

Okresný súd v Dolnom Kubíne je povinný zastaviť exekúciu vedenú JUDr. J. K. voči sťažovateľom pod č. EX 20/2007 na základe rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 20.09.2004   vydaného   v   konaní   č.   4C   192/2003   a   priznať   sťažovateľom   náhradu   trov exekučného konania vrátane trov konania o námietkach v I. aj II. stupni.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie 100.000,-Sk. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 66.924,80,-Sk. (...)

Postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní č. 4Cb 192/203, a to konkrétne nedoručením   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   ako   odvolacieho   súdu   8Co/32/2005 a vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku vydaného dňa 20.09.2004 v tomto konaní, bolo porušené ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo sťažovateľov na právnu pomoc pred súdmi a inými orgánmi podľa § 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   č.   3Er/157/2007   a   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní č. 5CoE/87/2008 ako odvolacieho súdu bolo porušené ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ústavné právo sťažovateľov na právnu pomoc pred súdmi a inými orgánmi podľa § 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rýchly a spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   20.09.2004   vydaný   v   konaní č. 4C 192/2003   sa   nestal   právoplatným   a   vykonateľným.   Okresný   súd   Dolný   Kubín   je povinný vymazať doložku vykonateľnosti z rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 20.09.2004 vydaného v konaní č. 4C 192/2003.

Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne   je   povinný   doručiť   rozhodnutie   Krajského   súdu v Žiline, ktorým sa rozhodlo o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 20.09.2004 vydaného v konaní č. 4C 192/2003.

Okresný súd v Dolnom Kubíne je povinný zastaviť exekúciu vedenú JUDr. J. K. voči sťažovateľom pod č. EX 20/2007 na základe rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 20.09.2004   vydaného   v   konám   č.   4C   192/2003   a   priznať   sťažovateľom   náhradu   trov exekučného konania vrátane trov konania o námietkach v I. aj II. stupni.

Zrušujú sa: Uznesenie   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   06.08.2007,   č.k.   3Er/157/2007-53, Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.09.2008, č.k. 5CoE/87/2008-88, Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 25.02.2009, č.k. 3Er/157/2007-98. Ústavný súd priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie 9.999,-EUR. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 3.332,89,-EUR. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma ústavný súd, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrhy, ktoré sú zjavne neopodstatnené.

a) Predmetom sťažnosti boli tvrdenia sťažovateľov, že rozsudkom okresného súdu č. k.   4   Cb 192/2003-69 z 20.   septembra   2004   v   spojení   s uznesením   toho istého   súdu z 20. novembra   2003   a   uznesením   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 32/2005 z 31. októbra 2005 boli porušené ich základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Jednou zo základných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnuté rozhodnutia sa stali právoplatné ešte v roku 2005 a predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. januára 2009, bola teda doručená potom, keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

b)   Sťažovatelia   napadli   aj   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   34   Er   57/0207-53 zo 6. augusta 2007.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

O odvolaní sťažovateľov proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 34 Er 57/2007-53 zo 6. augusta 2007 rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 87/2008 30. septembra 2008. Sťažovatelia teda využili riadny opravný prostriedok, a to odvolanie, čím sa mohli domôcť účinnej ochrany nimi označených základných práv na spravodlivé súdne konanie už v konaní pred krajským súdom, preto v tejto časti bolo treba sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

c) Sťažovatelia napadli touto ústavnou sťažnosťou aj rozhodnutie krajského súdu č. k. 5 CoE 87/2008-88 z 30. septembra 2008, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 3 Er 57/2007-53 zo 6. augusta 2007.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takého   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia   relevantnej   časti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   najmä vyplýva:

„(...) Ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods.3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1 (§ 5 ods.2 vyhlášky).

Podľa   ust.   §   46   ods.3   zákona   č.   233/1995 o exekútoroch   a   exekučnej   činnosti v zmysle   zmien   a   doplnkov   (ďalej   Exekučný   poriadok),   exekútor   upustí   od   vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Exekútor upustí od vykonávania exekúcie aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasí.

Z   ust.   §   4   ods.   1   vyhlášky   vyplýva,   že   základom   na   určenie   odmeny   súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie (v prejednávanej veci   išlo   o   takúto   exekúciu)   je   zásadne   výška   vymáhanej   pohľadávky.   To   však   neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a § 14 až § 16 vyhlášky určuje inak. Vtedy sa odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. V prípade čiastočného zastavenia exekúcie sa v zmysle § 16 ods. 1 vyhlášky odmena exekútora pre exekúcie na peňažné plnenie určí podľa § 5, pričom jej základom je výška pohľadávky, ktorá sa naďalej vymáha.

Ako   vyplýva   z   preskúmavanej   veci   jej   predmetom   bolo   vymoženie   sumy   Sk 699.187,49   s   príslušenstvom.   Keďže   správne   prvostupňový   súd   námietkam   vznesených povinnými 2/ a 3/ proti exekúcii vyhovel a to čo do vymoženia sumy vo výške Sk 699.187,49, v tejto časti bude exekúcia zastavená. Preto o trovách exekúcie bude dôvodné rozhodovať podľa § 5 ods.2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.. Keďže v tejto časti bolo odvolanie povinných 2/ a 3/ dôvodné, odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako v tejto časti rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací   súd   iné   pochybenie   v   napadnutom   uznesení   nenašiel,   a   preto   v   časti výrokoch, ktorými prvostupňový súd jednak v časti námietkam proti exekúcii vznesených povinnými 2/ a 3/ vyhovel a vo zvyšnej časti zamietol, uznesenie okresného súdu potvrdil. (...)“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní rozhodnutia a svojho právneho názoru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovatelia so skutkovým hodnotením a následne   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekomformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť ako neopodstatnenú odmietnuť.

d) Zo sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovatelia napadli aj rozhodnutie okresného súdu č. k. 3 Er 157/2007-98 z 25. februára 2009.

Právomoc   krajského   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   aj   z   hľadiska namietaných   dôvodov   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z poučenia   na   konci napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   majú   právo   podať opravný   prostriedok   proti   tomuto   rozhodnutiu,   o   ktorom   bude   rozhodovať krajský   súd, samozrejme, v prípade vyžitia tohto opravného prostriedku. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto neprichádza do úvahy preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu ústavným súdom. V okolnostiach danej veci nemôže obstáť ani argument sťažovateľov, že nedôverujú ani okresnému súdu, ani krajskému súdu pri rozhodovaní v tejto veci, pretože ak by to tak aj bolo, majú právo využiť procesné prostriedky podľa Občianskeho súdneho poriadku, aby v ich   veci   rozhodovali   nezávislé   a nestranné   súdy.   V   tomto   štádiu   konania   sa   však vzhľadom na princíp subsidiarity nemôžu domáhať ochrany na ústavnom súde.

Z   uvedených   dôvodov   bola ich   sťažnosť v   tejto   časti   odmietnutá   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010