znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P., a. s., K., právne zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Národnej banky Slovenska v rozhodnutiach č. k. GUV 588/2008-38, č. k. GUV 588/2008-40 a č. k. GUV 588/2008-28 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   P.,   a.   s.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2008 doručená sťažnosť P., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Národnej   banky   Slovenska   (ďalej   len   „Národná   banka“)   v rozhodnutiach   sp.   zn.   GUV 588/2008-38,   sp.   zn.   GUV   588/2008-40   a sp.   zn.   GUV   588/2008-28.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. novembra 2008. Na základe výzvy ústavného súdu bola sťažnosť doplnená podaním z 10. decembra 2008 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľke bolo 7. apríla 2008 doručené poverenie Národnej banky sp. zn. ODO 3548/2008 zo 14. marca 2008. Na základe tohto poverenia sa podľa § 6 a nasl. zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) začal dohľad na mieste nad činnosťou sťažovateľky. Písomné poverenie na výkon   dohľadu   na   mieste   má   zákonom   ustanovené   náležitosti,   okrem   iného   meno, priezvisko,   funkciu   a podpis   oprávneného   zamestnanca   útvaru   dohľadu   nad   finančným trhom, ktorý v mene Národnej banky udelil toto poverenie. Išlo o viceguvernéra Národnej banky Ing. M. B. (ďalej len „viceguvernér“). Sťažovateľka dostala od Národnej banky aj ďalšie listiny s podpisom viceguvernéra. Keďže medzi podpismi boli rozdiely, sťažovateľka požiadala nezávislého znalca o expertízu. Podľa vyjadrenia súdnej znalkyne PhDr. V. M. na poverení   Národnej   banky   zo   14. marca   2008   nie   sú   pravé   podpisy   viceguvernéra. Sťažovateľka uplatnila proti Národnej banke námietku, že dohľad na mieste vykonávaný na základe nezákonného poverenia je nezákonným zásahom, a vzniesla námietku zaujatosti proti   osobám   vykonávajúcim   dohľad   na   mieste.   Národná   banka   uskutočnila   konanie o preskúmanie   námietky   zaujatosti,   v ktorom   vykonala   dôkaz   výsluchom   svedkov. Svedkovia pochádzali z radov zamestnancov Národnej banky. Národná banka sťažovateľke neumožnila   byť   prítomnou   na   výsluchu   svedkov,   čím   jej   odňala   právo   klásť   svedkom otázky,   a tak   uplatniť   základné   právo   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom. Národná   banka   rozhodla,   že   osoby   vykonávajúce   dohľad   na   mieste   nie   sú   zaujaté. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu 21. augusta 2008 elektronickou poštou požiadala Národnú banku o nahliadnutie do spisov v konaniach, ktorých je sťažovateľka účastníčkou.   Sťažovateľka   takto   požiadala   aj   o   nahliadnutie   do   spisov   sp.   zn.   GUV 588/2008, sp. zn. GUV 588/2008-40 a sp. zn. GUV 588/2008-28 týkajúcich sa podaných námietok   zaujatosti   proti   osobám   vykonávajúcim   u sťažovateľky   dohľad   na   mieste. Národná banka žiadosť ignorovala. Sťažovateľka preto prostredníctvom právneho zástupcu požiadala o nahliadnutie do spisov listom z 27. augusta 2008, ktorý bol Národnej banke doručený   28.   augusta   2008.   Na   základe   tejto   žiadosti   sa   v priestoroch   Národnej   banky uskutočnilo   nahliadnutie   do   spisov.   Národná   banka   odmietla   právnemu   zástupcovi sťažovateľky prístup do spisov sp. zn. GUV 588/2008-38, sp. zn. GUV 588/2008-40 a sp. zn.   GUV   588/2008-28   s odôvodnením,   že   ide   o rozhodnutia   o námietke   zaujatosti   pri výkone dohľadu na mieste a nejde o rozhodnutia v konaní, preto podľa zákona o dohľade nie   je   právny   nárok   na   nahliadnutie   do   spisu.   Sťažovateľka   neuplatnila   proti   postupu Národnej   banky   nijaký   právny   prostriedok   nápravy,   lebo   právny   poriadok   Slovenskej republiky jej ho v okolnostiach prípadu nepriznáva.

V súvislosti   s právomocou   ústavného   súdu   rozhodovať   o tejto   veci   poukazuje sťažovateľka na ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, pričom podrobne rozoberá v odbornej literatúre pertraktované   definície   predbežnej,   resp.   prejudiciálnej   otázky,   ako   aj   procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Dospieva k záveru, že platný právny poriadok nevytvára dostatočnú právnu istotu v súvislosti s určením súdu, ku ktorému sa zaručuje prístup vo veci dostupnosti základného práva na spravodlivé súdne konanie. Iba od výkladu práva,   ktorý   si   účastník   konania   urobí   „na   vlastnú   päsť“   bez   opory   v právnej   teórii a judikatúre, závisí, či podá žalobu na všeobecnom súde v rámci správneho súdnictva, alebo či sa rozhodne pre ochranu svojho neistého právneho postavenia prostredníctvom ústavného súdu. Ak sa osoba uchádzajúca sa o ochranu svojho práva na spravodlivé súdne konanie rozhodne   pre   ochranu   tohto   práva   podľa   tézy „Okruh   uznesení   týkajúcich   sa   vedenia konania zákon ustanovuje len všeobecne. Spravidla pôjde o tie uznesenia, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Súd nie je týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť   bez   toho,   aby   sa   na   to   vyžadovalo   podanie   odvolania   niektorým   z účastníkov konania“, potom   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   nie   je   rozhodnutím   týkajúcim   sa vedenia konania, keďže proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok a Národná banka nemá zákonom priznanú právomoc   zrušiť   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   a znovu   o nej   rozhodnúť.   Pritom rozhodnutie o námietke zaujatosti môže mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Možno preto dôjsť k záveru, že rozhodnutie o námietke zaujatosti vydané v konaní podľa zákona   o dohľade   nemá   povahu   rozhodnutia   týkajúceho   sa   vedenia   konania,   a preto všeobecné   súdnictvo   nie   je   vylúčené   z prieskumu   podľa   §   248   písm.   a)   Občianskeho súdneho poriadku v časti „procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania“. Tento záver však nepotvrdila rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd v prípade námietky zaujatosti vznesenej pri výkone dohľadu na mieste rozhodol, že rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesené pri výkone dohľadu nad finančným   trhom   nemá   právomoc   preskúmavať,   pretože   ide   o rozhodnutie   predbežnej povahy,   resp.   rozhodnutie   dotýkajúce   sa   vedenia   konania.   Za   tohto   stavu   výkladu a aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o správnom   súdnictve   najvyšším súdom v okolnostiach prípadu vznikla subsidiárna právomoc ústavného súdu preskúmať správanie Národnej banky a poskytnúť oprávneným osobám ochranu ich práv.

Z hľadiska   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   poukazuje sťažovateľka na to, že k porušeniu jej základného práva došlo 5. septembra 2008, a preto je sťažnosť včas podaná.

Ústavná   relevancia   predloženého   sporu   je   daná   skutočnosťou,   že   iný   súd   nemá právomoc poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Inak by totiž ochrana tohto práva bola iluzórna, hoci účelom ústavy a dohovoru je zaručiť praktické a efektívne práva.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy poukazuje sťažovateľka na ustanovenie § 24 ods. 5 prvej vety, ako aj na ustanovenie § 24 ods. 7 prvej vety zákona o dohľade, podľa ktorých Národná banka môže predvolať osoby, ktorých osobná účasť je v konaní potrebná, a požiadať ich o oznámenie skutočností alebo o predloženie dôkazov, ktoré majú význam pre konanie a rozhodovanie vo veci, pričom každá fyzická osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie do Národnej banky a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o okolnostiach dôležitých pre konanie vo veciach zverených Národnej banke. Národná   banka   uplatnila   tieto   ustanovenia   zákona   o dohľade   pri   prerokovaní   námietky zaujatosti, ktorú podala sťažovateľka, keďže pri prerokovaní námietky vykonala výsluch svedkov z radov zamestnancov Národnej banky. Ak sa orgán konajúci vo veci rozhodne vykonať navrhnutý dôkaz, má povinnosť umožniť účastníkom konania, aby sa k dôkazu vyjadrili.   V okolnostiach   daného   prípadu   sa   Národná   banka   rozhodla   vykonať   dôkaz výsluchom   svojich   zamestnancov,   ale   sťažovateľke   neumožnila   prítomnosť   na   tomto výsluchu a ani neskôr jej neposkytla príležitosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy poukazuje sťažovateľka na to, že v materiálnom právnom štáte je vylúčené, aby orgány verejnej moci majúce zákonom priznanú právomoc viesť konanie mohli toto konanie viesť bez dodržiavania základných práv   zaručených   fyzickým   a právnickým   osobám   ako   účastníkom   konania.   Právo   na spravodlivé konanie sa totiž nezaručuje iba v konaní pred orgánom súdnej moci. Článok 46 ods.   1   ústavy   sa „v   prípadoch   ustanovených   zákonom“ vzťahuje   aj   na „iný   orgán Slovenskej   republiky“. V okolnostiach   prípadu   právomoc   viesť   konanie   zveril   zákon Národnej banke. To Národnej banke určilo povinnosť uplatniť svoju právomoc v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy, teda aj v súlade s čl. 46 ods. 1, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa štvrtej   vety   §   7   ods. 5   zákona   o dohľade   na   rozhodovanie   o námietke   zaujatosti „sa nevzťahujú ustanovenia o konaní pred Národnou bankou Slovenska podľa tohto zákona a osobitných   zákonov,   ani   všeobecné   predpisy   o správnom   konaní;   proti   rozhodnutiu o vylúčení   z konania   alebo   zamietnutí   námietky   zaujatosti   nemožno   podať   opravný prostriedok“. Toto ustanovenie podlieha príkazu čl. 152 ods. 4 ústavy, a preto ho Národná banka nesmie interpretovať a aplikovať ako výnimku z úpravy čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2   ústavy.   Inak   povedané,   aj   pri   uplatnení citovaného   ustanovenia   zákona   Národná banka nesmie porušiť pravidlá spravodlivého konania. K právam, ktorými právny poriadok Slovenskej   republiky   napĺňa   základné   právo   na   spravodlivé   konanie,   patrí   aj   právo   na nahliadnutie do spisu. Zákon toto právo priznal aj pre konania vedené Národnou bankou pri výkone dohľadu nad finančným trhom (§ 17 ods. 7 zákona o dohľade).   V okolnostiach prípadu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila svoje právo nahliadnuť do spisov, ktoré Národná banka založila pre výkon dohľadu na mieste nad sťažovateľkou. Národná banka však odmietla priznať právny účinok uplatnenému právu s odôvodnením, že nejde o rozhodnutia v konaní. Národná banka v okolnostiach prípadu postupovala extrémne účelovo a paradoxne. Dokazovanie výsluchom svedkov pri prerokovaní námietky zaujatosti vykonáva na základe oprávnenia, ktoré podľa § 24 ods. 5 prvej vety zákona o dohľade má priznané pre konanie. Vzápätí však odmietla sťažovateľke priznať právny účinok práva na nahliadnutie   do   spisu   o prerokovaní   námietky   zaujatosti,   keď   vyslovila,   že   žiada o nahliadanie   do   spisu,   ktorý   sa   netýka   konania.   Z vyjadrenia   Národnej   banky   možno vyvodiť, že sťažovateľke neumožnila nahliadnutie do spisov týkajúcich sa prerokovania námietky   zaujatosti   voči   osobám   vykonávajúcim   dohľad   na   mieste   z dôvodu,   že prerokovanie námietky zaujatosti nie je súčasťou konania. Uplatnenie námietky zaujatosti v konaní   podľa   zákona   o dohľade   nie   je   právnym   dôvodom,   z ktorého   zákon   dovoľuje Národnej   banke   prerušiť   konanie.   Zákon   ustanovil   lehotu   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti, aby sa zabezpečilo právo účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákon tiež ustanovil, že fyzická osoba, proti ktorej bola uplatnená námietka zaujatosti,   nemôže   v konaní   pokračovať   v celom   rozsahu   úkonov   spojených   s vedením konania,   ale   po   vznesení   námietky   zaujatosti   môže   vykonať   iba   také   úkony,   ktoré nepripúšťajú   odklad.   Súčasťou   konania   o dohľade   nad   finančným   trhom   je   aj   konanie o námietke   zaujatosti.   Národná   banka   bez   vysvetlenia   a odôvodnenia   svojvoľne   zúžila pojem   „konania“   tak,   aby   z neho   vylúčila   tú   časť,   v ktorej   sa   preskúmavala   námietka zaujatosti osôb vykonávajúcich dohľad na mieste. Národná banka bez právneho dôvodu zbavila sťažovateľku právneho účinku, ktorý sa spája s uplatnením základného práva na spravodlivé konanie.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru postupom Národnej banky v rozhodnutiach sp. zn. GUV   588/2008-38,   sp.   zn.   GUV   588/2008-40   a sp.   zn.   GUV   588/2008-28   s tým,   aby zároveň bolo Národnej banke prikázané upustiť od ďalšieho porušovania základných práv sťažovateľky.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   7   556   Sk, resp. 250 EUR.

Z rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky sp. zn. GUV 588/2008-28 z 1. júla 2008 vyplýva, že viceguvernér nie je vylúčený vo veci dohľadu nad dohliadaným subjektom –   sťažovateľkou, a námietka   zaujatosti   sťažovateľky   doručená   Národnej   banke 24.   júna 2008   sa   zamieta.   Pri   rozhodovaní   o námietke   zaujatosti   sťažovateľky   sa   Banková   rada Národnej banky oboznámila so znaleckým posudkom z odboru expertízy ručného písma, s listom   (vyjadrením)   viceguvernéra,   ako   aj   s vyhlásením   JUDr.   P.   K.   z 27.   júna   2008 a s vyhlásením   Ing.   J.   F.   z 27.   júna   2008.   Ako   to   uvádza   sťažovateľka,   rozhodnutie Bankovej   rady   Národnej   banky   jej   bolo   doručené   4.   júla   2008,   čo   vyplýva   aj   z jej prezentačnej pečiatky na titulnej strane rozhodnutia.

Zo   zápisnice   z 5.   septembra   2008   vyplýva,   že   právny   zástupca   sťažovateľky nahliadol do spisu Národnej banky sp. zn. OPK-6631/2008. Pokiaľ ide o jeho požiadavku na nahliadnutie do spisov sp. zn. GUV 588/2008-38, sp. zn. GUV 588/2008-40 a sp. zn. GUV   588/2008-28,   tejto   požiadavke   Národná   banka   nevyhovela   z dôvodu,   že   ide o rozhodnutia   o námietke   zaujatosti   pri   výkone   dohľadu   na   mieste,   a nie   o rozhodnutia v konaní. Preto podľa zákona o dohľade nie je právny nárok na nahliadnutie do spisu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 vyplýva, že ním bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti Národnej banke o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   Národnej   banky   sp.   zn.   OVS-1644/2007   z 12.   júna   2007 o zamietnutí námietky zaujatosti proti Ing. J. F. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na   ustanovenie   §   248   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce   sa   vedenia   konania,   bolo   treba   konanie   zastaviť.   Napadnuté   rozhodnutie   ako individuálny   správny   akt   nebolo   vydané   v administratívnom   konaní   a nebolo   ním rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade. Ide teda o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku súd nepreskúmava.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   žiada   o preskúmanie   postupu   Národnej   banky   z 5.   septembra   2008 v súvislosti s tým, že neumožnila právnemu zástupcovi sťažovateľky nahliadnuť do tej časti svojich spisov, ktoré sa týkali rozhodovania o námietkach zaujatosti. Dospieva k záveru, že nie je daná právomoc všeobecných súdov skúmať zákonnosť rozhodnutí Národnej banky o námietkach zaujatosti, a preto je daná subsidiárna právomoc ústavného súdu skúmať tieto rozhodnutia.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že podaná sťažnosť smeruje   proti   postupu   Národnej   banky   z 5.   septembra   2008   v súvislosti   s tým,   že neumožnila právnemu zástupcovi sťažovateľky nahliadnuť do tej časti spisového materiálu, ktorá sa týkala rozhodovania Národnej banky o podaných námietkach zaujatosti. Sťažnosť teda   nesmeruje   proti   rozhodnutiam   Národnej   banky   o podaných   námietkach   zaujatosti. Vzhľadom na takto vymedzený predmet konania pred ústavným súdom sa javia iba ako málo   relevantné úvahy   sťažovateľky   týkajúce   sa   otázky   právomoci   všeobecných   súdov skúmať   v rámci   správneho   súdnictva   zákonnosť   rozhodnutí   Národnej   banky   o námietke zaujatosti, ako aj jej náväzné úvahy o subsidiárnej právomoci ústavného súdu skúmať tieto rozhodnutia.   V skutočnosti   sa   javí   totiž   relevantnou   otázka   právomoci   ústavného   súdu skúmať postup Národnej banky z 5. septembra 2008.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť. Ako   to   vyplýva   z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľka nespochybňuje, že Národná banka je orgánom verejnej správy. Tvrdí, že Národná banka porušila jej základné práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   môže   sa   sťažovateľka   domáhať   ochrany označených   práv   v súvislosti   s postupom   Národnej   banky   z 5.   septembra   2008   žalobou v rámci správneho súdnictva, a to či už podľa druhej hlavy alebo podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Voľba typu žaloby bude závisieť od toho, či konanie ukončí Národná banka vydaním právoplatného rozhodnutia alebo iným zásahom, ktorý nie je   rozhodnutím.   Právomoc   všeobecných   súdov   chrániť   označené   práva   sťažovateľky vylučuje zároveň právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2009