znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 7/06

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Mazáka prerokoval sťažnosť A. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 904/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 904/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 904/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   Š.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   100 000 Sk (slovom stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je Okresný   súd Košice   II   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   A. Š. uhradiť trovy právneho zastúpenia 5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. P. B., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2005 doručená sťažnosť A. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 904/96   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 10. januára 2006 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„4.   Súdne   konanie   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   právnou predchodkyňou   sťažovateľa   V.   Š.   ako   predávajúcim   a neb.   A.   O.   ako   kupujúcim   sa   na bývalom Mestskom súde v Košiciach a Okresnom súde Košice II. vedie od 17. 3. 1986.

5.   Prvým   rozsudkom   v tejto   druhej   20   rokov   trvajúcej   sérii   súdnych   sporov   bol rozsudok Mestského súdu v Košiciach zo dňa 28. 1. 1987 č. k. 27 C 232/86-34, ktorým prvostupňový súd žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol (rozsudok č. 1).

6.   Proti   rozsudku   č.   1   podala   právna   predchodkyňa   sťažovateľa   odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 7. 5. 1987 č. k. 20 Co 163/87-44 rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil (rozsudok č. 2).

7. Nadväzne na tento rozsudok krajského súdu právna predchodkyňa sťažovateľa podala   dovolanie   na   Najvyšší   súd   SR.   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   z 25.   7.   1990 č. k. 2 Cz 33/90 rozhodnutie   súdov   obidvoch   stupňov zrušil   a vec   vrátil   prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (rozsudok č. 3).

8.   Séria   súdnych   rozhodnutí   pokračovala   ďalej:   bývalý   Mestský   súd   v Košiciach rozsudkom z 21. 8. 1991 č. k. 29 C 683/90-95 (vec má už v poradí druhé číslo konania) (rozsudok č. 4) určil, že kúpna zmluva napísaná formou notárskej zápisnice na Štátnom notárstve v Prešove dňa 7. 3. 1977 je neplatná.

9. Proti rozsudku č. 4 sa žalovaná strana odvolala. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom z 19. 6. 1992 č. k. 13 Co 138/92-130 (rozsudok č. 5) zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že žalobu zamieta.

10.   Proti rozsudku č.   5 podala právna predchodkyňa sťažovateľa dovolanie (ide v poradí o druhé dovolanie v identickej právnej veci). Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozsudkom z 29. 9. 1993 č. k. 1 Cdo 84/93 (rozsudok č. 6) zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozsudok prvostupňového súdu a vrátil vec bývalému Obvodnému súd Košice II. na ďalšie konanie.

11. Okresný súd Košice II opätovne konal a rozhodol v tejto veci až v roku 1997, kedy rozsudkom zo dňa 15. 1. 1997 č. k. 14 C 904/96-236 (rozsudok č. 7: právna vec má v poradí tretie číslo konania) určil, že kúpna zmluva je neplatná.

12.   Proti   rozsudku   č.   7   podali   žalovaní   odvolanie,   na   základe   ktorého   Krajský súd v Košiciach   tento   rozsudok   uznesením   z   22.   1.   1998   č.   k.   12   Co   303/97-253 (rozhodnutie č. 8) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

13. Okresný   súd   Košice   II.   potom   vydal   dňa   20.   1.   1999   rozsudok č. k. 14 C 904/96-292 (rozsudok č. 9) s tým, že kúpna zmluva je neplatná.

14. Proti rozsudku č. 9 podali žalovaní odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach   napadnutý   rozsudok   uznesením   z 30.   6.   2000   č.   k.   13   Co   410/99-314 (rozhodnutie č. 10) zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

15. Jubilejné, v poradí 10. rozhodnutie bolo zatiaľ posledným súdnym rozhodnutím v sťažovanej veci. Od tohto uznesenia odvolacieho súdu súdy už viac ako 5 rokov nevydali žiadny   rozsudok   v merite   veci.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   nečinnosťou   Okresného   súdu Košice II dochádza k zdĺhavým prieťahom v súdnom konaní.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vydal v danej veci nasledovný nález:

Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 904/1996 porušil právo sťažovateľa A. Š. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   voči   Slovenskej   republike   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Zaväzuje   porušovateľa   základného   práva   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia k rukám JUDr. P. B. do 3 dní od doručenia nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu z 15. februára 2006 predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   285/2006   z   24.   februára   2006   uviedol   nasledovnú   chronológiu procesných úkonov od podania návrhu na začatie konania:

-„žaloba bola podaná na bývalom Mestskom súde v Košiciach dňa 18. 3. 1986, kde bola evidovaná pod sp. zn. 27 C 232/86.

-dňa   30.   4.   1986   bola   žalobkyni   zasielaná   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a rovnopis návrhu bol zasielaný na vyjadrenie žalovaným.

-dňa   12.   6.   1986   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   3.   7.   1986,   ktorého   sa nezúčastnil ani jeden z účastníkov.

-následne sa uskutočnili pojednávania v dňoch 22. 8. 1986 a 9. 10. 1986.

-dňa 14. 11. 1986 bol požiadaný Okresný súd v Prešove o vypočutie svedka. Výsluch sa uskutočnil 3.12.1986.

-ďalšie   pojednávania   boli   určené   na   dni   22.   12.   1986,   23.   1.   1987   a 28.   1.   1987. Na poslednom   z týchto   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   návrh zamietnutý.

-dňa 9. 3. 1987 bolo proti rozsudku podané odvolanie, ktoré bolo 10. 3. 1987 zaslané žalovaným.

-dňa   16.   4.   1987   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 28. 5. 1987, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Dňa 1. 6. 1987 bol daný pokyn pre doručenie rozsudku odvolacieho súdu.

-dňa 31. 8. 1987 požiadala Generálna prokuratúra SR o zapožičanie predmetného spisu, ktorý jej bol odoslaný 3. 9. 1987 a Mestskému súdu v Košiciach vrátený 30. 12. 1987.

-dňa 26. 2. 1990 bola doručená opätovná žiadosť o zapožičanie tohto spisu, ktorý bol znova odoslaný 8. 3. 1990.

-dňa 24. 8. 1990 bol Mestskému súdu v Košiciach doručený rozsudok Najvyššieho súdu SR,   ktorým   bolo   vyslovené,   že   rozsudkami,   vydanými   Mestským   i Krajským   súdom v Košiciach   v danej   veci   bol   porušený   zákon,   oba   tieto   rozsudky   boli   zrušené   a vec vrátená Mestskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

-dňa 2. 10. 1990 bol v danej veci určený termín pojednávania na 8. 11. 1990. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 5. 12. 1990.

-vo februári 1991 bol určený termín pojednávania na deň 6. 3. 1991, ktoré bolo odročené na neurčito.

-dňa 25. 3. 1991 bolo žiadané o pripojenie dedičského spisu Štátne notárstvo v Prešove. Žiadosť bola opakovaná 25. 4. 1991 a dňa 20. 6. 1991 bola zasielaná 2. urgencia.

-dňa 12. 7. 1991 bola žiadosť na predloženie spisu zasielaná priamo vedúcemu štátneho notárstva a vo veci bol určený termín pojednávania na deň 24. 7. 1991.

-ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, sa uskutočnilo 21. 8. 1991.

-dňa 22. 1. 1992 bolo žalovanými podané odvolanie, v dôsledku ktorého bol spis 23. 3. 1992 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

-spis bol odvolacím súdom vrátený dňa 15. 7. 1992 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá.

-dňa   3.   9.   1992   bolo   podané   dovolanie,   v dôsledku   ktorého   bol   spis   po   vykonaní potrebných úkonov predložený na rozhodnutie dňa 23. 2. 1993 Najvyššiemu súdu SR v Bratislave.

-spis bol dňa 19. 3. 1993 vrátený dovolacím súdom na doplnenie potrebných úkonov a opätovne   tomuto   súdu   predložený   30.   7.   1993,   odkiaľ   bol   vrátený   22. 10.   1993 s rozhodnutím, ktorým boli rozsudky prvostupňového i odvolacieho súdu zrušené.

-vo veci bol určený termín pojednávania na deň 25. 11. 1993.

-vytýčené pojednávania, ako i ďalšie, určené na 12. 1. 1994, boli odročené na neurčito z dôvodu neúčasti žalovaných.

-pojednávania,   určeného   na   deň   24.   3.   1994,   sa   nezúčastnil   žiaden   z účastníkov; písomným podaním zo dňa 23. 3. 1994 však žalovaní vzniesli voči zákonnej sudkyni námietku   zaujatosti,   preto   bol   spis   dňa   20.   4.   1994   predložený   Krajskému   súdu v Košiciach, ktorý ho vrátil dňa 17. 6. 1994 s rozhodnutím, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

-termíny   ďalších   pojednávaní   boli   určené   na   dni   14.   7.   1994,   24.   8.   1994,   20.   10. 1994,25. 11. 1994 a 14. 3. 1995.

-prípisom zo dňa 21. 3. 1995 bol Najvyšší súd SR požiadaný o vrátenie spisov, ktoré mu boli predložené spolu so spisom, v ktorom rozhodoval.

-dňa 19. 4. 1995 oznámil NS SR, že žiadané spisy sa uňho nenachádzajú.

-v dňoch 6.   9.   1995 a 7.   11.   1995 boli predmetné spisy žiadané od Okresného súdu v Prešove.

-dňa 5. 1. 1996 bol Okresný súd v Prešove urgovaný za účelom predloženia žiadaných spisov.

-v novembri 1996 bol určený termín pojednávania na 10. 12. 1996.

-ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 15. 1. 1997 a bol na ňom vyhlásený rozsudok.

-dňa   10.   4.   1997   bolo   žalovanými   podané   odvolanie,   ktoré   bolo   spolu   so   spisom predložené na rozhodnutie dňa 28. 7. 1997 Krajskému súdu v Košiciach.

-spis bol vrátený dňa 5. 3. 1998 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

-prípismi zo dňa 6. 3. 1998 boli účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia vyzvaní na navrhnutie dôkazných prostriedkov na preukázanie svojich tvrdení.

-v máji 1998 bolo určené pojednávanie na 30. 6. 1998.

-ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 22. 9. 1998 a 29. 10. 1998.

-dňa 29. 10. 1998 boli zaslané prípisy Okresnému súdu v Prešove, Okresnému archívu v Prešove a právnemu zástupcovi žalobkyne.

-dňa 22. 12. 1998 bolo určené pojednávanie na 21. 1. 1999, na ktorom bolo vo veci opätovne rozhodnuté.

-dňa 6. 4. 1999 bolo žalovanými podané odvolanie.

-po vykonaní úkonov, potrebných pred predložením spisu odvolaciemu súdu, bol spis dňa

1. 12. 1999 predložený tomuto súdu.

-dňa 18. 8. 2000 bol spis vrátený odvolacím súdom s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

-dňa   25.   8.   2000   bolo   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   doručované   právnym zástupcom účastníkov konania.

-dňa 14. 11. 2001 bol určený termín výsluchu súdneho znalca na deň 10. 1. 2002, ktorý sa uskutočnil.

-dňa   23.   1.   2002   bola   z Nemocnice   s poliklinikou   v Prešove   žiadaná   zdravotná dokumentácia pre účely znaleckého dokazovania.

-dňa 4. 2. 2002 a 18. 3. 2002 boli urobené ďalšie dotazy ohľadom potrebnej zdravotnej dokumentácie.

-keďže dňa 17. 1. 2002 oznámil právny zástupca žalobkyne, že žalobkyňa dňa 31. 12. 2001 zomrela, dňa 5. 11. 2002 urobila konajúca sudkyňa dotaz ohľadom ukončenia dedičského konania.

-dňa 16. 12. 2002 oznámila poverená notárka, že dedičské konanie po žalobkyni bolo ukončené vydaním osvedčenia dňa 25. 9. 2002.

-dňa 30. 4. 2003 bol Okresný súd v Prešove požiadaný o zapožičanie dedičského spisu po zomrelej žalobkyni.

-dňa 10. 9. 2004 boli robené ďalšie dotazy ohľadom zdravotnej dokumentácie neb. A. O.

-na základe zistených informácií bol dňa 4. 10. 2004 urobený ďalší dotaz.

-v októbri   2004   bol   určený   termín   pojednávania   na   11.   1.   2005.   Právny   zástupca žalovaných požiadal o odročenie pojednávania a zároveň oznámil, že žalovaný v 1. rade je dlhodobo nemocný, o čom predloží lekársku správu.

-dňa   22.   2.   2005   bol   právny   zástupca   žalovaného   v 1.   rade   vyzvaný   na   predloženie lekárskej správy od ošetrujúceho lekára, ktorú predložil 6. 4. 2005.

-13.   5.   2005   bolo   určené   pojednávanie   na   11.   10.   2005,   ktorého   sa   nezúčastnil sťažovateľ, ani jeho právny zástupca, ktorý neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil podaním,   doručeným   súdu   12.   10.   2005.   Na   uvedenom   pojednávaní   bol   vyhlásený rozsudok.

-dňa   8.   12.   2005   podal   právny   zástupca   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozsudku odvolanie, v dôsledku ktorého bol spis dňa 13. 12. 2005 predložený Krajskému súdu v Košiciach.

-podľa zistenia v predmetnom spise došlo k skutočnosti úmrtia pôvodnej žalobkyne. Dané konanie však nebolo prerušené, ale do právoplatného skončenia dedičského konania súd sa   pokúšal   zabezpečiť   zdravotnú   dokumentáciu,   potrebnú   pre   vykonanie   ďalších dôkazov.

-za prieťahy, spôsobené súdom možno považovať obdobia od 25. 8. 2000 do 14. 11. 2001 a od 30. 4. 2003 do 10. 9. 2004.“

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené pred okresným súdom vo veci sp. zn. 14 C 904/96 je konaním o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

Z okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že ide o právne a najmä o skutkovo zložitú majetkovú vec, ktorá vzhľadom na to, že rozhodnutie o nej závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžadovala dokazovanie výsluchom znalca, ako   aj   vyjadreniami   a   výpoveďami   účastníkov,   svedkov,   zaobstaraním   a vyhodnotením listinných dôkazov, a teda časovo náročnejší procesný postup v konaní.

Ústavný   súd   však   zároveň   konštatuje,   že   doterajší   zdĺhavý   a   už   viac   než dvadsaťročný priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať výlučne na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci.

b) Pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sa sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by preukazovala, že sťažovateľ spomalil postup súdu alebo vykonal úkony, ktoré prispeli svojou bezdôvodnosťou k zbytočnými prieťahom.

V   tejto   spojitosti   treba   uviesť,   že   sťažovateľ   ako   univerzálny   právny   nástupca po pôvodnej žalobkyni sa síce stal účastníkom konania až 25. septembra 2002, ale ako jej dedič vstúpil do všetkých právnych vzťahov po poručiteľke, čo sa primerane vzťahuje aj na jej procesné postavenie v spore, ktorý začal 17. marca 1986. Po preskúmaní jej postupu ako žalobkyne ústavný súd konštatuje, že ani pôvodná žalobkyňa podstatnejším spôsobom neovplyvnila   postup   súdu   a   ani   ho   nespomalila   žiadnymi   bezdôvodnými   procesnými úkonmi alebo faktickými postupmi.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávny spor,   ktorý   sa   síce   začal   2.   októbra   1990   (v skutočnosti   od   17.   marca   1986),   avšak vzhľadom na skutočnosť, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno skúmať,   či došlo alebo nedošlo   k zbytočným prieťahom   v zmysle čl. 48 ods.   2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať   a   rozhodnúť   o   porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (I. ÚS 39/00).

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na   súdnu   ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate (napr. I. ÚS 66/03).

Preto   ústavný   súd   už   jednotlivo   nevyhodnocoval   povahu   sporu,   jeho   skutkovú a právnu zložitosť, správanie sa účastníkov a postup súdov v tomto spore, iba skonštatoval, že došlo   k porušeniu   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy už na základe toho, ako dlho trvá posudzované konanie (viac ako dvadsať rokov)   a dosiaľ nedošlo k nastoleniu právnej istoty   účastníkov tohto sporu.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde   okresnému súdu,   aby vo veci sp. zn. 14 C 904/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk s dôrazom na to, že „celé súdne konanie spôsobilo sťažovateľovi psychickú traumu, stres, čo sa stane s rodičovským domom a právnu neistotu, ktorá pretrváva dodnes“.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ oprávnene po dlhšiu dobu trpí pocitom právnej   neistoty   a psychickej   záťaže.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 904/96, berúc do úvahy, že sťažovateľ a ani jeho právna predchodkyňa sa o predĺženie tejto doby nepričinili, považoval priznanie sumy   100   000   Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

V zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania   úspešného   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 5 302 Sk za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania pred ústavným súdom, spolu s režijným paušálom za tieto úkony (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).