znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 7/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., bytom G., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   z 20. septembra 2004 sp. zn. 15 Co 188/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

J. J., bytom G. (ďalej len „sťažovateľ“), doručil 30. decembra 2004 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sťažnosť, ktorou namieta porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 20. septembra 2004 sp. zn. 15 Co 188/03.

Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie označených práv, zakázať krajskému súdu pokračovať v porušovaní týchto práv, zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:

«Ústava Slovenskej republiky zaraďuje vlastnícke právo a právo na jeho ochranu medzi   základné   ľudské   práva   a slobody.   Obsah   vlastníckeho   práva   je   vymedzený oprávneniami, ktoré z neho vyplývajú v ustanovení § 123 OZ. Tieto oprávnenia však môže osoba využívať len vtedy, ak nie je spochybňovaná samotná skutočnosť, že je vlastníkom. Nepochybne teda je súčasťou práva na ochranu vlastníctva aj právo na to, aby vlastník veci bol   ako   vlastník   všetkými   (fyzickými,   právnickými)   osobami,   aj   štátnymi   orgánmi   ako vlastník akceptovaný. V prípade, že to tak nie je, je osoba, ktorej vlastnícke právo určitej veci nie je uznávané, oprávnená domáhať sa deklarovania skutočnosti, že vlastníkom je, v občiansko-súdnom konaní a to na základe ustanovenia § 80 písm. c), teda môže začať konanie návrhom, ktorým sa domáha určenia, že tu právny vzťah alebo právo, v tomto prípade vlastnícke právo, existuje. Takýto návrh je však prípustný, len ak je na takomto určení naliehavý právny záujem. V súdnej praxi je všeobecne prijímaný názor, že takýmto naliehavým právnym záujmom je vždy existencia stavu, ak je ako vlastník   tej istej veci v evidencii vlastníkov k tejto veci uvedená iná osoba ako tá, ktorá tvrdí o sebe v občianskom súdnom konaní, že je vlastníkom. V prípade, že ide o vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktoré je evidované v katastri nehnuteľností, je nesporne naliehavý právny záujem daný tým, že ako vlastník nehnuteľnosti je v katastri vedená iná osoba ako tá, ktorej vlastnícke právo svedčí na základe tých právnych skutočností, s ktorými právne predpisy existenciu vlastníckeho práva spájajú.

V prípade   sťažovateľa   nesporne   existuje   stav,   keď   v katastri   nehnuteľností v katastrálnom území G. sú na liste vlastníctva č. 481 ako vlastníci parcely 90/6, zastavaná plocha, vedení M. J. a A. J. (odporcovia v predmetnom občianskom súdnom konaní). Táto parcela totiž vznikla z parcely č. 108, ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľností na LV č. 72 a ktorej vlastníkom bol, a táto skutočnosť nebola v konaní žiadnym účastníkom, ani súdom   I.,   ani   II.   stupňa   spochybňovaná,   sťažovateľ.   Sťažovateľ   sa   teda   v občianskom súdnom   konaní   domáhal   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   určením,   že   je   vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože nenastali žiadne právne skutočnosti, s ktorými právo spája   zánik   jeho   vlastníckeho   práva   k tejto   nehnuteľnosti   a prechod   tohto   vlastníckeho práva na inú osobu.

Súd   I.   stupňa   zamietol   žalobu   sťažovateľa,   neakceptujúc   sťažovateľovo   tvrdenie, nesporne preukázané v konaní, že vyvlastňovacie rozhodnutie Okresného národného výboru Košice – vidiek, odboru územného plánovania a stavebného poriadku sp. zn. ÚP 5985/82 z 2. 3. 1983, ktorou mu bola vyvlastnená časť parcely č. 108, mu nikdy nebolo zákonným spôsobom   doručené,   nemohlo   teda   nadobudnúť   právoplatnosť   a nemohlo   teda   spôsobiť prechod   vlastníckeho   práva   k predmetnej   nehnuteľnosti   na   štát,   z ktorého   neskôr   bolo prevedené na odporcov v konaní.

Sťažovateľ sa proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 14 C 937/01 zo dňa 3. 7. 2003, ktorým bol jeho návrh zamietnutý, odvolal a Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodnutie súdu I. stupňa potvrdil. Neosvojil si však skutkové a právne závery súdu I. stupňa a súhlasil so sťažovateľom v tom, že citované vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo   voči   sťažovateľovi   nadobudnúť   právoplatnosť.   Doslova   uviedol:   „S uvedeným názorom žalobcu, že rozhodnutie bývalého Okresného národného výboru Košice – vidiek, odboru územného plánovania a stavebného poriadku č. ÚP 5985/82-Dr. Šú z 2. 3. 1983, ktorým   bola   vyvlastnená   nehnuteľnosť   v k.   ú.   G.   zap.   na   LV   č.   72   ako   parc.   č.   108 v podielovom   spoluvlastníctve   žalobcu   (4/12),   nemohlo   voči   nemu   nadobudnúť právoplatnosť, možno súhlasiť.“

Odvolací súd uviedol ďalej: „V konaní nebola preukázaná skutočnosť a to ani po doplnení dokazovania odvolacím súdom, že by žalobcovi bolo rozhodnutie o vyvlastnení doručené do vlastných rúk, preto ani nemohlo nadobudnúť právoplatnosť...., Vzhľadom na to, že súd I. stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal z opačného záveru, treba súhlasiť s odvolateľom, že nesprávne vyložil účinnosť rozhodnutia o vyvlastnení vo vzťahu k odňatiu jeho vlastníckeho práva.“.

Odvolací súd – odporca teda vyslovil názor, že rozhodnutie o vyvlastnení vo vzťahu k odňatiu   sťažovateľovho   vlastníckeho   práva   nemohlo   byť   účinné,   pretože   nebolo právoplatné.

Napriek tomu došiel k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí žaloby je správne, pretože sťažovateľovi, podľa jeho názoru, vznikol reštitučný nárok podľa Zákona č. 229/1991 Zb. (Zákon o pôde). Odporca došiel k záveru, že sťažovateľovi vznikol reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. p) Zákona o pôde, teda preto, že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Podotkol, že Zákon o pôde umožňoval uplatniť v reštitučných nárokoch v lehotách, ktoré   sám   určil   a ak   pôvodní   vlastníci   neuplatnili   právo   na   vydanie   veci   v zákonných lehotách, ich vlastnícke právo zaniklo. Takýto názor aplikoval aj na súdenú vec, ktorú posúdil ako reštitučný nárok, ktorý si sťažovateľ neuplatnil v lehote stanovenej Zákonom o pôde.»

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

«S   uvedeným   názorom   žalobcu,   že   rozhodnutie   bývalého   Okresného   národného výboru   Košice   –   vidiek,   odboru   územného   plánovania   a stavebného   poriadku č. ÚP 5985/82-Dr. ŠU z 2. 3. 1983, ktorým bola vyvlastnená nehnuteľnosť v kat. úz. G., zap. na LV č. 72 ako parc. č. 108 v podielovom spoluvlastníctve žalobcu (4/12), nemohlo voči nemu nadobudnúť právoplatnosť, možno súhlasiť.

Aj v čase vyvlastnenia predmetnej nehnuteľnosti platila zásada, že vlastníctvo bolo možné odňať len so zákonom uznaného dôvodu a zákonným spôsobom.

Podľa   §   140   zák.   č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku (stavebný   zákon),   účinného   v čase   vydania   cit.   rozhodnutia   o vyvlastnení,   ak   nebolo výslovne ustanovené inak, vzťahovali sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 51 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v čase vydania cit. rozhodnutia, rozhodnutie sa účastníkom konania oznamovalo doručením písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia. Deň doručenia rozhodnutia bol dňom jeho oznámenia.

Podľa § 24 ods. 1 cit. zák., dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručovali do vlastných rúk.

Z cit. ust. je zrejmé, že rozhodnutie správneho orgánu bolo doručené účinne iba vtedy, ak bolo doručené do vlastných rúk, t. j. ak sa dostalo bezprostredne do rúk adresáta (účastníka konania).

Rozhodnutie   (fotokópia na   č.   l.   76 -   85)   bývalého Okresného   národného   výboru Košice – vidiek, odboru územného plánovania a stavebného poriadku č. ÚP 5985/82-Dr. ŠU   z 2.   3.   1983,   ako   je   to   zrejmé   z jeho   strany   10,   nemalo   byť   žijúcim   účastníkom doručované   do vlastných   rúk,   ale   verejnou   vyhláškou.   Doručovanie   týmto   spôsobom (verejnou vyhláškou), ako to vyplýva z ust. § 26 ods. 1 správneho poriadku, sa používalo iba vtedy, ak správnemu orgánu neboli známi účastníci konania alebo ich pobyt.

Už   zo   samotnej   skutočnosti,   že   bolo   nariadené   doručiť   predmetné   rozhodnutie o vyvlastnení   týmto   spôsobom   aj   účastníkom,   ktorí   boli   správnemu orgánu   známi a bol známy aj ich pobyt, o čom svedčia údaje v rozhodnutí (mená a adresy žijúcich vlastníkov, medzi nimi aj žalobcu), a nie do vlastných rúk, je zrejmé, že išlo o postup v rozpore s vtedy platným právnym predpisom.

V konaní   nebola   preukázaná   skutočnosť,   a to   ani   po   doplnení   dokazovania odvolacím súdom, že by žalobcovi bolo rozhodnutie o vyvlastnení doručené do vlastných rúk,   preto   ani   nemohlo   nadobudnúť   právoplatnosť.   Za   tejto   situácie,   aj   keď   uvedené rozhodnutie o vyvlastnení je opatrené pečiatkou právoplatnosti (fotokópia rozhodnutia na č. l. 122 f), nemožno uvažovať o jeho účinnosti z hľadiska viazanosti súdu pri posudzovaní prechodu vlastníckeho práva na štát (§ 135 ods. 2 O. s. p.).

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal z opačného záveru,   treba   súhlasiť   s odvolateľom,   že   nesprávne   vyložil   účinnosť   rozhodnutia o vyvlastnení vo vzťahu k odňatiu jeho vlastníckeho práva.

Aj napriek uvedenému pochybeniu súdu prvého stupňa je jeho rozhodnutie, pokiaľ ním zamietol žalobu, vecne správne a to z iných dôvodov.

Prevzatie   nehnuteľnosti   bez   právneho   dôvodu   je   reštitučným   titulom   upraveným v zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).

Podľa § 1 ods. 3 cit. zák., pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v ods. 1 osobitnými predpismi.

Uvedené ust. je v praxi súdov vykladané tak, že osobitné predpisy sa uplatnia len v prípade, že ide o vzťah, ktorý uvedený zákon (zákon o pôde) neupravuje.

Zo špeciálnej povahy tohto zákona vyplýva, že nároky ním upravené nemožno riešiť inak,   než   v zmysle   všeobecnej   zásady   o zákone   všeobecnom   a osobitnom   (lex   specialis derogat generali), t. z., že ak zákon o pôde stanoví určité podmienky a postup pri uplatnení nároku,   nemožno   ten   istý   nárok   uplatniť   podľa   iného   predpisu,   hoci   by   tento   predpis stanovil niektoré podmienky odchylne, t. z., že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise vo forme určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, možno len vtedy, ak chýba špeciálna úprava v osobitnom zákone.

Takáto   špeciálna   právna   úprava   však   v danom   prípade   nechýbala.   Nárok   na reštitúciu majetku, ktorý bol v rozhodnom období, t. j. v dobe od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990 prevzatý štátom bez právneho dôvodu, priznáva cit. zák. č. 229/1991 Zb. vo svojom ust. § 6 ods. 1 písm. p), podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Uvedený výklad vzťahu   zákona o pôde k všeobecným   predpisom možno   oprieť   aj o ďalšie argumenty. Slovenská republika je právnym štátom (čl. 1 ods. 1 Ústavy) jedným zo základných princípov charakterizujúcich právny štát, je princíp právnej istoty, z ktorej zrejme vychádzal aj zákonodarca, keď viazal uplatnenie reštitučných nárokov na lehoty, uvedené v zákone, po márnom uplynutí ktorých bolo možné s vecami, ktorých sa týkali, nakladať. Z preambuly zákona o pôde je zrejmé, že jeho účelom je nielen zmiernenie krívd, ale i úprava vzťahov k pôde. Vychádzajúc z toho, pokiaľ by bolo možné domáhať sa vydania veci, ktoré bolo možné žiadať podľa ust. § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde žalobou na ochranu vlastníckeho práva (§ 126 ods. 1 O. z.), príp. požadovať určenie vlastníctva k nim, bola by hromadne narušená právna istoty osôb, ktoré po tom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu pozemkov podľa zákona o pôde nedôjde, ich na základe relevantných právnych skutočností získali   od   štátu,   resp.   jeho   právnych   nástupcov,   ako   aj   právna   istota   budúcich nadobúdateľov takéhoto majetku. So zreteľom na to ani nemožno potvrdiť, že by došlo k narušeniu práv pôvodných vlastníkov, lebo títo mali možnosť uplatniť svoje právo na vydanie   veci   v zákonných   lehotách   a pokiaľ   tak   neurobili,   ich   vlastnícke   právo   (pre pasivitu) zaniklo.

V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobca mohol ako oprávnená osoba uplatniť nárok   na   vydanie   nehnuteľnosti   v rozsahu   svojho   spoluvlastníckeho   podielu   podľa   cit. ust. § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde, lebo pre zabratie jeho majetku štátom nebol právny dôvod   (neúčinné   vyvlastňovacie   rozhodnutie)   a preto   vzhľadom   na   možnosť   danú   touto špeciálnou úpravou už nemôže účinne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva touto určovacou žalobou. »

II.

1. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti, sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok   odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a podľa   §   25   ods.   2 citovaného   zákona   skúmal,   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

2. V súvislosti s odmietnutím sťažnosti smerujúcej proti všeobecnému súdu z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom všeobecného   súdu   a základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo,   prípadne z dôvodov,   ktoré   spočívajú   v osobitnostiach   konania   (druhu   civilného   procesu)   pred všeobecným   súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

3. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Nárok,   ktorý   uplatňoval sťažovateľ v odvolacom konaní, súvisel s jeho tvrdeným vlastníctvom k nehnuteľnostiam uvedeným v žalobe. Tento nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti patrí do pojmu majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ochranu tomuto nároku poskytujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku všeobecné súdy, pretože ide o súkromnoprávny   nárok   majúci   základ   v   tvrdenom   vecnom   vzťahu   sťažovateľa k nehnuteľnostiam, ktoré mu mali byť neprávoplatne vyvlastnené.

V tomto vzťahu môže porušovať vlastnícke právo alebo právo vlastniť majetok len ten subjekt, ktorý zasahuje do obsahu vlastníckeho práva sťažovateľa napríklad aj tým, že je v príslušnej   evidencii   nehnuteľností   (v príslušnom   katastri)   vedený   ako   vlastník a sťažovateľ sa nazdáva, že on je vlastníkom. Preto zásadne nie je možné, aby sa všeobecný súd považoval za primárneho porušovateľa základného práva vlastniť majetok iba z dôvodu, že   do   jeho   právomoci   patrí   rozhodovanie   o veciach   súvisiacich   so   súdnou   ochranou vlastníka (sťažovateľa) uplatnenou voči osobe alebo osobám, ktoré by podľa jeho názoru nemali byť evidované ako vlastníci. Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto   základného   práva   hmotného   obsahu,   ak   by   postupoval   v   konaní   tak,   že   by   to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu. Inak jeho rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť majetok, ak by na to neboli iné dôvody, napríklad priama spojitosť účinkov súdneho rozhodnutia do základného práva   vlastniť majetok.   V danom   prípade   taká priama spojitosť   nie je daná, pretože   za porušovateľov svojho tvrdeného vlastníckeho práva sťažovateľ označil iné fyzické osoby evidované ako vlastníkov spornej nehnuteľnosti.

Rovnaký názor ústavného súdu platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ nenamietol porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu podľa čl. 46 až 48 ústavy, ale namietol porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   (a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu)   bez   akejkoľvek   spojitosti s princípmi spravodlivého procesu. O ochrane základného práva vlastniť majetok vrátane ochrany poskytovanej prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva však rozhodujú všeobecné súdy (§ 142 ods. 1 ústavy v spojení s § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a §   126   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   prípadne   aj   v spojení   s ostatnými   všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu vlastníckeho práva).

Preto nie je v tejto veci aj so zreteľom na dôvody sťažnosti a návrh na rozhodnutie vo veci samej daná právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   odmietol   túto   sťažnosť   pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Z tohto dôvodu už nebolo možné rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu označených základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005