znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 7/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a   zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a   Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Ing. D. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., Košice,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 23 /03 (pôvodne pod sp. zn. 1 Ro 1467/98) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 23/03 (pôvodne pod sp. zn. 1 Ro 1467/98)   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   p   r   i k a z u j   e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 19 C 23/03 (pôvodne pod sp. zn. 1 Ro 1467/98) konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. D. S. trovy konania vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisíc osemsto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta JUDr. J. V., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. januára 2003   doručené   podanie   Ing.   D.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   K,   zastúpenej advokátom JUDr. J. V., K.,   označené ako „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 19 C 23/03 (pôvodne sp. zn.   1   Ro   1467/98),   t.   j.   jej   žaloby   z   3.   februára   1998   o zaplatenie   sumy   48   000   Sk vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke proti odporcovi Ing. L. K..

Sťažovateľka uviedla:„Sťažovateľka   v žalobe   žiadala,   aby   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   platobným rozkazom, v ktorom uloží odporcovi zaplatiť dlžnú sumu vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke vrátane úrokov z omeškania a náhrady trov konania. Pre prípad, ak by odporca podal proti platobnému rozkazu odpor, sťažovateľka žiadala, aby okresný súd vydal rozsudok, v ktorom zaviaže odporcu zaplatiť dlžnú sumu vrátane úrokov z omeškania a náhrady trov konania. Konanie v uvedenej veci sa na okresnom súde vedie pod sp. zn. Ro 1467/98. Okresný súd   rozhodol   vo   veci   platobným   rozkazom   až   20.   9.   1999,   v ktorom   vyhovel   návrhu sťažovateľky obsiahnutom v žalobe. Platobný rozkaz vydal okresný súd   po uplynutí viac ako 19 mesiacov od podania žaloby. Vzhľadom na obsah žaloby i návrh sťažovateľky, aby okresný súd rozhodol platobným rozkazom..., t. j. formou rozhodnutia, ktorého účelom je urýchlenie súdneho konania v skutkovo i právne jednoduchých veciach, už v tomto štádiu súdneho konania došlo podľa názoru   sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Naviac platobný rozkaz bol sťažovateľke doručený až 20. 1. 2000,   t.   j.   4   mesiace   po   jeho   vydaní.   Odporcovi   bol   platobný   rozkaz   doručený pravdepodobne ešte neskôr, keďže okresný súd akceptoval jeho odpor proti platobnému rozkazu podaný 29. 3. 2000. Tento predpoklad sťažovateľky sa opiera o ustanovenie § 172 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého je lehota na podanie odporu proti platobnému rozkazu stanovená na 15 dní od jeho doručenia odporcovi.

Následne okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k odporu. Sťažovateľka sa k odporu vyjadrila písomne listom z 13. 6. 2000, v lehote ustanovenej okresným súdom. Od   toho   času okresný súd   podľa   informácií   sťažovateľky   v uvedenej   veci nekonal.   Za účelom urýchliť konanie vo veci sa obrátila sťažovateľka listom z 17. 5. 2001 na okresný súd   so   žiadosťou   o oznámenie   stavu   konania.   Na   túto   žiadosť   do   dnešného   dňa sťažovateľka nedostala odpoveď. Aj keď tento list nebol označený ako sťažnosť na prieťahy v súdnom   konaní   podľa   zákona   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, z jeho obsahu vyplýva, že jeho cieľ bol totožný s cieľom sledovaným § 17 a nasl. tohto zákona (sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní).

Vzhľadom na to, že okresný súd doposiaľ vo veci nerozhodol, podala sťažovateľka 30. 12. 2002 sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorú výslovne označila   ako   sťažnosť   na   prieťahy v súdnom   konaní   podľa   §   17   a nasl. zákona o štátnej správe súdov. Na túto sťažnosť do dnešného dňa nedostala odpoveď.“

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   žiadala,   aby „ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie v plnom rozsahu a po jej prerokovaní vydal tento nález:

1.   Postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Ro 1467/98 bolo porušené základné právo sťažovateľky Ing. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   II,   aby v právnej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Ro 1467/98 konal a rozhodol bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a prikazuje Okresnému súdu Košice II vyplatiť ho sťažovateľke do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a prikazuje Okresnému súdu Košice II vyplatiť ich sťažovateľke do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia“.

Ústavný súd zistil 5. februára 2003 na okresnom súde, že vec pôvodne vedená pod sp. zn. 1 Ro 1467/98 je na tomto súde v súčasnosti vedená pod sp. zn. 19 C 23/03.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 a keďže táto spĺňala zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nezistil žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 18. marca 2003 obrátil na predsedu   okresného   súdu   so   žiadosťou   o vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti   sťažovateľky. Predseda okresného súdu   vo svojom vyjadrení z 24. marca 2002 doručenom ústavnému súdu 26. marca 2003 (Spr. 322/03) o. i. uviedol:

„Návrh na vydanie platobného rozkazu bol sťažovateľkou podaný na tunajšom súde dňa 3. 2. 1998 a dňa 20. 9. 1999 bolo vo veci rozhodnuté platobným rozkazom, ktorý jej bol doručený   dňa   22.   1.   2000.   Keďže   žalovaný   podal   v zákonom   stanovenej   lehote   proti vydanému platobnému rozkazu odpor, nedošlo k právoplatnému skončeniu veci, ale súd vykonával ďalšie úkony za účelom prevodu spisu do registra C   - dňa 23. 5. 2000 bol žalovaný uznesením vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor a rovnopis podaného odporu bol zaslaný na vyjadrenie žalobkyni (sťažovateľke). Keďže doručovanie žalovanému bolo bez pozitívneho výsledku, bolo opakované v dňoch 5. 6. 2000 a 22. 1. 2001.   Po   oboch   neúspešných   pokusoch   o doručenie   zásielky   bolo   o súčinnosť   pri doručovaní požiadané príslušné OO PZ v Košiciach dňa 29. 5. 2001 a opakovane dňa 31. 8. 2001. V mesiaci   december   2001   bola   zisťovaná   adresa   trvalého   pobytu   žalovaného. Odpovede   na   uvedené   dožiadania   boli   tunajšiemu   súdu   doručené   v priebehu   mesiacov január a február 2002.

V marci r. 2002 bolo vykonané doručenie pre žalovaného do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici, odkiaľ bola zásielka vrátená späť ako nedoručiteľná s odôvodnením, že žalovaný sa u nich nenachádza. Následne bol robený opätovný dotaz na Ústrednú evidenciu väzňov SR s ohľadom na žalovaného.

V mesiaci   september   2002   bolo   opätovne   vykonané   doručovanie   zásielky   pre žalovaného, opäť bez pozitívneho výsledku.

Následne bola vec dňa 18. 12. 2002 predložená na prevod do registra C a v mesiaci január 2003 prevedená   do   súdneho   oddelenia JUDr.   P.   K.,   ktorý   vo veci určil   termín pojednávania na deň 22. 5. 2003.

Dĺžka   predmetného   konania   bola   spôsobená   teda   skutočnosťou   nemožnosti doručovania   zásielok   žalovanému.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   tiež   na   tú skutočnosť, že v čase podania návrhu sťažovateľkou bolo v registri Ro evidovaných viac ako 20 000 nevybavených vecí a táto enormná zaťaženosť zamestnankýň kancelárie Ro bránila vykonávaniu úkonov v priaznivejších časových intervaloch.

V súdnom oddelení JUDr. P. K. je taktiež 801 nevybavených vecí, čo neumožnilo vytýčiť termín pojednávania skôr.

K námietke sťažovateľky, že jej nebola doručená odpoveď na sťažnosť, ktorú podala správe tunajšieho súdu, uvádzam, že sťažnosť bola tunajšiemu súdu doručená dňa 31. 12. 2002, v uvedený deň bola vybavená a sťažovateľke v zákonom stanovenej lehote odpoveď aj doručená (na pripojenej doručenke chýba dátum prevzatia – je uvedený neúspešný pokus o doručenie 23. 1. 2003, opakované doručenie a deň uloženia 24. 1. 2003).“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasil s upustením od neho.

Sťažovateľka vo svojom oznámení z 31. marca 2003 doručenom ústavnému súdu 3. apríla 2003 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   právoplatným  ...rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd zo spisu vo veci sp. zn. 19 C 23/03 zistil nasledovné skutočnosti.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že konanie vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 23/03 (pôvodne pod sp. zn. 1 Ro 1467/98) sa týka žaloby o zaplatenie sumy 48 000 Sk, ktorú si sťažovateľka uplatňuje v súvislosti so zmluvou o pôžičke vo výške 60 000 Sk uzavretou 14. júla 1995 s Ing. L. K., z ktorej   jej   do   19.   januára   1998   splatil   12   000   Sk,   a nie   je   zložité.   Samotné   vydanie platobného   rozkazu   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov a predstavuje samostatnú formu rozhodnutia vo veci samej v skrátenom konaní, ktorého účelom je urýchlenie súdneho konania v skutkovo a právne jednoduchých veciach.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 19 C 23/03, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Zo spisu vyplynulo, že počas celej doby označeného konania jej správanie možno   hodnotiť   ako   aktívne   a   súčinnostné,   v dôsledku   čoho   neprispelo   k zdĺhavosti konania. Ústavný súd nezistil pri skúmaní správania sťažovateľky takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť v jej neprospech pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní. Vo vzťahu k správaniu sa odporcu je potrebné uviesť, že okresný súd neidentifikoval jeho pobyt od konca marca 2000.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní sp. zn. 19 C 23/03, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd vydal platobný rozkaz vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 Ro 1467/98 po približne 20 mesiacoch od podania žaloby, t. j. 20 septembra 1999.

Proti platobnému rozkazu odporca podal 29. marca 2000 odpor na okresný súd, ku ktorému sa sťažovateľka vyjadrila 13. júna 2000 (doručené okresnému súdu 14. júna 2000). V ďalšom priebehu konania od júna 2000 do januára 2001 (približne 7 mesiacov) okresný súd vo veci nekonal plynulo.

Až   po   tomto   období   do   októbra   2002   okresný   súd   znovu   pravidelne   doručoval zásielky odporcovi, pričom využil aj procesné opatrenia podľa § 52 a § 53 Občianskeho súdneho poriadku (žiadosti o súčinnosť Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Nad Jazerom z 29. mája 2001, 31. augusta 2001). Zásielky boli vrátené okresnému súdu s tým, že ani po viacnásobných previerkach sa odporcu nepodarilo zastihnúť na uvedenej adrese. Okresný súd tiež zisťoval trvalý pobyt odporcu v súčinnosti s príslušnou mestskou časťou (21. január 2002), ako aj na základe dožiadania Ústrednej evidencie väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (15. marca 2002, 3. mája 2002) a opätovne v súčinnosti   s Obvodným   oddelením   Policajného   zboru   Košice   –   Nad   Jazerom (30. septembra 2002). Toto oddelenie vrátilo zásielku okresnému súdu 3. októbra 2002 so zistením (v súčinnosti s nájomníkmi z J. ul.), že „menovaný na uvedenej adrese nebýva už asi tri roky“, pričom „iný pobyt menovaného nebol zistený“.

Kancelária   okresného   súdu   ďalej   predložila   spis   na   pridelenie   do   registra   C (18. decembra   2002).   Koncom   januára   bol   spis   pridelený   do   tohto   registra   (sp.   zn. 19 C 23/03) a prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 22. máj 2003.

Ústavný súd uzavrel, že okresný súd bol nečinný v období do vydania platobného rozkazu (február 1998 – september 1999). V ďalšom období od júna 2000 do januára 2003 okresný súd   (okrem obdobia 7 mesiacov od júna 2000 do januára 2001) v zásade konal plynulo napriek tomu, že niektoré zo základných úkonov vo vzťahu k odporcovi opakoval po dvoch rokoch (zisťovanie trvalého bydliska odporcu v súčinnosti s orgánmi Policajného zboru).

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku či námietka personálneho oslabenia tohto úseku v priebehu roka a v tej súvislosti veľkého počtu nevybavených vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vychádzajúc   z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky doterajšieho konania pred okresným súdom postupom vo veci sp. zn. 19 C 23/03 (pôvodne sp. zn. 1 Ro 1467/98), ktorá je asi 5 rokov, tento súd viac ako dva roky nekonal plynulo, a to z dôvodov, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného   súdu   v konaní   sp.   zn   19   C   23/03   (pôvodne   sp.   zn.   1   Ro   1467/98)   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 C 23/03 (pôvodne sp. zn. 1 Ro 1467/98) konal bez zbytočných prieťahov.

2. V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000 Sk,   pričom svoju požiadavku odôvodnila nasledovne:

„Nečinnosťou   okresného   súdu   dochádza   na   strane   sťažovateľky   k finančnej   ujme prevyšujúcej do podania tejto sťažnosti sumu 100 000 Sk, ktorá zodpovedá výške dlžnej sumy a úrokom z omeškania. Naviac je sťažovateľka od podania žaloby na okresný súd v stave dlho trvajúcej právnej neistoty spôsobovanej nečinnosťou okresného súdu. Aj vďaka nečinnosti okresného súdu sa sťažovateľka v období od podania žaloby dostala viackrát do stavu   finančnej   tiesne,   ktorý   jej   vznikol   v súvislosti   so   zmenami   pracovného   pomeru i nákladmi súvisiacimi so zaobstaraním, sťahovaním a zariaďovaním nového bytu na D. ul., keďže   nemohla   disponovať   žalovanou   sumou   a úrokmi   z omeškania,   ktoré   sťažovateľke podľa jej právneho názoru oprávnene patria.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku   toho   (a   so   zreteľom   na   dobu   nečinnosti   označeného   súdu)   považoval   za potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľke   vznikla,   a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 19 C 23/03 (pôvodne pod sp. zn. 1 Ro 1467/98),   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby v zásade   nijako   nepričinila,   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície sťažovateľky,   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke náhradu trov vo výške 8 800 Sk (§ 1 ods. 3, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej   pomoci),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003