znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 7/02-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2002 zloženom   z predsedníčky   senátu   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla a Jána Klučku   vo   veci   porušenia   základného   práva   M.   S.,   štátneho   občana   A.   r.,   t.   č. Pobytový utečenecký tábor Gabčíkovo, zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B., podľa čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 6 Sž 54/01 z 25. júla 2001 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. S. podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 54/01 z 25. júla 2001 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. decembra 2001   doručené   podanie   M.   S.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   štátneho   občana   A.   r.,   t.   č. Pobytový utečenecký tábor Gabčíkovo, zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B., označené ako   „Návrh   na   začatie   konania   podľa   čl.   18   (pozn.:   správne   malo   byť uvedené   §   18) a nasledujúce zák. č. 38/1993 Z. z. pre porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2, Ústavy Slovenskej republiky“.

Keďže podanie navrhovateľa spĺňalo všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ho 13. februára 2002 prijal na ďalšie konanie.

V súlade s § 29 ods. 5 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 15. februára 2002 obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorého postupom malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   navrhovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), so žiadosťou o písomné stanovisko k prijatému podaniu, ako aj o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania v danej veci. Najvyšší súd zaslal   svoje   písomné   stanovisko   25.   februára   2002   (Snj 52/02),   pričom   vyhlásil,   že   na ústnom pojednávaní vo veci netrvá. Keďže aj právny zástupca navrhovateľa 6. marca 2002 oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá, ústavný súd od neho upustil podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vo veci rozhodol 27. marca 2002 bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ vo svojom podaní konkrétne uviedol: „Dňa 25. 10. 2001 bolo M. S. doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Sž 54/01 zo dňa 25. 07. 2001. Týmto uznesením súd zastavil konanie vo veci žalobcu M. S. proti žalovanému Ministerstvu vnútra   Slovenskej   republiky   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č.   206- 2001/00238 zo dňa 29. 1. 2001, ktorým minister vnútra SR zamietol rozklad M. S. proti rozhodnutiu   Migračného   úradu   MV   SR   č.   MU-508/PO-Ž/2000   zo   dňa   9.   8.   2000 o nepriznaní postavenia utečenca....

M. S. podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia MV SR v súlade s ustanovením § 247 (1) OSP a nasl. podľa ktorých, sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. M. S. podal túto žalobu aj v súlade s § 15 zákona č. 283/1995 o utečencoch,   podľa ktorého je rozhodnutie ministra preskúmateľné súdom.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, súd konanie zastavil podľa ustanovenia § 104 ods.   1   OSP   v spojitosti   s   §   159   ods.   2   ods.   3   OSP   a   §   246c   OSP   v podstate   s tým odôvodnením,   že   svojim   rozhodnutím   v inom   konaní   č.   5   Sž   30/00   zo   dňa   5.   4.   2000 „v totožnej veci“ (o postavenie utečenca) medzi totožnými osobami, právoplatne rozhodol, v dôsledku čoho vznikla prekážka rozsúdenej veci a preto sa nemôže prejednávať znovu. Je pravdou, že M. S. už raz podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia MV SR, išlo však o napadnutie iného rozhodnutia MV SR a to rozhodnutia č. 206-2001/00238. I týmto rozhodnutím   minister   rozhodol   o zamietnutí   rozkladu   podaného   proti   rozhodnutiu Migračného úradu o nepriznaní postavenia utečenca, o ktorej súd právoplatne rozhodol vyššiecitovaným rozsudkom 5 Sž 30/00....

M.   S.   opätovne   žiadal   o priznanie   postavenia   utečenca   v súlade   so   zákonom č. 283/1995   Z.   z.   o utečencoch,   ktorý   konanie   o opakovanej   žiadosti   vo   svojich ustanoveniach aj predpokladá (§ 10 (3) zák č.   283/1995 Z. z.).   O tejto druhej žiadosti o priznanie postavenia utečenca Migračný úrad vykonával dokazovanie a po jeho ukončení vydal meritórne rozhodnutie. Po podaní rozkladu proti tomuto rozhodnutiu Minister vnútra SR vydal rozhodnutie, ktorým rozklad zamietol a rozhodnutie MU MV SR potvrdil. M. S. mal teda právo podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia MV SR na súd a to dňom nadobudnutia jeho právoplatnosti, keď že tvrdí že bol rozhodnutím správneho orgánu na   svojich   právach   ukrátený“   (§   247   (1)   OSP).   Takúto   žalobu   mohol   podať   zákonom predpokladaným spôsobom, ako spôsob naplnenia svojho práva na súdnu a právnu ochranu podľa čl. 46 (1), (2) Ústavy.

Rozsah preskúmavacej činnosti súdu je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne   všetky   rozhodnutia   orgánov   štátnej   správy,   ktorými   sa   rozhodlo   o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb, okrem negatívneho výpočtu výnimiek (§ 248   OSP).   Zásada   tzv.   generálnej   klauzuly   vyplýva   z ustanovenia   čl.   36   (2)   Listiny základných práv a slobôd a z čl. 46. (1), (2) Ústavy SR.

Podľa   doterajšej   praxe   Najvyššieho   súdu   SR,   tento   na   základe   žaloby   účastníka konania   meritórne   preskúmal   žalobou   napadnuté   rozhodnutia   v konaniach   o priznanie postavenia utečenca i v prípadoch, ak cudzinec požiadal o priznanie postavenia utečenca opakovane, hoci súd už pred tým o žalobe na preskúmanie rozhodnutia v konaní o priznanie postavenia utečenca tých istých účastníkov meritórne rozhodoval....

M.   S.   podal žalobu zo dňa   29.   1.   2001 o preskúmanie konkrétneho rozhodnutia, ktorému predchádzalo konkrétne konanie pred prvostupňovým (Migračného úradu MV SR č.   MU-508/PO-Ž/2000)   a druhostupňovým   (Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky č. 206-2001/00238)   orgánom   štátnej   správy,   ktoré   meritórne   rozhodovali   o žiadosti účastníka   konania   o priznanie   postavenia   utečenca   spôsobom,   ktorý   určuje   zákon č. 283/1995   Z.   z.   o utečencoch   a zákon   č. 71/1967   Zb.   Navrhovateľ   žalobou   žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia v tomto konaní pred orgánmi oboch stupňov. O žalobe proti tomuto rozhodnutiu súd ešte nerozhodoval a preto ani nemohla vzniknúť prekážka rozhodnutej veci, v dôsledku ktorej uznesením 6 Sž 54/01 súd konanie zastavil.

M.   S.   nemá   možnosť   podať   proti   uzneseniu   žiaden   opravný   prostriedok   a preto pokiaľ namieta porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu môže podať len návrh na Ústavný   súd.   Podľa   §   250j   (4)   je   prípustné   podať   proti   rozhodnutiu   súdu   mimoriadne dovolanie, to však nie je prípustné proti rozhodnutiam súdu o zastavení konania (§ 243f ods. 2 písm. b, OSP).

Navrhovateľ žiada aby Ústavný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom Najvyššieho súdu SR 6 Sž 54/01....

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti,   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   aby rozhodol:

1, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. 7. 2001 vo veci vedenej pod spisovou značkou 6 Sž 54/01 porušil právo M. S., podľa čl. 46 ods. (1), (2), Ústavy Slovenskej republiky o práve na súdnu a inú právnu ochranu.

2, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Sž 54/01 zo dňa 25. 7. 2001 sa zrušuje.“

Najvyšší   súd   vo   svojom   písomnom   stanovisku   k prijatému   podaniu   navrhovateľa z 25. februára 2002 naopak argumentoval tým, že: „Rozhodnutie je správne a je v súlade so zákonom.

Žalobca   požiadal   o priznanie   postavenia   utečenca   už   28.   mája   1999.   Táto   jeho žiadosť bola správnymi orgánmi oboch stupňov zamietnutá. Následnej žalobe Najvyšší súd SR rozhodnutím 5 Sž 30/00 z 5. apríla 2000 nevyhovel.

Napriek   tomu   žalobca   nerešpektujúc   zákony   Slovenskej   republiky   z jej   územia nevycestoval, konajúc tak svojvoľne i napriek rozhodnutiam správnych orgánov a NS SR a po doručení nevyhovujúceho rozhodnutia NS SR vyššie uvedeného podal 12. mája 2000 ihneď novú žiadosť o priznanie postavenia utečenca, pričom nenastali, a pre krátkosť času ani nemohli nastať, v jeho postavení nové skutočnosti.

V tejto   súvislosti   poukazujeme   na   zákon   č.   283/1995   Z.   z.   v znení   novely zák. č. 309/2000   Z.   z.   §   10   ods.   3,   podľa   ktorého   „Ministerstvo   môže   v tomto   konaní (v skrátenom konaní) rozhodnúť aj o opakovanej žiadosti“. Novela zákona však nadobudla účinnosť až 1. novembra 2000 a až v tomto zákone je zavedené skrátené konanie, podľa ktorého § 10 ods. 3 je možné postupovať v „skrátenom konaní“, a možnosť opakovanej žiadosti sa pripúšťa až od 1. novembra 2000. Ak by sa zákon vykladal i tak, že žiadosť už pred 1. novembrom podaná a začatá nie v skrátenom konaní sa po 1. novembri 2000 posúdi ako sťažnosť v skrátenom konaní, museli by byť splnené zákonné podmienky pre skrátené konanie   a jednak   by   muselo   byť   konané   a rozhodnuté   v skrátenom   konaní.   To   však v rozhodnutiach správnych orgánov nie je uvedené. Jediný náznak, že správny orgán chcel rozhodovať   v skrátenom konaní   je   použitie   § 10   ods.   3,   čo   však   nikde   v rozhodnutiach správne orgány neuvádzajú. Pokiaľ správne orgány rozhodovali o opakovanej sťažnosti, konali   tak   nie   v skrátenom   konaní,   ale   v konaní   neskrátenom,   pretože   prvostupňové rozhodnutie je z 9. 8. 2000, teda ešte vtedy, keď ešte náš právny poriadok skrátené konanie nepoznal (pred 1. novembrom 2000) a druhostupňový orgán, ktorého rozhodnutie je z 21. 1. 2001, teda po 1. novembri 2000, nemohli pokračovať v rozkladovom konaní podľa § 10 zákona, keďže nemohol rozhodovať o tom o čom nerozhodoval prvostupňový orgán. Novela   zákona   v   §   10   ods.   3   i tak   hovorí,   že   v skrátenom   konaní   o opakovanej žiadosti môže rozhodnúť aj o opakovanej žiadosti. Slovo môže však nemožno vykladať ako svojvôľu správneho orgánu izolovaným vytrhnutím ods. 3 § 10 z náväznosti na jeho ostatné ustanovenia, ale i z náväznosti na ostatné ustanovenia zákona, jeho účel a ciele, ktoré zákon sleduje.   To   znamená,   že   je   cieľom   zákona   pripustiť   v skrátenom   konaní   i rozhodnutie o opakovanej žiadosti, ale po zvážení všetkých skutočností skutkových i právnych, ktoré po predchádzajúcom   rozhodnutí   nastali   a odôvodňujú   priaznivé   rozhodnutie   v prospech žiadateľa. Rozhodovať však o opakovanej žiadosti mechanicky a rozhodovať bezdôvodne o opakovanej žiadosti len preto, že ju žiadateľ podal, nie je logicky zdôvodniteľné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže nebolo rozhodované v skrátenom konaní, bolo o veci už právoplatne rozhodnuté ako v správnom konaní tak i v prvom rozhodnutí NS SR,   čím   bolo   vo   veci   neskráteného   konania   právoplatne   rozhodnuté   a nastáva   res judicate, t. j. vec je právoplatne rozhodnutá.

Z obsahu spisu a z vyššie uvedených dôvodov i pri rozhodovaní vo veci samej by podľa obsahu spisu nemohol byť žalobca úspešný.“

II.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o podaní navrhovateľa vychádzal predovšetkým z toho, že aj keď cudzinec nemá podľa čl. 53 ústavy „absolútne a ničím neobmedzené právo na poskytnutie azylu“ (I. ÚS 12/98), má právo domáhať sa jeho poskytnutia spôsobom, v konaní a na   orgánoch   upravených   zákonom,   existenciu   ktorého   predpokladá   aj   čl.   53 ústavy   („podrobnosti   ustanoví   zákon“).   Týmto   zákonom   je   od   1. januára   1996   zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   283/1995   Z.   z.   o utečencoch   (ďalej   len   „zákon o utečencoch“),   ktorý   v pôvodne   prijatom   znení   platil   až   do   1.   novembra   2000,   keď nadobudol účinnosť zákon č. 309/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/1995 Z. z. o utečencoch (ďalej len „zákon č. 309/2000 Z. z.“). Z okolností prípadu vyplýva, že do 1. novembra 2000 prebehlo v „plnom rozsahu“ konanie o prvej žiadosti navrhovateľa o priznanie postavenia utečenca (žiadosť podaná 28. mája 1999 na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Čierna nad Tisou), boli vydané rozhodnutie   Migračného   úradu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   MU-21/1-240/99   zo   6.   októbra   1999,   ktorým   sa   mu   nepriznáva   postavenie   utečenca   na   území Slovenskej   republiky,   rozhodnutie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č. 206-99/05159 zo 14. decembra 1999, ktorým bolo rozhodnutie migračného úradu potvrdené, a napokon rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 30/00 z 5. apríla 2000, ktorým sa žaloba navrhovateľa o preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zamieta. Navrhovateľ však (a za rovnakého „právneho“ režimu zákona o utečencoch, t. j. v znení platnom   a účinnom   do   1.   novembra   2000)   12. mája   2000   podáva   opakovanú   žiadosť o priznanie postavenia utečenca na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Zvolen. Aj   o tejto   žiadosti   rozhodol   Migračný   úrad   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky rozhodnutím   č. MU-508/PO-Ž/2000   z 9.   augusta   2000   tak,   že   navrhovateľovi   nepriznal postavenie   utečenca,   a toto   rozhodnutie   migračného   úradu   bolo   následne   potvrdené rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   206-2001/00238   z 29. januára 2001. O žalobe navrhovateľa proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 29. januára 2001 najvyšší súd 25. júla 2001 (6 Sž 54/01) rozhodol tak, že konanie o ňom zastavil, keďže v totožnej veci „už právoplatne rozhodol“. V takomto postupe najvyššieho súdu   v konaní o preskúmaní zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov o jeho opätovnej žiadosti videl navrhovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, pretože podľa jeho názoru „opätovne žiadal o priznanie postavenia utečenca v súlade so zákonom č. 283/1995 Z. z. o utečencoch, ktorý konanie o opakovanej žiadosti vo svojich ustanoveniach   aj   predpokladá“   (§   10   ods.   3).   V súvislosti   s touto   argumentáciou navrhovateľa ústavný súd uvádza, že súčasťou úpravy zákona o utečencoch v znení platnom a účinnom   do   1. novembra   2000   nebola   aj   opakovaná   žiadosť   cudzincov   o priznanie postavenia   utečenca   (a ani   konanie   o nej)   pre   prípad,   že   títo   boli   vo   svojom predchádzajúcom   konaní   o priznanie   postavenia   utečenca   neúspešní.   Hoci   zákon o utečencoch v znení platnom a účinnom do 1. novembra 2000 opakovanú žiadosť cudzinca (žiadateľa) o priznanie postavenia utečenca upravoval, dôvody jej podania uvedené v § 12 ods. 3 zákona o utečencoch boli odlišné, keďže túto bolo možné podať len vtedy, keď po právoplatnom zastavení konania (a z dôvodov uvedených v § 12 ods. 1 písm. a) a b) tohto zákona) žiadateľ svojou opakovanou žiadosťou požadoval „prvýkrát“ rozhodnúť o priznaní postavenia utečenca (toto ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 309/2000 Z. z.). Opakovanú žiadosť cudzinca o priznanie postavenia utečenca v novom skrátenom konaní nasledujúcom po predošlom konaní, ktoré pre neho nebolo úspešné, vnáša do právneho poriadku (a až od 1. novembra 2000) ustanovenie § 10 zákona č. 309/2000 Z. z. (skrátené konanie), ktorý vo svojom   odseku 3   výslovne   uvádza,   že   „Ministerstvo   môže   v tomto   konaní   rozhodnúť o opakovanej žiadosti“.

Navrhovateľ   požiadal   o priznanie   postavenia   utečenca   už   28.   mája   1999,   pričom orgány   konajúce   o jeho   žiadosti   postupovali   podľa   zákona   o utečencoch.   Opakovaná žiadosť o priznanie postavenia   utečenca bola navrhovateľom   opätovne podaná 12.   mája 2000, pričom v čase, keď o nej rozhodovali príslušné orgány, nadobudol účinnosť zákon č. 309/2000 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia upraveného v § 27 ods. 2 tohto zákona: V konaní o žiadosti o priznanie postavenia utečenca začatom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1. 11. 2000) sa postupuje podľa predpisov platných v čase začatia konania. V súlade so zákonom postupovali orgány rozhodujúce o priznaní postavenia utečenca, keď konanie začaté pred 1. novembrom 2000 ukončili podľa zákona o utečencoch.

III.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, a výlučne zákonom ustanoveným postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy).   Takýmto   zákonom   je   v prípadoch   cudzincov,   ktorí požiadali   o priznanie   postavenia   utečenca   na   území   Slovenskej   republiky,   zákon č. 283/1995 Z. z. o utečencoch v znení zákona č. 309/2000 Z. z. Základným predpokladom poskytnutia súdnej ochrany   podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v rámci konania o postavení utečencov je preto rešpektovanie jeho príslušných ustanovení vrátane tých z nich, ktoré upravujú   podmienky,   lehoty,   ako   aj ďalšie   náležitosti   konania   o žiadostiach   o priznanie postavenia utečenca (§ 4 a nasl. zákona o utečencoch). Nikto sa preto nemôže domáhať súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v prípade, že nesplnil zákonné podmienky späté s jej uplatnením. Ústavný súd túto skutočnosť viackrát potvrdil vo svojej judikatúre, keď   uviedol,   že   „ak   osoba   nesplní   ustanovené   podmienky   zákonného   postupu   pri uplatňovaní svojich práv, nemôže sa dovolávať toho, že boli porušené jej základné práva a slobody, ak jej súd nevyhovel“ (I. ÚS 37/96). Aj vo svojej novšej judikatúre ústavný súd potvrdil, že „namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné alebo iné podmienky spojené s nadobudnutím alebo uplatňovaním takýchto práv“ (I. ÚS 32/99, I. ÚS 64/99). Vychádzajúc z uvedeného a z konkrétnych okolností prípadu ústavný súd zistil, že právna úprava zákona o utečencoch platná a účinná do 1. novembra 2000 tým cudzincom, ktorí požiadali o priznanie postavenia utečenca (a neboli úspešní), nepriznávala právo na podanie opakovanej žiadosti o priznanie postavenia utečenca, a preto konanie o takejto opakovanej žiadosti ani neupravovala. Napriek tejto skutočnosti navrhovateľ takúto opakovanú žiadosť 12. mája   2000   podal   a po   neúspešnom   konaní   o nej   pred   správnymi   orgánmi   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy najvyšším súdom, keďže tento   o   nej   nekonal   (konanie zastavil   z dôvodu   res   iudicata).   Keďže   povinnosťou   súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je poskytovať súdnu ochranu len tomu právu, ktoré bolo uplatnené   zákonom   predpísaným   spôsobom,   a keďže   navrhovateľ   v danom   prípade požadoval od najvyššieho súdu súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, hoci zákonné podmienky spojené s jej uplatnením nesplnil, ústavný súd nemohol vyhovieť jeho žiadosti a rozhodnúť, že postupom najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž 54/01 z 25. júla 2001 došlo k porušeniu   základného   práva   navrhovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy.   Preto   bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2002