znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 699/2015-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Finančného riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   Lazovná   63,   Banská   Bystrica,   zastúpeného ⬛⬛⬛⬛ ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžz   3/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako   podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2014 osobne doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská   Bystrica   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“; v citáciách   aj   „odporca“   alebo „sťažovateľ“),   zastúpeného ⬛⬛⬛⬛ ktorou   namieta   porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžz   3/2013   (ďalej   len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že návrhom z 2. októbra 2013 sa navrhovateľ ( ⬛⬛⬛⬛ ) domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 205v ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorého sa malo dopustiť finančné riaditeľstvo tým, že informovalo o zrušení certifikátov pre navrhovateľom vyrábané fiskálne tlačiarne na základe rozhodnutí

) č. 158/2013 a č. 159/2013 z 21. augusta 2013 (ďalej len „rozhodnutia   z 21.   augusta   2013“),   ktoré   navrhovateľ   považoval   za   neprávoplatné   a nevykonateľné.   Navrhovateľ   uzatvoril   27.   septembra   2011   počas   vykonávania   svojej podnikateľskej činnosti ako živnostník s ⬛⬛⬛⬛ zmluvu č. 726-02024/2011, ktorej predmetom bolo posúdenie zhody výrobku fiskálna tlačiareň (bližšie   označená   v samotnej   zmluve)   podľa   zákona   č.   289/2008   Z.   z.   o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ERP“). Na základe tejto zmluvy boli navrhovateľovi vystavené certifikáty na príslušné typy fiskálnych tlačiarní, okrem iných aj certifikáty, ktoré boli rozhodnutiami z 21. augusta 2013 zrušené s odkazom na list z 19. augusta 2013, v ktorom „Kriminálny úrad Finančnej správy potvrdil neoprávnené zásahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobil navrhovateľ ako výrobca fiskálnych tlačiarní nepovolenou   úpravou   registračného   programu   elektronickej   registračnej   pokladnice   – Fiskálnej   tlačiarne   FM   14   Z3T3“, pričom „Vydanie   rozhodnutí   bolo   ešte   pred   ich doručením   navrhovateľovi   okamžite   medializované   spolu   s informáciou,   že   odporca   už začal   s rozposielaním   listov   podnikateľom,   ktorí   používajú   fiskálne   tlačiarne,   ktorých výrobcom je spoločnosť... s upozornením pod hrozbou mimoriadne vysokej pokuty, že ich vzhľadom   na   stratu   certifikátu   musia   vymeniť   za   produkty   od   iného   výrobcu.   Konanie odporcu   potvrdil   aj   jeden   z vlastníkov   predmetných   fiskalných   tlačiarní,   ktorý   poskytol navrhovateľovi upovedomenie odporcu zo dňa 05. 09. 2013 o zrušení certifikátov a tiež viacerí   sprostredkovatelia   a vlastníci   predmetných   fiskálnych   tlačiarní   ho   opakovane informovali o telefonických oznámeniach odporcu, že ak si nezakúpia fiskálne tlačiarne od iného   predajcu,   budú   v lehote   30   dní   odo   dňa   zrušenia   platnosti   certifikátov,   ktorý   je zhodný s dňom ich vydania, pokutovaní až do výšky 3.300 €.“ (citácie z návrhu navrhovateľa obsiahnuté v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžz 3/2013 z 21. mája 2014 (ďalej len „rozsudok z 21.   mája   2014“)   zakázal   finančnému   riaditeľstvu   pokračovať   v porušovaní   práva navrhovateľa   na   ochranu   osobnosti   a vlastníckeho   práva   konaním   založeným   na rozhodnutiach z 21.   augusta   2013,   ktoré   spočíva   v písomnom,   ústnom   alebo telefonickom   informovaní   akýchkoľvek   subjektov   o zrušení   certifikátov č. 00094/101/1/2011   z 10.   mája   2011   a č.   00237/101/1/2011   z 12.   októbra   2011, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a finančné riaditeľstvo zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 376,83 € ako úhradu trov právneho zastúpenia.

Podľa   finančného   riaditeľstva „rozsudok   nezodpovedá   návrhu   na   ochranu   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, výsledky konania súdu nedávajú podklad pre Rozsudok, právne posúdenie veci súdom vykazuje znaky nezrozumiteľnosti a arbitrárnosti, pričom konaním súdu predchádzajúcim vyhláseniu Rozsudku došlo k viacerým porušeniam práv sťažovateľa. Časťou Rozsudku týkajúcou sa trov konania sa zasiahlo do vlastníckych práv   sťažovateľa   a výrokom   vo   veci   samej   sa   zároveň   upierajú   práva   tretích   osôb   na poskytovanie informácií bez zákonného podkladu na také rozhodnutie.“.

Podľa finančného riaditeľstva navrhovateľ tým, že formálne podal sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z. z. (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), avšak nepočkal na jej výsledok, ale podal návrh na všeobecný súd, čím zároveň nevyužil prostriedky nápravy tak, ako mu to ukladá Občiansky súdny poriadok, nesie zodpovednosť za trovy   súdneho konania. Podľa finančného riaditeľstva je právne posúdenie   vykonané   najvyšším   súdom   o prípustnosti   návrhu   z dôvodov   uvedených v rozsudku   arbitrárne   a nezodpovedajúce   účelu   zákona   a jeho   ústavne   konformnému výkladu,   pretože „súd   týmto   právnym   posúdením   nahradil   svojím   konaním   konanie správneho orgánu v inom zákonne upravenom postupe a teda konal predčasne nad rozsah svojej právomoci“.

Finančné   riaditeľstvo   argumentuje,   že   nedostatok   právomoci   na   vykonanie administratívneho konania voči výrobcovi fiskálnej tlačiarne bol dôvodom podania podnetu na   zrušenie   certifikátu,   pričom „z   charakteru   podnetu   ako   nezáväzného   úkonu nemôže   vyplynúť   jeho   charakter   nezákonného   zásahu   orgánu   verejnej   správy,   najmä s ohľadom   na   jeho   výlučne   preventívny   charakter,   ktorý   nie   je   viazaný   na   postavenie sťažovateľa ako orgánu verejnej správy“.

Finančné riaditeľstvo oponuje tvrdeniu vyplývajúcemu z rozsudku najvyššieho súdu z 21.   mája   2014   a namieta,   že   zo   zápisnice   z pojednávania   konaného   30.   apríla   2014 vyplýva,   že   odporca   reagoval   na   tvrdenie   navrhovateľa,   že   tento   nepredával   fiskálne tlačiarne   spoločne   s pokladničným   softvérom,   a   citoval   v tejto   súvislosti   so   znaleckého posudku o charakteristike zásahu do fiskálnych tlačiarní distribuovaných navrhovateľom, pričom zároveň zdôrazňuje, že „Tvrdenie, že navrhovateľ nepredával pokladničný softvér na vec nemohlo mať vplyv, pretože podľa tvrdenia sťažovateľa a aj podľa rozhodnutia o zrušení   certifikátov, ktoré však   bolo súčasťou   spisov   Najvyššieho   súdu   SR, išlo o nedostatky samotnej certifikovanej fiskálnej tlačiarne v zmysle jej vlastnej konštrukcie a nie k nej dodávaného softvéru, a práve tieto boli dôvodom pre zrušenie certifikátov. Súd zrejmým spôsobom nereflektoval na rozdiel zistiteľný aj zo zákona č. 289/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov medzi vlastným registračným programom a vstavaným registračným programom ako náležitosťami fiskálnej tlačiarne a svoje závery uvádzal ako podklad pre rozhodnutie   vo   veci,   ktorej   sa   odborné   posudzovanie   ani   nemalo   týkať.   Tvrdenie navrhovateľa prevzaté súdom, že zásahy spôsoboval jedine softvér, ktoré právny zástupca navrhovateľa uviedol podľa zápisnice až ako reakciu na citáciu zo znaleckého posudku zástupcom   sťažovateľa,   mal   súd   vyhodnotiť   v medziach   jeho   tvrdení,   že   nebol   nikdy so zisteniami   o zásahoch   do   ERP   oboznámený   a ak   sa   dozvedel   v priebehu   konania akékoľvek   informácie   od   iných   osôb,   potom   nemohlo   ísť   o zistenia   orgánov   finančnej správy! Tým, že súd neumožnil záverečné vyjadrenie účastníkom konania k týmto zisteniam, spôsobil, že sa jeho nepresné a irelevantné závery stali podkladom pre súdne rozhodnutie.“.

Napadnuté konanie vedené najvyšším súdom považuje finančné riaditeľstvo za vadné aj   z dôvodu,   že   všeobecný   súd   neodstránil   zmätočnosť   návrhu   spočívajúcu v nezrozumiteľnom označení nezákonného zásahu. Rovnako „súd sa nijako nevysporiadal s tým, do akých práv navrhovateľa malo byť akým konaním sťažovateľa zasiahnuté, keďže k ukončeniu jeho podnikateľskej činnosti došlo dobrovoľne navrhovateľom bez príčinnej súvislosti   s konaním   sťažovateľa   označeného   v petite   návrhu   ako   nezákonného   zásahu a navyše v petite návrhu a vo výroku rozhodnutia bolo zakázané pokračovať v porušovaní práva   navrhovateľa   na   ochranu   osobnosti   a vlastníckeho   práva,   nie   podnikateľskej činnosti“. Keďže   z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 21.   mája   2014 „nijaká spôsobilosť   konania   sťažovateľa   zasiahnuť   do   práv   navrhovateľa   na   ochranu   osobnosti alebo vlastníckych práv ani nebola konštatovaná, čiže v tejto časti je rozhodnutie zjavne nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov“.

Najvyšší   súd   v rozsudku   z 21.   mája   2014   rovnako   neposúdil   prípis   finančného riaditeľstva   z 5.   septembra   2013   obsahujúci   označenie   výrobcu   v intenciách   údajov uvedených   v rozhodnutiach   o zrušení   certifikátov   z 21.   augusta   2013   ako   prejav preventívneho   konania   voči   používateľom   pokladníc,   ktorí   museli   byť   o nezákonnosti pokladníc informovaní, pretože im podľa zákona o ERP hrozili sankcie. Za neodôvodnený považuje finančné riaditeľstvo aj právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je „vydanie certifikátu a zrušenie certifikátu možné posudzovať v právne odlišných režimoch. Navyše súd napriek námietke sťažovateľa o neaplikovateľnosti zákona č. 264/1999 Z. z. v znení neskorších   predpisov   na   posúdenie   právneho   režimu   správneho   konania   pri   rušení certifikátu sa s touto námietkou sťažovateľa nijako nevysporiadal.“.

Keďže   najvyšší   súd   zákaz   pokračovať   v nezákonnom   zásahu   uložený   finančnému riaditeľstvu neobmedzil na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutí z 21. augusta 2013, pretože ich považoval za nulitné právne akty, došlo podľa názoru sťažovateľa k zmene petitu   uvedeného   v návrhu   na   začatie   konania,   čím   zároveň   bolo   podľa   rozsudku najvyššieho súdu z 21. mája 2014 navrhovateľovi priznaných viac práv než požadoval. Podľa   finančného   riaditeľstva   najvyšší   súd   nahradil   svojím   postupom „iný   zákonom predpísaný postup mimo rámca svojej právomoci a teda v rozpore s primeraným použitím ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na základe § 250v ods. 8 OSP, pretože uvedené ustanovenie zákona umožňuje súdu preskúmať zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia záväzného pre orgán verejnej správy iba v prípade, ak nie je na jeho   preskúmanie   určený   osobitný   postup.   Ak   navrhovateľ   tvrdil,   že   podal   voči rozhodnutiam spoločnosti odvolanie, potom takýto iný postup mal byť zákonom ustanovený a Najvyšší súd SR nemal právomoc ho nahrádzať a poprieť tým zmysel činnosti správnych orgánov ako aj zmysel správneho súdnictva.“.

Trovy konania boli navrhovateľovi priznané v plnej výške aj napriek skutočnosti, že navrhovateľ mal v konaní pred najvyšším súdom úspech len čiastočný, pretože najvyšší súd zamietol   návrh   v časti   týkajúcej   sa   „právoplatnosti   a vykonateľnosti“.   Rovnako   úkony, ktoré predstavovali doplnenie podania vo veci samej po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty, nemôžu byť považované za úkony potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal podľa § 142 ods. 1 OSP, ktorý mal najvyšší súd na rozhodnutie o trovách konania použiť.

Finančné riaditeľstvo rovnako namieta, že najvyšší súd nepostupoval v súlade s § 118 OSP, keď „nezhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré zostali sporné, čím neodstránil základný nedostatok konania – vymedzenie predmetu návrhu a pred vyhlásením rozhodnutia vo veci nevyzval účastníkov na zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a neurobil tak ani na pojednávaní dňa 21. 5. 2014, čím znemožnil riadne uplatnenie práv sťažovateľovi v spravodlivom   súdnom   konaní.   Vyhlásenie   Rozsudku   bez   umožnenia   záverečného vyjadrenia sa účastníkov konania je jasným upretím práva na spravodlivé súdne konanie a zrejmým spôsobom prispelo k arbitrárnosti rozsudku.“.

K judikatúre ústavného súdu „odmietajúcej poskytovanie ochrany štátnym telesám“ finančné riaditeľstvo uvádza,   že „V danom prípade... zákazom poskytovania informácií štátnemu   orgánu   reálne   dochádza   k upretiu   práv   verejnosti   a najmä   dotknutých   osôb (používateľov   pokladníc)   na   informácie,   na   poskytovanie   ktorých   majú   právo   v zmysle článku 26 Ústavy SR. Zabránením poskytovaniu informácií štátnemu orgánu súd de facto rozhodol o upretí práv iných osôb na takéto informácie procesom a následným vydaním rozhodnutia   (vrátane   jeho   obsahu)   v rozpore   so   základnými   zásadami   spravodlivého súdneho konania.... nie je možné jednoznačne ustáliť, že postavenie sťažovateľa bolo len jeho   postavením   ako   štátneho   orgánu   najmä   z dôvodu   jednoznačného   prevenčného charakteru napádaného konania sťažovateľa upozorňujúceho na dôsledky zisteného stavu veci   v listoch   adresovaných   len   používateľom   dotknutých   pokladníc,   čo   zakladá   jeho postavenie právnickej osoby.“.

Na základe uvedených skutočností finančné riaditeľstvo navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz/3/2013 porušil základné právo sťažovateľa – Finančného riaditeľstva SR na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, článku 47 ods. 2 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na ochranu majetku sťažovateľa podľa článku 20 Ústavy SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/3/2013 zo dňa 21. 5. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu na   ďalšie konanie.   Podľa   tohto ustanovenia okrem iného návrhy podané   niekým   zjavne   neoprávneným   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   finančným   riaditeľstvom,   ktoré   napadlo postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP, v rámci ktorého vystupovalo na strane odporcu (orgán verejnej správy, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu navrhovateľa vykonal zásah).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola podaná   oprávnenou   osobou,   t.   j.   fyzickou   osobou   alebo   právnickou   osobou,   ktorá   je nositeľom   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zmyslom   ústavnej   sťažnosti   je   v   zásade   ochrana   súkromnej   sféry   fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou. Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že verejná moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody, ako aj ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   pričom   obsah   tejto povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou ochrany, ktorú majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym   občanom, alebo aj práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce štátne orgány v zásade   nie   sú   nositeľmi   základných   práv,   keďže   nedisponujú   pri   právne   relevantnom konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ – čl. 2 ods. 2 ústavy). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií právomocou, ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochrane základných práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho štátu.

Otázkou   spôsobilosti   orgánov   verejnej   moci   mať   v   konaní   o sťažnostiach   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   postavenie   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v   skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd.   Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené   v   procesnom   postupe,   kde   orgán   verejnej   správy   mal   nadradené,   mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04). Uvedené obdobne platí aj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP (k tomu pozri II. ÚS 407/2013).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti finančného riaditeľstva ústavný súd nezistil žiaden dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry, ktorý by prípadne mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde. V napadnutom súdnom konaní, ktorého výsledkom bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 21. mája   2014,   vystupovalo   finančné   riaditeľstvo   ako orgán štátnej správy, ktorého postup preskúmaval všeobecný správny súd z hľadiska jeho zákonnosti. Finančné riaditeľstvo bolo síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo patrí len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, pričom sa môže domáhať pred súdom ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie (§ 250v ods. 1 OSP).

Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   účelom   napadnutého   konania   pred   najvyšším súdom bolo preskúmať, či postupom finančného riaditeľstva pri výkone jeho právomoci orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku   štátnej správy došlo k nezákonnému zásahu do práv navrhovateľa, pričom z povahy a podstaty tohto konania podľa   §   250v   OSP   zároveň   vyplýva,   že   finančné   riaditeľstvo   v tomto   konaní   nemohlo disponovať právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani nemohlo byť osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť finančného riaditeľstva podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015