znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 699/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   t. č.   vo   výkone trestu,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo 12/2014 z 26. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2014 doručená sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 12/2014 z 26. marca 2014.

Zo   sťažnosti   a   k   nej   priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 71/2012 z 23. januára 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To   45/2013   z   2.   októbra   2013   uznaný   vinným   z   prečinu   ohrozenia   pod   vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a z prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 178, § 38 ods. 2, § 36 písm. 1), § 37 písm. m) a § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 12/2014 z 26. marca 2014 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ   na   ústavnom   súde   namietal,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   bolo porušené   jeho „právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne konanie“, čo však pri namietanom súde bližšie neodôvodnil. Z obsahu jeho sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ ešte v konaní pred okresným súdom dal súhlas na pojednávanie v jeho   neprítomnosti,   tvrdí   však,   že   nedal   súhlas   na   vyhlásenie   rozsudku   v   jeho neprítomnosti.   Z   toho   zrejme   vyvodzuje   porušenie   označených   práv   aj   rozhodnutím najvyššieho   súdu.   Okrem   toho   uviedol: „Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   som   podal dovolanie na Najvyšší súd SR v ktorom som namietal, že hlavné pojednávanie na krajskom súde ako aj vynesenie potvrdzujúceho rozsudku OS, bolo vykonané v mojej neprítomnosti aj napriek riadnemu ospravedlneniu z dôvodu PN a taktiež že som bez advokáta. Dovolací súd dňa 26. 3. 2013 uznesením 1 TDo/12/2014 moje námietky odmietol s tým, že nie sú splnené dôvody dovolania.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Uznesením NS-SR sp. zn. 1 Tdo 12/2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tdo 12/2014 zo dňa 26. 3. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie.

NS SR je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zástupcu sťažovateľa a to do 3 dní od právoplatnosti hore uvedeného nálezu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o „ustanovenie obhajcu k danej sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:«Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podal obvinený R. Č. prostredníctvom obhajcu dovolanie z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. por.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený uvádza, že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu prvostupňovým súdom, nakoľko mu bolo upreté postupom súdu jeho právo na záverečnú reč a posledné slovo. Dodal, že je pravdou, že udelil súhlas, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti, ale chcel byť prítomný na záverečných rečiach. Splnomocnenému obhajcovi dal súhlas, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti, nevzdal sa však svojho práva záverečnej reči a posledného slova, ktorú skutočnosť napadol i v odvolaní a je toho názoru, že to mohlo mať zásadný vplyv na výšku uloženého trestu.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odôvodnil obvinený tým, že verejné zasadnutie na Krajskom súde v Bratislave bolo dňa 2. októbra 2013 vykonané v jeho   neprítomnosti   napriek   tomu,   že   dňa   1.   októbra   2013   riadne   doručil   svoju práceneschopnosť,   ako   i   Listinu   o   vypovedaní   plnej   moci   obhajcovi.   Z   odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že nebola naplnená zákonná podmienka uvedená v § 293 ods. 8 Tr. por., a síce, že obvinený písomne nepožiadal, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti. Obvinený v tejto súvislosti dáva do pozornosti skutočnosť, že už dňa 2. septembra 2013 požiadal krajský súd pri predchádzajúcej žiadosti o odročenie verejného zasadnutia dňa 2. septembra 2013, aby sa nepojednávalo v jeho neprítomnosti...

Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že postup   prvostupňového   súdu   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   23.   januára   2013, považuje za zákonný, bez porušenia práv obvineného R. Č. V súvislosti s druhou námietkou obvineného poukazuje na rozsiahle odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, v ktorom súd podrobne rozobral možnosť konania verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného   so   záverom,   že   obvinený   nesplnil   ani   jednu   zo zákonných   podmienok   pre odročenie verejného zasadnutia, pričom ustanovenie § 293 ods. 8 Tr. por. vyžaduje splnenie oboch   podmienok   súčasne,   čo   v   prejednávanom   prípade   obvinený   nesplnil.   Prokurátor navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolaniu nevyhovel a odmietol ho v zmysle ustanovenia § 382 Tr. por., pretože nie sú splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia § 371 Tr. por. Najvyšší súd, ako súd dovolací, zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.); dospel však k záveru, že nie sú splnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 Tr. por.

V   úvode   svojej   argumentácie   dovolací   súd   konštatuje,   že   dovolanie   je   jeden z mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v   rámci   trestného   konania,   ktorý   je   spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať   iba   v   prípadoch,   ak   to   je   odôvodnené   závažnosťou   pochybenia   napadnutého rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho   súdu   tretí   stupeň   s   plnou   jurisdikciou,   nestanovil   by   katalóg   dovolacích dôvodov.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. 1/ Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nie len o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby,   proti ktorej sa vedie trestné konanie,   ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:

- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

- právo   na   bezplatnú   pomoc   obhajcu,   ak   obvinený   nemá   prostriedky   na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu, v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní   a   súdu   na   uplatnenie   každého   obhajovacieho   práva.   Platný   Trestný   poriadok obsahuje   celý   rad   ustanovení,   ktoré   upravujú   jednotlivé   čiastkové   práva   obvineného, charakteristické   pre   príslušné   štádium   trestného   konania.   Prípadné   porušenie   len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Dovolací súd poznamenáva, že obvinený nemá neobmedzenú možnosť výberu medzi právom obhajovať sa sám a právom na obhajobu za pomoci obhajcu. Slovenský právny poriadok pozná tzv. povinnú obhajobu obhajcom v prípadoch závažných trestných činov, mladistvých alebo osôb, ktoré nie sú schopné samé sa náležite obhajovať, osôb vo väzbe, vo výkone trestu a pod.

Pri skúmaní procesného postupu súdu prvého stupňa, dovolací súd nezistil porušenie práva na obhajobu obvineného R. Č. zásadným spôsobom. Z prejavu vôle obvineného R. Č. je nesporné, že výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti (žiadosť   na   č.   l.   183   spisu).   Svoj   prejav   vôle   nezúčastniť   sa   hlavného   pojednávania obvinený R. Č. neobmedzil na žiadnu časť hlavného pojednávania. Tým, že sa v skutočnosti ani   hlavného   pojednávania   nakoniec   nezúčastnil,   vzdal   sa   práva   osobnej   obhajoby   na hlavnom pojednávaní, vrátane práva na záverečnú reč a práva posledného slova. Dovolací súd dodáva, že obvinený R. Č. argumentami, ktorými odôvodnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. odôvodnil aj svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. Krajský súd sa rozsiahlo a dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho písomného   rozhodnutia   vyporiadal   s   argumentáciou   obvineného   R.   Č.   Dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno vytknúť žiadnu chybu alebo nedostatku z hľadiska prieskumu odvolacích námietok obvineného a z neho vyplývajúcich záverov odvolacieho súdu. Keďže ani dovolací súd nezistil porušenie práva na obhajobu u obvineného R. Č., ustálil, že dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v prípade tohto obvineného nie je dôvodný.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. Tvrdenie obvineného   R.   Č.   v dovolaní   podanom   prostredníctvom obhajcu,   podľa ktorého verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v jeho neprítomnosti, hoci na to   neboli   splnené   zákonné   podmienky,   nezodpovedá   skutočnosti.   Odvolací   súd   veľmi podrobným   spôsobom   rozviedol   právnu   argumentáciu   na   podporu   svojho   procesného postupu,   keď   verejné   zasadnutie   v   konaní   o   odvolaní   obvineného   R.   Č.   vykonal v neprítomnosti obvineného. S argumentáciou odvolacieho súdu sa dovolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a rovnako je toho názoru, že odvolací súd mal splnené všetky zákonné podmienky k tomu, aby verejné zasadnutie mohol vykonať v neprítomnosti obvineného R. Č. V súvislosti s argumentáciou obvineného R. Č., podľa ktorej už dňa 2. septembra 2013 požiadal (žiadosť na č. l. 230 spisu) krajský súd pri žiadosti o odročenie verejného zasadnutia 2. septembra 2013, aby sa nepojednávalo v jeho neprítomnosti, dovolací súd zastáva názor, že označená žiadosť má vzťah k verejnému zasadnutiu, ktorého termín bol určený   na   2.   septembra   2013   a   nemožno   ju   vzťahovať   aj   na   prípadné   ďalšie   verejné zasadnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd vyslovuje názor, že podmienky pre odročenie verejného zasadnutia, upravené v ustanovení § 293 ods. 8 Tr. por., musia byť súčasne splnené pri každom konkrétnom verejnom zasadnutí a žiadosť obvineného v zmysle § 293 ods. 8 Tr. por. nemôže byť formulovaná paušálne do budúcnosti (pro futuro).

Dovolací   súd   uzatvára,   že   odvolací   súd   mal   splnené   všetky   zákonné   podmienky k tomu, aby verejné zasadnutie, na ktorom prejednal a rozhodol o odvolaní obvineného R. Č., vykonal v neprítomnosti obvineného a nie je teda daný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného R. Č. nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného R. Č. na neverejnom zasadnutí odmietol.»

Ústavný súd preskúmal sťažovateľovu sťažnosť, podstatou ktorej je jeho tvrdenie o porušení práva na obhajobu najvyšším súdom, pretože neakceptoval jeho dôvody, ktoré formuloval v dovolaní.

Ústavný   súd   takto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoj   právny   záver   primerane odôvodnil,   preto   nie   je   zjavne   neodôvodnený.   Jeho   právny   záver   nepovažuje   ani za arbitrárny,   a   preto   je   ústavne   udržateľný.   K   predmetnému   právnemu   záveru   možno dospieť   aplikáciou   a   výkladom   príslušného   ustanovenia   Trestného   poriadku.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako   dovolacieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušného ustanovenia Trestného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu z radov advokátov.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2014