znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 698/2015-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpených   advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 58/2013 z 18. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Václavom   Jaroščiakom,   M.   Rázusa   14, Žilina, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 58/2013 z 18. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu navrhovateľa  veriteľa JUDr. Václava Jaroščiaka – REALITA, M. Rázusa   14,   Žilina,   uznesením   sp.   zn.   28   R   1/2013   z   28.   januára   2013   začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi  obchodnej spoločnosti MIGAREAL, s. r. o., Piaristická   46,   Trenčín   (ďalej   len   „dlžník“).   Predmetné   uznesenie   bolo   zverejnené v Obchodnom vestníku č. 24/2013 zo 4. februára 2013. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 28 R 1/2013 zo 7. marca 2013 povolil reštrukturalizáciu dlžníka. Súčasne vyzval veriteľov   dlžníka,   aby   prihlásili   svoje   pohľadávky   v   lehote   30   dní   od   povolenia reštrukturalizácie. Do funkcie reštrukturalizačného správcu bol ustanovený Mgr. Bohuslav Gelatka,   Moyzesova   816/100,   Považská   Bystrica,   značka   správcu   S1582   (ďalej   len „reštrukturalizačný správca“). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 52/2013 zo 14. marca 2013 a právoplatnosť nadobudlo 15. marca 2013.

Sťažovatelia   si   do   predmetného   reštrukturalizačného   konania   prihlásili   svoje pohľadávky   spôsobom   podľa   §   121   a   nasl.   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a stali sa tak účastníkmi tohto konania.Uznesením   sp.   zn.   28   R   1/2013   z   15.   novembra   2013   okresný   súd   zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý bol predmetom schvaľovania na schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013 (bod I výroku), a taktiež zamietol návrh reštrukturalizačného správcu,   aby   súd   prijatie   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka,   ktorý   bol   predmetom schvaľovania na schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013, v skupine „F- Skupina pre nezabezpečené   pohľadávky   veriteľa   VÚB,   incidenčné   spory,   uspokojenie   alternatívne“, nahradil svojím rozhodnutím (bod II výroku). Označené uznesenie okresného súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 226/2013 z 22. novembra 2013.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   reštrukturalizačný   správca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoKR 58/2013 z 18. februára 2014   tak,   že   označené   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Označené   uznesenie   bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 45/2014 zo 6. marca 2014, právoplatnosť nadobudlo 7. marca 2014.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. 28 R 1/2013 z 12. marca 2014 zastavil reštrukturalizačné   konanie   vedené   voči   dlžníkovi,   začal   konkurzné   konanie,   vyhlásil konkurz   na   majetok   dlžníka   a   do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   ustanovil JUDr. Jozefa   Sedliaka,   Hviezdoslavova   3,   Prievidza,   značka   správcu   S698.   Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 53/2014 z 18. marca 2014 a právoplatnosť nadobudlo 19. marca 2014.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu z 18. februára 2014 sťažovatelia uvádzajú:

„Krajský   súd   v   Bratislave...   v   odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   uznesenia   iba konštatuje,   že   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   ktorý...   dôvod zamietnutia   Reštrukturalizačného   plánu...   podľa   §   154   ods.   1   písm.   a)   ZKR...   videl v skutočnosti, že nezabezpečené pohľadávky veriteľa Sociálna poisťovňa boli v RP zaradené do inej skupiny ako nezabezpečené pohľadávky veriteľa SR - Daňový úrad Trenčín, je v rozpore so zásadou rovnosti veriteľov zakotvenou v ustanovení § 6 ZKR, pretože obaja títo veritelia s rovnakým právnym postavením a rovnakými ekonomickými záujmami nemajú v RP   rovnaké   postavenie.   Toto   prvostupňový   súd   vyhodnotil   ako   skutočnosť,   ktorá   je podstatným porušením ustanovení ZKR pri vytváraní skupín veriteľov, a má to pre veriteľa Sociálna poisťovňa ako účastníka plánu nepriaznivý vplyv.

Na základe skutočností, ktoré prvostupňový súd odôvodnil zamietnutie RP podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR, dospel prvostupňový súd k záveru, že vo veci existujú tiež dôvody pre zamietnutie RP podľa § 154 ods. 1 písm. b) ZKR... že veriteľovi SR - Daňový úrad Trenčín boli poskytnuté v porovnaní s veriteľom Sociálna poisťovňa v súvislosti s ich nezabezpečenými pohľadávkami osobitné výhody. Napriek tomu, že veritelia SR - Daňový úrad Trenčín a Sociálna poisťovňa sú poskytovateľmi štátnej pomoci a tým sú veriteľmi s rovnakým   právnym   postavením   a   rovnakými   záujmami,   neboli   zaradení   do   tej   istej skupiny,   pričom   skupina,   do   ktorej   bol   zaradený   SR   -   Daňový   úrad   Trenčín   bude uspokojená vo vyššej miere ako skupina, do ktorej bola zaradená Sociálna poisťovňa.“

Sťažovatelia ďalej uvádzajú:„V   podanom   odvolaní   reštrukturalizačný   správca...   špecifikoval   mimo   iné   ako odvolací dôvod tiež zmenu skutkového stavu v zozname reštrukturalizačných veriteľov po tom, čo súd prvého stupňa zamietol reštrukturalizačný plán. Zmena spočívala v tom, že v čase podania odvolania došlo k zaplateniu (uspokojeniu) všetkých pohľadávok veriteľa Sociálna   poisťovňa   a   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   a   to   v   plnej   výške,   v   akej   boli prihlásené   do   reštrukturalizácie.   Zaplatením   pohľadávok   v   ich   plnej   výške   pohľadávky týchto veriteľov zanikli a to dňom ich zaplatenia. Týmto súčasne v zmysle § 119 ods. 4 ZKR v spojení s § 27 ods. 1 písm. g) ZKR veriteľom Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa   zaniklo   postavenie   účastníkov   reštrukturalizácie,   a   to   dňom   zániku   ich prihlásených pohľadávok.

Dôsledkom zániku postavenia účastníka u veriteľov Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa nastáva zmena skutkového stavu oproti stavu, na základe ktorého rozhodoval prvostupňový súd. Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa prestali byť veriteľmi Dlžníka a tým aj účastníkmi reštrukturalizácie i Reštrukturalizačného plánu. V súvislosti s tým Správca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že odvolací súd by mal pri rozhodovaní o odvolaní zohľadniť tento novovzniknutý skutkový a právny stav veci.“

Sťažovatelia uvádzajú, že odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom v odôvodnení svojho potvrdzujúceho uznesenia vysporiadal takto: „Pokiaľ odvolateľ poukázal na to, že medzičasom a po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa došlo zo strany veriteľa dlžníka k úhrade niektorých pohľadávok dlžníka, toto tvrdenie nemohlo mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho   súdu   v   uvedenej   veci.   Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   rozhodoval o reštrukturalizačnom   pláne   v   znení,   v   akom   bol   schválený   na   schôdzi   veriteľov   dňa 21. 10. 2013   a   tento   považoval   za   plán,   ktorý   podstatným   spôsobom   porušuje   ZKR, rozhodol tak správne a odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje.“

Sťažovatelia   namietajú,   že „v   tejto   časti   odvolací   súd   rozhodoval   nielen   čisto arbitrárne, ale aj v rozpore so zákonom. Z odvolania a odvolacieho dôvodu vyplýva, že odvolateľ poukázaním na zmenu skutkového a právneho stavu v reštrukturalizácii nesporne odkazoval tiež na zákonnú úpravu § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorej odvolací súd má pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať na nový - zmenený skutkový stav veci a mal by rozhodovať podľa stavu platného v čase rozhodovania.“.

V tejto súvislosti sťažovatelia tvrdia, že s týmito a ďalšími skutočnosťami (absencia odôvodnenia poskytnutia osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu) sa „odvolací súd nevyporiadal   a   naopak   nepriamo   čisto   arbitrárne   ich   odobril“,   čím   podľa   nich   došlo napadnutým   uznesením   odvolacieho   súdu   k   porušeniu   ich   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že „Porušovateľ Krajský súd v Bratislave uznesením č. 4 CoKR/58/2013 zo dňa 18. 02. 2014 porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a jeho základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Porušovateľa   č.   4   CoKR/58/2013   zo   dňa   18.   02.   2014   zrušil,   a   sťažovateľom   priznal náhradu trov konania vo výške 340,90 Eur.“.

Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 58/2013 z 18. februára 2014 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, predovšetkým s poukazom na okresným súdom vydané uznesenie sp. zn. 28 R 1/2013 z 12. marca 2014, ktorým rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania vedeného voči dlžníkovi, začatí konkurzného konania voči dlžníkovi a vyhlásení konkurzu na   majetok   dlžníka,   ktorého   vykonateľnosť   taktiež   navrhujú   odložiť.   V   nadväznosti   na účinky začatia konkurzného konania a vyhlásenia konkurzu sťažovatelia argumentujú, že „ponechanie sťažnosťou napadnutého uznesenia vo vykonateľnosti je pre Sťažovateľa, ale hlavne pre samotného Dlžníka nepochybne hrozbou väčšej ujmy, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení jeho vykonateľnosti“.

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisom zo 6. mája 2015 požiadal krajský súd o vyjadrenie. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 2. júna 2015 (Spr 3227/15) doručenom ústavnému súdu faxovou správou 3. júna 2014 a poštou 8. júna 2015 okrem iného uviedol:

„Odvolací súd svojím rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR/58/2013 v právnej   veci   povolenej   reštrukturalizácie   dlžníka...,   potvrdil   napadnuté   uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 28 R/1/2013-773 zo dňa 15. 11. 2013 s tým, že sa stotožnil s názorom   súdu   prvého   stupňa,   spočívajúcom   v   tom,   že   zaradenie   nezabezpečených pohľadávok ďalšieho veriteľa Slovenská republika - DÚ Trenčín, je v rozpore so zásadou rovnosti veriteľov zakotvenou v ust. § 6 ZKR tak, ako to ustálil v rámci skutkového stavu súd prvého   stupňa.   Ďalej   odvolací   súd   konštatoval,   že   v   danom   prípade   išlo   o   podstatné porušenie ustanovení ZKR, týkajúcich sa vytvorenia skupín veriteľov, SR - DÚ Trenčín a Sociálna   poisťovňa.   Veritelia   s   rovnakým   právnym   postavením   a   rovnakými ekonomickými záujmami, v danom prípade neboli zaradení do tej istej skupiny, čo má vplyv na účastníka plánu Sociálna poisťovňa, zaradeného do skupiny s horším výhľadom miery uspokojenia.   Je   možné   konštatovať,   že   veriteľovi   SR   -   DÚ   Trenčín   boli   poskytnuté   v porovnaní   s   veriteľom   Sociálna   poisťovňa   osobitné   výhody   v   súvislosti   s   ich nezabezpečenými   pohľadávkami,   preto   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia konštatoval, že súd prvého stupňa vecne správne ustálil skutkový stav, ak na základe vyššie uvedených právnych skutočností zistil, že reštrukturalizačný plán dlžníka je v rozpore so zásadou rovnosti veriteľov v reštrukturalizácii. Odvolací súd na takto zistenom skutkovom základe   sa   preto   stotožnil   so   záverom   zisteným   súdom   prvého   stupňa   aj   v   tom,   že   zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze plynie záver, že reštrukturalizačný plán bol prijatý aj s nahradeným prejavom veriteľa VÚB, pretože pokiaľ tento veriteľ nemal hlasovacie právo z dôvodu popretia pohľadávok v celom rozsahu, čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti, súd prvého stupňa v zmysle ust. § 148 ods. 2 ZKR považoval veriteľa patriaceho do tejto skupiny za skupinu súh1asiacu s plánom. V kontexte obsahu odvolania odvolateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vydaného v konaní pod č. k. 28 R/1/2013-773 zo dňa 15. 11. 2013, odvolací súd konštatoval, že odvolateľ nepreukázal, že medzičasom sa po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa zmenili skutočnosti a že došlo zo strany veriteľa dlžníka k úhrade niektorých pohľadávok veriteľa. Na takto zistenom skutkovom základe, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré sú obsahom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 4 CoKR/58/2013 zo dňa 18. 02. 2014, odvolací súd s poukazom na obsah sťažnosti   sťažovateľov   doručenej   Ústavnému   súdu   SR   dňa   02.   05.   2014   uvádza,   že   ju považuje v celom rozsahu za nedôvodnú.

Nedôvodnosť podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov odvolací súd vidí v tom, že zo spisu,   ktorý   bol   predložený   odvolaciemu   súdu   súdom   prvého   stupňa,   ani   zo   spisu vedenom v odvolacom konaní, nevyplývali žiadne skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo nutné zo strany odvolacieho súdu v odvolacom konaní k nim prihliadnuť. Odvolací súd poukazuje, že ak by bola súčasťou spisu vedeného pod sp. zn. 28 R/1/2013 alebo vedeného pod sp. zn. 4 CoKR/58/2013 listina, ktorá by preukazovala odvolateľom tvrdené skutočnosti, a to že došlo k plneniu pohľadávok, teda že zaniklo postavenie veriteľa - Sociálna poisťovňa, odvolací   súd   by   sa   samozrejme   zaoberal   tým,   či   doložená   listina   preukazujúca   zánik postavenia veriteľa - Sociálna poisťovňa, je právne relevantná na to, že by zakladala zánik postavenia tohto veriteľa v konaní o reštrukturalizácii na majetok označeného dlžníka.“

V nadväznosti   na   uvedené   predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení konkretizuje, že „... 1. do spisu súdu prvého stupňa v konaní sp. zn. 28 R/1/2013, ako aj

2.   do   spisu   vedeného   na   odvolacom   súde   pod   sp.   zn.   4   CoKR/58/2013   nebola doložená žiadna listina, písomný prejav vôle, alebo doklad, z ktorého obsahu by vyplývalo:

a)   že   dotknutý   veriteľ   nie   je   veriteľom   v   reštrukturalizácii   titulom   plnenia   jeho pohľadávky   zo   strany   iného   veriteľa   dlžníka,   tak   ako   iba   tvrdil   (žiadnym   spôsobom nedoložil) odvolateľ vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

b)   že   Sociálna   poisťovňa,   ktorej   malo   zaniknúť   postavenie   veriteľa v reštrukturalizácii   neuskutočnila   žiaden   právny   úkon,   ako   je   späťvzatie   prihlášky   do konania, oznámenie o zániku procesného postavenia veriteľa v reštrukturalizácii, alebo iné podanie, z ktorého obsahu by vyplynulo, že na uplatnených nárokoch ďalej netrvá alebo by vyplynulo,   že   jej   zaniklo   postavenie   veriteľa   v   konaní   titulom   úhrady/zaplatenia   jej pohľadávok.

c)   že   bol   doložený   konečný   zoznam   pohľadávok,   ktorý   je   listinou,   upravujúcou postavenie veriteľa z hľadiska jeho nárokov, z ktorej by vyplývalo, že dotknutý veriteľ, ktorému   malo   byť   poskytnuté   plnenie   iným   veriteľom   dlžníka,   nie   je   ďalej   veriteľom v konaní.

Odvolací súd je povinný vychádzať z obsahu listín, ktoré sú súčasťou spisu vedeného na súde prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde, avšak v posudzovanej právnej veci, odvolací   súd   nemohol   prihliadnuť   k   odvolaniu   a   na   tomto   základe,   tak   ako   je   vyššie uvedené, nepovažuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú, nakoľko:

1.   Neboli   doručené   žiadne   listiny,   doklady,   z   ktorých   by   jednoznačne   vyplývalo a odvolací súd mal za preukázané, že zaniklo postavenie dotknutého veriteľa plnením jeho pohľadávky iným veriteľom dlžníka, tak ako sa uvádza v ústavnej sťažnosti sťažovateľov.

2. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že podľa hmotného práva je možné plniť za inú osobu, v danom prípade dlžníka v reštrukturalizácii, iba so súhlasom dlžníka, že doteraz nebolo preukázané, iba tvrdené v ústavnej sťažnosti, s tým, že povinnosťou veriteľa, ak plnenie namiesto dlžníka príjme zo strany inej osoby ako je osoba samotného dlžníka, aby skutočnosť   zániku   postavenia   veriteľa   doložil,   oznámil   buď   samotnému   dlžníkovi,   súdu prvého stupňa do spisu vedeného pod sp. zn. 28 R/1/2013 alebo odvolaciemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR/58/2013 tak, aby bolo nepochybne súdu riadne preukázané, že nastala právna skutočnosť odlišná a významná pre rozhodnutie o odvolaní, ktorá zakladá dôvodný postup pre zmenu rozhodnutia napadnutého odvolaním. Žiadna takáto listina, doklad   nebol založený v   spise,   nebola súčasťou   spisu, preto nebolo   možné prihliadnuť k tvrdeným skutočnostiam, ktoré boli obsahom odvolania a sú zároveň obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľov.

Odvolací súd konštatuje,   že v zozname pohľadávok, ktoré vedie správca, nebola vykonaná   žiadna   zmena   postavenia   veriteľa,   ktorému   údajne   malo   zaniknúť   postavenie veriteľa v konaní, pričom zoznam pohľadávok, konečný zoznam pohľadávok je listinou, ktorá   má   výpovednú   hodnotu   a   je   zároveň   listinou,   ktorá   pre   účely   konania   podľa osobitného zákona, a to zák. č. 7/2005 Z. z. zobrazuje verne skutočnosti právne relevantné pre vedenie konania, rozhodovanie o právach a povinnostiach.

Odvolací   súd   preto   postupoval   vecne   správne,   ak   na   základe   ním   zisteného skutkového stavu s poukazom na vyššie uvedené právne skutočnosti, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Na základe uvedených skutočností nie je možné vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov, nakoľko nebolo porušené ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p. a odvolací súd nemohol dospieť k inému právnemu záveru, než je vyjadrený vo výrokovej časti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR/58/2013 zo dňa 18. 02. 2014.

Z uvedených dôvodov je ústavná sťažnosť sťažovateľov nedôvodná.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia,   a   to   predovšetkým   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ   v   platnom   právnom   poriadku,   alebo   v   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 248/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   ich   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 28 R 1/2013 z 15. novembra 2013 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka schvaľovaného na schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013.

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd v kontexte s účelom predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľov,   ktorá   je vo svojej podstate založená na tvrdení, že krajský súd ako odvolací súd „- pri svojom rozhodovaní neaplikoval ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p., ktoré aplikovať mal, pretože vo veci   boli   také   skutkové   okolnosti,   ktoré   počas   odvolacieho   konania   vyšli   najavo, a súčasne mohli mať za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,

- neodstránil vadu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu v jeho časti, ktorou rozhodol o zamietnutí reštrukturalizačného plánu podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. b) ZKR, ktoré vzhľadom k tejto vade bolo arbitrárnym rozhodnutím, a ktoré Porušovateľ iba arbitrárne potvrdil“.

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl.   142   ods.   1   ústavy.   Podrobnosti   o   pôsobnosti   súdov   a   konaní   pred   nimi   aj vo vymedzených   veciach   ustanoví   v   zmysle   splnomocňovacej   ústavnej   normy   zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona   o konkurze   a   reštrukturalizácii)   alebo   zamietnutia   plánu   súdom   v   zákonom ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Kým   uznesenie   o   potvrdení   plánu   súdom   obsahuje   aj   rozhodnutie   o   skončení reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným rozhodnutím   zastaví   reštrukturalizačné   konanie   dlžníka,   začne   konkurzné   konanie   proti dlžníkovi   a vyhlási   na   jeho   majetok   konkurz   (§   154   ods.   3   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu súdom zákon o konkurze a reštrukturalizácii ustanovuje pre tieto prípady dvojinštančné konanie, keďže proti   uzneseniu okresného súdu pripúšťa právo na podanie odvolania. Okruh   subjektov oprávnených   podať   odvolanie   je   však   výrazne   limitovaný   a   patrí   medzi   nich   len predkladateľ plánu, a v prípade veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa   §   133   ods.   2   zákona   o konkurze   a   reštrukturalizácii   aj   správca   (obdobne I. ÚS 200/2011).

Na základe uvedených ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodoval vo veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, ktorému bolo predložené na rozhodnutie odvolanie reštrukturalizačného správcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 28   R   1/2013   z   15.   novembra   2013   o   zamietnutí   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka. Reštrukturalizačný správca v odvolaní navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdí.

V napadnutom uznesení krajský súd po opise predchádzajúceho konania, obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. 28 R 1/2013 z 15. novembra 2013, ktorým bol zamietnutý reštrukturalizačný   plán   dlžníka,   a   obsahu   odvolania   reštrukturalizačného   správcu v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil právny   názor   spočívajúci   v   tom,   že   zaradenie   nezabezpečených   pohľadávok   veriteľa Sociálna poisťovňa do inej skupiny ako nezabezpečených pohľadávok ďalšieho veriteľa SR - Daňový úrad Trenčín je v rozpore so zásadou rovnosti veriteľov, zakotvenou v ustanovení § 6 ZKR. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ dvaja veritelia s rovnakými právami a rovnakou   právnou   subjektivitou   nemajú   rovnaké   postavenie   v   predloženom reštrukturalizačnom pláne (v dôsledku zaradenia do rôznych skupín s rôznym pomerom uspokojenia), došlo k porušeniu základnej zásady rovnosti účastníkov reštrukturalizačného konania/reštrukturalizačného   plánu.   Odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa konštatuje, že sa v danom prípade jedná o podstatné porušenie ustanovení ZKR týkajúcich sa vytvorenia skupín veriteľov SR   Daňový úrad Trenčín a Sociálna poisťovňa. Veritelia s rovnakým právnym postavením a rovnakými ekonomickými záujmami, v danom prípade neboli zaradení do tej istej skupiny, čo má vplyv na účastníka plánu Sociálna poisťovňa, zaradeného do skupiny s horším výhľadom miery uspokojenia. Je možné konštatovať, že veriteľovi SR - Daňový úrad Trenčín boli poskytnuté v porovnaní s veriteľom Sociálna poisťovňa osobitné výhody v súvislosti s ich nezabezpečenými pohľadávkami, preto súd prvého stupňa správne konštatoval reštrukturalizačný plán dlžníka za v rozpore s rovnosťou veriteľov v reštrukturalizácii. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze plynie záver, že reštrukturalizačný plán bol prijatý aj s nahradeným prejavom veriteľa VÚB, pretože pokiaľ tento veriteľ nemal hlasovacie právo z dôvodu   popretia   jeho   pohľadávok   v   celom   rozsahu   čo   do   právneho   dôvodu a vymáhateľnosti, súd v zmysle ust. § 148 ods. 2 ZKR považoval veriteľa patriaceho do tejto skupiny za skupinu súhlasiacu s plánom. Pokiaľ odvolateľ poukázal na to, že medzičasom a po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa došlo zo strany veriteľa dlžníka k úhrade niektorých   pohľadávok   dlžníka,   toto   tvrdenie   nemohlo   mať   vplyv   na   rozhodnutie odvolacieho   súdu   v   uvedenej   veci.   Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   rozhodoval o reštrukturalizačnom   pláne   v   znení,   v   akom   bol   schválený   na   schôdzi   veriteľov   dňa 21. 10. 2013   a   tento   považoval   za   plán,   ktorý   podstatným   spôsobom   porušuje   ZKR, rozhodol tak správne a odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje. Odvolací súd zistil, že rozhodnutie Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. 11. 2013 č. k. 28 R/1/2013-773 je vecne správne v celom rozsahu...

Odvolací   súd   na   základe   posúdenia   veci   dospel   k   názoru,   že   odvolanie   nie   je dôvodné, a preto,   že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vyslovil správny   právny   názor,   vydal   rozhodnutie,   ktorým   potvrdzuje   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa v celom rozsahu.“

Ústavný súd je toho názoru, že pri vyhodnocovaní aspektov ústavnosti napadnutého uznesenia je potrebné prihliadať na obsah uznesenia okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu   napadnutého   uznesenia.   Vo   svojej   ustálenej   judikatúre   totiž   ústavný   súd zdôrazňuje, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok,   a   preto   odôvodnenie   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (m. m. III. ÚS 264/08, IV. ÚS 66/2011).

Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že vo veci konajúce súdy sa pri rozhodovaní   o   návrhu   na   potvrdenie   reštrukturalizačného   plánu   okrem   skúmania   jeho obsahových náležitostí sústredili v podstatnej miere aj na námietky vznesené zo strany veriteľov (Sociálna poisťovňa a VÚB, a. s.), obsiahnuté v ich žiadostiach k samotnému reštrukturalizačnému   plánu   v   zmysle   §   145   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii, doručených   okresnému   súdu   pred   podaním   návrhu   na   potvrdenie   plánu   súdom,   ako   aj prednesených v rámci rozpravy na schvaľovacej schôdzi konanej 21. októbra 2013. Veriteľ, Sociálna poisťovňa, podaním doručeným reštrukturalizačnému správcovi 11. októbra 2013 žiadal o zaradenie prihlásenej   pohľadávky v sume 1 702,21   € do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. V rozprave na schvaľovacej schôdzi vzniesla Sociálna poisťovňa námietky proti schvaľovanému reštrukturalizačnému plánu z dôvodu, že «je poskytovateľom štátnej pomoci, preto je nutné zaradiť ňou prihlásené pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté   pohľadávky   a   preto   nesúhlasila   so   zaradením   pohľadávok   do   skupiny   „G“ (skupina pre ostatné nezabezpečené pohľadávky veriteľov; navrhovaný rozsah uspokojenia alternatívne: v prípade zamietnutia incidenčných žalôb veriteľa VÚB, a. s., 100 % zistenej sumy, v prípade právoplatného rozhodnutia o zistení pravosti pohľadávky VÚB, a. s., 7 % zo zistenej sumy, pozn.). V tejto súvislosti poukázala na zaradenie pohľadávok Daňového úradu Trenčín do skupiny „C“, v ktorej skupine by mali byť uspokojené na 100 %.». Ďalej Sociálna   poisťovňa   namietala,   že „v prípade   prijatia   plánu   v   predloženom   znení   bude poskytovať štátnu pomoc, čo pre dlžníka znamená nenáležitú hospodársku výhodu“. Veriteľ, VÚB, a. s., ktorého prihlásená pohľadávka v sume 1 446 435,79 € bola reštrukturalizačným správcom v celom rozsahu popretá, podaním doručeným reštrukturalizačnému správcovi 14. októbra 2013 žiadal o zaradenie pohľadávky do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky. V rozprave na schvaľovacej schôdzi vzniesla VÚB, a. s., námietky proti schvaľovanému reštrukturalizačnému plánu s poukazom „na nejasnú podnikateľskú aktivitu dlžníka“.

V konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu tak okresný súd, ako aj krajský súd   skúmali   okolnosti   prihlásenia   pohľadávok   uvedených   veriteľov,   predovšetkým   ich zaradenie do jednotlivých skupín vytvorených v pláne podľa § 137 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   na   účely   hlasovania   o   prijatí   plánu.   Rovnako   skúmali   aj   otázku osobitného   postavenia   účastníkov   plánu  poskytovateľov   štátnej   pomoci   a   spôsob navrhovaného uspokojovania ich pohľadávok v reštrukturalizačnom pláne v zmysle § 148 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. To všetko bolo potrebné posúdiť vo vzťahu k vytýkanému porušeniu zásady rovnosti veriteľov ustanovenej v § 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (zo strany Sociálnej poisťovne), a to z toho hľadiska, či tým nedošlo k naplneniu dôvodu na zamietnutie plánu vyplývajúceho z § 154 ods. 1 písm. a) a b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Krajský súd náležite objasnil, že na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise   okresného   súdu   (reštrukturalizačný   plán   v   znení,   v   akom   bol   schválený   na schvaľovacej schôdzi veriteľov 21. októbra 2013, ktorého prílohu v zmysle § 142 zákona o konkurze a reštrukturalizácii tvorí okrem iného vždy zoznam pohľadávok) možno vyvodiť záver,   že   reštrukturalizačný   správca   pri   zaraďovaní   veriteľov   s   rovnakým   právnym postavením a rovnakými ekonomickými záujmami (veritelia, ktorí môžu byť poskytovatelia štátnej   pomoci   podľa   zákona   č.   231/1999   Z.   z.   o   štátnej   pomoci   v   znení   neskorších predpisov) postupoval v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd si pri   preverovaní   okolností,   z   ktorých   krajský   súd   vychádzal,   vyžiadal   aj   spis   vedený okresným   súdom   vo   veci   reštrukturalizácie   dlžníka   a   v   kontexte   s   obsahom   námietok sťažovateľov   obsiahnutých   v   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   skutkové   a   právne   závery krajského súdu v tomto smere nie sú svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné, keďže neboli prijaté ani v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vo   vzťahu   k   namietanému   zániku   pohľadávok   veriteľov   Sociálna   poisťovňa a Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   a.   s.,   v   čase   podania   odvolania   reštrukturalizačným správcom   ich   zaplatením   v   plnej   výške,   čím   podľa   sťažovateľov   malo   dôjsť   k   zmene skutkového a právneho stavu, ktorý mal zohľadniť pri svojom rozhodovaní odvolací súd, ústavný   súd   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   zistil,   že „za   účelom   nápravy prvostupňovým   súdom   konštatovaného   stavu   poskytnutia   osobitnej   výhody   veriteľovi Daňový   úrad   Trenčín   oproti   veriteľovi   Sociálna   poisťovňa“,   veriteľ   a   účastník   plánu ⬛⬛⬛⬛ uhradil   27.   novembra 2013   za   dlžníka   jeho dlh voči Sociálnej poisťovni   a 6. decembra 2013   uhradil dlh voči Všeobecnej zdravotnej   poisťovni,   a.   s., v celom   rozsahu,   o   čom   doložil   príjmové   účtovné   doklady   a   čestné   vyhlásenie zo 6. decembra 2013.

Súčasne ústavný súd poukazuje na to, že Sociálna poisťovňa, ktorej malo zaniknúť postavenie veriteľa v reštrukturalizácii, nesporne neuskutočnila žiadny právny úkon, ako je späťvzatie   prihlášky   do   konania,   oznámenie   o   zániku   procesného   postavenia   veriteľa v reštrukturalizácii alebo iné podanie, z obsahu ktorého by vyplynulo, že na uplatnených nárokoch ďalej netrvá, alebo by vyplynulo, že jej zaniklo postavenie veriteľa v konaní z titulu zaplatenia jej pohľadávok (pričom táto povinnosť veriteľovi vyplýva priamo z § 27 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.). Nakoniec táto skutočnosť nevyplýva ani z konečného zoznamu pohľadávok ako listiny upravujúcej postavenie veriteľa z hľadiska jeho nárokov, z ktorej by vyplývalo, že dotknutý veriteľ, ktorému malo byť poskytnuté plnenie iným veriteľom dlžníka, nie je ďalej veriteľom v konaní.

Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu vychádzal z celkového charakteru a konštrukcie   procesu   reštrukturalizácie   zakotveného   v   zákone   o   konkurze a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy. Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom nad činnosťou   dlžníka,   správcu   i   veriteľských   orgánov   a   v   súvislosti   s   reštrukturalizačným plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže reštrukturalizačný plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy, ak bude   naplnený   niektorý   z   dôvodov   ustanovených   v   §   154   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii.

Konkurzné   a   reštrukturalizačné   konanie   predstavujú   osobitný   druh   občianskeho súdneho konania. Základným prameňom občianskeho práva procesného je Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“). V § 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vyjadrená zásada   subsidiarity   tohto   zákona   vo   vzťahu   k   Občianskemu   súdnemu   poriadku.   Podľa uvedeného   ustanovenia   sa   na   začatie   konkurzného   konania,   na   konkurzné   konanie,   na začatie   reštrukturalizačného   konania,   na   reštrukturalizačné   konanie   primerane   použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Primeranosť aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku znamená, že tieto ustanovenia je potrebné aplikovať v súlade s účelom a cieľom konkurzného alebo reštrukturalizačného konania. Z povahy veci však vyplýva, že na rozhodovanie o potvrdení alebo zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka súdom nemožno primerane aplikovať § 154 ods. 1 OSP [pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (tak ako tvrdia sťažovatelia)], pretože potvrdeniu alebo zamietnutiu súdom podlieha plán, ktorý prijme schvaľovacia schôdza, pričom odvolací súd nemôže rozhodovať o dodatočne zmenenom pláne.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné, a to aj napriek pomerne stručnému odôvodneniu tej jeho časti, ktorá obsahuje hodnotiace úsudky k zadováženým dôkazom a v ktorej sú formulované právne závery.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti napadnutého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti   a   udržateľnosti.   Ústavný   súd   nie   je   ani   opravným   súdom   právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci všeobecných súdov je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a prihliadajúc na účel a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého zákona.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia krajského súdu nemôže byť samo osebe dôvodom porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd neodmietol sťažovateľom   (ako   účastníkom   reštrukturalizačného   plánu)   poskytnutie   súdnej   ochrany, keďže reštrukturalizačným plánom sa na základe odvolania predkladateľa plánu zaoberal a rozhodol o ňom. Ústavný súd preto nenachádza takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu ustanoveným v čl. 46 ods.   1   ústavy   ani   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúcim   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom uvedeným   v   napadnutom   uznesení   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovatelia   okrem   strohej   konštatácie   o   nepochybnom   porušení   ich   v   sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského   súdu   iba   uviedli,   že   sú   (boli)   účastníkmi   reštrukturalizačného   konania a reštrukturalizácie a že týmto uznesením „sa rozhodlo o ich právach“, pritom toto svoje tvrdenie ničím neodôvodnili, nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením ich označených práv.

Pokiaľ sťažovatelia v súvislosti s tvrdeným porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietali, že vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka ako dôsledok zamietnutia reštrukturalizačného plánu dlžníka znamená pre nich,   ale   hlavne   pre   samotného   dlžníka   hrozbu   väčšej   ujmy,   túto   skutočnosť   bližšie nešpecifikovali, pričom z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by namietali aj samotné uznesenie okresného súdu sp. zn. 28 R 1/2013 z 12. marca 2014 (o zastavení reštrukturalizačného konania vedeného voči dlžníkovi, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka).

Navyše ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 R 1/2013 zistil, že obaja sťažovatelia   si   prihlásili   svoje   pohľadávky   v   konkurznom   konaní   a   stali   sa   tak   jeho účastníkmi. Sťažovateľ v 2. rade v priebehu konkurzného konania postúpil svoje pohľadávky v celkovej zistenej sume 10 880,31 € na nových veriteľov. Okresný súd uznesením sp. zn. 28 R 1/2013 z 30. marca 2015 povolil vstup obchodnej spoločnosti PDB Group s. r. o., Lúka 214, do konkurzného konania ako novému veriteľovi pohľadávky sťažovateľa v 2. rade ako pôvodného veriteľa, a to v rozsahu postúpenej pohľadávky, ktorá je vedená v zozname pohľadávok pod č. 7/H-1. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2015. Uznesením sp. zn. 28 R 1/2013 z 13. apríla 2015 okresný súd povolil vstup obchodnej spoločnosti TN SaMo, s. r. o., Južná 6599/20, Trenčín, do konkurzného konania ako novému veriteľovi pohľadávky   sťažovateľa   v 2.   rade   ako   pôvodného   veriteľa,   a   to   v rozsahu   postúpenej pohľadávky, ktorá je vedená v zozname pohľadávok pod č. 7/H-2. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. apríla 2015.

Sťažovateľ   v 1.   rade   je   naďalej   účastníkom   konkurzného   konania   vedeného   na majetok dlžníka s celkovou zistenou pohľadávkou 27 451,04 €.

V   okolnostiach   daného   prípadu   teda   neboli   naplnené   podmienky   na   vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených práv rozhodnutím ústavného súdu. Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015