SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 697/2015-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátomJUDr. Jozefom Urbánkom, Mlynárska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia ichzákladného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 103/2006, za účastiOkresného súdu Košice II, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 23 C 103/2006 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.23 C 103/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur) a ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučineniev sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Košice II p o v i n n ývyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 469,86 € (slovom štyristošesťdesiatdeväť eura osemdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Urbánka, Mlynárska19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2015doručená sťažnosť
(spolu ďalej len „sťažovatelia“; v textesťažnosti aj „sťažovateľka v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“),zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Urbánkom, Mlynárska 19, Košice, vo vecinamietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduKošice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 103/2006 o návrhuna začatie konania o určenie neplatnosti dražby.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Sťažovateľka v 1. rade spolu so svojím už nebohým manželom podala dňa 28. 4. 2006 na Okresný súd Košice II návrh na začatie konania o určenie neplatnosti dražby.
Toto konanie sa vedie na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 C/103/2006. Dňa 15. 4. 2008 manžel sťažovateľky v 1. rade zomrel a do predmetného konania vstúpili sťažovatelia v 2. a 3. rade ako nástupcovia (synovia) zomrelého.
Sťažovatelia v 1. až 3. rade nepovažujú za potrebné podrobne opisovať priebeh predmetného konania, pretože ústavný súd je s ním dôkladne oboznámený v dôsledku toho, že sa zaoberal sťažnosťou, ktorú podal iný účastník predmetného konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 C/103/2006, a to odporca v 5. rade. Ústavný súd SR na základe sťažnosti odporcu v 5. rade ⬛⬛⬛⬛ rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 248/2013 zo dňa 7. 8. 2013 tak, že Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn 23 C/103/2006 porušil základné právo tohto účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal mu primerané zadosťučinenie v sume 1 500 €...
Predmetná vec predstavuje štandardnú agendu všeobecných súdov, čo konštatoval aj ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 248/2013 zo dňa 7. 8. 2013.
Podľa názoru sťažovateľov v 1. až 3. rade, z doposiaľ uvedených skutočností... nepochybne vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 C 103/2006, ktorého účastníkmi sú aj sťažovatelia, dochádza k prieťahom.
Je zrejmé, že konanie... nie je právoplatne skončené ani po viac ako 9 rokoch od začatia konania...
Sťažovatelia v 1. až 3. rade poukazujú na nález sp. zn. I. ÚS 248/2013 zo dňa 7. 8. 2013, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že aj keď Okresný súd Košice II do času rozhodovania ústavného súdu (7. 8. 2013) už trikrát rozhodol v predmetnej veci, tieto rozhodnutia boli dvakrát odvolacím súdom zrušené, pričom postup okresného súdu bol vyhodnotený ako nekoncentrovaný a neefektívny....
Ako už vyplynulo... tejto sťažnosti, aj v poradí tretí rozsudok okresného súdu zo dňa 10. 1. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 4. 4. 2013 bol Krajským súdom v Košiciach zrušený...
Vzhľadom na dôvody zrušenia v poradí tretieho rozsudku okresného súdu, ktoré výslovne uviedol Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení zo dňa 11. 9. 2014 (nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie), je zrejmé, že odvolacie konanie, ktoré trvalo viac ako jeden a pol roka, je nevyhnutné považovať za ďalšie zbytočné prieťahy v predmetnom konaní, ktoré zapríčinil Okresný súd Košice II vydaním nepreskúmateľného rozsudku.“
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo sťažovateľov v 1. až 3. rade
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a
- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 24 C/103/2006 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23 C/103/2006 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov v 1. až 3. rade.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom v 1. až 3. rade finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke v 1. rade vo výške 4 000 €, sťažovateľovi v 2. rade vo výške 3 000 € a sťažovateľovi v 3. rade vo výške 3 000 €.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom v 1. až 3. rade všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením č. k. II. ÚS 697/2015-16z 22. októbra 2015 prijal sťažnosť na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3, ako aj so zreteľomna § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“].
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 26. októbra 2015 predseduokresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveňho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/715/2015z 30. novembra 2015 k prijatej sťažnosti, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 7. decembra2015, okrem iného uviedol:
„Pre objektívnosť predkladám chronológiu vo veci vykonaných úkonov:
- žaloba o určenie neplatnosti dražby bola sťažovateľkou a právnym predchodcom sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ podaná na tunajšom súde dňa 28. 4. 2006.
- dňa 3. 5. 2006 dala konajúca sudkyňa pokyn pre odstúpenie spisu Okresnému súdu Bratislava I.
- po vyslovení nesúhlasu s postúpením veci uznesením zo dňa 24. 7. 2006 Najvyšší súd SR v Bratislave rozhodol, že na konanie je príslušný Okresný súd Košice II.
- dňa 22. 9. 2006 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu.
- uznesením zo dňa 25. 9. 2006 bol návrh žalobcov (sťažovateľky a právneho predchodcu ďalších dvoch sťažovateľov) na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.
- dňa 17. 10. 2006 sa žalobcovia proti uzneseniu odvolali, preto bol spis dňa 20. 10. 2006 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
- uznesenie o zamietnutí predbežného opatrenia bolo odvolacím súdom potvrdené a spis vrátený nášmu súdu dňa 26. 1. 2007.
- uznesením zo dňa 12. 3. 2007 súd pripustil zmenu žaloby a vstup ďalších účastníkov na strane žalovaných do konania v súlade s návrhom žalobcov zo dňa 21. 8. 2006.
- proti uzneseniu sa žalovaný v 5. rade odvolal, preto bol spis opakovane dňa 30. 3. 2007 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 6. 11. 2007, kedy bol vrátený tunajšiemu súdu s rozhodnutím, ktorým bolo odvolanie odmietnuté.
- dňa 30. 1. 2008 bol určený termín pojednávania na deň 10. 4. 2008.
- dňa 10. 4. 2008 bolo vo veci rozhodnuté. Uznesením zo dňa 12. 5. 2008 bolo opravené odôvodnenie rozsudku v časti špecifikácie trov právneho zastúpenia.
- dňa 22. 5. 2008 sa žalovaný v 5. rade proti rozsudku odvolal, dňa 26. 5. 2008 doručil svoje odvolanie žalovaný v 4. rade a dňa 30. 5. 2008 žalovaný v 2. rade.
- dňa 29. 5. 2008 bol daný pokyn pre doručenie odvolaní ostatným účastníkom konania a žalovaný v 5. rade bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.
- dňa 1. 7. 2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 23. 3. 2009, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.
- dňa 30. 3. 2009 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.
- dňa 6. 5. 2009 bol právny zástupca žalovaného v 1. rade vyzvaný na predloženie plnej moci na zastupovanie toho žalovaného v konaní.
- dňa 29. 6. 2009 bola zasielaná výzva právnemu zástupcovi žalobcov, súdnemu exekútorovi ⬛⬛⬛⬛ a notár ⬛⬛⬛⬛ bol žiadaný o oznámenie okruhu dedičov po žalobcovi v 1. rade, ktorý dňa 15. 4. 2008 zomrel.
Okruh dedičov bol notárom predložený dňa 3. 7. 2009.
- dňa 14. 8. 2009 bola zasielaná výzva právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade. Keďže na výzvu nereagoval, bola mu 13. 10. 2009 zasielaná urgencia, na ktorú odpovedal 13. 11. 2009.
- dňa 13. 10. 2009 bola zasielaná aj výzva žalobcom. Dňa 14. 1. 2010 bolo určené pojednávanie na deň 25. 2. 2010. Pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito s tým, že žalobkyni bola uložená povinnosť oznámiť súdu adresu právnej nástupkyne žalobcu v 1. rade, ktorý zomrel a zároveň označiť dôkazy na preukázanie skutočností potrebných pre konanie.
- dňa 26. 2. 2010 bola zaslaná výzva Katastrálnemu úradu v Košiciach, opakovane mu bola výzva zasielaná dňa 11. 5. 2010.
- dňa 16. 06. 2010 právny zástupca sťažovateľky oznámil adresu právnej nástupkyne po žalobcovi v 1. rade, ktorá žije v zahraničí; dňa 28. 6. 2010 bol vyzvaný na oznámenie úplnej adresy a štátu, v ktorom žije, nakoľko tieto údaje v predošlom oznámení chýbali.
- dňa 9. 9. 2010 bolo určené pojednávanie na deň 18. 11. 2010.
- na pojednávaní, konanom dňa 18. 11. 2010, bolo vo veci rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá.
- dňa 5. 1. 2011 podali žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozsudku odvolanie.
- dňa 14. 1. 2011 bol odvolateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Proti tomuto uzneseniu bolo dňa 28. 1. 2011 podané odvolanie. Následne boli zisťované majetkové pomery odvolateľov.
- dňa 28. 3. 2011 bo spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 17. 5. 2012, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý a vo výroku o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
- po vrátení spisu odvolacím súdom bolo jeho rozhodnutie doručované účastníkom konania.
- dňa 30. 7. 2012 bol právny zástupca žalobkyne vyzvaný na predloženie plnomocenstva pre ostatných žalobcov, ak ich v konaní zastupuje a zároveň bol notár ⬛⬛⬛⬛ vyzvaný na oznámenie okruhu dedičov po zomrelom žalobcovi.
- dňa 28. 9. 2012 bolo vytýčené pojednávanie na deň 6. 12. 2012.
- dňa 15. 10. 2012 bolo pojednávanie, určené na deň 6. 12. 2012, z dôvodu účasti zákonnej sudkyne na školení, preročené na deň 10. 1. 2013.
- dňa 10. 1. 2013 bolo vo veci rozhodnuté.
- dňa 27. 2. 2013 podal odvolanie proti rozsudku žalovaný vo 4. rade, dňa 28. 2. 2013 podali odvolanie cestou svojho právneho zástupcu žalobcovia.
- dňa 5. 3. 2013 určila zákonná sudkyňa termín na vyhlásenie dopĺňacieho rozsudku na deň 4. 4. 2013, kedy bol tento rozsudok vyhlásený.
- dňa 17. 4. 2013 podali žalobcovia proti doplňujúcemu rozsudku odvolanie.
- dňa 9. 5. 2013 bol daný pokyn pre doručenie odvolania ostatným účastníkom konania.
- dňa 20. 6. 2013 bol z dôvodu podaných odvolaní spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 8. 10. 2014, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietaných výrokoch a vo výroku o trovách konania zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.
- dňa 9. 10. 2014 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručované účastníkom konania.
- uznesením zo dňa 21. 10. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. 10. 2014, bol návrh žalobcov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, že vydržaná nehnuteľnosť patrí do BSM, vylúčený na samostatné konanie.
- dňa 3. 12. 2014 bolo určené pojednávanie na deň 29. 1. 2015.
- dňa 29. 1. 2015 bolo rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá.
- dňa 18. 3. 2015 podali sťažovatelia cestou svojho právneho zástupcu proti rozsudku odvolanie, ktoré bolo dňa 24. 3. 2015 zaslané na vyjadrenie žalovaným.
- dňa 22. 4. 2015 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľov a do dnešného dňa nebol tunajšiemu súdu vrátený. Z chronológie vo veci vykonaných úkonov vyplýva, že tunajší súd v danom konaní vykonával úkony a vytyčoval pojednávania, pričom vo veci už štyrikrát meritórne rozhodol v primeraných časových úsekoch. V konaní pritom nebolo zaznamenané žiadne obdobie dlhodobejšej nečinnosti prvostupňového súdu. Dĺžka predmetného konania bola ovplyvnená predovšetkým tou skutočnosťou, že sťažovatelia zmenili petit žaloby, ale i procesnou prekážkou, keď došlo k úmrtiu žalobcu v 1. rade a bolo potrebné vyčkať na ukončenie dedičského konania, aby boli stanovení právni nástupcovia zomrelého žalobcu. V dôsledku podaných odvolaní sa spis opakovane, a to celkom až päťkrát (20. 10. 2006 – 26. 1. 2007 – potvrdené uznesenie o predbežnom opatrení; 30. 3. 2007 – 6. 11. 2007 – odvolanie odmietnuté; 1. 7. 2008 – 23. 3. 2009, 28. 3. 2011 – 17. 5. 2012, 20. 6. 2013 – 8. 4. 2014 – vo všetkých troch prípadoch zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a od 22. 4. 2015 doposiaľ) nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, pričom tieto časové úseky a úkony v tomto období vykonané nie som oprávnený hodnotiť, avšak práve tieto obdobia dĺžku predmetného konania výrazne ovplyvnili, za čo podľa môjho názoru nemôže niesť zodpovednosť tunajší súd (celkom 4 roky a 8 mesiacov).
V súčasnosti sa spis už odo dňa 22. 4. 2015 nachádza po štvrtom rozhodnutí tunajšieho súdu z dôvodu podaného odvolania sťažovateľmi na odvolacom Krajskom súde v Košiciach. Táto skutočnosť je sťažovateľom nepochybne známa, napriek tomu podali ústavnú sťažnosť v období (1. 10. 2015), kedy zo strany prvostupňového súdu nie je možné v konaní žiadnym spôsobom pokračovať, a to až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považujem sťažovateľmi požadované finančné zadosťučinenie za neprimerané.“
Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku súčasne uviedol, že súhlasí s tým,aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Sťažovateliavosvojomstanoviskuk vyjadreniuokresnéhosúduzo 14. decembra 2015 (doručenom ústavnému súdu 16. decembra 2015) okrem inéhouviedli:
«Predseda okresného súdu vo vyjadrení konštatuje, že celkovú dĺžku predmetného konania ovplyvnili najmä vyvolané odvolacie konania, za ktoré okresný súd podľa jeho názoru „nemôže niesť zodpovednosť.“
Pokiaľ ide o vyššie uvedené tvrdenie, dovoľujem si dať do pozornosti ústavného súdu, že odvolania proti všetkým rozsudkom v predmetnej veci boli odvolacím súdom vyhodnotené ako dôvodné, a preto na ich základe boli rozsudky okresného súdu zrušené, čo svedčí o tom, že nezákonné a vecne nesprávne rozhodnutia okresného súdu neboli ani v jednom prípade potvrdené odvolacím súdom. V dôsledku toho je nepochybné, že vyvolané odvolacie konania sú v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom okresného súdu, a preto zodpovednosť za to nesie výlučne okresný súd.
Navyše ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 248/2013 zo dňa 7. 8. 2013 výslovne konštatuje nekoncentrovanosť a nesprávny postup okresného súdu v predmetnej veci. So zreteľom na dôvody zrušenia v poradí aj tretieho rozsudku okresného súdu zo dňa 10. 1. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 4. 4. 2013, ktoré výslovne uviedol Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení zo dňa 11. 9. 2014 (nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie), je zrejmé, že aj toto odvolacie konanie, ktoré trvalo viac ako jeden a pol roka, je nevyhnutné považovať za ďalšie zbytočné prieťahy v predmetnom konaní, ktoré zapríčinil okresný súd vydaním nepreskúmateľného rozsudku.»
Sťažovatelia súčasne oznámili, že netrvajú na konaní ústneho pojednávaniaa súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde saprávna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými súprávna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.
1. Predmetom namietaného konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.23 C 103/2006 je rozhodovanie o určení neplatnosti dražby nehnuteľností s návrhom nanariadenie predbežného opatrenia. V označenom konaní okresného súdu sťažovateliavystupujú ako navrhovatelia. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnúsúčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a ktorá nevykazuje znaky skutkovej aniprávnej zložitosti; nijaké skutočnosti [ani vstup do práv navrhovateľa v 1. rade, ktorýv priebehu konania (2008) zomrel, a súvisiace dedičské konanie, resp. počet odporcovvo veci] nemôžu ospravedlniť neodôvodnene dlhý čas konania a rozhodovania okresnéhosúdu (viac ako 9 a pol roka) bez vydania právoplatného rozhodnutia v tejto veci, keďžedoterajšie tri rozhodnutia vo veci boli Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) ako odvolacím súdom zrušené.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súdzastáva názor, že správanie sťažovateľov ako navrhovateľov v napadnutom konaní v zásademalo čiastočný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. K zmenám návrhu však na stranesťažovateľov došlo v priamej príčinnej súvislosti s vývojom ich právneho postavenia(nástupníctvo po navrhovateľovi v 1. rade), ako aj s tým, ako nehnuteľnosť prechádzalana odporcov (rozšírenie návrhu o odporcov v 3., 4. a 5. rade v priebehu konania).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v konaní, ktorézačalo v roku 2006.
Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení okresného súdu ústavný súdzistil, že okresnému súdu bol návrh na určenie neplatnosti dražby doručený 28. apríla 2006.Spor o príslušnosť vyriešil Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že rozhodol, že vo veci jepríslušný okresný súd.
Okresný súd dosiaľ vo veci štyrikrát meritórne rozhodol (10. apríla 2008,18. novembra 2010, 10. januára 2013 a 29. januára 2015), pričom krajský súd ako súdodvolací trikrát zrušil rozsudok okresného súdu a trikrát mu vec vrátil na ďalšie konaniea rozhodnutie.
Okresný súd na pojednávaní 10. apríla 2008 pripustil zmenu návrhuz 21. augusta 2006 a zastavil konanie týkajúce sa predbežného opatrenia vo vzťahuk odporcom vo 4. a 5. rade.
Na základe podaného odvolania odporcov v konaní krajský súd uznesením č. k.2 Co 163/2008-179 z 12. februára 2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutejvyhovujúcej časti a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 18. novembra 2010 rozhodol tak,že pripustil zmenu návrhu z 18. novembra 2010 a návrh sťažovateľov zamietol. Na základeodvolania sťažovateľov krajský súd uznesením č. k. 2 Co 70/2011-317 z 12. marca 2012zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu 17. mája 2012 vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 10. januára 2013 návrh v konanívo všetkých troch výrokoch voči odporcom v 1., 2. a 3. rade zamietol; zamietol návrho neplatnosť kúpnej zmluvy o určení vlastníctva, že vydražená nehnuteľnosť patrído bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov, a vylúčil na samostatné konanie návrhna neplatnosť dražby označených nehnuteľností.
Nazákladeodvolaniapodanéhosťažovateľmikrajskýsúduznesenímč. k. 2 Co 272/2013-437 z 11. septembra 2014 zrušil rozsudok okresného súdu a vec muvrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
Okresný súd ďalej rozsudkom č. k. 23 C 103/2006-524 z 29. januára 2015 nepripustilzmenu návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti dražby nehnuteľnosti a návrhna určenie neplatnosti dražby zamietol.
Ako to vyplýva aj z chronológie úkonov predsedu okresného súdu vo veci sp. zn.23 C 103/2006 predloženej predsedom okresného súdu, viaceré procesné úkony okresnéhosúdu súviseli s komunikáciou týkajúcou sa právneho nástupníctva po zomrelomnavrhovateľovi v 1. rade (s dedičským konaním v tejto veci), resp. osobitne vo vzťahuk právnej nástupkyni žijúcej v zahraničí. Konanie predĺžilo aj rozhodovanie o predbežnýchopatreniach a o odvolaniach proti nim, z čoho vyplynulo, že takmer polovicu z dobykonania sa spis v uvedenej veci z dôvodov odvolacieho konania nachádzal na krajskomsúde.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielenneodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniuprávnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03,IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
V súvislostiach danej veci ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 248/2013zo 7. augusta 2013 vyslovil porušenie základného práva odporcu v 5. rade (ako sťažovateľa)v namietanej veci na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.
Po rozhodnutí okresného súdu z 29. januára 2015, ktorým okresný súd žalobuzamietol, a podaní odvolania zo strany sťažovateľov vo veci koná krajský súd ako odvolacísúd.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04,IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010), vychádzajúc predovšetkým z povahy veci,zo samotnej dĺžky napadnutého konania takmer deväť a pol roka, ale aj z priebehu konaniav tomto období poznačenom predovšetkým neefektívnou a nesústredenou činnosťouokresného súdu,ktorýdosiaľnedokázal účinneustáliťa vyhodnotiťprávnusituáciu sťažovateľov, uzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdom podsp. zn. 23 C 103/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov naprerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo naprejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupomokresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 23 C 103/2006konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajúsťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodňujútakto:„Predmetom konania u odporcu je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, z čoho je zrejmé, že sťažovatelia sa domáhajú ochrany a navrátenia ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorého boli pozbavení v dôsledku nezákonne vykonanej dražby pre dlh, ktorý bol viac ako rok pred samotným výkonom dražby uhradený....
Sťažovatelia prestávajú veriť, že sa domôžu ochrany svojich práv a že súd je tým najpovolanejším orgánom, ktorý by mal s konečnou platnosťou vyriešiť ich spornú vec. Z uvedeného dôvodu je právoplatné rozhodnutie o predmete tohto konania pre sťažovateľov nesmierne dôležité...
Vzhľadom na neefektívnu a nesprávnu činnosť, ako aj na celkovú dĺžku konania odporcu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/103/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateľov, ako aj skutočnosť, že toto konanie nie je ani po viac než 9 rokoch právoplatne skončené, sťažovatelia považujú za primerané, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke v 1. rade vo výške 4 000 €, sťažovateľovi v 2. rade vo výške 3 000 € a sťažovateľovi v 3. rade vo výške 3 000 €.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.23 C 103/2006, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, žekonanie vo veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,ústavný súd priznal sťažovateľke v 1. rade sumu 3 000 € a sťažovateľom v 2. a 3. radekaždému po 1 500 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoréim vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátomJUDr. Jozefom Urbánkom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžev odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia vyčíslili trovy konania sumou 1 097,37 € za tri úkony právnej službyurobené právnym zástupcom sťažovateľov (zvýšenie sumy požadovanej úhrady trovkonania o daň z pridanej hodnoty nedoložil právny zástupca preukázaním skutočnosti, že jeplatiteľom DPH).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorábola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné znížiť o 50 %,pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, čo za každý úkonpo 139,83 € pri uvedenom znížení základnej sadzby predstavuje 69,92 €, t. j. za šesť úkonov419,52 €, a spolu s režijným paušálom 6 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) celkovopredstavuje sumu 469,86 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016