znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 697/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   Združenia   na   ochranu občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom JUDr. Andrejom   Cifrom,   Advokátska   kancelária,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 13 Co 591/2013 z 25. apríla 2014, sp. zn. 17 Co 296/2013 zo 14. mája   2014,   sp.   zn.   17   Co   469/2013   zo   14.   mája 2014,   sp.   zn.   17   Co   511/2013 zo 14. mája 2014 a sp. zn. 17 Co 385/2013 zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedené pod sp. zn. Rvp 9478/2014, sp. zn. Rvp 9972/2014 až sp. zn. Rvp 9974/2014 a sp. zn. Rvp 10405/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9478/2014.

2. Sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 7., 15. a 21. augusta   2014   doručené   sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn. 13 Co 591/2013   z   25.   apríla   2014,   sp.   zn.   17   Co   296/2013   zo   14.   mája   2014,   sp.   zn. 17 Co 469/2013 zo 14. mája 2014, sp. zn. 17 Co 511/2013 zo 14. mája 2014 a sp. zn. 17 Co 385/2013 zo 14. mája 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľ je „občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane   spotrebiteľa   a   o   zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona“.

1. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9478/2014 vyplýva, že sťažovateľ vstúpil   na   základe   zákonného   splnomocnenia   daného   ustanovením   §   93   ods.   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v pozícii   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   do   súdneho   konania   vedeného Okresným   súdom   Zvolen   pod   sp.   zn.   27   Ro   194/2012,   predmetom   ktorého   bolo uplatňovanie   finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   307,54   € s príslušenstvom proti spotrebiteľke – V. Č. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania   elektronickým   podaním   podpísaným   zaručeným   elektronickým   podpisom adresovaným   prvostupňovému   súdu,   ktorým   zároveň   požiadal   o doručenie   žalobného návrhu a jeho príloh pre účel posúdenia dôvodnosti nároku.

Okresný súd Zvolen rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 27 Ro 194/2012-21 z 12. decembra 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú aj na úhradu trov konania. Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený 25. januára 2013   spolu   so   žalobným   návrhom   a   jeho   prílohami.   Sťažovateľ   v   pozícii   vedľajšieho intervenienta podal proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej   poukázal „na   nesúlad   právneho   titulu   so   zákonom,   nekalosť   obchodnej   praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Okresný   súd   Zvolen   uznesením   č.   k.   13   C   89/2013-72   z   10.   júla   2013   odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj   v   štádiu   súdneho   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   vydaní   platobného   rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 591/2013 z 25. apríla 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Zvolen potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.

2. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9972/2014 vyplýva, že sťažovateľ vstúpil   na   základe   zákonného   splnomocnenia   daného   ustanovením   §   93   ods.   2   OSP v pozícii   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   do   súdneho   konania   vedeného Okresným   súdom   Lučenec   pod   sp.   zn.   9   Ro   289/2012,   predmetom   ktorého   bolo uplatňovanie   finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   1   130,79   € s príslušenstvom proti spotrebiteľke – J. M. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania   elektronickým   podaním   podpísaným   zaručeným   elektronickým   podpisom adresovaným   prvostupňovému   súdu,   ktorým   zároveň   požiadal   o doručenie   žalobného návrhu a jeho príloh.

Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 9 Ro 289/2012-26 z 23. augusta 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú aj na úhradu trov konania. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti platobnému rozkazu   v   zákonnej   lehote   odpor,   v   ktorom   namietal,   že   platobný   rozkaz   nemal   byť v zmysle   §   172   ods.   9   OSP   vydaný   vzhľadom   na   neprijateľné   zmluvné   podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval   svoj   nárok. Ďalej poukázal „na nekalosť   obchodnej   praktiky   v   podobe   Dohody   o   uzavretí   splátkového   kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 9 Ro 289/2012-91 z 5. marca 2013 v spojení s opravným   uznesením   č.   k.   9   Ro   289/2012-107   z   21.   mája   2013   odpor   sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania aj   v   štádiu   súdneho   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   vydaní   platobného   rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 296/2013 zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.

3. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9973/2014 vyplýva, že sťažovateľ, vstúpil   na   základe   zákonného   splnomocnenia   daného   ustanovením   §   93   ods.   2   OSP v pozícii   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   do   súdneho   konania   vedeného Okresným   súdom   Lučenec   pod   sp.   zn.   12   Ro   323/2012,   predmetom   ktorého   bolo uplatňovanie   finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   729,17   € s príslušenstvom proti spotrebiteľom – A. K. a V. K. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom adresovaným   prvostupňovému   súdu,   ktorým   zároveň   požiadal   o   doručenie   žalobného návrhu a jeho príloh.

Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 12 Ro 323/2012-22 z 24.   augusta   2012,   ktorým   žalobe v plnom   rozsahu vyhovel   a zaviazal žalovaných   aj na úhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   v   pozícii   vedľajšieho   intervenienta   podal   proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval   svoj   nárok. Ďalej poukázal „na nekalosť   obchodnej   praktiky   v   podobe   Dohody   o   uzavretí   splátkového   kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 12 Ro 323/2012-106 z 11. marca 2013 odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie §   172   ods.   7   a   9   OSP.   Sťažovateľ   v   odvolaní   tiež   zdôraznil   svoje   oprávnenie   vstúpiť do konania   aj   v   štádiu   súdneho   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   vydaní   platobného rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 469/2013 zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.

4. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9974/2014 vyplýva, že sťažovateľ vstúpil   na   základe   zákonného   splnomocnenia   daného   ustanovením   §   93   ods.   2   OSP v pozícii   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   do   súdneho   konania   vedeného Okresným   súdom   Lučenec   pod   sp.   zn.   5   Ro   357/2012,   predmetom   ktorého   bolo uplatňovanie   finančného   plnenia   zo   spotrebiteľského   úveru   v   sume   122,19   € s príslušenstvom proti spotrebiteľke – M. H. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania   elektronickým   podaním   podpísaným   zaručeným   elektronickým   podpisom adresovaným   prvostupňovému   súdu,   ktorým   zároveň   požiadal   o doručenie   žalobného návrhu a jeho príloh.

Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 5 Ro 357/2012-29 zo   16.   októbra   2012,   ktorým   žalobe   v   plnom   rozsahu   vyhovel   a   zaviazal   žalovanú   aj na úhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   v   pozícii   vedľajšieho   intervenienta   podal   proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval   svoj   nárok. Ďalej poukázal „na nekalosť   obchodnej   praktiky   v   podobe   Dohody   o   uzavretí   splátkového   kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 5 Ro 357/2012-99 z 18. apríla 2013 odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie §   172   ods.   7   a   9   OSP.   Sťažovateľ   v   odvolaní   tiež   zdôraznil   svoje   oprávnenie   vstúpiť do konania   aj   v   štádiu   súdneho   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   vydaní   platobného rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 511/2013 zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.

5. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 10405/2014 vyplýva, že sťažovateľ vstúpil   na   základe   zákonného   splnomocnenia   daného   ustanovením   §   93   ods.   2   OSP v pozícii   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   do   súdneho   konania   vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 4 Ro 137/2012 (konanie bolo neskôr vedené pod   sp.   zn.   8   C   368/2012),   predmetom   ktorého   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 873,57 € s príslušenstvom proti spotrebiteľke – I. C. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadal o doručenie žalobného návrhu a jeho príloh.

Okresný   súd   Rimavská   Sobota   rozhodol   vo   veci   platobným   rozkazom   č.   k. 4 Ro 137/2012-34 z 25. septembra 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú aj na úhradu trov konania. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal   byť   v   zmysle   §   172   ods.   9   OSP   vydaný   vzhľadom   na   neprijateľné   zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal „na nesúlad právneho titulu so zákonom, nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. 8 Co 368/2012-87 z 28. januára 2013 odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie §   172   ods.   7   a   9   OSP.   Sťažovateľ   v   odvolaní   tiež   zdôraznil   svoje   oprávnenie   vstúpiť do konania   aj   v   štádiu   súdneho   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   vydaní   platobného rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 385/2013 zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   v   odôvodnení   sťažnosti   bližšie argumentuje:

«... výklad relevantných procesných noriem Občianskeho súdneho poriadku je podľa názoru   sťažovateľov   ústavne   nekonformný   a   arbitrárny,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neudržateľný. Predmetný výklad zároveň popiera ich podstatu a zmysel.

...   ustanovenie   §   93   ods.   2   OSP   priamo   legitimuje   na   účasť   v   súdnom   konaní občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Následne za situácie,   keď   sú   v   súdnom   konaní   priznané   vedľajšiemu   účastníkovi   rovnaké   práva a povinnosti ako účastníkovi (§ 93 ods. 4 veta prvá OSP), formulované stanovisko priamo popiera   vymedzenú   zákonnú   úpravu   a   odníma   právo   na   prístup   k   súdu   vedľajšiemu účastníkovi.

Predmetné stanovisko o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu v tzv. „skrátenom   konaní“   diskvalifikuje   vedľajšieho   účastníka   vo   vzťahu   k   jeho   zákonným oprávneniam za účelom naplnenia účelu svojho vstupu do súdneho konania.

Nesprávnosť takéhoto postupu zo strany súdu je zároveň zvýraznená tým, že vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon č. 250/2007   Z.z.   o   ochrane   spotrebiteľa),   nemôže   poskytnúť   ochranu   žalovanému spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9 OSP vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov. Všeobecný súd zlyhal pri ex offo súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok, čím porušil čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 ES   o   neprijateľných   zmluvných   podmienkach   a   súčasne   odmietol   opravný   prostriedok vedľajšieho účastníka, ktorý sa podaním opravného prostriedku porušeniu zákona snažil zabrániť...

Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že by vedľajší účastník   mohol   vstúpiť   do   konania   len   v   určitej   fáze   sporového   konania,   resp.   že   by výslovne nemohol vstúpiť do konania v čase do vydania platobného rozkazu.

... Sporové konanie začína podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na tieto skutočnosti je preto nutné konštatovať, že vedľajší účastník môže vstúpiť do sporového konania kedykoľvek aj v rozkaznom konaní do vydania platobného rozkazu resp. po jeho vydaní do právoplatného skončenia súdneho konania.

Je nevyhnutné rozlišovať dva typy vedľajšieho účastníctva, a v prípade, ak zo zákona vstúpila do určitého konania právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, potom na vstup alebo zotrvanie v konaní, prípadne na možnosť uskutočňovať právne úkony v takomto konaní, tomuto typu vedľajšieho účastníka nemožno klásť žiadne ďalšie podmienky okrem tých, ktoré sú stanovené v § 93 ods. 4 druhá a tretia veta O. s. p. Iba uvedený výklad totiž dôsledne zodpovedá tomu, že všeobecné súdy sú povinné vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.»

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde   rozhodol   o   dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutých   uznesení krajského súdu „s ohľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu trov odvolacieho konania žalobcu. V uvedenom dôsledku je možné predpokladať, že žalobca si bude uplatňovať svoj nárok voči sťažovateľovi cestou exekúcie. V spojitosti s potvrdením uznesenia   o   odmietnutí   odporu   sťažovateľa   nadobudol   platobný   rozkaz   prvostupňového súdu   taktiež   účinky   exekučného   titulu.   V   prípade,   že   dôjde   k   zrušeniu   predmetného rozhodnutia ústavným súdom, prebiehajúcou exekúciou by bol zmarený účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Následky exekúcie by bolo možné po rozhodnutí o ústavnej sťažnosti s ťažkosťou reparovať.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   napadnutými uzneseniami krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenia krajského súdu a vrátil mu veci na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9478/2014, sp. zn. Rvp 9972/2014 až sp. zn. Rvp 9974/2014 a sp. zn. Rvp 10405/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o podaných sťažnostiach nie je daná právomoc ústavného súdu.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažností   ústavný   súd   dopytom na Okresnom súde Zvolen, Okresnom súde Lučenec a Okresnom súde Rimavská Sobota zistil,   že   sťažovateľ   podal   proti   sťažnosťami   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu dovolania,   o   ktorých   dosiaľ   nebolo   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok   Európskeho súdu   pre ľudské   práva z 8. 11.   2007 vo veci Soffer v.   Česká republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2014