SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 696/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o.,   Brečtanová   1,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   Bugala   –   Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska   cesta   102,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   čl.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sž 22/2013 z 20. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2015 faxom a 25. februára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sž 22/2013 z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania č. 210-PLO/O-2367/2013 vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 32 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) v súvislosti s tým, že na programovej službe JOJ PLUS nezabezpečila, aby bola reklama slušná.

Rada rozhodnutím č. RP/072/2013 z 10. septembra 2013 uložila sťažovateľke sankciu – pokutu vo výške 3 500 € za porušenie povinnosti podľa § 32 ods. 4 zákona o vysielaní. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka opravný prostriedok podľa § 250l a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom z 20. novembra 2014 tak, že rozhodnutie Rady potvrdil.

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv a článkov podľa ústavy a dohovoru na   tom   základe,   že   najvyšší   súd „...   považoval   nevykonanie   dôkazu,   resp.   absenciu vyhotovenia   zápisnice   o   vykonaní   dôkazu   zo   strany   Rady   (absencia   riadneho   zistenia skutkového stavu veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný, resp. nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady; a

...   považoval   predchádzajúce   upozornenie   Rady   na   porušenie   identického ustanovenia Zákona o vysielaní bez toho aby spôsob porušenia bol skutkovo identický alebo totožný aspoň v základných črtách za zákonný postup.

Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/alebo   nevyhotovenie   zápisnice   o   vykonaní   dôkazu   v   súlade   so   správnym   poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. Rovnako   uloženie   sankcie   bez   existencie   predchádzajúceho   upozornenia na porušenie   povinnosti,   ktoré   by   bolo   v   základných   črtách   skutkovo   identické   alebo podobné, je možné považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedenými námietkami uvádza,   že Rada v oznámení o začatí   správneho   konania   a   vo   svojom   rozhodnutí   z   10.   septembra   2013   uviedla, že podkladmi (dôkazmi) na vydanie rozhodnutia boli:

a) záznam z vysielania programovej služby JOJ PLUS z 12. februára 2013 a

b) prepis/popis skutkového stavu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že už vo svojom opravnom prostriedku namietala, že Rada uvedené dôkazy nevykonala vôbec, resp. ich nevykonala v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky   najvyšší   súd   nesprávne   porozumel   jej argumentácii   a   napadnutý   rozsudok nedostatočne odôvodnil.

Podľa sťažovateľky obrazovo-zvukový záznam ako dôkaz nebol vykonaný v súlade so Správnym poriadkom, pretože mala byť vyhotovená zápisnica, z ktorej by bolo zrejmé, že každý člen Rady si predmetný záznam pozrel.

«... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak   Rada   (jej   členovia)   vykonala   dôkaz   (vzhliadla   obrazovo-zvukový   záznam), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia Rady   môžu   získať   priame   a   nesprostredkované   povedomie   o   skutočnom   obsahu odvysielaného   spotu.   Takýto   dôkazný   prostriedok   (ohliadku)   nie   je   možné   nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali.

Hoci   Rada   a   najvyšší   súd   uzatvárajú,   že   s   predmetným   dôkazom   sa   ani   inak oboznámiť nedá, preto „je jasné a nesporné“, že záznamy boli vzhliadnuté členmi Rady, o tejto skutočnosti neexistuje žiaden dôkaz.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   síce   zrejmé,   že   najvyšší   súd nevyhotovenie zápisnice dokonca považoval za porušenie § 22 ods. 1 Správneho poriadku, avšak   bez   ďalšieho   zdôvodnenia   uviedol,   že   toto   porušenie   nemá   vplyv   na   zákonnosť samotného rozhodnutia. Takýto záver najvyššieho súdu je svojvoľný a neudržateľný, nakoľko predmetný dôkaz bol jediným dôkazom v konaní, bez ktorého vykonania by nemohlo dôjsť k zisteniu skutkového stavu veci ani k oboznámeniu sa s obsahom záznamu osobne všetkými členmi Rady... Ak by sme pripustili názor rady, v takom prípade by Rada nemusela vôbec vykonávať žiadne dôkazy ani skúmať skutkový stav veci bez dôvodných pochybností, pretože vzhľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu postačí, ak Rada   bude tvrdiť, že sa riadne oboznámila so skutkovým stavom a akýkoľvek podklad o tejto skutočnosti sa nevyžaduje. Rovnako   je   potrebné   uviesť,   že   najvyšší   súd   zjavne   v   nedostatočnom   rozsahu „pochopil“ odvolací dôvod sťažovateľky, pretože podľa názoru najvyššieho súdu stačilo, že sťažovateľka   nemala   žiadne   námietky   voči   obsahu   prepisu   vysielania   a   tiež, že je nesporné, že členovia Rady sa s obsahom záznamu oboznámili (tzn. vykonali ho), ale len o tom nespísali zápisnicu.

Takýto   záver   najvyššieho   súdu   je   však   predčasný   a   vychádza   z   neúplného preskúmania   odvolacieho   dôvodu   sťažovateľky,   nakoľko   týmto   odvolacím   dôvodom sťažovateľka nenamietala správnosť/nesprávnosť obsahu prepisu reportáže, ale namietala splnenie   základných   zákonných   podmienok   na   možnosť   správneho   trestania za administratívny delikt. Správne trestanie nie je možné, ak mu nepredchádza spravodlivé konanie, ktoré je založené na riadnom preskúmaní skutkového stavu veci a vykonanom dokazovaní,   ktoré   bez   dôvodných   pochybností   preukazuje,   že   došlo   k   spáchaniu administratívneho   deliktu.   Správne   trestanie   zároveň   vyžaduje,   aby   sa   orgán,   ktorý o administratívnom   delikte   rozhoduje,   riadne   a   dôkladne   (najmä   osobne)   oboznámil so všetkými   dôkazmi   a   tieto   boli   riadne   v   súlade   s   procesnými   predpismi   vykonané. S ohľadom   na   špecifikum   kolektívneho   rozhodovania   Rady,   je   teda   zrejmé,   že   všetci členovia Rady, ktorí rozhodujú o administratívnom delikte sa musia osobne oboznámiť so všetkými dôkazmi a tieto v súlade s procesnými predpismi vykonať.

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí...   dokonca   zašiel   až   tak   ďaleko,   že   právne   uzatvoril, že vzhliadnutie záznamu „v žiadnom prípade nie je možné považovať“ za obhliadku. Najvyšší   súd   však   svoj   právny   záver   nijaký   spôsobom   ďalej   nerozvinul   ani nevysvetlil, a najmä neuviedol, o aký úkon dokazovania teda ide, ak nejde o obhliadku...»

Sťažovateľka   argumentuje,   že   Správny   poriadok   vymedzuje   dôkazné   prostriedky len ako príklad, avšak je nepochybné, že o všetkých vykonaných dôkazoch je potrebné vyhotoviť zápisnicu, t.   j.   aj o   oboznámení   sa   s obsahom   záznamu.   Podľa   sťažovateľky najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   nedostatočne   odôvodnil,   pretože   neuviedol, prečo nevyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu nemá vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia.

Sťažovateľka   poukazuje   na   právne   závery   Najvyššieho   správneho   súdu   Českej republiky, podľa ktorých vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je špecifickou formou obhliadky   podľa   §   38   Správneho   poriadku,   o   ktorej   je   potrebné   vyhotoviť   zápisnicu. Vyhotovenie   zápisnice   z   vykonania   dôkazu   je   aj   významnou   procesnou   zárukou pre účastníka konania, keďže až takto je možné urobiť záver o tom, či bola dodržaná zásada bezprostrednosti a priamosti, ktorá je základom obhliadky. Tieto skutočnosti sú relevantné aj vzhľadom na to, že Rada je kolektívny orgán, preto je zásadné, aby «v rámci správneho konania členovia Rady rozhodovali osobne.

Najvyšší   súd   následne   odvolací   dôvod   sťažovateľky   „oklieštil“   len   na   skúmanie, či sťažovateľka namietala pravdivosť skutkových zistení, ktoré Rada uviedla v rozhodnutí Rady a opomenul dostatočne odôvodniť, či vzhliadnutie záznamu je vykonanie dôkazného prostriedku a ak áno, z akého dôvodu sa na proces jeho vykonania nevzťahuje povinnosť vyhotoviť zápisnicu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, a ak sa vzťahuje, tak z akého dôvodu jej nevyhotovenie nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Najvyšší   súd   bez   akéhokoľvek   podkladu   v   spise   správneho   orgánu   bez   ďalšieho uzavrel, že Rada sa s predmetnými dôkazmi oboznámila v súlade so Správnym poriadkom a zákonným spôsobom.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom.

Problematika dôkazných prostriedkov v správnom konaní má inherentne aj ústavnú dimenziu. Dokazovanie v správnom konaní, najmä v citlivej oblasti správneho trestania... musí spĺňať   ústavné   parametre   dokazovania a   rešpektovania   ústavnej   a medzinárodnej prizmy spravodlivého procesu.

...V   zahraničnej   právnej   úprave   spravidla   nenájdeme   ustanovenia   o   zápisnici o vykonaní dôkazu, pretože prevažuje právo účastníka byť vždy prítomný na ústnom konaní pred mediálnou radou, ktorá spravidla koná verejne...

Zásada   priamosti,   ústnosti   a   bezprostrednosti   sú   zásady,   ktoré   zaisťujú, aby ten orgán, ktorý rozhoduje o vine a sankcii za správny delikt, bol autenticky prítomný a bezprostredne ovplyvnený pred ním vykonanými dôkazmi. Dokazovanie je možné pripustiť aj mimo rámec ústneho konania, avšak v takom prípade je bezpodmienečne potrebné, aby o vykonaní takýchto dôkazov bola spísaná zápisnica v súlade s § 22 ods. 1 Správneho poriadku.».

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 As 57/2010 z 3. apríla 2012 a tiež na závery Európskeho súdu pre ľudské   práva,   ktoré   vyslovil   napr.   vo   veci   Lisica   proti   Chorvátsku,   podľa   ktorých „je potrebné, aby bolo viditeľné, ako bola spravodlivosť vykonaná“.

Sťažovateľka sa tiež domnieva, že v predmetnej veci nejde o opakované porušenie § 32 ods. 4 zákona o vysielaní, na ktoré bola upozornená, preto došlo k porušeniu zákona spôsobom, ktorý má vplyv aj na zákonnosť samotného rozhodnutia Rady. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Rada pri skúmaní podmienok pre uloženie sankcie uviedla, že sankcia − pokuta, je prípustná, nakoľko sťažovateľka sa porušenia ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a) Zákona o vysielaní dopustila už v minulosti. Ako dôvod uviedla odkaz na číslo konania, v ktorom sťažovateľku   údajne   upozornila   na   porušenie   povinnosti.   Rada   uviedla   nasledovné rozhodnutie: Rozhodnutie RL/32/2012 z 24. 4. 2012;...

Sťažovateľka   si   dovoľuje   uviesť,   že   predmetné   konanie   sa   síce   týkalo   porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a), avšak spôsobom, ktorý nebol identický, dokonca ani primerane podobný s predmetnou vecou.

Na základe uvedenej skutočnosti nie je možné preto predmetné konania považovať za totožné, čím neexistovalo právo Rady uložiť sankciu − pokutu za porušenie predmetnej povinnosti,   nakoľko   jej   nepredchádzalo   upozornenie   Rady,   čím   rozhodnutie   Rady a rozhodnutie najvyššieho súdu a postup ktorý im predchádzal trpia takou vadou, ktorá mala vplyv na ich zákonnosť.

Tým,   že   Rada   sankcionovala   (pokutovala)   sťažovateľku   bez   predchádzajúceho upozornenia na opakované porušenie namietanej povinnosti, tak vec nesprávne právne posúdila a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia Rady trpí takou vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia Rady.“

Sťažovateľka   poukazuje   v   súvislosti   s   touto   argumentáciou   na   právne   závery Najvyššieho   správneho   súdu   Českej   republiky   v   uznesení   sp.   zn.   6 As 26/2010 z 3. apríla 2012, ktoré možno aplikovať aj v tejto veci.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že «len dostatočne špecifické a obsahovo takmer totožné vymedzenie   porušenia   povinnosti   môže   byť   spôsobilým   rozhodnutím   Rady   tvoriacim kvalifikované „upozornenie“ na opakované porušenie zákona. V predmetnej veci Rada nikdy nevydala rozhodnutie, v ktorom by bolo vymedzenie porušenia povinnosti totožné s vymedzením   porušenia   povinnosti   v   rozhodnutí   Rady   alebo   obdobným   aspoň v podstatných   rysoch.   Konanie,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   Rady   a   konanie,   ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   Rady   č.   RL/32/2012   sú   totožné   len   v   rovnakom   označení zákonného   ustanovenia   porušenej   povinnosti,   inak   sa   v   podstatných   rysoch   (spôsob spáchania) odlišujú...

Najvyšší súd k tomuto odvolaciemu dôvodu sťažovateľky opätovne neuviedol žiadne odôvodnenie, z ktoré by jasne, jednoznačne a zrozumiteľne vyplývalo, prečo tento odvolací dôvod nie je dôvodný...

... podmienka upozornenia na opakované porušenie povinnosti má zásadný význam pre sťažovateľku a musí predstavovať efektívny prostriedok, ktorého účelom nie je represia, ale prevencia.... sťažovateľke musí byť poskytnutý dostatočný priestor na nápravu. Rada v predmetnom prípade presvedčila aj najvyšší súd, že materiálna podmienka pre uloženie sankcie   bola   splnená,   nakoľko   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   existovalo právoplatné   rozhodnutie   o   porušení   povinnosti   podľa   §   32   ods.   4   písm.   a)   Zákona o vysielaní a retransmisii. Skutkový stav vyplývajúci z rozhodnutie Rady RL/32/2012 však bol v podstatných črtách odlišný od skutkového stavu v prejednávanej veci, preto nemôže byť považované za podklad pre možné ukladanie pokút.».

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné práva... (sťažovateľky, pozn.) podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 8 Sž/22/2013-31 zo dňa 20. 11. 2014, porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 8 Sž/22/2013-31 zo dňa 20. 11. 2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť... (sťažovateľke, pozn.) trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   323,50   EUR   na   účet   Advokátskej   kancelárie   Bugala   − Ďurček, s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   z   20.   novembra   2014   poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Rady, na argumentáciu sťažovateľky v opravnom prostriedku a tiež na vyjadrenie Rady. Následne najvyšší súd uviedol:

«Z   obsahu   pripojeného   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   odporkyňa   listom č. 2367/2013   zo   dňa   07.   05.   2013   oznámila   navrhovateľke   začatie   správneho   konania vo veci   možného   porušenia   §   32   ods.   4   písm.   a/   Zákona   za   odvysielanie   upútavky na program Deň a noc na programovej službe TV JOJ PLUS dňa 12. 02. 2013 od 12:15:42 do 14:55:22 hod.

Navrhovateľka   v   odvolaní   konštatuje,   že   odporkyňa   nevyhotovila   zápisnicu o ohliadke audiovizuálneho záznamu, čo navrhovateľku utvrdzuje v tom, že odporkyňa ako správny orgán nevykonala dôkaz − ohliadku záznamov z vysielania, čím nepostupovala v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že zhliadnutie audiovizuálneho záznamu   nie   je   ohliadkou   podľa   §   38   Správneho   poriadku,   ale   je   to   iný,   v   správnom poriadku nepomenovaný dôkaz.

Predmet ohliadky podľa § 38 správneho poriadku je vlastník alebo užívateľ veci povinný   predložiť   správnemu   orgánu   alebo   strpieť   ohliadku   na   mieste.   Z predmetného ustanovenia   vyplýva,   že   ohliadka   sa   týka   iba   hnuteľných   alebo   nehnuteľných   vecí a nie nehmotných, akým práve audiovizuálny záznam nesporne je. Skutočnosť, že predmetný záznam sa nachádza na CD nosiči ako hmotnom substráte je irelevantná, pretože podľa nášho názoru kópie, napodobneniny alebo veci podobného vzhľadu nemôžeme považovať za originálny predmet ohliadky, keďže v skutočnosti nemali podiel na vzniknutom skutkovom stave. Skutočnou ohliadkou v tomto prípade by bolo zhliadnutie originálneho vysielania v uvedených časových intervaloch.

Máme za to, že § 22 ods. 1 správneho poriadku predstavuje kogentné ustanovenie, od ktorého   sa   nemožno   odchýliť.   Následkom   odchýlenia   dochádza   k   procesnému pochybeniu.   Rada   sa   nespísaním   zápisnice   dopustila   chyby,   resp.   vady   v   správnom konaní, keďže protokolovala iba hlasovanie jednotlivých členov Rady. Je však na posúdení súdu aký vplyv má táto chyba na zákonnosť vydaného rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O. s. p., „pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“ V danom prípade je však súd toho názoru, že nevyhotovenie zápisnice nemožno považovať za takú chybu a vadu konania, ktorej následkom by bolo vydanie   nezákonného   rozhodnutia.   V   tomto   prípade   sa   tak   súd   prikláňa   k   skorším rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž/21/2012 zo dňa 29. 05. 2013, v ktorom súd konštatuje: „... Najvyšší súd zastáva názor, že pokiaľ v danom prípade Rada nespísala   zápisnicu   o   tom,   ako   sa   jej   členovia   oboznámili   s   podkladmi   pre   vydanie rozhodnutia, predovšetkým o tom, ako sa oboznámili so záznamom odvysielaného programu resp. s popisom/odpisom tohto záznamu, nedopustila sa v konaní takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.“

...   odporkyňa   správne   hodnotila   príslušnú   upútavku   ako   reklamu,   kde   zistila porušenie povinnosti navrhovateľkou ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a/ Zákona o vysielaní a retransmisii, ktorou „je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná reklama a tele nákup boli čestné a slušné.

Navrhovateľka   vo   svojom   odvolaní   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   veci, ako aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci z dôvodu neuspokojivého vymedzenia slova   „šukať“,   ktorým   by   odporkyňa   preukázala   neslušnosť   predmetného   slova. Ak navrhovateľka argumentovala odkazmi na literárne diela slovenských básnikov (Pavla Országha Hviezdoslava a Martina Kukučina), ktorí toto slovo vo svojich básňach použili, poukazujúc pritom na fakt, že ich diela sú „súčasťou štátom vymedzenej povinnej literatúry a z toho dôvodu nie je možné predmetné slovo označiť za neslušné“, keďže do styku s týmito dielami prichádzajú aj školopovinné deti je potrebné uviesť, že slovenský jazyk − ako každý iný − nie je pevne stanovený a s plynutím času sa jazyk vyvíja, dopĺňa a obohacuje sa. V priebehu historického vývoja slovenského jazyka, teda nie je vylúčená aj zmena významu určitých slov. Výraz „šukať“ sa v uvedených literárnych dielach slovenských básnikov musí vykladať s prihliadnutím na historickú etapu, počas ktorej sa tieto diela kreovali. Nemenej dôležitý   je   aj   kontext,   v   ktorom   sa   dané   slovo   používa.   Navrhovateľka   má   postavenie osobitného orgánu v systéme orgánov štátnej správy, ktorého úlohou je práve kontrola, či vysielatelia   dodržiavajú   ustanovenia   zákona.   To   čo   je   slušné   a   neslušné   spočíva na jej rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že tento kolektívny orgán sa skladá z dostatočne erudovaných osôb v danej oblasti, ktorí sú schopní na základe správnej úvahy posúdiť, či je − za daných okolností s prihliadnutím na kontext − reklama slušná alebo nie. V súvislosti so správnou úvahou sa v § 245 ods. 2 O. s. p. uvádza: „Pri rozhodnutí, ktoré správny   orgán   vydal   na   základe   zákonom   povolenej   voľnej   úvahy   (správne   uváženie), preskúmava   súd   iba,   či   také   rozhodnutie   nevybočilo   z   medzí   a   hľadísk   ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.“

V   tomto   prípade   súd   dospel   k   rovnakým   záverom   ako   odporkyňa,   zastávajúc stanovisko, že slovo „šukávať“, respektíve „šukať“ je v danom prípade neslušné a vyplýva to aj z kontextu dialógu predmetného audiovizuálneho záznamu. S tvrdením navrhovateľky o nedostatočnom   vysvetlení   predmetného   pojmu   odporkyňou   sa   preto   Najvyšší   súd Slovenskej republiky nemohol stotožniť, nakoľko sa podľa nášho právneho názoru jedná o skutočnosť všeobecne známu, ktorú správny orgán podľa § 34 ods. 6 správneho poriadku nemusí dokazovať. V tomto bode je argumentácia odporkyne správna, že predmetný výraz je (v danom kontexte) synonymom súlože.

Neobstojí   ani   námietka   ohľadom   skutočnosti,   že   mala   byť   uložená   sankcia a to upozornenie   na   porušenie   zákona   a   nie   pokuta.   Odporkyňa   správne   poukázala na skutočnosť,   že   za   porušenie   ust.   §   32   ods.   4   písm.   a/   Zákona   už   navrhovateľka sankcionovaná bola a to rozhodnutím RL/032/2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 05. 2012.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   boli   nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou, pretože predmetom konania   bolo   rozhodovanie   o   porušení   povinnosti   a   uloženie   sankcie   podľa   zákona   o vysielaní (§ 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Základom   argumentácie   sťažovateľky   je   jej   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, ktorý nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu – oboznámenia sa s obrazovo-zvukovým   záznamom   Radou   –   nepovažoval   za   takú   vadu,   ktorá   spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Rovnako tak namietala, že uloženie sankcie – pokuty Radou bolo v rozpore so zákonom, pretože predchádzajúce upozornenie Rady sa týkalo toho istého ustanovenia zákona o vysielaní, ale spôsob porušenia nebol skutkovo identický alebo aspoň totožný v základných črtách.

Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.

Podľa   §   34   ods.   1   Správneho   poriadku   na   dokazovanie   možno   použiť   všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

Podľa § 38 Správneho poriadku vlastník alebo užívateľ veci je povinný predložiť správnemu orgánu predmet ohliadky alebo strpieť ohliadku na mieste.

Vychádzajúc   z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu z 20. novembra 2014, ústavný súd v prvom rade dospel k záveru, že sťažovateľka v sťažnosti uplatnila totožnú argumentáciu ako vo svojom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady.

Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky v napadnutom rozsudku vysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu za ohliadku podľa § 38 Správneho poriadku, ale za iný, v Správnom   poriadku nepomenovaný dôkaz.   Dospel k záveru,   že   Rada pochybila, keď o vykonaní   obrazovo-zvukového   záznamu   nevyhotovila   zápisnicu.   Túto   vadu   konania vyhodnotil v súlade s § 250i ods. 3 OSP ako vadu, ktorá nemohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia   Rady.   Následne   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky týkajúcou sa zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia (s. 6 a 7 napadnutého rozsudku). Osobitne sa najvyšší súd vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky, že Rada mala uložiť sankciu – upozornenie na porušenie zákona, a nie pokutu. Najvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou Rady, z ktorej vyplýva, že sťažovateľka bola už za porušenie § 32 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní sankcionovaná, a to rozhodnutím Rady č. RL/032/2012, pričom prísnejší postih sa ukladá „za porušenie právnej povinnosti a nie za identický skutok“.

Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu   príslušného   právneho   predpisu   všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   hodnotí, či v konkrétnej   veci   uskutočnený   výklad   právnej   normy   je   ústavne   udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny   (svojvoľný)   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Ústavný   súd   takto konštatuje,   že   právne   závery   najvyššieho   súdu   predstavujú   jeden   z   možných   výkladov príslušných ustanovení Správneho poriadku (predovšetkým § 22 ods. 1, § 34 ods. 1 a 2, § 38) a zákona o vysielaní (najmä § 64 ods. 2), nemožno im vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, rešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto právne   závery   najvyššieho   súdu   nie   sú   ani   zjavne   neodôvodnené,   preto   sú   ústavne akceptovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 20. novembra 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Správneho poriadku a zákona o vysielaní najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť vysloviť porušenie   čl.   12   ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu z 20. novembra 2014.

Pokiaľ   ide o   namietané   porušenie   čl.   1 dohovoru, tento   článok má deklaratórny charakter,   neupravuje   žiadne   konkrétne   základné   práva,   resp.   iné   individuálne   práva (m. m. III.   ÚS   222/2010,   IV.   ÚS   332/2012),   jeho   porušenie   by   prichádzalo   do   úvahy len v súvislosti s vyslovením porušenia práva zakotveného v dohovore. Ústavný súd nezistil porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   sťažovateľka   namietala   vo   svojej sťažnosti, preto nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 20. novembra 2014.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015