znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 696/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť P.   G.,   zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Čerevkom, Advokátska kancelária, J. Kráľa 3, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 37/2011 z 22. augusta 2011, uznesením Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   51-24K   71/96-Že-10316   z   26. septembra   2013   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 75/2013 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   P.   G.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a práv   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Obo   37/2011   z 22.   augusta   2011   (ďalej   len   „uznesenie z 22. augusta   2011“),   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský súd“)   sp.   zn.   51-24K   71/96-Že-10316   z 26. septembra   2013   (ďalej   len   „uznesenie z 26. septembra   2013“)   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   75/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2014“).

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že   bol uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   51-24   K   71/96   z   10.   septembra   1999   ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti LAS, s. r. o. „v konkurze“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «V   uvedenom   konkurznom   konaní   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením č. k. 51 24K 71/96-Že-10120 zo dňa 03.03.2011 (ďalej len „Uznesenie KSBB I.“) schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov mňa ako správcu ustanoveného v tomto konkurznom konaní.

Vyššie uvedeným Uznesením KSBB I. rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici okrem iného   o   potvrdení   správnosti   výpočtu   odmeny   mňa   ako   správcu   konkurznej   podstaty Úpadcu, t. j. na základe právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 6 písm. a) v spojení s ustanovením   §   7   ods.   1   vyhlášky   č.   49311991   Zb.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Vyhláška“) v znení platnom a účinnom do 28.9.2001, t. j. tak, že konkurzná odmena je 10% zo sumy uvedenej v § 6 písm. a) Vyhlášky.

Proti Uzneseniu KSBB I. podali odvolanie veriteľ S... a taktiež veriteľ U... O odvolaniach veriteľov rozhodol Najvyšší súd SR uznesením 3 Obo 3712011-10151 zo dňa 22.08.2011 (ďalej len „Uznesenie NSSR I."), ktorým napadnuté Uznesenie KSBB I. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Uvedené   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 06.10.2011.

Následne   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   opakovane   prejednal   konečnú   správu a Uznesením 51-24K 71/96-Že-1 0316 zo dňa 26.09.2013 (ďalej len „Uznesenie KSBB II.“) schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty, pričom vychádzal z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom   v   zrušovacom   Uznesení   NSSR   I.,   teda   o   odmene   správcu   konkurznej   podstaty rozhodol v zmysle ustanovení § 6 písm. a) v spojení s ustanovením § 7 ods. 1 Vyhlášky v znení   platnom   a   účinnom   po   29.9.2001,   t.   j.   tak,   že   konkurzná   odmena   sa   určí v redukovanej podobe s výpočtom upraveným v§ 7 ods. 1 až 3 Vyhlášky.

Proti Uzneseniu KSBB II. som podal v zákonnej lehote odvolanie ja, ako správca konkurznej podstaty, v odvolaní som namietal správnosť výpočtu odmeny.

O   mojom   odvolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   uznesením   3   Obo/75/2013   zo   dňa 29.04.2014   (ďalej   len   „Uznesenie   NSSR   II.“),   ktorým   napadnuté   Uznesenie   KSBB   II. potvrdil.

Uvedené   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 11.06.2014....

Návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   LAS.   s.r.o.   Liptovský   Mikuláš   bol navrhovateľom   Konsolidačná   banka   Bratislava,   štátny   peňažný   ústav,   podaný   dňa 14.03.1996. Vzhľadom na túto skutočnosť je konkurzné konanie na majetok úpadcu L... „v konkurze“... podriadené právnej úprave Zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV) v znení účinnom do 31.01.1998.

Podľa tejto právnej úpravy je inštitút prieskumného pojednávania upravený v ust. §-u 21   ZKV,   podľa   ktorého   na   preskúmanie   prihlásených   pohľadávok   nariadi   súd prieskumné pojednávanie, na ktoré sa musí dostaviť úpadca a správca. Úpadca a konkurzní veritelia   môžu   popierať   pravosť,   výšku   aj   poradie   všetkých   prihlásených   pohľadávok. Výsledok   prieskumného   pojednávania   sa   zapíše   do   zoznamu   prihlášok   predloženého správcom a takto upravený zoznam tvorí súčasť zápisnice o prieskumnom pojednávaní. Veriteľom sa na ich žiadosť vydá výpis zápisnice.

Ako   špeciálny,   osobitný   inštitút   upravuje   táto   právna   úprava   inštitút   osobitného prieskumného pojednávania, pričom podľa ust. §-u 22 ZKV, ak je to možné, preskúma súd (na   prieskumnom   pojednávaní)   aj   prihlášky,   ktoré   došli   po   prihlasovacej   lehote   (ale pred termínom prieskumného pojednávania alebo počas neho), inak pre ne nariadi osobitné prieskumné pojednávanie. Náhradu trov spojených s predvolaním konkurzných veriteľov a účasťou   správcu   na   osobitnom   prieskumnom   pojednávaní   uloží   súd   tým   konkurzným veriteľom,   ktorí   oneskorené   prihlášky   podali.   Konkurzní   veritelia   prihlášok preskúmavaných   na   osobitnom   prieskumnom   pojednávaní   nemôžu   poprieť   pravosť a poradie pohľadávok preskúmaných na predchádzajúcich prieskumných pojednávaniach. Z   vyššie   uvedenej   právnej   konštrukcie,   vyplývajúcej   z   uvedených   zákonných ustanovení je nesporné, že právna norma v znení, v ktorom sa aplikuje na dané konkurzné konanie upravuje, a teda aj rozlišuje, dva úplné odlišné právne inštitúty, a to prieskumné pojednávanie a osobitné prieskumné pojednávanie, ktoré sa vyznačujú každý rozdielnym právnym   režimom,   majú   rôzne   dôsledky   pre   veriteľov   a   rozdielne   upravujú   práva a povinnosti veriteľov, ktorých pohľadávky sa na nich preskúmavajú. Inštitút osobitného prieskumného pojednávania je pojednávaním, ktoré má špeciálny režim pre preskúmanie pohľadávok   tých   veriteľov,   ktorí   ich   prihlásili   prihláškami   doručenými   súdu po prihlasovacej   lehote   (teda   nie   včas)   a   po   prieskumnom   pojednávaní   uskutočnenom v zmysle ust. §-u 21 ZKV. Z uvedeného, ako i z argumentácie uvedenej nižšie vyplýva, že je vylúčené stotožnenie osobitného prieskumného pojednávania s prieskumným pojednávaním. V   predmetnom   konkurznom   konaní   sa   uskutočnilo   prieskumné   pojednávanie   dňa 14.05.2001 a následne sa konali osobitné prieskumné pojednávania dňa 08.09.2004 a dňa 02.04.2007....

...   Je   pritom   jednoznačné,   že   na   osobitnom   prieskumnom   pojednávaní   dňa 08.09.2004   boli   preskúmavané   prihlášky   doručené   po   uplynutí   lehoty   na   prihlasovanie pohľadávok a po skončení riadneho prieskumného pojednávania v roku 2001. Nemohlo teda ísť o preskúmavanie včas podaných prihlášok. Najvyšší súd mal teda rozhodnúť inak, a to najmä pokiaľ sa odvoláva na právny záver, že prieskumné pojednávanie sa považovalo za skončené   preskúmaním   poslednej   včas   podanej   konkurznej   prihlášky.   Je   zrejmé,   že pri tomto právnom závere Najvyšší súd SR vychádzal z judikátu publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2004 pod č. 53 (Uznesenie NSSR 4 Obo 40/2004), v tejto súvislosti je však možné jednoznačne konštatovať (a zodpovedá tomu obsah súdneho spisu),   že   posledná   včas   podaná   konkurzná   prihláška   (ktorá   bola   doručená   hoci   aj po prihlasovacej lehote, však najneskôr do skončenia prieskumného pojednávania) bola preskúmaná na riadnom prieskumnom pojednávaní, ktoré sa v konkurznej veci L... konalo dňa   14.05.2001,   a   teda   týmto   dňom   je   jednoznačne   možné   považovať   prieskumné pojednávanie za skončené.

Nemožno súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, že inštitút osobitného prieskumného   pojednávania   tak,   ako   ho   upravoval   §   22   ZKV   v   znení   platnom do 31.01.1998,   v   čase   kedy   sa   konali   prieskumné   pojednávania   v   roku   2004   a   2007 v predmetnej konkurznej veci, už neexistoval, resp. ho právna úprava nepoznala.

Právny režim, podľa ktorého sa dané konkurzné konanie spravuje, sa zakladá dňom podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Ako bolo uvedené, návrh bol podaný v roku 1996, použije sa teda právna úprava ZKV v znení platnom do 31.01.1998. Táto právna úprava jednoznačne v ust. §-u 22 upravovala osobitné prieskumné pojednávanie, ako samostatný, špecifický   právny   inštitút.   Najvyšší   súd   SR   pri   svojej   argumentácii   zrejme   nevychádzal zo znenia   ust.   §-u   70a   ZKV,   ktorý   tvorí   prechodné   ustanovenia   k   novele   ZKV   účinnej od 01.02.1998 (zákon č.12/1998 Z.z.). Podľa ods.1 tohto zákonného ustanovenia, konania začaté   pred   01.02.1998   súd   dokončí   podľa   dovtedajších   právnych   predpisov.   Nakoľko na pôvodné znenie §-u 22 sa nevzťahuje ani výnimka podľa §-u 70a ods.3 ZKV, je zrejmé, že   v danom   konaní   naďalej   súd   mohol   preskúmavať   prihlášky,   ktoré   boli   doručené   po lehote,   avšak   len   na   osobitnom   prieskumnom   pojednávaní   (odlišnom   od   prieskumného pojednávania, ako takého)....

Zo znenia a z účinkov, ktoré spôsobuje ust. §-u 11c ods.3 Vyhlášky v znení účinnom od   08.10.2001   je   nesporná   jeho   retroaktivita.   Z   dôvodov   uvedených   nižšie   považujem v danom prípade retroaktívne pôsobenie uvedenej normy, za neprípustné.

Slovenská   republika,   je   v   zmysle   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právny   štát. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 Ústavy ustanovuje základný všeobecný princíp, ktorý sa uplatňuje v právnom   štáte,   ktorým   je   princíp   právnej   istoty,   podľa   ktorého   ten,   kto   konal,   resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byt' vo svojej dôvere sklamaný. Integrálnou súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny   poriadok,   je aj zákaz retroaktivity právnych predpisov,   a taktiež aj zákaz ich retroaktívneho výkladu (PL. ÚS 36/95).

Je   zrejmá   kvalifikácia   retroaktivity na   pravú   a nepravú,   ale bez   ohľadu   na túto kvalifikáciu platí, že neskoršia právna úprava by nemala nadobudnuté práva ani rušiť, ani zhoršovať, ale len a do budúcnosti zlepšovať, pričom platí, že „subjekty právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté v súlade s právnou úpravou, platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou právnou úpravou kvalifikované spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej účinnosti“ (PL. ÚS 38/99). Podľa Ústavného súdu, nález PL. ÚS 16/95 nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.

Ústavný súd s odkazom na judikatúru Európskeho súdu na ľudské práva pripustil výnimky   zo   zákazu   retroaktivity   na   základe   verejného   záujmu,   podľa   Uznesenia PL. ÚS 3/2000 „zákonodarca v občianskom práve môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu daných (existujúcich) právnych stavov. V právnom štáte však musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu..., ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady spätnej pôsobnosti...

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti novej právnej úpravy,   ktorá vykazuje znaky nepravej retroaktivity je potrebné súčasne vyhodnotiť, či v konkrétnych okolnostiach posudzovaného   prípadu   nedôjde   prijatím   a   uplatnením   legislatívnej   zmeny   taktiež   aj k zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb. V prípade, že je na túto otázku možné odpovedať kladne, je nová právna úprava v zrejmom rozpore aj s princípom ochrany legitímnych   očakávaní.   Je   teda   možné   konštatovať,   že   i   keď   pravá   retroaktivita   je v porovnaní   s   retroaktivitou   nepravou   extrémnym   zásahom   do   princípu   právnej   istoty, nepravá retroaktivita môže ale tiež ústavne relevantným spôsobom zasiahnuť do právnej istoty (PL. ÚS 3/09).

V spojitosti s princípom právnej istoty, ktorého súčasťou je zákaz retroaktivity, teda vyplýva zásada ochrany „legitímnych očakávaní“ v to, že po splnení zákonom určených podmienok   nadobudne   dôverujúca   osoba   určitý,   individualizovateľný   nárok,   teraz   ešte neexistujúci....

Nesporne, podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok. Uvedené základné   právo   explicitne   je   upravené   aj   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru. Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov,   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   V   zmysle judikatúry   Ústavného   súdu   k   ochrane   práva   podľa   uvedeného   článku   Ústavy,   toto ustanovenie chráni nielen majetok existujúci ale aj majetkové hodnoty a pohľadávky, ak existuje   legitímna   nádej   na   ich   zhmotnenie.   Majetok,   ako   predmet   vlastníckeho   práva, ktorého   by   sa   mohla   týkať   ochrana   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   a   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru v zmysle predchádzajúcej argumentácie a v spojitosti s princípom ochrany   legitímnych   očakávaní   preto   tvoria   i   očakávania   správcu   konkurznej   podstaty vo vzťahu   k majetkovým   hodnotám   –   odmene,   určenej   v   zmysle   právnej   úpravy   platnej v čase ustanovenia správcu do funkcie v danom konkurznom konaní. Zásah do predmetného základného   práva   vlastniť   majetok,   spočíva   v   právnej   úprave,   ktorá   tieto   legitímne očakávania správcovi odníma, pretože retroaktívne v neprospech správcu upravuje spôsob výpočtu odmeny. Zastávam názor, že v tomto prípade ide o zásah do ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, keďže vyššie uvedené legitímne očakávania   je možné chápať ako súčasť práva vlastniť majetok,   resp.   nadobúdať   vlastníctvo   k   majetku,   tak   ako   to   vyplýva   aj   z   judikatúry Ústavného súdu (III. ÚS 60/04)....

Podľa súdneho dvora EÚ princíp zákazu retroaktivity je prejavom zásady právnej istoty,   avšak   za určitých okolností   sú z neho výnimky prípustné,   najmä   ak to vyžaduje verejný záujem a pokiaľ je dostatočne rešpektované legitímne očakávanie dotknutých osôb (napr. Racke, 98/78, Recueil, s. 69, Decker, 99/78, Recueil, s. 101 )....

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   prípadný   výkon   napadnutého   právoplatného rozhodnutia súdu by spôsobil závažné neodstrániteľné právne následky a nakoľko odloženie vykonateľnosti napadnutého súdneho rozhodnutia nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a súčasne sú splnené ďalšie právne podmienky vyplývajúce z ust. §-u 52 ods.2 Zákona o Ústavnom súde týmto navrhujem, aby Ústavný súd v zmysle ust. §-u 52 ods.2 Zákona o Ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť Uznesenia NSSR sp. zn. 3Obo/75/2013 zo dňa 29.04.2014 v spojení s Uznesením KSBB sp. zn. 51-24K 71/96-Že-10316 zo dňa 26.09.2013.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo P. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu L... na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   3Obo 37/2011-10151   zo   dňa 22.08.2011, uznesením   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   51-24K   71/96-Že-10316   zo   dňa 26.09.2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/75/2013 zo dňa 29.04.2014 porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo 37/2011- 10151 zo dňa 22.08.2011, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 51-24K 71 /96- Že-10316 zo dňa 26.09.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/75/2013   zo   dňa   29.04.2014   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia P. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu L..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaný   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 36 ods. 1 listiny označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu z 26. septembra 2013

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu súdu   ako   odvolaciemu   súdu.   Najvyšší   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa rozhodol uznesením z 29. apríla 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, pre nedostatok právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu z 22. augusta 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu z 22. augusta 2011 nadobudlo právoplatnosť   6.   októbra   2011.   Sťažnosť   podal   sťažovateľ   na   poštovú   prepravu 24. júna 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   z   22.   augusta   2011,   ako oneskorene podanú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2014

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu   z   29.   apríla   2014   predovšetkým   z   dôvodu,   že   tento   v   konaní   rozhodoval   podľa ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)   v   znení   zákona   č.   12/1998   Z.   z.,   t.   j.   v   zmysle   právnej   úpravy   účinnej od 1. februára 1998.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že: „Právny režim, podľa ktorého sa dané konkurzné konanie spravuje, sa zakladá dňom podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Ako bolo uvedené, návrh bol podaný v roku 1996, použije sa teda právna úprava ZKV v znení platnom do 31.01.1998. Táto právna úprava jednoznačne v ust. §-u 22 upravovala osobitné prieskumné   pojednávanie,   ako   samostatný,   špecifický   právny   inštitút.   Najvyšší   súd   SR pri svojej   argumentácii   zrejme   nevychádzal   zo   znenia   ust.   §-u   70a   ZKV,   ktorý   tvorí prechodné   ustanovenia   k   novele   ZKV   účinnej   od   01.02.1998   (zákon   č.12/1998   Z.   z.). Podľa ods.1 tohto zákonného ustanovenia, konania začaté pred 01.02.1998 súd dokončí podľa dovtedajších právnych predpisov. Nakoľko na pôvodné znenie §-u 22 sa nevzťahuje ani výnimka podľa §-u 70a ods.3 ZKV, je zrejmé, že v danom konaní naďalej súd mohol preskúmavať   prihlášky,   ktoré   boli   doručené   po   lehote,   avšak   len   na   osobitnom prieskumnom pojednávaní (odlišnom od prieskumného pojednávania, ako takého).“.

Podľa ustanovenia § 70a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení zákona č. 12/1998 Z. z. konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších právnych predpisov, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa ustanovenia § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení zákona č. 12/1998 Z. z. ak sa v konaniach uvedených v odseku 1 vyhlási konkurz, použijú sa na ďalší priebeh konania ustanovenia tohto zákona.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že sa neriadil zákonnou úpravou, v zmysle ktorej konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 12/1998   Z.   z.   súd   dokončí   podľa   doterajších   právnych   predpisov,   tak   ústavný   súd poukazuje   na   odsek   2   už   citovaného   predmetného   ustanovenia.   Vzhľadom   na   to,   že k vyhláseniu   konkurzu   došlo,   t.   j.   došlo   k   naplneniu   hypotézy   odseku   2   citovaného zákonného   ustanovenia,   najvyšší   súd   postupoval   správne,   keď   v   konaní   rozhodoval podľa ustanovení   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   zákona   č.   12/1998   Z. z., t. j. v zmysle právnej úpravy účinnej od 1. februára 1998.

Podľa   ustanovenia   §   21   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   zákona č. 12/1998   Z.   z.   na   preskúmanie   prihlásených   pohľadávok   nariadi   súd   prieskumné pojednávanie,   na   ktoré   sa   musí   dostaviť úpadca   a   správca.   Preskúmanie   sa   robí   podľa zoznamu zostaveného správcom.

Podľa ustanovenia § 22 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení zákona č. 12/1998 Z. z. súd preskúma aj prihlášky, ktoré boli doručené po prihlasovacej lehote, najneskôr však do skončenia prieskumného pojednávania.

Podľa   ustanovenia   §   11c   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 398/2001 Z. z., v začatých konaniach, v ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie,   sa   na   odmenu   správcov   a   ich   zástupcov   použijú   §   6   až 9d. Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú najvyššiu   hodnotu   odmeny   podľa   §   7   ods.   1.   Právne   účinky   úkonov,   ktoré   nastali pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované.

V súvislosti s už citovanými ustanoveniami najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia   z   29.   apríla   2014   predovšetkým   uviedol: „Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že v prejednávanej veci sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie 14. mája 2001. Vo veci však bolo uznesením z 2. augusta 2004 č. k. 51-24K 71196-7695 na 8. septembra 2004 nariadené prieskumné   pojednávanie   (označené   ako   osobitné)   na   preskúmanie   včas   podaných nepreskúmaných prihlášok. Uznesením z 31. januára 2007 č. k. 51- 24K 71/96-Na- 8882 bolo   na   preskúmanie   prihlášok   nariadené   ďalšie   prieskumné   (rovnako   označené ako osobitné) pojednávanie na 2. apríla 2007.

Je potrebné uviesť, že prieskumné pojednávanie sa podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní(ZKV) považovalo za skončené preskúmaním poslednej včas podanej konkurznej   prihlášky.   Vychádzajúc z uvedenej   zásady   odvolací   súd dospel   k záveru,   že prieskumné pojednávanie v prejednávanej veci ku dňu 8. októbra 2001 nebolo skončené. Nemožno súhlasiť s názorom správcu podstaty uvedeným v jeho odvolaní, že § 11c ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje len na prieskumné pojednávanie a nie osobitné prieskumné pojednávanie. Podľa neho riadnym prieskumným pojednávaním bolo pojednávanie konané 14. mája 2001, ktoré bolo v uvedený deň skončené. Ďalšie pojednávania už boli osobitnými prieskumnými pojednávaniami.

Ust.   §   11c   ods.   3   vyhlášky   nerozlišuje   prieskumné   pojednávanie   na   riadne a mimoriadne....

Ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí o odvolaní konkurzného veriteľa zákonom č. 12/1998 bol s účinnosťou od 1. februára 1998 zmenený § 22   ZKV   a   už   nepozná   výraz   osobitné   prieskumné   pojednávanie.   V   čase   vyhlásenia konkurzu v prejednávanej veci a konania prieskumných pojednávaní už ZKV obsahovo ani slovne   nerozlišoval   prvé   (pôvodné)   prieskumné   pojednávanie   od   ďalších   neskôr nariadených   pojednávaní.   Ak   súd   prvého   stupňa   v   uzneseniach   nariaďujúcich   ďalšie prieskumné pojednávania použil výraz osobitné prieskumné pojednávanie môže ísť už len o jeho slovné vyjadrenie skutočnosti, že to je už ďalšie prieskumné pojednávanie bez toho, aby to malo zákonom podložený osobitný obsah. Za uvedenej situácie je logické, že v texte § 13c   ods.   3   vyhlášky   sa   neuvádza   aj   osobitné   prieskumné   pojednávanie.   Uvedené ustanovenie nemôže používať alebo odkazovať na druh prieskumného pojednávania, ktoré už v čase vydania vyhlášky v ZKV nie je upravené.“

Ďalej   sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   uviedol,   že „Zo   znenia   účinkov,   ktoré spôsobuje ust. §-u 11c ods. 3 Vyhlášky v znení účinnom od 08.10.2001 je nesporná jeho retroaktivita.   Z   dôvodov   uvedených   nižšie   považujem   v   danom   prípade   retroaktívne pôsobenie uvedenej normy, za neprípustné.“. Tým malo zo strany všeobecných súdov dôjsť k porušeniu ním označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Bolo preto povinnosťou orgánov   verejnej   moci,   t.   j.   aj   najvyššieho   súdu,   aplikovať   v   rozhodnom   čase   platný a účinný právny predpis.

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   z 29.   apríla   2014   je ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd preto považuje predmetné uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   medzi   uznesením   najvyššieho   súdu z 29. apríla   2014   a   označenými   ustanoveniami   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2014