SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 694/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Arendackým, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 160/2012 zo 6. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. februára 2014 faxom a 4. marca 2014 poštou doručená sťažnosť Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 160/2012 zo 6. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   spolu   s inými   osobami žalobcami v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod   sp.   zn.   1   S   185/2009.   Predmetom   tohto   konania   bolo   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   Krajského   pozemkového   úradu   v   Bratislave   (ďalej   aj   „žalovaný“) č. 1275/161/07/2009   z   3.   septembra   2009,   ktorým   žalovaný   zamietol   odvolanie žalobcov a potvrdil   rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu č. 2008/4967/1225-15/07-TKA   zo   14.   augusta   2008,   ktorým   tento   zamietol   návrh na vyporiadanie vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v špecifikovanej záhradkárskej osade.

Sťažnosť   sťažovateľov   sa   týka   rozhodovania   o   náhrade   trov   konania   pribratých účastníkov.

V   predmetnej   veci   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1 S 185/2009-168 z 5. mája 2011   tak,   že   žalobu   žalobcov   (medzi   nimi   aj   sťažovateľov,   pozn.)   zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, že priznal náhradu trov právneho zastúpenia a zároveň vyčíslil tieto trovy, ktorých sa náhrada týkala.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   žalobcovia   a   tiež   právna   zástupkyňa pribratých účastníkov konania.

O   odvolaniach   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Sžr   101/2011 z 23. mája 2012 tak, že rozsudok krajského súdu z 5. mája 2011 potvrdil vo veci samej. V časti výroku o trovách rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vymedzenej časti konanie o odvolaní zastavil.

Po   vrátení   veci   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   1 S 185/2009-231 z 20. septembra 2012   tak,   že   pribratým   účastníkom   konania   náhradu   trov   právneho zastúpenia nepriznal.

Proti   tomuto   uzneseniu   podali   pribratí   účastníci   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 6. novembra 2013 tak, že uznesenie krajského súdu z   20.   septembra   2012   zmenil   a   žalobcov   zaviazal   povinnosťou   spoločne   a   nerozdielne nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v   prvostupňovom   aj   odvolacom   konaní   pribratým účastníkom v špecifikovanom rozsahu.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzajú:„V predmetnej veci Najvyšší súd SR bez bližšieho odôvodnenia správnosti takéhoto postupu,   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   náhrade   trov   konania,   v   podstate s jediným argumentom, a to, že prvostupňový súd bol názorom odvolacieho súdu viazaný. Odvolací   súd   však   ani   v   sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí,   ani   v   predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí nijako nevysvetlil, prečo by zúčastnené osoby mali mať v prípade úspechu v spore právo na náhradu konania.

Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má samostatnú povahu, preto aj správne súdnictvo má samostatnú povahu (§ 246c ods. 1 prvá veta OSP). Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je špecifickým konaním. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.

Použitie iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy len analogicky na základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta OSP, podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Primeranosť   znamená   obdobné   použitie,   t.   j.   analogickú   aplikáciu   všeobecných ustanovení   OSP,   ustanovení   o   konaní   v   prvom   stupni   a   ustanovení   o   opravných prostriedkoch.   Primeranosť   použitia   týchto   ustanovení   je   limitovaná   účelom   a   cieľom správneho   súdnictva   (§   244   OSP)   a   so   zreteľom   na   tento   účel   ich   treba   aj   aplikovať a vykladať.

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania predovšetkým podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania;   môže   tiež   rozhodnúť,   že   sa   náhrada   trov   celkom   alebo   sčasti   neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ide   o   osobitné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   iba   právo   na   náhradu   trov   konania úspešného   žalobcu   a   v   odseku   1   v   podstate   vylučuje   primerané   použitie   §   142   OSP, hoci úspech v konaní sa u žalobcu posudzuje rovnako ako pri použití § 142 OSP (NS SR 5 Sžp 14/2011).

Z uvedeného je zrejmé, tak ako to konštatoval aj prvostupňový súd, že podľa § 250k ods.   1   OSP   v   konaní   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov náhradu trov konania možno priznať len úspešnému žalobcovi.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj ďalší záver judikatúry NS SR, a to že nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd priberie podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol. To platí obzvlášť v prejednávanej veci, v ktorej v skutočnosti nebol žiaden   dôvod   na   pribratie   ďalších   účastníkov   do   konania.   Samotné   súdne   rozhodnutie a prípadné   zrušenie   rozhodnutia   správneho   orgánu   sa   totiž   nijako   nemohlo   dotknúť hmotných práv týchto osôb, keď tieto by aj naďalej boli vlastníkmi predmetných pozemkov a k zmene vo vlastníctve by mohlo dôjsť až v neskoršom priebehu správneho konania. Za daného   stavu   a   v   danom   štádiu   správneho   konania   teda   nemohli   byť   práva   osôb, ktoré súd pribral do konania, nijako dotknuté.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol,   že   vyššie   uvedený právny   názor o nemožnosti   priznania   náhrady   trov   konania   zúčastneným   osobám   nie   je   ustálenou judikatúrou   Najvyššieho   súdu   SR,   ale   poukázal   aj   na   existenciu   odlišného   názoru v rozhodovacej   praxi   NS   SR.   Sťažovatelia   musia   v   tejto   súvislostí   namietať,   že   takéto konštatovanie   nie   je   spôsobilé   riadne   odôvodniť   postup   a   rozhodnutie   súdu,   pretože samotná skutočnosť, že existujú v rámci rozhodovacej praxe NS SR dva odlišné právne názory, nemôže byť dôvodom pre rozhodnutie vo veci.“

Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu (napr. III. ÚS 192/06) a tiež na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Beian proti Rumunsku, Baranowski proti Poľsku a Sovtransavto Holding proti Ukrajine, týkajúcich   sa   princípu   právnej   istoty   pri   rozhodovaní   všeobecných   súdov   v   skutkovo a právne rovnakých alebo zhodných veciach, a tiež o možnosti vysloviť porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozdielnej judikatúry najvyššej súdnej inštancie v skutkovo zhodných, prípadne podobných veciach.

„Najvyšší súd SR tak svojou neurčitosťou v judikatúre rozhodol o uložení povinnosti sťažovateľom, zatiaľ čo iným osobám nachádzajúcim sa v rovnakej situácii takáto povinnosť uložená nebola. V súlade s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva teda možno konštatovať, že ide o porušenie čl. 6 (1) Dohovoru.“

Na   tomto   základe   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezom „o   porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. novembra 2013, sp. zn. 10 Sžr 160/2012 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú, že všeobecné súdy mali v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať výlučne § 250k ods. 1 OSP. Sťažovatelia argumentujú, že podľa tohto ustanovenia môžu súdy priznať právo na náhradu trov konania len žalobcovi, ak mal úspech v   konaní.   Táto   špeciálna   úprava   vylučuje   aplikáciu   ustanovení   tretej   hlavy   tretej   časti Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania a ich náhrade.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa prvej vety § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 250 ods. 1 OSP súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho   konania,   ktorého   práva   a   povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému   prizná   právo   na   úplnú   alebo   čiastočnú   náhradu   trov   konania.   Ak   bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v konaní uspel, má nárok na náhradu trov   tohto   konania.   Zásada   zodpovednosti   za   výsledok   (zásada   úspechu)   je   vyjadrená aj v § 250k ods. 1 OSP. Je potrebné pripustiť, že toto ustanovenie výslovne neuvádza právo na náhradu trov konania žalovaného v prípade neúspechu žalobcu. Zákonodarca zjavne reflektoval na to, že žalovaným v tomto type konania bude správny orgán v zmysle § 244 ods. 2 OSP,   ktorého   rozhodnutie   alebo   postup   je   predmetom   prieskumu   v   systéme správneho súdnictva.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   zo   6.   novembra   2013   zmenil   uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2012 tak, že zaviazal žalobcov, medzi nimi aj sťažovateľov, povinnosťou nahradiť trovy právneho zastúpenia pribratých účastníkov v prvostupňovom aj odvolacom   konaní.   Vo   svojom   uznesení   v   prvom   rade   poukázal   na   odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2012, pričom uviedol:

„Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1 S/185/2009-231 zo dňa 20. 09. 2012 nepriznal pribratým účastníkom náhradu trov právneho zastúpenia. V odôvodnení uviedol, že   podľa   §   250k   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb...   možno   v   konaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi.   Nemožnosť   priznania   náhrady   trov   konania   úspešnému   žalovanému, resp. účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p., by síce mohla byť chápaná ako porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby   nahradil   trovy   vzniknuté   účastníkovi,   ktorého   súd   musí   do   konania   pribrať,   hoci žalobca   jeho   pribratie   do   konania   nemohol   sám   ovplyvniť.   Vychádzajúc   z   uvedených zákonných   ustanovení   a   zásad   rozhodovania   o   trovách   konania   v   správnom   súdnictve krajský   súd   pribratým   účastníkom   náhradu   trov   konania   nepriznal   a   poukázal aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veciach sp. zn. 8 Sžo/52/2011 a 5 Sžp/14/2011.“

Najvyšší súd následne zhrnul obsah odvolaní, poukázal na § 226 OSP a uviedol svoje právne závery:

«Rozsudkom sp. zn. 10 Sžr/101/2011 zo dňa 23. 05. 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/185/2009-168 zo dňa 05. 05. 2011 vo veci samej potvrdil a v časti výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, pričom z odôvodnenia jasne vyplýva, že krajský súd vo svojom rozhodnutí   nesprávne   vypočítal   trovy   konania:   „Z   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa nevyplýva,   prečo   pri   posudzovaní   náhrady   trov   konania   priznal   len   3   úkony   právnej pomoci, napriek uplatnenému nároku na 4 úkony právnej pomoci a ako vypočítal súd prvého stupňa odmenu za zastupovanie zástupkyni účastníkov konania, keď priznal náhradu 233,41 Eur ako zastupovanie za jedného účastníka s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.,   krátenú   o   polovicu,   pričom   ona   zastupovala   siedmich   účastníkov konania.“   Úlohou   krajského   súdu   v   ďalšom   konaní   tak   bolo   uvedené   nesprávnosti pri výpočte   trov   konania   napraviť,   avšak   krajský   súd   napadnutým   uznesením č. k. 1 S/185/2009-231 zo dňa 20. 09. 2012 pribratým účastníkom náhradu trov právneho zastúpenia   nepriznal   vôbec,   čím   však   nerešpektoval   právny   názor   odvolacieho   súdu, a to napriek tomu, že nim bol v zmysle § 226 O. s. p. viazaný.

Krajský súd v napadnutom uznesení síce poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo/52/2011   a   5   Sžp/14/2011,   v   ktorých   taktiež   nebola pribratým   účastníkom   priznaná   náhrada   trov   konania,   avšak   v   tomto   prípade   nejde o ustálený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď. napr. rozhodnutia vo veciach sp.   zn.   1   Sžr/66/2012   zo   dňa   22.   01.   2013,   6   Sžo/365/2009   zo   dňa   10.   07.   2010, 10 Sžr/62/2011   zo   dňa   28.   03.   2012)   a   krajský   súd   bol   viazaný   právnym   názorom vysloveným v rozsudku sp. zn. 10 Sžr/101/2011 zo dňa 23. 05. 2012.

V   prejednávanej   veci   dospel   odvolací   súd...   k   záveru,   že   pribratým   účastníkom vzniklo právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., rozhodol podľa § 220 O. s. p. v spojení s § 246c ods.   1   O.   s.   p.   tak,   že   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 1 S/185/2009-231 zo dňa 20. 09. 2012 zmenil a pribratým účastníkom v 2/, 16/, 18/, 19/, 21/, 24/ a 32/ rade priznal voči žalobcom náhradu trov prvostupňového konania z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 1.057,54 Eur a pribratým účastníkom v 1/, 3/ a 34/ rade vo výške 1.232,26 Eur.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 151 ods. 1 a 5 O. s. p. a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. tak, že pribratým účastníkom v 2/, 16/, 18/, 19/, 21/, 24/, 32/ a 1/, 3/ 34/ rade, ktorí mali úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania podľa vyčíslenia ich právnych zástupcov.»

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii § 226, § 250k ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia najvyššieho súdu nie je vnútorne rozporná,   predstavuje   tak   jeden   z   možných   spôsobov   právneho   posúdenia   uvedeného skutkového stavu.

Ústavný súd zastáva názor,   že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie,   ktorým   najvyšší   súd   zaviazal   žalobcov   (medzi   nimi   aj   sťažovateľov,   pozn.) nahradiť pribratým účastníkom trovy právneho zastúpenia, malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovatelia sú iného názoru. Ich odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Vo   všeobecnosti   platí,   že   pochybenia   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné   právo   (II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06,   I.   ÚS   156/2010,   IV.   ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).

Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru na tom základe, že im najvyšší súd uložil povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia pribratých účastníkov v celkovej sume 2 554,55 €. Povinnosť nahradiť túto sumu majú všetci žalobcovia   spoločne   a   nerozdielne.   Žalobcov   v   predmetnom   konaní   bolo   25,   preto v konečnom dôsledku každý žalobca má povinnosť nahradiť sumu, ktorá zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti   napadnutému   rozhodnutiu   v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd   nezistil,   čo   taktiež   zakladá   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu k otázke náhrady trov konania v obdobných veciach, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu   súdu   (m.   m.   I. ÚS 17/01,   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010).

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných   veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či   vnútroštátne   právo   obsahuje   mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007].

Z   týchto   skutočností   vyplýva,   že   samotné   konštatovanie   rozdielnej   judikatúry najvyššieho súdu v skutkovo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodujúce je aj to, akým spôsobom najvyšší súd fakticky využíva mechanizmus zjednocovania rozdielnej judikatúry podľa zákona o súdoch. Dôležitým kritériom v tomto smere je časový interval, v ktorom najvyšší súd fakticky využil alebo nevyužil nástroje zabezpečujúce koherentnosť judikatúry. Dĺžka tohto intervalu bude v každom prípade závislá od konkrétnych okolností, napr. od právnej a skutkovej zložitosti prípadov   s   rozdielnou   judikatúrou,   početnosti,   resp.   frekvencie   konaní   s   uvedeným predmetom, a pod. Dôležitým kritériom bude aj záujem na relatívnej stabilite judikatúry najvyššieho súdu.

Rovnako tak nemožno automaticky konštatovať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v prípade, ak vo veci, v súvislosti s ktorou existujú odlišné rozhodnutia najvyššieho súdu, sa najvyšší súd prikloní k takému právnemu hodnoteniu, ktoré je v neprospech účastníka konania. Z týchto dôvodov nemožno považovať námietku sťažovateľov v tomto smere za opodstatnenú.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015