znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 694/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   V.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Juliannou Weiszovou, Advokátska kancelária, Jantárová 16, Dunajská Streda, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 T 117/2008 z 27.   januára   2009   a rozsudkom   sp.   zn.   1 T 117/2008   z   25.   februára 2010,   rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 15/2010 z 11. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 33/2014 z 30. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Juliannou Weiszovou, Advokátska kancelária, Jantárová 16, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 117/2008 z 27. januára 2009 a rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   117/2008   z   25.   februára   2010,   rozsudkom Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 2 To 15/2010 z 11. mája 2010 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tdo 33/2014 z 30. mája 2014.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že bol rozsudkom okresného súdu uznaný   vinným   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy,   za   čo   bol   odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne.

Proti výroku o vine a proti výroku o treste podal odvolanie. V dôvodoch uviedol najmä to, že rozsudok považuje za nespravodlivý. V prerokúvanej veci boli podľa neho opakovane   porušené   jeho   práva   ako   obžalovaného,   v   konaní   neboli   dodržané   základné zásady trestného konania.

Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. 2 To/15/2010-579 podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil vo výroku o treste a vo výroku o ochrannom opatrení a rozhodol tak, že podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti   podľa   §   36   písm.   j)   a   n)   Trestného   zákona,   nezistiac   priťažujúcu   okolnosť, s použitím § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 17 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd uznesením   sp. zn.   5 Tdo   33/2014 z 30.   mája 2014   bez preskúmania veci   podľa   § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že «okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí o predbežnom   prejednaní   obžaloby   27.1.2009,   1T/117/2008   nerešpektoval   ustanovenia Trestného   poriadku   o   priebehu   verejného   zasadnutia,   keďže   mi   neumožnil   predniesť konečný   návrh,   v   ktorom   som   chcel   poukázať   na   mnohé   nezrovnalosti   vo   výpovediach svedka, na porušenie práv obhajoby odmietnutím vykonania dokazovania, a na tom základe navrhnúť, aby okresný súd obžalobu odmietol a vrátil vec prokurátorovi, a okresný súd mi v rozpore s ustanoveniami TP mi nedal možnosť predniesť posledné slovo.

...   tak   ako   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 1T/117/2008, zo dňa 8.4.2010 tak aj vo svojom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. 2To/15/2010-579 a rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/117/2008, zo dňa 11.4.2013 som poukázal na porušenie práva na obhajobu, pričom som zhodne uviedol, že   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   25.2.2010   jednak   nebolo   dodržané   poradie   prednesu záverečných   rečí,   a   navyše   mi   bolo   odňaté   právo   posledného   slova.   Krajský   súd,   ako odvolací   súd   sa   k   tomu   vyjadril   tak,   že:   „Obžalovaný,   ako   to   vyplýva   zo   zvukového záznamu, mal záverečnú reč aj posledné slovo, pričom zo zvukového záznamu nevyplýva, že by po ňom ešte niekto vypovedal.“...

Zhodne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 5Tdo 33/2014 zo dňa 30.5.2014,   pričom   na   strane   6   uvádza:   „Čo   sa   týka   ďalšej   námietky   v   rámci   tohto dovolacieho dôvodu, Najvyšší súd zistil, zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 25.2.2010 /čl. 534/, že obvinený mal právo posledného slova, čo vyplýva aj z pripojeného zvukového záznamu.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   posudzovanej   veci   k   namietaniu   porušenia   práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c Tr. por. nedošlo.“ K námietke o nedodržaní postupu prednesu záverečných rečí sa ani odvolací, ani dovolací súd nevyjadril. Podľa môjho názoru sa ani odvolací súd, ani Najvyšší súd nevysporiadal dostatočne resp. sa vôbec nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa odňatiu práva posledného slova na hlavnom pojednávaní dňa 25.2.2010...

Čo sa týka námietky nedodržania poradia záverečných rečí v zmysle § 274 Tr. por., ktorému sa ani odvolací ani dovolací súd nevyjadril uvádzam, že zo zápisnice HP zo dňa 25.2.2010 vyplýva, že po prednese záverečnej reči obhajkyne JUDr. Weiszovej konajúci súd udelil   slovo   poškodenému   P.   K.   V   zmysle   §   274   ods.   2   Tr.   por.   je   určené   poradie záverečných   rečí,   avšak   obhajca   obžalovaného   a   obžalovaný   hovoria   vždy   posledný. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že konajúci súd nepostupoval podľa citovaného ustanovenia.».

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že „uvedenými   postupmi   súd   v   prípravnom   konaní, prvostupňový súd, odvolací súd ako aj dovolací súd - mi odňali právo na obhajobu, a právo na spravodlivý súdny proces“.

V ďalšom sťažovateľ namietal, že „konajúci súd sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli predložené jednak súdnym znalcom..., mali sa vysporiadať aj s tým, prečo druhú časť mojej   výpovede,   že   som   poškodenú   nemal   v   úmysle   usmrtiť   -   neakceptovali.   Ten,   kto rozhoduje   o   vierohodnosti   výpovede,   musí   sa   vysporiadať   s   tým,   prečo   časť   výpovede považuje za pravdivú a prečo časť výpovede považuje za nepravdivú...“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo P. V. podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a č. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.mája 2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2014, rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2010, sp. zn. 2To/15/2010-579 a rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 25.2.2010, sp. zn. 1T/117/2008 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.mája 2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2014, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2010, sp. zn. 2To/15/2010-579 a rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 25.2.2010, sp. zn. 1 T/117/2008 sa zrušuje, a vec sa Okresnému súdu Nitra vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť P. V. trovy konania v zmysle §11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Alternantívne

1. Základné práva P. V. podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.mája 2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2014, rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2010, sp. zn. 2To/15/2010- 579, rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 25.2.2010, sp. zn. 1T/117/2008 a uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 27.1.2009, sp. zn. 1T/117/2008 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.mája 2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2014, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.5.2010, sp. zn. 2To/15/2010- 579, rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 25.2.2010, sp. zn. 1T/117/2008 a uznesenie Okresného   súdu   Nitra   zo   dňa   27.1.2009,   sp.   zn.   1T/117/2008   sa   zrušuje,   a   vec   sa Okresnému súdu Nitra vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť P. V. trovy konania v zmysle §11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru má každý, kto je obvinený z trestného činu, tieto   minimálne práva:   b)   mať primeraný   čas a   možnosti   na prípravu   svojej   obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 117/2008 z 27. januára 2009, pretože podľa jeho názoru sa jeho trestná vec nemala prerokúvať pred okresným súdom, ale mala byť vrátená do prípravného konania, a okresný súd mu „neumožnil predniesť konečný návrh“.

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   konanom 27. januára 2009 predbežne prerokoval obžalobu a uznesením rozhodol, že podľa § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku vo veci nariadil hlavné pojednávanie na 24. marec 2009 a v zmysle citovaného uznesenia určil jeho termín, rozsah a spôsob dokazovania. Proti uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   bol   osobne   prítomný   na   verejnom pojednávaní 27. januára 2009, a teda o napadnutom uznesení sa dozvedel v tento deň. Sťažnosť na ústavnom súde podal 25. augusta 2014, teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 117/2008 z 25. februára 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania.   Tým   je   zároveň   vylúčená   v   tomto   rozsahu právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku   okresného súdu aj využil.

3.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   aj   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 To 15/2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 33/2014 z 30. mája 2014.Ústavný súd, majúc na zreteli účel práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pristúpil   v   okolnostiach   daného   prípadu   aj   k   preskúmaniu   uznesenia krajského   súdu,   a   to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa §   371   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (rozsudok   z 12. 11.   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ako aj na vlastnú rozhodovaciu činnosť (III.   ÚS   81/2012,   III.   ÚS   114/2010),   podľa   ktorej   v   prípade   procesného   rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania ostáva sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, a to za splnenia obvyklých podmienok (III. ÚS 6/2014).

Ústavný   súd   preto   pristúpil   v   okolnostiach   daného   prípadu   aj   k   preskúmaniu rozsudku krajského súdu.

V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uviedol: „...   sťažovateľ   v odvolaní   namietal,   že rozsudok   považuje   za nespravodlivý,   boli porušené jeho práva, pretože na verejné zasadnutie, ktoré sa malo konať dňa 9.12.2008 nebol predvolaný tlmočník, nebolo mu umožnené právo posledného slova, pretože na záver prehovoril poškodený. Obžalovaný sa domáhal vyšetrenia na detektor lži, ktorý by mal potvrdiť jeho pravdovravnosť najmä v tom, že nemal žiadny nástroj a ani žiadny predmet, ktorým by poškodenú udrel a tiež, že nemal úmysel ju usmrtiť.

Poukázal tiež na to, že súd sa nevysporiadal s tým, z akého dôvodu mu vymeral trest vo výške 18 rokov. V ďalšom poukázal na vykonané dôkazy a na to, že opis skutkového deja sa opiera o jeho priznanie, avšak súd nezohľadnil to, že sa poškodenú pokúsil zachrániť, keď   si   uvedomil,   čo   spravil.   Svoje   konanie   ľutuje,   opakovane   sa   ospravedlnil   rodine poškodenej s tým, že túto usmrtiť nechcel. Okrem jeho vlastného priznania sa, ani jeden z vypočutých   svedkov   priebeh   skutku   nevideli   a   pokiaľ   ide   o   výpoveď   svedka   H.,   tento vo svojich výpovediach si protirečil, pričom rozpory odstránené neboli.

Poukázal tiež na to, že nebolo vyvrátené jeho tvrdenie, že časť zranení u poškodenej mohla byť spôsobená aj jej pádom na motorové vozidlo značky Škoda Octávia...

Žiadal, aby odvolací súd zohľadnil u neho ako poľahčujúce okolnosti uvedené v § 36 písm. j/, písm. k/, písm. l/, písm. n/ Tr. zák. s tým, že u neho nie je žiadna priťažujúca okolnosť, pretože trestného činu sa nedopustil obzvlášť zavrhnutiahodným spôsobom. Bol toho   názoru,   že   skutková   podstata   trestného   činu   vraždy   podľa   §   145   ods.1   Tr.   zák. naplnená   nebola   ale   išlo   o   zabitie   podľa   §   147   ods.1   Tr.   zák.   alebo   smrť   spôsobenú z nedbanlivosti   podľa   §   148   ods.1   Tr.   zák.   Vykonaným   dokazovaním   motív   vraždy preukázaný nebol.

Navrhol, aby súd zrušil napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa a vec vrátil tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie....

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací... v zmysle § 317 ods. l Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré jej predchádzalo....

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní boli zabezpečené všetky dôkazy, ktoré boli potrebné na rozhodnutie v predmetnej veci (§ 119 Tr. por.).

Súd I. stupňa pri vykonávaní dôkazov postupoval v súlade s ustanoveniami Tretej časti   Tretej   hlavy   Trestného   poriadku   upravujúcich   spôsob   vykonávania   dokazovania na hlavnom pojednávaní. Neboli zistené žiadne také pochybenia, ktoré by bolo potrebné považovať za podstatné chyby konania alebo by boli porušené také ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie vecí alebo právo na obhajobu.

Námietka   obžalovaného,   že   na   verejné   zasadnutie,   ktoré   sa   malo   konať   dňa 9.12.2008   nebol   predvolaný   tlmočník,   je   irelevantná,   pretože   toto   verejné   zasadnutie vykonané nebolo.

Rovnako nebolo preukázané, že by obžalovanému nebolo udelené právo posledného slova. Obžalovaný, ako to vyplýva zo zvukového záznamu, mal záverečnú reč aj posledné slovo, pričom zo zvukového zázname nevyplýva, že by po ňom ešte niekto vypovedal. Teda ani táto možnosť mu nebola odňatá.

Ďalšia   námietka   obžalovaného,   ktorým   namietal   konanie   predchádzajúce napadnutému rozsudku, spočívala vtom, že mu nebolo umožnené vypovedať na detektore lži. Rozhodnutie   súdu   I.   stupňa   o   zamietnutí   tejto   žiadosti   bolo   zákonné   a   správne, pretože   Trestný   poriadok   SR   nepozná   dôkaz   vyšetrením   na   detektor   lži,   čiže   v   danom prípade by tento dôkaz vôbec nemohol byť použitý, aj keby si ho obžalovaný zabezpečil sám, nebolo by možné naň prihliadnuť.

Vzhľadom   na   hore   uvedené   skutočnosti   súd   I.   stupňa   na   základe   zákonného a úplného   dokazovania   náležité   zistil   skutkový   stav   veci   v   rozsahu   nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe v súlade s ustanovením § 2 ods.10 Tr. por.

Pri hodnotení dôkazov súd postupoval podľa ustanovenia § 2 ods.12 Tr. por. Svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr. por., keď uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia rozsudku tiež vyplýva akými úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného v otázke viny, ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného a akými ustanoveniami sa riadil pri ukladaní trestu....

Obrana   obžalovaného,   že   nechcel   spôsobiť   svojim   konaním   smrť   poškodenej neobstojí,   pretože   vzhľadom   na   spôsob   útoku   na   hlavu   poškodenej,   na   ktorú   útočil opakovane musel vedieť, že svojim konaním poškodenú usmrtiť a pre prípad, že sa tak stane bol s tým uzrozumený....

Pri právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu súd I. stupňa nepochybil, keď konanie obžalovaného P. V. posúdil ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., pretože tento iného úmyselne usmrtil, keď po predchádzajúcom vzájomnom nedorozumení poškodenú fyzicky napadol a to tak, že ju najmenej 4-krát udrel do oblasti hlavy a tváre nezisteným tupo oblým predmetom, pričom jej spôsobil tak závažné poranenia hlavy a mozgu, v dôsledku ktorých zranení zomrela. Bolo preukázané aj to, že následne ju naložil do svojho motorového vozidla a previezol jej telo za obec M. do vinohradníckej oblasti S., kde telo nechal vo vozidle a odišiel domov.

Za tento trestný čin súd I. stupňa uložil obžalovanému s poukazom na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. t. j. že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a s poukazom na priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. a/ Tr. zák. t. j., že čin spáchal z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne.

Odvolací   súd   však   dospel   k   záveru,   že   súd   1.   stupňa   opomenul   prihliadnuť na poľahčujúcu   okolnosť   uvedenú   v   §   36   písm.   n/   Tr.   zák.,   podľa   ktorého   obžalovaný pri objasňovaní   trestnej   činnosti   napomáhal   príslušným   orgánom   činným   v   trestnom konaní, keď uviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti trestného činu, najmä miesto, čas a spôsob spáchania a označil miesta, kde sa skutok stal.

Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť, ktorú súd I. stupňa obžalovanému priznal a to, že spáchal trestný čin z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky (§ 37 písm. a/ Tr. zák.), s týmto sa odvolací súd nestotožnil.

Obzvlášť zavrhnutiahodnou pohnútkou je taká pohnútka, ktorá je v príkrom rozpore s morálkou   občianskej   spoločnosti   a   svedčí   o   morálnej   bezcitnosti,   zvrhlosti,   o bezohľadnom sebectve a o pohŕdavom postoji základným ľudským hodnotám.

Je pravdou, že obžalovaný opakovane fyzicky napadol poškodenú až tak, že túto usmrtil. Avšak motívom konania obžalovaného tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku znalca K.   Z.,   bola   impulzívna reakcia   na   konflikt   s nebohou   vyplývajúca z toho,   že už dlhodobo   prežíval   partnerské   a   citové   konflikty   so   svojou   manželkou,   s   ktorou   si   boli odcudzení a hľadal si nové vzťahy. Verbálny konflikt s poškodenou najpravdepodobnejšie vystupňoval jeho agresívnu reakciu, pričom znalec uviedol, že obžalovaný nemal plánovaný zámer poškodenú usmrtiť. Sám je však egocentrický a aj jeho emocionálne prežívanie je zamerané na seba.

Na   základe   aj   tohto   znaleckého   posudku,   ako   aj   znaleckého   posudku   znalcov z odboru psychiatrie, ktorí nezistili u obžalovaného žiadnu duševnú chorobu a ani poruchu, nemožno potom hovoriť, že čin spáchal z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam je nutné konštatovať, že súd I. stupňa sa dôsledne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie pokiaľ ide o výrok o treste   a   napadnutým   rozsudkom   bolo   porušené   ustanovenie   Trestného   zákona   (§   321 ods. 1 písm. b/, písm. d Tr. por.). V tejto časti odvolanie obžalovaného bolo preto podané dôvodne   a   preto   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   zrušil   len   v   časti   výroku   o   treste a ochrannom opatrení.“

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   krajský   súd   a   najvyšší   súd porušili   ním   označené   práva,   pretože „k   námietke   sa   ani   odvolací,   ani   dovolací   súd nevyjadril“.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánom štátu nemohol vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto nemožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   88/07, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Po   preskúmaní   odôvodnení   rozhodnutí   napadnutých   súdov   ústavný   súd   zistil,   že krajský   súd   sa   zrozumiteľným   a   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými námietkami   sťažovateľa   a   s   jeho   tvrdením   o   porušení   práva   na   prezumpciu   neviny, na spravodlivé súdne konanie pre odňatie práva posledného slova a o nedodržaní poradia prednesu záverečnej reči tlmočníka, a tým aj porušení práva náležite sa obhajovať.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie, uviedol:

„Okresný   súd   Nitra   dňa   29.   mája   2014   predložil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   dovolanie   obvineného   P.   V.,   ktoré   podal   prostredníctvom   zvolenej   obhajkyne JUDr. Juliany Weiszovej, ktorá obvineného obhajovala v pôvodnom konaní. Dovolanie bolo podané   na   súde   prvého   stupňa   7.   mája   2013   z   dôvodov   §   371   ods.   1   písm. c/,   g/, i/ Tr. por....

Predsedníčka senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručila   rovnopis   dovolania   ostatným   stranám   trestného   konania,   ktoré   by   mohli   byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určila, k dovolaniu obvineného vyjadriť. Uvedenú možnosť využil iba prokurátor, ktorý vo svojom   vyjadrení...   uviedol,   že   v   konaní   nedošlo   k   žiadnemu   porušeniu   práva na obhajobu,   tvrdenie   obvineného   o   odňatí   práva   posledného   slova   je   nepravdivé. Vo vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por.   uviedol,   že rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu sú založené na dôkazoch, ktoré boli zo strany súdu prvého stupňa vykonané zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na meritórne rozhodnutie. Z obsahu jeho podania nie je zrejmé, aké dôkazy mali byť vykonané v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. uviedol, že   argumentácia   obvineného   je   neopodstatnená   a   účelová.   Obhajobou   spochybňované vymedzenie   skutku   uvedeného   v   enunciáte   odsudzujúceho   rozsudku   súdu   prvého   stupňa a následne potvrdené aj rozsudkom súdu odvolacieho obsahuje všetky obligatórne znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy, tak ako ich vyžaduje a predpokladá dikcia ustanovenia § 145   ods.   1   Tr.   zák.   Dovolacie   dôvody   nie   sú   naplnené,   a   preto   navrhol   dovolanie obvineného podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietnuť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370   ods.   1,   3   Tr.   por.).   Dovolanie   bolo   podané   po   vyčerpaní   riadneho   opravného prostriedku (§ 372 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.). Zároveň však zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k   náprave   výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   pochybení   súdov   a   predstavuje   výnimočné prelomenie   zásady   nezmeniteľnosti   právoplatných   súdnych   rozhodnutí,   ktorá   zásada   je dôležitou   zámkou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Táto   výnimočnosť   je vyjadrená   práve   obmedzenými   možnosťami   pre   podanie   dovolania,   aby   sa   širokým uplatňovaním   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú   argumentáciu   má   zaistiť   práve   povinné   zastúpenie   obvineného   obhajcom   – advokátom.

Obsah   konkrétne   uplatnených   námietok,   tvrdení   a   právnych   názorov,   o   ktoré   sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému   vymedzeniu   takého   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   Tr.   por.   V   opačnom prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody   dovolania,   pritom   v   skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného dovolacieho dôvodu,   ide o dovolanie,   ktoré je potrebné podľa § 382 písm.   c/ Tr.   por. odmietnuť.

Obvinený   P.   V.,   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   v   dôvodoch   svojho   dovolania   síce formálne uviedol dôvody podľa § 371 ods. I písm. c/, g/, i/ Tr. por. ale bez toho, aby bližšie konkretizoval,   v   čom   vidí   naplnenie   uplatnených   dovolacích   dôvodov.   Z   obsahu   jeho podania sa dá vydedukovať, že naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. videl v tom, že súd na prvé verejné zasadnutie nepredvolal tlmočníka a neumožnil mu právo posledného slova.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods.   3   Dohovoru...   ako   aj   čl.   50   ods.   3   Ústavy...   nachádza   svoj   odraz   v   celom   rade ustanovení   Trestného   poriadku   upravujúcich   jednotlivé   čiastkové   obhajovacie   práva obvineného   v   rôznych   štádiách   trestného   konania.   Prípadné   porušenie   len   niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie tohto   ustanovenia   je   totiž   jednoznačne   zrejmé,   že   len   porušenie   práva   na   obhajobu zásadným   spôsobom   je   spôsobilým   dovolacím   dôvodom.   Podľa   ustálenej   rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby.

Pokiaľ ide o námietky obvineného v rámci tohto dovolacieho dôvodu, s týmito sa náležite vysporiadal už krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Najvyšší súd v tejto súvislosti iba pripomína, že zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 9. decembra 2008 (čl. 441- 442) síce vyplýva, že na verejnom zasadnutí nebol prítomný tlmočník z jazyka maďarského, avšak   žiadne   dôkazy   sa   na   tomto   zasadnutí   nevykonávali   a   toto   bolo   pre   vopred ospravedlnenú   neúčasť   obhajkyne   obvineného   odročené   na   ďalší   termín,   kde   už   bol prítomný aj tlmočník. K žiadnemu porušeniu jeho práv preto nemohlo dôjsť. Závažným porušením   nie   je   ani   skutočnosť,   že   súd   mu   odmietol   vykonať   dôkaz   na   detektore   lži. To, čo obvinený nazýva detektor lži, je v skutočnosti prístroj zvaný polygraf, ktorý sníma viaceré fyziologické funkcie a zaznamenáva ich. Žiadny prístroj nemôže merať lož či pravdu a ani polygraf to nedokáže, preto vyšetrenie na tomto prístroji nie je súčasťou dôkazov, ktoré je možné použiť v rámci trestného konania. Tu treba zdôrazniť, že v každej konkrétnej veci musí sám súd rozhodnúť o tom, akými dôkaznými prostriedkami bude objasňovať určitú okolnosť,   ktorá   je   dôležitá   pre   náležité   zistenie   skutkového   stavu   veci   a   pre   správne rozhodnutie   o   vine   či   nevine   obvineného.   Vyplýva   to   z ústavného   princípu   nezávislosti sudcov   pri   výkone   ich   funkcie   a   z   ich   viazanosti   len   právnym   poriadkom.   Podstata uvedeného princípu spočíva v tom, že sudcom nemožno v konkrétnej veci prikazovať, aké dôkazy   majú   v   záujme   zistenia   skutočného   stavu   veci   vykonať   a   akým   spôsobom   majú vykonané dôkazy hodnotiť.

Čo sa týka ďalšej námietky v rámci tohto dovolacieho dôvodu, najvyšší súd zistil zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 25. februára 2010 (čl. 534), že obvinený mal právo posledného slova, čo vyplýva aj z pripojeného zvukového záznamu. Z uvedeného vyplýva že v posudzovanej veci k namietanému porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nedošlo.

Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený   dovolací   dôvod   možno   úspešne   uplatňovať   iba   v   prípadoch,   keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným   spôsobom.   Skutočnosť,   že   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch   získaných nezákonne, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu však obvinený vôbec nekonkretizoval,   preto sa najvyšší súd nemohol uvedeným dovolacím dôvodom zaoberať.

Napokon obvinený uplatnil dovolací dôvod ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   skúmať a meniť.

V rámci citovaného dovolacieho dôvodu možno namietať, že skutok zistený súdom bol nesprávne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci sa nejedná o trestný čin alebo ide o trestný čin, ale jeho právna kvalifikácia nezodpovedá tomu, ako bol skutok v tzv. skutkovej vete   výroku   o vime popísaný.   Pri posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia o   existencii   tohto dovolacieho   dôvodu   je   dovolací   súd   vždy   viazaný   konečným   skutkovým   zistením,   ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Záver obsiahnutý vo výroku o vine je výsledkom určitého procesu, pričom uvedený proces spadá do právomoci súdu prvého stupňa, ktorý v rámci tohto procesu musí najskôr zákonným spôsobom vykonať dôkazy   a   následne   ich   vyhodnotiť   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a výsledkom tejto činnosti je zistenie skutkového stavu veci.

Z obsahu jeho dovolania vyplýva, že všetky svoje dovolacie námietky nasmeroval výlučne   do   roviny   skutkových   zistení,   keď   spochybňoval   súdmi   ustálený   skutkový   stav poukazujúc pritom na rozsah vykonaného dokazovania. V rámci uplatneného dôvodu však nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., ani preskúmavať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., nakoľko ide o otázky upravené normami procesného práva a nie práva hmotného. Pre dovolací súd je rozhodujúce, ako už bolo vyššie   uvedené,   skutkové   zistenie,   podľa   ktorého   obvinený   spáchal   skutok   tak,   ako   je uvedené   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   s   ktorého   skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj odvolací   súd.   Popísanému   skutkovému   stavu   plne   zodpovedá   i   právny   záver   vyjadrený v posúdení skutku ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaného ustanovenia odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré   sú   do   popisu   skutku   zahrnuté   a   ktoré   vyjadrujú   naplnenie   príslušných   znakov uvedeného trestného činu. Podľa § 3 §2 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 371 Tr. por.“

Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu   konštatuje,   že   nemôže   prisvedčiť   sťažovateľovi   tvrdiacemu,   že   ide   o   arbitrárne konanie,   pretože   najvyšší   súd   v   rozhodnutí   uviedol   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a s ktorými sa ústavný súd stotožnil. Podľa judikatúry ústavného súdu   sa   dostatočnosť   a relevantnosť dôvodov   musí   týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia, čo rozhodnutie najvyššieho súdu rozhodne spĺňa, preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014