znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 691/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   H.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Advokátska kancelária, Ľudovíta Fullu 24, Bratislava, ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 41 ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená sťažnosť Z. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 41   ods.   2   a   5   ústavy,   čl.   14   dohovoru   a zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   doplnení niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8   Ndc   7/2014 z 28. mája 2014 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľky: Z. H.,... priznané čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 41 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, čl. 14 cit. Dohovoru a normami zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) bolo porušené konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 8 Ndc 7/2014 z 28. 05. 2014.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 8 Ndc 7/2014 z 28. 05. 2014 a vec vracia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 8 Ndc 7/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke: Z. H.,..., trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 157/2013, v ktorom sa proti nej R. B. (ďalej len „žalobca“), domáha zaplatenia sumy 1 500 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka   navrhla   prikázanie   tejto   veci   z   dôvodu   vhodnosti   Okresnému   súdu Bratislava IV, pričom svoj návrh odôvodnila tým, že je slobodnou matkou mal. A. H., ktorý je odkázaný na jej   starostlivosť,   reálne nemá   žiadny   príjem,   vlastní   rodičovský   dom..., v ktorom však nebýva, žije v... (...) s priateľom (otcom dieťaťa) a skutočnosť, že nie je vlastníčkou motorového vozidla, jej znemožňuje ustanovovať sa na okresný súd.

Žalobca s týmto návrhom sťažovateľky nesúhlasil a poukázal na to, že on i jeho právna zástupkyňa majú trvalé bydlisko, resp. sídlo v obvode okresného súdu a prikázaním veci Okresnému súdu Bratislava IV by sa neprimerane zvýšili náklady konania. Uviedol i to, že zo samotnej sporovej veci je zrejmé, že sťažovateľka je vlastníčkou motorového vozidla a v mieste sídla okresného súdu má príbuzných, jej sestra je na materskej dovolenke a žije v...

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 návrhu sťažovateľky na prikázanie veci Okresnému súdu Bratislava IV nevyhovel. S poukazom na § 12 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky na prikázanie veci. Rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa § 12 ods. 2, 3 O. s. p. možno vec prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu (Okresnému súdu Žiar nad Hronom) a súdu, ktorému sa má vec prikázať (Okresnému súdu Bratislava IV.). V danom prípade je najbližšie spoločne nadriadeným súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Prikázanie   (delegácia)   veci   z   dôvodu   vhodnosti   predstavuje   výnimku   z   ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý je daný na podklade vopred stanovených zákonných pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti súdov. K prikázaniu veci je preto na mieste pristúpiť v   tých   výnimočných   prípadoch,   v   ktorých   by   prejednanie   veci   iným,   než   (doposiaľ) príslušným   súdom   znamenalo   z   komplexného   pohľadu   hospodárnejšie,   rýchlejšie   alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie posúdenie veci.

Dôvody   delegácie   môžu   byť   rôzne   v   závislosti   od   predmetu   konania,   postavenia účastníkov konania, ale aj doterajších výsledkov konania. Vzhľadom na charakter delegácie veci ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.

S   poukazom   na   uvedené,   prichádza   aplikácia   ustanovenia   §   12   ods.   2   O.   s.   p. do úvahy len vtedy, ak sú pre to dané dôležité dôvody. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa komplexné posúdenie charakteru konania, ale aj dopadu prípadného prikázania veci (aj na ostatných účastníkov konania). Pri tom všetkom treba mať na zreteli aj výnimočnosť inštitútu delegácie, ktorého účelom je predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti súdneho konania alebo jeho zrýchlenie.

V   danom   prípade   odporkyňa   odôvodňovala vhodnosť   ňou   navrhovanej delegácie veci skutočnosťou, že sa (s maloletým dieťaťom) zdržiava v..., pričom trvalé bydlisko má (ako aj navrhovateľ) v mieste sídla Okresného súdu Žiar nad Hronom. Táto však sama osebe   nevykazuje   znaky   takej   výnimočnosti,   ktorá   by   bez   ďalšieho   viedla   k   naplneniu rozhodujúceho hľadiska pre postup podľa § 12 ods. 2 O. s. p., t.j. predovšetkým hľadiska hospodárnosti konania, aby bolo možné jej návrhu vyhovieť.

Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danom prípade   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   prikázanie   veci   Okresnému   súdu Bratislava IV z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2, 3 O. s. p., preto návrhu odporkyne nevyhovel.“

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 bolo sťažovateľke doručené 17. júna 2014.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 41 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 14 dohovoru a antidiskriminačným zákonom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 odôvodnila tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní dostatočne nevnímal zákonné požiadavky ochrany žien, matiek a ich malých detí, mal garantovať sťažovateľke ako matke šesťmesačného dojčaťa efektívny dostup k súdnej ochrane a rešpektovať princíp rovnakého zaobchádzania s účastníkmi súdnych konaní v obdobných životných situáciách. Najvyšší súd postupoval chybne, necitlivo a vo svojich dôsledkoch diskriminačne. Hoci sťažovateľka je v merite veci presvedčená,   že   žaloba   podaná   proti   nej   je   vecne   i   právne   neopodstatnená   a súdnemu konaniu   sa   nemieni   vyhýbať   a   spor   predlžovať,   očakáva,   že   okresný   súd   nerozhodne na prvom   pojednávaní.   Sťažovateľka   považuje   rozhodnutie   najvyššieho   súdu za nespravodlivé,   voluntaristické   a   v   systéme   rozhodnutí   slovenských   súdov za nekonzistentné,   a   tým   aj   diskriminačné   (napr.   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Ndc 12/2009 z 18. marca 2099 v prakticky zhodnej situácii riešil vec v prospech matky; podobne uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 235/2014 z 30. mája 2014). V danej   situácii   podľa   presvedčenia   sťažovateľky   dáva   ustanovenie   §   12   OSP   priestor na prijatie   vyrovnávacieho   opatrenia   z   hľadiska   postulátov   rovnakých   príležitostí a pozitívnej   diskriminácie,   pretože   v ústavnom   poriadku   sa   uznáva   ako   všeobecne akceptovaný prístup k zabezpečeniu rovnosti v právach také vychýlenie z univerzálneho chápania   rovnosti   (zákazu   diskriminácie),   ktoré   má   výslovný   ústavný   základ   reagujúci na prirodzené   nerovnosti   medzi   ľuďmi   (ochrana   postavenia   ženy,   fyzický   stav   matky, špecifický vzťah medzi matkou a dojčaťom – tehotensko-materská pozitívna diskriminácia). Najvyšší súd vo veci sťažovateľky rozhodol situačne neadekvátne a vyhol sa akejkoľvek analýze postavenia sťažovateľky, nevzal do úvahy vzdialenosť... a... (180 km, cesta trvajúca cca   dve   hodiny)   ani   okolnosť,   že   sťažovateľka   konanie   neiniciovala,   a navyše   porušil princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania a princíp posudzovania obdobných situácií rovnako. Sťažovateľka považuje preto uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28.   mája   2014   za   formalistické   a   svojvoľné,   ktoré   nie   je   prejavom   racionálnej, spravodlivej a nediskriminačnej právnej úvahy ani výsledkom spravodlivého procesu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   ktorého porušenie   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   alebo rozhodnutím vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy (v znení v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu) manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 2 ústavy (v znení v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu) žene v   tehotenstve   sa   zaručuje   osobitná   starostlivosť,   ochrana   v   pracovných   vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

Podľa čl. 41 ods. 5 ústavy rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 s odôvodnením, že toto rozhodnutie je svojvoľné a je založené na ústavne nekonformnom výklade § 12 ods. 2 OSP, pretože podľa jej presvedčenia toto ustanovenie bolo potrebné v jej prípade aplikovať so zohľadnením jej osobitného postavenia daného jej materstvom a rodičovstvom a priznať tejto charakteristike taký význam, pre ktorý jej návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti mal najvyšší súd vyhovieť.

Podľa § 12 ods. 2 OSP možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

O   návrhu   sťažovateľky   na   prikázanie   veci   inému   súdu   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 tak, že mu nevyhovel, lebo neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 OSP.

Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Ndc 118/2007 zo 14. decembra 2007, sp. zn. 5 Ndc 3/2008 z 5. februára 2008, sp. zn. 5 Ndc 27/2008 z 9. septembra 2008) dôvodmi vhodnosti na prikázanie veci inému súdu sú predovšetkým také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prerokovanie veci iným ako príslušným súdom.

V inej veci najvyšší súd uviedol (uznesenie sp. zn. 3 Ndc 29/2008 z 2. septembra 2008): „Prikázanie   (delegácia)   veci   z   dôvodu   vhodnosti   predstavuje   výnimku   z   práva účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   zákonného   sudcu   (čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky),   ako   aj   výnimku   zo   zákonom   definovaných   kritérií   miestnej príslušnosti   súdu.   Účelom   inštitútu   delegácie   z   dôvodu   vhodnosti   je   predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti občianskeho súdneho konania alebo jeho zrýchlenie. Dôvody delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú, zdravotnú, sociálnu či finančnú.   Vzhľadom   k charakteru   delegácie ako výnimky zo zásady,   že vec   prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.

S   poukazom   na   uvedené   prichádza   aplikácia   ustanovenia   §   12   ods.   2   O.   s.   p. do úvahy len vtedy, ak sú pre to dané dôležité dôvody. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie preto zahŕňa posúdenie pomerov účastníkov na oboch procesných stranách,   pričom na pomery účastníka,   ktorý delegáciu navrhuje,   možno prihliadnuť len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na ostatných   účastníkov konania.   Pri   delegácii   z dôvodu vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania, a to, či sa miestna príslušnosť súdu v   danom   konaní   neriadi   ustanoveniami   O.   s.   p.   o   výlučnej   miestnej   príslušnosti; zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie o určitých veciach neuskutočňovalo na   súde,   ktorého miestna príslušnosť   by   bola daná všeobecnými kritériami (§ 84 a nasl. O. s. p.) alebo by vyplývala z možnosti účastníka zvoliť si   spomedzi   dvoch   miestne   príslušných   súdov   (§   87   O.   s  .p.),   ale   aby   vec   prejednal a rozhodol   práve   ten   súd,   ktorého   príslušnosť   zákon   stanovil   odlišne   podľa   osobitných kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu.“

O   správnosti   týchto   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   vyslovených   v   iných občianskoprávnych veciach ústavný súd nemal žiaden dôvod pochybovať.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale aj z obsahu návrhu sťažovateľky   na   prikázanie   veci   inému   súdu,   sťažovateľka   odôvodnila   prikázanie   veci predovšetkým tým, že sa zdržuje v obvode Okresného súdu Bratislava IV, jej bydlisko je vzdialené od sídla konajúceho okresného súdu, a poukázala pritom na svoje postavenie matky dieťaťa, ktoré si vyžaduje s ohľadom na svoj vek starostlivosť.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky je potrebné považovať za procesuálne vecne správne. To zároveň znamená, že nevyhovením návrhu na prikázanie veci inému súdu nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 vysvetlil, ako dospel k záveru o nenaplnení zákonných predpokladov na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, keď najprv vyslovil názor, podľa ktorého delegáciu z dôvodu vhodnosti je potrebné považovať za výnimku z ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy), ktorý je daný na podklade vopred stanovených zákonných pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti súdov, z čoho vyplýva, že k prikázaniu veci možno pristúpiť iba vo výnimočných prípadoch (ich výnimočnosť môže byť daná pri komplexnom posúdení   hospodárnosťou,   rýchlosťou   alebo   po   skutkovej   stránke   spoľahlivejším a dôkladnejším posúdením veci). Pri posúdení návrhu sťažovateľky považoval najvyšší súd za potrebné zohľadniť aj dopad prípadného prikázania veci na žalobcu. Iba skutočnosť, že sťažovateľka sa zdržiava v..., pričom trvalé bydlisko má (rovnako ako žalobca) v obvode okresného súdu, sama osebe „nevykazuje znaky takej výnimočnosti, ktorá by bez ďalšieho viedla k naplneniu rozhodujúceho hľadiska pre postup podľa § 12 ods. 2 O.   s. p.,   t.j. predovšetkým hľadiska hospodárnosti konania, aby bolo možné jej návrhu vyhovieť“.

Ústavný súd je toho názoru, že pri rozhodovaní o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti nepochybne   môže   mať   okolnosť,   že   jedným   z   účastníkov   konania   je   žena   osobne   sa starajúca o   dieťa   vo veku šiestich   mesiacov,   svoj   procesný   význam, avšak sama osebe nemôže byť jedinou rozhodujúcou okolnosťou. Primárnym účelom ustanovenia § 12 OSP nie   je   totiž   zavedenie   pozitívnej   diskriminácie   v   prospech   určitej   skupiny   účastníkov konania (v niektorom ohľade znevýhodnenej). Jeho účelom je umožnenie delegácie veci podľa tohto ustanovenia v celkom výnimočných jednotlivých a odôvodnených prípadoch z dôvodov   stabilne   formulovaných   rozhodovacou   praxou,   t.   j.   v   prípadoch,   v   ktorých delegácia z dôvodu vhodnosti znamená z komplexného pohľadu hospodárnejšie, rýchlejšie alebo   po   skutkovej   stránke   spoľahlivejšie   a   dôkladnejšie   posúdenie   veci,   to   všetko rešpektujúc   ústavne   zaručenú   zásadu,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi.   Pokiaľ   zákonodarca   považoval   za   vhodné   paušálne   zvýhodniť   určitú   skupinu účastníkov občianskeho súdneho konania pre ich osobnú charakteristiku určením miestne príslušného   súdu,   v   obvode   ktorého   majú   bydlisko,   urobil   tak   prostredníctvom   na   to určeného zákonného inštitútu, a to výlučnej miestnej príslušnosti (napr. maloleté deti).

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Ndc 12/2009   z   18.   marca   2009   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 11 CoP 235/2014-27   z   30.   mája   2014   a   argumentovala   tým,   že   najvyšší   súd   k   nej pristupoval diskriminačne, pretože v týchto veciach „prakticky zhodnú situáciu riešil vec v prospech matky“, ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľky nemohol stotožniť z dôvodu   podstatnej   skutkovej   i   právnej   odlišnosti   oboch   týchto   vecí.   Krajský   súd v Bratislave uznesením č. k. 11 CoP 235/2014-27 z 30. mája 2014 potvrdzoval uznesenie súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bola   v   konaní   o   starostlivosti   o   maloletých   prenesená príslušnosť poručenského súdu podľa § 177 ods. 2 OSP (nešlo teda o delegáciu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 OSP a súdom, na ktorý bola príslušnosť prenesená, bol súd pobytu maloletého dieťaťa); uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndc 12/2009 z 18. marca 2009 bolo síce rozhodnutím o delegácii z dôvodu vhodnosti podľa § 12 OSP na návrh matky odôvodnený jej sociálnou situáciou a osobnou starostlivosťou o maloleté deti, avšak bolo vydané v osobitnom konaní (o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu), nie v bežnom občianskoprávnom spore ako v prípade sťažovateľky. Tak ako na to stabilne poukazuje najvyšší súd (aj v už citovaných rozhodnutiach), pri rozhodovaní o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti je vzhľadom na charakter delegácie ako výnimky zo zásady, že vec prerokúva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom ustanovených kritérií, potrebné vziať do úvahy (okrem iného) nielen posúdenie pomerov účastníkov na oboch procesných stranách, ale aj predmet konania.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd vec skúmal iba všeobecne, ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľky nešlo o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti.

Nemožno preto prisvedčiť sťažovateľke, ktorá považuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Ndc 7/2014 z 28. mája 2014 za svojvoľné či diskriminačné, naopak, ústavný súd považuje   toto   rozhodnutie   za   korešpondujúce   s   ústavne   konformnými   požiadavkami na výklad najvyšším súdom aplikovaného § 12 OSP.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd nepovažuje za možné, aby uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka namietala, že uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 41 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 14 dohovoru. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ich porušenie sťažovateľka zakladá výlučne na ňou tvrdenej arbitrárnosti záverov namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, t. j. v organickej súvislosti s tvrdeným porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval   za   potrebné   osobitne   formulovať   závery   súvisiace   so   zjavnou neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľky o tom, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 41 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 14 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   jej ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať je trovy právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto   prípade   nedošlo,   bolo   bez   právneho   významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014