znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 690/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   J.   B.,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri s. r. o., Ľubinská 3, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Richard Hulín, ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. E 1059994113 z 15. apríla 2014 a sp. zn. E 1050017508 z 15. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   J.   B.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   8123/2014   a   sp.   zn.   Rvp 8124/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8123/2014.

2. Sťažnosti   J.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. E 1059994113 z 15. apríla 2014 a žiada vydať tento nález:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa každému zaručuje právo domáhať sa svojho práva na   nezávislom   a nestrannom   súde,   boli   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave vo   veci vedenej pod sp. zn. E 1059994113 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom   znení,   Ústavný   súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. E 1059994113 zo dňa 15. 04. 2014 zrušuje.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu v Bratislave vec vedenú pod sp. zn. E 1059994113 zo dňa 15. 04. 2014 na ďalšie konanie.“

Touto sťažnosťou sťažovateľ zároveň žiadal vydať dočasné opatrenie, ktorým bude odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. E 1059994113 z 15. apríla 2014.

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ je ako povinný   účastníkom   exekučného   konania   vedeného   na   Exekútorskom   úrade   súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Straku, Račianska 66, Bratislava (ďalej len „súdny exekútor“), pod sp. zn. EX 937/2013, v ktorom sa krajský súd, justičná pokladnica ako oprávnený (ďalej len „oprávnený“ alebo „justičná pokladnica“) domáha vymoženia sumy 16 596,50 €, ktorej zaplatenie bolo sťažovateľovi uložené uznesením č. k. 8 Cbi 20/07-126 z 13. januára 2009 (ďalej len „exekučný titul“) ako súdneho poplatku za podané odvolanie. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť 10. februára 2009 a stal sa vykonateľným 3. februára 2009. Krajský   súd   poveril   vykonaním   exekúcie   poverením   č. 5100001070,   sp.   zn. Er 1059994113/13   súdneho   exekútora,   ktorý   vydal   16.   septembra   2013   upovedomenie o začatí exekúcie a doručil ho sťažovateľovi 27. septembra 2013. Sťažovateľ podal proti exekúcii a trovám exekúcie námietky, ktoré odôvodnil tým, že exekučným titulom nebol zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľ, ale J. B. ml. s trvalým bydliskom... O námietkach   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   E   1059994113 z 23. decembra   2013   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   tak,   že   jeho   námietky z 9. októbra   2013   proti   exekúcii   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v námietkach, exekučný titul bol vydaný po vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa, s jeho majetkom bol oprávnený nakladať správca konkurznej podstaty, ktorý je v súdnych konaniach podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   o   poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   od platenia   súdnych   poplatkov oslobodený. Pretože podaním odvolania sťažovateľa bolo uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom zrušené, znova vo veci rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. E 1059994113 z 15. apríla 2014 vydaným sudcom, ktorým námietky sťažovateľa z 9. októbra 2013 proti upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   znova   zamietol.   Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia sp. zn. E 1059994113 z 15. apríla 2014 okrem iného uviedol:

„Povinný   podané   námietky   odôvodnil   tým,   že   v   exekučnom   titule   –   uznesení Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Cbi 20/07-125 zo dňa 13. 01. 2009 bol zaviazaný na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   odporca   v   1.   rade,   ktorým   je   J.   B.,   ml. s trvalým bydliskom... a nie povinný uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

Námietky povinného nemožno považovať za dôvodné, nakoľko skutočnosti uvedené povinným podložené exekučným titulom – uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8 Cbi 20/07-125 z 13. 01. 2009 nie sú okolnosťou v zmysle § 50 ods.   1 EP, ktorá by spôsobila   zánik   vymáhaného   nároku,   bránila   jeho   vymáhateľnosti,   alebo   pre   ktorú   je exekúcia   neprípustná.   Exekučný   titul   v   predmetnom   exekučnom   konaní   predstavuje uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   8   Cbi   20/07-126   zo   dňa   13.   01.   2009, právoplatné dňa 10. 02. 2009 a vykonateľné dňa 03. 02. 2009, v ktorom je na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie zaviazaný povinný uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia. Námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom povinného, sú jeho procesnou obranou proti neprípustnej exekúcii. Ich účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z podstaty exekučného konania vyplýva, že existencia práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti musí byť najprv určená   rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu   alebo   iným   zákonom   stanoveným spôsobom. Z toho dôvodu je nutné, aby všetko, čo je potrebné pre určenie práva, bolo vykonané v konaní o veci samej (v tzv. základnom konaní). V konaní o vymoženie takto určeného práva (v exekučnom konaní) je potom možné prihliadnuť už iba na to, čo sa udialo po vydaní exekučného titulu. Okolnosti majúce za následok zánik práva, ktoré nastali pred vydaním titulu, zákon umožňuje uplatniť len v konaní vo veci samej (v tzv. základnom konaní) a spôsobom na to určeným. Ich relevancia sa dovršuje vydaním vykonateľného rozhodnutia,   ktoré   sa   stáva   podkladom   pre   exekúciu.   I   vyššie   citovaný   §   50   ods.   1 Exekučného   poriadku   kategoricky   ustanovuje,   že   povinný   môže   vzniesť   proti   exekúcii námietky   vtedy,   ak   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti. Exekučný titul, na základe ktorého prebieha vykonávacie (exekučné) konanie, je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, a nakoľko   nedošlo   k   jeho   zrušeniu,   považuje   exekučný   súd   predmetné   vykonávacie (exekučné) konanie za oprávnené.

Na základe uvedených skutočností súd námietky povinného ako nedôvodné zamieta.“

Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   E   1059994113   z   15.   apríla   2014   nadobudlo právoplatnosť 5. mája 2014.

Konaniu   o   tejto   sťažnosti   sťažovateľa   bola   ústavným   súdom   pridelená   sp.   zn. Rvp 8123/2014.

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 8. júla 2014 ďalšiu sťažnosť, ktorou namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením krajského súdu sp. zn. E 1050017508 z 15. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa každému zaručuje právo domáhať sa svojho práva na   nezávislom   a nestrannom   súde,   boli   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave vo   veci vedenej pod sp. zn. E 1050017508 zo dňa 15. 04. 2014 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom   znení,   Ústavný   súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. E 1050017508 zo dňa 15. 04. 2014 zrušuje.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu v Bratislave vec vedenú pod sp. zn. E 1050017508 zo dňa 15. 04. 2014 na ďalšie konanie.“

Touto sťažnosťou sťažovateľ zároveň žiadal vydať dočasné opatrenie, ktorým bude odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. E 1050017508 z 15. apríla 2014.

Ako vyplýva z tejto sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania vedeného súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 938/2013, v ktorom sa justičná   pokladnica   domáha   vymoženia   sumy   19   916,35   €,   ktorej   zaplatenie   bolo sťažovateľovi uložené uznesením č. k. 45 Cb 84/99-205 z 30. decembra 2003 (ďalej len „exekučný   titul“)   ako   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie.   Tento   exekučný   titul nadobudol   právoplatnosť   24.   januára   2004   a   stal   sa   vykonateľným   17.   januára   2004. Krajský   súd   poveril   vykonaním   exekúcie   poverením   č.   5100001071,   sp.   zn. Er 1050017508/13   súdneho   exekútora,   ktorý   vydal   16.   septembra   2013   upovedomenie o začatí exekúcie a doručil ho sťažovateľovi 27. septembra 2013. Sťažovateľ podal proti exekúcii   a   trovám   exekúcie   námietky,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   z   dôvodu   nedostatku podmienky konania krajský súd konanie sp. zn. 45 Cb 84/99 zastavil, a tým sa podľa § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch súdny poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania,   podaním   odvolania   alebo dovolania   vráti.   O   námietkach   sťažovateľa   rozhodol krajský súd uznesením č. k. E 1050017508 z 23. decembra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom   tak,   že   námietky   sťažovateľa   z   9.   októbra   2013   proti   exekúcii   zamietol. Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   súd   sa dostatočne   nevysporiadal   s   dôvodmi   uvedenými   v jeho   námietkach,   exekučný   titul   bol vydaný po vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa, s jeho majetkom bol oprávnený nakladať správca konkurznej podstaty, ktorý   je v súdnych   konaniach podľa   § 4 ods.   2 písm. m) zákona o súdnych poplatkov od platenia súdnych poplatkov oslobodený. Ďalej sťažovateľ   uviedol,   že   samotné   súdne   konanie,   ktorého   sa   týka   aj   vymáhaný   súdny poplatok, malo byť priamo zo zákona prerušené až do doby ukončenia konkurzu. Pretože podaním odvolania sťažovateľa bolo uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom, znova vo veci rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. E 1050017508 z 15. apríla 2014 vydaným sudcom,   ktorým   námietky   sťažovateľa   z   9.   októbra   2013   proti   upovedomeniu   o   začatí exekúcie   znova   zamietol.   Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   E   1050017508 z 15. apríla 2014 okrem iného uviedol:

„Povinný   podané   námietky   odôvodnil   tým,   že   z   dôvodu   nedostatku   podmienky konania súd zastavil v zmysle § 104 O. s. p. predmetné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 45 Cb/84/99 a tým sa v zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov súdny poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania vráti.

Námietky povinného nemožno považovať za dôvodné, nakoľko skutočnosti uvedené povinným v námietkach nie sú okolnosťami v zmysle § 50 ods. 1 EP, ktoré by spôsobili zánik   vymáhaného   nároku,   bránili   jeho   vymáhateľnosti,   alebo   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná. Do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o zrušení exekučného titulu – uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k. 45Cb 84/99-205, ktorý je preto aj naďalej právoplatný a vykonateľný exekučný titul.

Námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom povinného, sú jeho procesnou obranou proti neprípustnej exekúcii. Ich účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z podstaty exekučného konania vyplýva, že existencia práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti musí byť najprv určená   rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu   alebo   iným   zákonom   stanoveným spôsobom. Z tohto dôvodu je nutné, aby všetko, čo je potrebné pre určenie práva, bolo vykonané v konaní o veci samej (v tzv. základnom konaní). V konaní o vymoženie takto určeného práva (v exekučnom konaní) je potom možné prihliadnuť už iba na to, čo sa udialo po vydaní exekučného titulu. Okolnosti majúce za následok zánik práva, ktoré nastali pred vydaním titulu, zákon umožňuje uplatniť len v konaní vo veci samej (v tzv. základnom konaní) a spôsobom na to určeným. Ich relevancia sa dovršuje vydaním vykonateľného rozhodnutia,   ktoré   sa   stáva   podkladom   pre   exekúciu.   I   vyššie   citovaný   §   50   ods.   1 Exekučného   poriadku   kategoricky   ustanovuje,   že   povinný   môže   vzniesť   proti   exekúcii námietky   vtedy,   ak   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti. Exekučný titul, na základe ktorého prebieha vykonávacie (exekučné) konanie, je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, a nakoľko   nedošlo   k   jeho   zrušeniu,   považuje   exekučný   súd   predmetné   vykonávacie (exekučné) konanie za oprávnené.

Na základe uvedených skutočností súd námietky povinného ako nedôvodné zamieta.“

Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   E   1050017508   z   15.   apríla   2014   nadobudlo právoplatnosť 5. mája 2014.

Konaniu o tejto sťažnosti bola ústavným súdom pridelená sp. zn. Rvp 8124/2014.

Ústavný   súd   po   zistení,   že   konania   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   8123/2014 a sp. zn. Rvp 8124/2014   boli   začaté   sťažnosťami   rovnakého   sťažovateľa,   smerujú   proti krajskému súdu, obe sa týkajú exekučných konaní vedených proti sťažovateľovi justičnou pokladnicou a ich predmetom je vymoženie nezaplatených súdnych poplatkov, sťažovateľ v oboch   konaniach   namieta   porušenie   rovnakého   základného   práva,   ktoré   aj   obdobne odôvodňuje, spojil podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 112 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov obe konania v záujme hospodárnosti na spoločné konanie.  

Sťažovateľ   sťažnosti   doručené   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn. E 1059994113   z   15.   apríla   2014   a sp.   zn.   E   1050017508   z   15.   apríla   2014   zhodne odôvodnil tým, že obe tieto uznesenia sú bez náležitého a vyčerpávajúceho odôvodnenia, nevysporiadali   sa   s   dôvodmi   uvádzanými sťažovateľom   v   podaných   námietkach,   súdne poplatky sú vymáhané nezákonne, a zdôraznil, že námietky proti exekúcii možno odôvodniť nielen   tým,   že   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, ale aj tým, že sú tu iné dôvody, pre ktoré   je   exekúcia   neprípustná.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je   takýmto   iným   dôvodom pochybenie pri vydaní exekučného titulu, ktorý bol vydaný v rozpore so zákonom. Navyše krajský súd mal posúdiť námietky sťažovateľa aj ako podnet na zastavenie exekúcie, avšak touto   možnosťou   sa   vôbec   nezaoberal.   Krajský   súd   nevzal   do   úvahy,   že   sťažovateľ v základnom   konaní   nemohol   vôbec   konať,   keďže   zaňho   konal   správca   konkurznej podstaty, nemohol sa v základnom konaní brániť pochybeniam všeobecných súdov. Navyše krajský súd pri rozhodovaní o podaných námietkach nenariadil pojednávanie, a preto sa sťažovateľ nemal možnosť k veci vyjadriť.

Vo   vzťahu   k   tvrdenému   porušeniu   označeného   základného   práva   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   E   1059994113   z   15.   apríla   2014   sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že v základnom   konaní   sa   žalobou   z   28.   februára   2007   domáhal   JUDr.   T.   P.,   správca konkurznej   podstaty   úpadcu   Ing.   J.   B.   v   konkurze   (ďalej   len   „správca   konkurznej podstaty“), teda sťažovateľa, proti sťažovateľovi a jeho synovi J. B. ml. určenia, že zmluva o   postúpení   pohľadávky,   ktorou   sťažovateľ   postúpil   svojmu   synovi   pohľadávku   voči Centrálnemu depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky vo výške 19 000 000 Sk, je voči   konkurzným   veriteľom   prihláseným   do   konkurzu   na   majetok   sťažovateľa   právne neúčinná. V tomto konaní sa zároveň správca konkurznej podstaty domáhal, avšak iba voči synovi sťažovateľa, zaplatenia sumy 19 000 000 Sk. U sťažovateľa základom poplatkového úkonu   bolo   preto   len   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu.   Podľa   názoru   sťažovateľa v základnom   konaní   za   neho   konal   správca   konkurznej   podstaty,   sťažovateľ   nebol oprávnený ani vziať podané odvolanie späť. Preto aj exekučný titul v základnom konaní je nezákonný a plnenie je vymáhané nezákonne.

Vo vzťahu k uzneseniu   krajského súdu   sp.   zn. E 1050017508 z 15.   apríla 2014 sťažovateľ uviedol, že konkurz na jeho majetok bol vyhlásený po tom, čo podal odvolanie v základnom konaní (11. decembra 2003) a bol mu exekučným titulom vyrubený súdny poplatok.   Pretože   momentom   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   sťažovateľ   stratil   právo nakladať so svojím majetkom, nemohol ani zaplatiť tento súdny poplatok a pohľadávka mohla   byť uspokojená   iba   v   konkurznom   konaní.   Ďalej   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že základné   konanie,   ktorého   sa   týka   aj   vymáhaný   súdny   poplatok,   malo   byť   zo zákona prerušené až do doby skončenia konkurzu (k čomu došlo až v roku 2013), avšak všeobecné súdy v ňom pokračovali, sťažovateľ v ňom nemohol konať, pretože za neho konal správca konkurznej podstaty. Konanie bolo nakoniec zastavené z dôvodu výmazu sťažovateľovho odporcu z obchodného registra. Keďže základné konanie bolo zastavené, ak by bol súdny poplatok zaplatený, musel by byť vrátený podľa § 11 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch. Keďže zaplatený nebol, nemožno ho vrátiť a nemožno ho ani vymáhať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené v čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, sťažovateľ odôvodnil tvrdením, že v jeho prípade došlo k vyčerpaniu opravných prostriedkov, ktoré mu zákon poskytoval, a proti napadnutým rozhodnutiam krajského súdu opravné prostriedky nie sú prípustné.

Podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v   znení   účinnom v rozhodnom   čase   povinný   môže   vzniesť   u   exekútora   povereného   vykonaním   exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne.

Námietky v zmysle predpokladanom Exekučným poriadkom sú procesnou obranou slúžiacou povinnému proti neprípustnej exekúcii, a teda ich uplatnením povinný sleduje zastavenie alebo upustenie od vykonania neprípustnej exekúcie, pričom táto neprípustnosť môže nastať iba z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone (Exekučnom poriadku) a ich spoločným znakom je, že tieto dôvody nastali až po vzniku exekučného titulu [napr. došlo k zániku   exekučným   titulom   priznaného   nároku,   napr.   z   dôvodu   (v   prípade   peňažného plnenia) jeho zaplatenia alebo povolenia   splátok,   alebo odpustenia   dlhu   a pod.,   pozn.]. Inými slovami, námietky proti exekúcii môže povinný odôvodniť iba zákonnými dôvodmi, ktoré   sa   viažu   k   exekučným   titulom   priznanému   nároku   a   nastali   až   po   vzniku   tohto exekučného titulu (I. ÚS 204/2012).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   podľa   Exekučného   poriadku   majú v exekučnom   konaní   povinní   viacero   právnych   prostriedkov   obrany   a   ochrany   svojho postavenia, ktoré môžu využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov (m. m. III. ÚS 234/2011, IV. ÚS 529/2011).

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   §   50   Exekučného poriadku,   ale   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného   poriadku   a   návrh na zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   Exekučného   poriadku.   Účel   týchto   právnych prostriedkov obrany povinných v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že   v   neprípustnej   exekúcii   sa   nesmie   pokračovať   a   musí   sa   zastaviť   a   prípadne   pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia, resp. jej vykonávanie, odložiť.

Námietky   proti   exekúcii   sú   teda   len   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinných v exekučnom konaní. V súvislosti   s tým ústavný súd vo svojej   doterajšej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 134/05, IV. ÚS 193/2010, III. ÚS 152/2012) už vyslovil názor, že pokiaľ   ide   o   námietky   proti   exekúcii,   nejde   o   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv povinného. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku a návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku   (z   dôvodu,   že   možno   očakávať   zastavenie   exekúcie),   ktorý   možno   podať kedykoľvek   po   doručení   upovedomenia   o   začatí   exekúcie,   ak   je   spojený   s   návrhom na zastavenie   exekúcie.   Rovnako   je prípustné   aj   samostatne   podať   návrh   na   zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo.

V súvislosti   s konaním o námietkach   proti   exekúcii   je potrebné poznamenať, že vznesenie   námietok   sa   spravuje   koncentračnou   zásadou,   teda   v   zmysle   §   50   ods.   1 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii musia byť odôvodnené, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o námietkach na dodatočne uvedené dôvody neprihliada. Inými slovami, všeobecný   súd   príslušný   na   rozhodovanie   v   exekučnej   veci   v   zásade   len   skúma,   či v námietkach   uplatnené   dôvody   (pokiaľ   sú   tieto   účastníkmi   konania   preukázané) odôvodňujú   zastavenie   exekúcie,   pretože   po   vydaní   exekučného   titulu   došlo   k   zániku vymáhaného nároku, alebo sú tu okolnosti, ktoré bránia jeho vymáhateľnosti, alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Podľa názoru ústavného súdu však v konkrétnych exekučných veciach má sťažovateľ stále možnosť nápravy prípadného zásahu do jeho základných práv, pretože z Exekučného poriadku   vyplýva   existencia   ďalších   právnych   prostriedkov,   ktorými   možno   dosiahnuť zastavenie   (neprípustne)   vedenej   exekúcie.   Vychádzajúc   z   obsahu   odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach prípadu napadnuté rozhodnutia krajského súdu o námietkach proti exekúcii nebránia, aby sa exekučný súd mohol   zaoberať   na   základe   kvalifikovaného   podania   sťažovateľa   jeho   argumentáciou odôvodňujúcou prípadné rozhodnutie o zastavení a odklade exekúcie.

V   zmysle   zákonných   ustanovení   Exekučného   poriadku   upravujúcich   zastavenie a odklad exekúcie je ďalej zrejmé, že v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného   poriadku)   spojeného   s návrhom   na zastavenie   exekúcie   (§   57 Exekučného poriadku) môže exekútor do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie vykonávať len úkony smerujúce   k   zabezpečeniu   majetku   povinného.   Exekučný   súd   je   teda   aj   po   rozhodnutí o námietkach proti exekúcii povinný zaoberať sa návrhom na odklad exekúcie a návrhom na zastavenie exekúcie a je povinný i vysporiadať sa so všetkými právnymi dôvodmi, ktoré budú uplatnené v takomto návrhu.

V   kontexte   uvedených   skutočností   je   preto   tvrdenie,   že   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   boli   vyčerpané   všetky   právne   prostriedky   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa názoru ústavného súdu právne neakceptovateľné.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpá všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011).

K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov   súdnej   ochrany   využije,   ale   je   povinný   postupovať   od   súdnej   ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto poradie sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti   neodmietne,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Na základe uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   neprípustnosti   sťažností,   čo   viedlo   senát ústavného súdu k odmietnutiu sťažností už pri ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   už   nebolo   potrebné   osobitne   sa   zaoberať návrhmi na vydanie dočasného opatrenia, v ktorých sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014