znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 69/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   A.,   zastúpeného   zákonnou   zástupkyňou   D.   A.,   obaja bytom   B.,   právne   zastúpeného   Mgr.   V.   D.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho „základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl.   12 ods.   2 čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa čl. 3 a článku 14 v spojení s článkami 3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 37 písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii“ postupom   a   rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   v T.   č.   k.   Vn   128/11-6 z 18. júla 2011   a   postupom   a rozhodnutím   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. Hn 212/11-8 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2011 doručená sťažnosť J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou D. A. (ďalej len „zákonná zástupkyňa“), právne zastúpeného Mgr. V. D., vo veci namietaného porušenia jeho „základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa čl. 3 a článku 14 v spojení s článkami 3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 37 písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii“ postupom   a   rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   v T.   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Vn   128/11   a postupom   a   rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Hn 212/11.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ v zastúpení právnou zástupkyňou Mgr. V. D. 5. januára 2011 podal na odbor inšpekčnej služby, sekciu kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba ministerstva vnútra“), trestné oznámenie na príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru B. „vykonávajúcich službu dňa 18.12.2010 v čase od 19:00 hod. do 10:00 hod. dňa 19.12.2010 pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. d), h), j) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona“ v súvislosti s ich postupom   pri   zadržiavaní   sťažovateľa,   ktorý   bol   podozrivý   z   lúpežného   prepadnutia maloletého chlapca v obci B. 18. decembra 2010.

Inšpekčná služba ministerstva vnútra uznesením č. k. ČVS: SKIS-30/IS-4-V-2011 z 9. marca 2011 vec oznámenia odmietla, pretože po jej prešetrení dospela k záveru, že „nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku“.

Proti tomuto uzneseniu podala v lehote právna zástupkyňa sťažovateľa 1. apríla 2011 sťažnosť.

Vojenská   obvodná   prokuratúra   P.   (ďalej   len   „vojenská   obvodná   prokuratúra“) uznesením sp. zn. OPn 91/11 z 20. apríla 2011 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   podnetom   zo   17.   mája   2011   požiadala   Vyššiu vojenskú   prokuratúru   v T.   (ďalej   len   „vyššia   vojenská   prokuratúra“)   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   prokurátora   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   z   20.   apríla   2011, pretože „Prokurátor pri rozhodovaní o podanej sťažnosti, po preskúmaní vyšetrovacieho spisu,   nesprávne   vyhodnotil   predložené   skutočnosti   a   celý   skutkový   stav   veci   a   dospel k nesprávnym   skutkovým   záverom,   navyše   svoje   rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia o odmietnutí veci, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.“.

Vyššia vojenská prokuratúra právnej zástupkyni sťažovateľa v upovedomení č. k. Vn 128/11-6 z 18. júla 2011 oznámila, že sa vecou zaoberala, preskúmala dozorový spis vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 91/11, ako aj vyšetrovací spis sekcie kontroly a inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej   služby,   4.   inšpekčného   oddelenia   K.: SKIS-30/IS-4-2011, pričom «nezistil nové alebo iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné   posúdiť   najmä   skutkový,   alebo   aj   právny   stav   veci   nad   rámec   tých,   ako   je konštatované v uznesení ČVS: SKIS-30/IS-4-V-2011 z 9. 3. 2011, ktorým bola podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. odmietnutá vec podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť príslušníci PZ zaradený na OO PZ B. tým spôsobom, že dňa 18. 12. 2010 od 19.00 h do 10.00 h dňa 19. 12. 2010 v budove OO PZ B. pod nátlakom, výzvami „priznaj sa, ostatní dvaja sa už priznali“ a násilím si od Ľ. S., J. A. a J. B. vynútili priznanie viny za skutok lúpežného prepadnutia maloletého chlapca...».

Pretože v postupe a rozhodnutí prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. OPn 91/11 prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry nezistil prieťahy alebo porušenie zákona, na ktoré by bolo možné prijať prokurátorské opatrenie, podnet ako nedôvodný odložil.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   podala   12.   augusta   2011   generálnej   prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry z 18.   júla   2011,   pretože „Prokurátor   vyššej   vojenskej   prokuratúry   pri   rozhodovaní o podanom podnete, po preskúmaní spisového materiálu, nesprávne vyhodnotil predložené skutočností a celý skutkový stav veci a dospel k nesprávnym skutkovým záverom, navyše svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Konštatoval len, že uznesenia vychádzajú zo skutkového   stavu,   sú   vecne   správne   a   dôvodné,   preto   na   ne   aj   on   vo   všetkých podrobnostiach odkazuje.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa s takým záverom nesúhlasí a v sťažnosti ústavnému súdu tvrdí, že prokurátor svojím postupom a rozhodnutím vo veci „porušil zákon“.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   v   upovedomení   z   29.   septembra   2011   právnej zástupkyni sťažovateľa uviedol:

„Pri   vybavovaní   Vášho   opakovaného   podnetu   som   preskúmal   obsah   dozorového spisu VVP T. sp. zn. Vn 128/11, obsah dozorového spisu VOP P. sp. zn. OPn 91/11,ako aj na vec sa vzťahujúci spisový materiál Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, Odboru inšpekčnej   služby,   4.   inšpekčného   oddelenia   K.   sp.   zn.   ČVS:SKIS-30/IS-4-V-2011.   Po preskúmaní   vyššie   spomínaného   spisového   materiálu   som   v   postupe   a rozhodovaní prokurátora   VVP   T.   nezistil   žiadne   pochybenia,   rovnako   konštatujem,   že   nedošlo k pochybeniam   ani   v   postupe   a   rozhodovaní   prokurátora   VOP   P.   a vyšetrovateľa   PZ inšpekčného orgánu MV SR vo vyššie uvedenom konaní.“

Sťažovateľ,   v   zastúpení   právnou   zástupkyňou,   nespokojný   s   vybavením   jeho podnetu,   podal 2.   decembra   2011   sťažnosť   ústavnému   súdu   a   žiadal,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil, že:

„1.   Krajská   prokuratúra   v T.   ako   právny   nástupca   zaniknutej   Vyššej   vojenskej prokuratúre v T. postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod Vn 128/11-6 a Generálna prokuratúra SR postupom a rozhodnutím v konaní Hn 212/11-8 porušili základné ľudské práva a slobody sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 2, čl. 12 ods. ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, článku 13 v spojení s článkom 3 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, článku 37 písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii

2. Rozhodnutie právneho predchodcu Krajskej prokuratúry v T. - Vyššej vojenskej prokuratúry   v T.   zo   dňa   18.   júla   2011   spisová   značka   Vn   128/11-6   a rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. Septembra 2011 spisová značka Hn 212/11-8, sa zrušujú.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR a Krajskej prokuratúre v K., ktorá je vecne a miestne príslušnou.

4.   Krajská   prokuratúra   v T.   a   Generálna   prokuratúra   SR   sú   povinné   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20   000,-   EUR (slovom:   dvadsať   tisíc   EUR)   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5.   Krajská   prokuratúra   v T.   a   Generálna   prokuratúra   SR   sú   povinné   spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia na   Ústavnom   súde   v lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním označených   práv   krajskou   prokuratúrou   (ako   právnou   nástupkyňou   zaniknutej   vyššej vojenskej prokuratúry) a generálnou prokuratúrou, pretože orgány činné v trestnom konaní „odmietli prešetriť“ jeho trestné oznámenie na trestné stíhanie policajtov a ako nedôvodné ho zamietli.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd už viackrát judikoval vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých   sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného   stíhania   v   konkrétnej   veci   (na   základe   skutočností   uvedených   v   trestnom oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne v právomoci   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS   45/03,   III.   ÚS   198/03).   Rovnako   súčasťou   týchto   základných   práv   nie   je   ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa   toho,   aby sa   jeho   sťažnosťou   kompetentný   orgán   zaoberal,   čo   sa   v   tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom   obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva v trestnom   konaní právo   na   začatie   a vedenie   trestného   stíhania proti   niekomu   [mutatis mutandis   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   napr.   v prípade   Helmers v. Švédsko (rozsudok Pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 29); v prípade Perezová v. Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I)].

Nad   rámec ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   jeho   zistenia   bolo   proti   sťažovateľovi uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru   justičnej   polície   K.   ČVS:   ORP-655/OJP-KS-2010   z   19. decembra   2010   začaté trestné   stíhanie   a   sťažovateľ   bol   obvinený   zo   zločinu   lúpeže   formou   spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 a ods. 2 písm. d.) Trestného zákona. Na základe sťažnosti v časti týkajúcej   sa   vznesenia   obvinenia,   ktorú   podal   obhajca   obvineného   (sťažovateľa),   bol sťažovateľ   zbavený   obvinenia.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo spisu   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru justičnej polície K. ČVS:   ORP-655/OJP-KS-2010   nevyplýva,   že   by   v priebehu   vyšetrovania   (výsluchy   boli vykonávané   za   prítomnosti   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľa   a aj   jeho   obhajcu)   alebo v sťažnosti obhajcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 21. decembra 2010 sťažovateľ namietal porušovanie svojich základných práv, tak ako to jeho právna zástupkyňa popísala v ústavnej   sťažnosti.   Pritom   platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňovala sťažovateľovi (ako obvinenému) v priebehu konania právne účinným spôsobom namietať porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou   v dôsledku akéhokoľvek   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru justičnej polície v jeho trestnej veci.

Nevyužitie   zákonných   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy). Z týchto dôvodov postupom a rozhodnutím krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2012