znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 69/2011-79

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivú súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručeného   v   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo a právo spoločnosti T., a. s., na spravodlivú súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo a právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 69/2011-27   z   10.   marca   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.,   a. s.,   B.   (ďalej   aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivú súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl.   20   ústavy   a   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   práva   na   účinný   prostriedok nápravy   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 S 134/09 sa žalobou podanou 12. novembra 2009 Mgr. J. B. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia mesta N., Mestského úradu v N., oddelenia stavebného   poriadku   (ďalej   len   „stavebný   úrad“),   č.   SP   15544/2006-007-Ing.Ki z 12. januára 2007 (ďalej len „sporné stavebné povolenie“), ako aj preskúmania zákonnosti postupu   stavebného   úradu,   ktorý   vydaniu   sporného   stavebného   povolenia   predchádzal. Podanou   žalobou   žalobkyňa   spochybnila   sporné   stavebné   povolenie,   ktorým   bolo stavebníkovi – spoločnosti T., a. s. (sťažovateľke), povolené postaviť stavbu (obchodné priestory) na pozemkoch, na ktoré si žalobkyňa mala včas uplatniť reštitučný nárok, a preto mal podľa nej stavebný úrad s ňou konať ako s účastníčkou stavebného konania, a teda okrem doručovania sporného stavebného povolenia verejnou vyhláškou jej mal toto sporné stavebné povolenie doručiť aj osobne, čo však podľa žalobkyne stavebný úrad neurobil, takže kvôli uvedenému pochybeniu toto sporné stavebné povolenie podľa žalobkyne ani nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.

Sťažovateľka   sa   stala   účastníčkou   predmetného   súdneho   konania   na   základe uznesenia   č.   k.   11   S   134/09-61   z   19.   februára   2010,   ktorým   ju   krajský   súd   pribral do konania   ako   žalovanú   v 2.   rade   popri   stavebnom   úrade   ako   žalovanom   v 1.   rade, a to s odôvodnením,   že   žalobou   napádané   sporné   stavebné   povolenie   sa   sťažovateľky bezprostredne dotýka, keďže v dôsledku jeho doručovania verejnou vyhláškou toto sporné stavebné   povolenie   nadobudlo   právoplatnosť   15.   februára   2007,   a   na   tom   základe sťažovateľka   postavila   stavby,   ktoré   na   základe   právoplatného   kolaudačného   povolenia aj užívala.

Napádaným uznesením sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 krajský súd podľa § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uložil stavebnému úradu doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie, ktoré bolo jej právnemu zástupcovi 7. mája 2010   aj   doručené,   a   následne   19.   mája   2010   žalobkyňa   proti   spornému   stavebnému povoleniu podala odvolanie, takže z tohto dôvodu bol 9. júna 2010 spis stavebného úradu č. SP   15544/2006   postúpený   spolu   s   odvolaním   žalobkyne   nadriadenému   krajskému stavebnému úradu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   v   jeho   spojitosti aj základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj   majetok a práva na účinný prostriedok nápravy. Porušenie práv na spravodlivé súdne konanie (bod 1) sťažovateľka vzhliada   zo   štyroch   dôvodov.   Prvým   dôvodom   je,   že   krajský   súd   napádané uznesenie, ktorým   uložil   stavebnému   úradu   doručiť   žalobkyni   sporné   stavebné   povolenie,   riadne neodôvodnil,   resp.   sa   v   ňom   podľa   nej   nevysporiadal   s   tým,   kvôli   čomu   nepostačilo v danom   prípade   doručenie   verejnou   vyhláškou,   preto   sťažovateľka   toto   uznesenie krajského súdu považuje za arbitrárne (bod 1.1). Ďalším dôvodom je podľa sťažovateľky skutočnosť, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol bez tohto, aby jej umožnil sa k veci relevantne vyjadriť, a to konkrétne k otázke vlastníctva parciel, na ktorých boli ňou   na   základe   sporného   stavebného   povolenia   postavené   stavby,   čím   malo   dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti (bod 1.2). Tretím dôvodom namietaného porušenia práv   na spravodlivé   súdne   konanie je tvrdenie   sťažovateľky,   že   napádaným uznesením krajský súd preskúmaval také rozhodnutie (sporné stavebné povolenie), ktoré podľa nej nemôže   byť   predmetom   prieskumu   na   základe   žaloby   podľa   V.   časti   druhej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku,   s   čím   sa   krajský   súd   v   napádanom   uznesení   podľa sťažovateľky vôbec nevysporiadal (bod 1.3). Napokon, posledným dôvodom sťažovateľkou tvrdenej arbitrárnosti uznesenia krajského súdu je nepripustenie odvolania proti nemu (bod 1.4), čím bolo zabránené, aby toto rozhodnutie bolo preskúmané súdom vyššej inštancie, a tak bolo v konečnom dôsledku podľa sťažovateľky na základe nepreskúmateľnej svojvôle krajského súdu oživené už raz právoplatne skončené stavebné konanie z dôvodu, že proti už raz právoplatnému spornému stavebnému povoleniu podala žalobkyňa odvolanie, čím malo v konečnom dôsledku dôjsť k zásahu do vlastníckych práv sťažovateľky (bod 2), ktorá toto sporné stavebné povolenie už konzumovala, a tiež jej tým bolo odňaté právo na účinný prostriedok nápravy (bod 3).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Rozhodnutím   Krajského   súdu   bolo   porušené   právo   Sťažovateľa   na   riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď krajský súd nariadil opätovne doručiť Stavebné povolenie už doručené verejnou   vyhláškou a nijako sa nevysporiadal s otázkou predchádzajúceho riadneho doručenia. Rozhodnutie Krajského súdu je preto arbitrárne....

Inými   slovami,   Sťažovateľ   namietal,   že   rozhodnutie   Mesta   N.   použiť   inštitút doručovania verejnou vyhláškou bolo v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy, bolo plne v medziach stanovených právnymi predpismi a ustálenou praxou a v žiadnom prípade z nich nevybočilo,   preto platí,   že Stavebné povolenie bolo doručené bližšie neurčenému počtu osôb, vrátane pani B. a pani B. sa preto nemôže domáhať, aby jej Stavebné povolenie bolo doručované opätovne....

Rozhodnutím Krajského súdu bol porušený princíp kontradiktórnosti, keď Krajský súd (i) rozhodol na základe dôkazov, ktoré nie sú v súdnom spise a neumožnil sťažovateľovi sa k nim vyjadriť; a (ii) nedoručil sťažovateľovi písomné vyjadrenie pani B. z 25. februára 2010, takže sťažovateľ sa k nemu nemal možnosť vyjadriť....

Sťažovateľ pri nahliadaní do spisu dňa 28. júna 2010 zistil, že v spise sa nachádza dokument s názvom „Stanovisko k vyjadreniam žalovaného“ z 25. februára 2010, v ktorom pani B. reagovala na Vyjadrenie Mesta N. Krajský súd Sťažovateľovi tento dokument nikdy nedoručil.   Sťažovateľ   teda   nemal   možnosť   k   predmetnému   vyjadreniu   zaujať   akékoľvek stanovisko alebo naň reagovať predtým, ako Krajský súd vo veci rozhodol....

Rozhodnutie Krajského súdu je arbitrárne, pretože súd preskúmaval rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti, druhej hlavy OSP. S touto skutočnosťou sa Krajský súd napriek argumentom sťažovateľa a Mesta N. nijakým spôsobom v odôvodnení nevysporiadal....

Z obsahu Rozhodnutia Krajského súdu vyplýva, že Krajský súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou   uvedenou   vo   Vyjadrení   Mesta   N.   a   vo   Vyjadrení   Sťažovateľa,   pričom z oboch   vyjadrení   vyplýva,   že   Stavebné   povolenie   nie   je   v   zmysle   §   247   ods.   2   OSP rozhodnutím, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti, druhej hlavy OSP.

Vyššie   uvedený   argument   a   súvisiace   skutkové   tvrdenia   Sťažovateľa   a   Mesta   N. možno bezo sporu považovať za právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, pretože tento argument by mohol byť dôvodom na zastavenie konania o žalobe podľa § 250d ods. 3 OSP a naopak pani B. by nemohla mať úspech vo veci samej....

Nariadením   doručenia   Stavebného   povolenia   bez   možnosti   preskúmania   takéhoto nariadenia v konaní o opravnom prostriedku je v rozpore s požiadavkou dvojinštančnosti ako základným princípom spravodlivého procesu....

Krajský súd v Rozhodnutí Krajského súdu vyššie uvedené princípy nerešpektoval, keď   Mestu   N.   uložil,   aby   pani   B.   doručilo   Stavebné   povolenie,   pričom   vylúčil preskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku....

Porušenie   práva   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   princípu   kontradiktórnosti, nedodržanie zásady dvojinštančnosti, a práva na účinný prostriedok nápravy v konaní pred Krajským   súdom,   tak   ako   sú   popísané   vyššie,   je   potrebné   považovať   za   zbavenie Sťažovateľa   garancií   procesnej   povahy,   prostredníctvom   ktorých   by   Sťažovateľ   mohol realizovať   svoje   právo   na   ochranu   majetku.   Takýmto   postupom   Krajského   súdu   bolo porušené právo Sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle článku 20 Ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu....

Rozhodnutím   Krajského   súdu,   ktoré   nepripúšťa   vlastnú   preskúmateľnosť   bolo porušené právo Sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru v spojení s článkom 6 Dohovoru.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového   Protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. apríla 2010, sp. zn. 11 S/134/2009 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. apríla 2010, sp. zn. 11 S/134/2009, a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za   krajský   súd jeho podpredseda   listom   sp.   zn. Spr 378/11   zo 6. apríla 2011 a právny zástupca sťažovateľky listom z 10. októbra 2011.

2.1   Podpredseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   jednotlivým   námietkam sťažovateľky uviedol:

«K bodu 1/ podľa názoru Krajského súdu v Nitre sa sťažovateľ mylne domnieva, že inštitút doručovania verejnou vyhláškou v zmysle § 61 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. sa použije v prípade, ak sú splnené podmienky podľa § 61 ods. 4 a § 69 ods. 1, 2 citovaného zákona a ide o doručovanie voči bližšie neurčitému počtu osôb, pričom všetkým takto bližšie neurčeným osobám z takéhoto doručovania vznikli práva a povinnosti. Inštitút doručovania verejnou   vyhláškou   sa   totiž   neaplikuje   voči   neurčitým   osobám,   ale   voči   účastníkom stavebného konania, ktorí sú vymedzení v ustanovení § 59 ods. 1 citovaného zákona. Teda ak správny orgán tvrdí, že Mgr. B. nemohla byť a nie je účastníkom stavebného konania, nemôže sa na ňu vzťahovať ani správnym orgánom stanovený spôsob doručovania, v danom prípade verejnou vyhláškou.

Účastník stavebného konania, v danom prípade fyzická osoba, musí byť v konaní jasne identifikovaný, minimálne menom a priezviskom, aby vôbec vedel, že je účastníkom nejakého   konania   a   mohol   tak   zákonom   vymedzeným   spôsobom   obhajovať   svoje   práva a oprávnené   záujmy.   Nemožno   od   účastníka   stavebného   konania   požadovať,   aby   svoje účastníctvo   vydedukoval   z údajov   uvedených   v stavebnom povolení (napr.   čísla parciel a pod.).

Krajský súd v Nitre v napadnutom uznesení č. k. 11 S/134/2009-84 zo dňa 23. apríla 2010 rozviedol dôvody, prečo sa domnieva, že Mgr. B. mala byť účastníkom stavebného konania. Keďže ani zo samotného „Stavebného povolenia č. SP 15544/2006-007-Ing.Ki“ zo dňa   12.   januára   2007   nevyplýva,   ktorým   účastníkom   stavebného   konania   sa malo doručovať verejnou vyhláškou, rozhodol súd o povinnosti žalovaného v 1. rade doručiť takéto   stavebné   povolenie   aj   Mgr.   B.,   vychádzajúc   z   ustanovenia   §   59   ods.   1   zákona č. 50/1976 Zb.

K bodu 2/ Krajský súd v Nitre uvádza, že po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu sp.   zn.   11   S/134/2009   zistil,   že   konajúci   sudca   pri   odôvodnení   rozhodnutia   vychádzal zo spisov Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23 Sp/14/2004, 29 S/39/2006, o ktorých sa zmieňuje vo   svojom   rozhodnutí   a   tieto   spisy   boli   k   základnému   spisu   pripojené,   čo   vyplýva z prílohovej   obálky   č.   1.   52,   podľa   ktorej   boli   uvedené   spisy   pripojené   do   spisu   dňa 12. februára 2010 a vylúčené dňa 08. marca 2010, resp. 27. apríla 2010.

Z ustanovenia § 250e OSP vyplýva pre súd povinnosť doručiť žalovanému rovnopis žaloby s tým, že súd môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, čo súd dodržal   a   rešpektoval.   Zo   žiadneho   ustanovenia   nevyplýva   súdu   povinnosť   doručovať žalovanému   aj   vyjadrenie   žalobcu   k   vyjadreniu   žalovaného,   obzvlášť   v   prípadoch,   keď obsahom   takéhoto   vyjadrenia   sú   v   prevažnej   miere   citácie   nálezov   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, ustanovení Stavebného zákona a Správneho poriadku.

K bodu 3/ Krajský súd v Nitre uvádza, že z obsahu sťažnosti mu nie je zrejmé, v čom vidí pochybenie súdu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že stavebné povolenie ako také nebolo   predmetom   súdneho   prieskumu.   Podmienky   na   preskúmanie   rozhodnutia   podľa § 247 ods. 1, 2 OSP splnené neboli, čo napokon konštatuje aj Krajský súd v Nitre v uznesení č. k. 11 S/134/2009-93 zo dňa 30. júna 2010, ktorým bolo konanie o nezákonný postup správneho orgánu (preskúmanie stavebného povolenia) zastavené. V danom prípade bol súdom   využitý   postup   upravený   v   ustanovení   §   250b   ods.   2   OSP,   ktorého   logickým vyústením   po   tom,   ako   bolo   účastníkom   stavebného   konania   podané   odvolanie,   bolo zastavenie konania v zmysle § 250d ods. 3 OSP.

Krajský súd v Nitre konanie zastavil aj z dôvodov, na ktoré poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, preto aj v tejto časti považuje sťažnosť za nedôvodnú.

K bodu 4/ ani s namietanou nemožnosťou preskúmania rozhodnutia Krajského súdu v Nitre   nemožno   súhlasiť.   Krajský   súd   v   Nitre   nemohol   pripustiť   možnosť   podať   proti svojmu   uzneseniu   opravný   prostriedok,   nakoľko   Občiansky   súdny   poriadok   mu   takýto postup neumožňuje (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 250b ods. 2 OSP), čo napokon   konštatuje   správne   aj   sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti.   Napokon je potrebné uviesť, že Krajský súd v Nitre nemal na základe akého ustanovenia pripustiť proti svojmu rozhodnutiu odvolanie. Táto okolnosť navyše nevylučuje, aby bolo posúdenie prípadného účastníctva v stavebnom konaní riešené v základnom konaní pred správnym orgánom.

Krajský   súd   v   Nitre   ako   subjekt   označený   sťažovateľom   za   porušovateľa   jeho základných práv navrhuje, aby ústavný súd podľa zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov rozhodol tak,   že sťažnosti   sťažovateľa   sa   nevyhovuje,   lebo neboli porušené ním uvádzané základné práva a slobody.

Krajský   súd   v   Nitre   zároveň   súhlasí,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   potom,   čo   listom   z   12.   júla   2011   žiadal o prerušenie konania vedeného ústavným súdom z dôvodu na Najvyššom súde Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vedeného   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09 z 30. júna 2010, ktorým krajský súd konanie o žalobe žalobkyne zastavil, napokon v liste z 10. októbra 2011 zaujal k vyjadreniu krajského súdu toto stanovisko:

«Krajský súd tvrdí, že inštitút doručovania verejnou vyhláškou sa neaplikuje voči neurčitým osobám, ale voči účastníkom stavebného konania zmysle § 59 ods. 1 Stavebného zákona.   Ak   platí,   že   sa   doručuje   verejnou   vyhláškou,   tak   subjektívny   názor   Mesta   N. o účastníctve,   nemôže   vylúčiť   absolútne   účinky   doručenia   verejnou   vyhláškou   všetkým účastníkom konania. Krajský súd overil tvrdenie pani B. v konaní o jej Žalobe proti Mestu N.,   prišiel   k   záveru,   že   mala   byť   účastníkom   konania   výsledkom   ktorého   bolo   vydanie Stavebného povolenia a vo svojom uznesení uložil Mestu N. povinnosť doručiť pani B. Stavebné povolenie. V prípade použitia argumentácie a contrario proti vyššie uvedenému tvrdeniu   Krajského   súdu   teda   platí,   že   keďže   pani   B.   (podľa   názoru   Krajského   súdu) účastníčkou   konania   bola   a   verejnou   vyhláškou   sa   doručuje   účastníkom   stavebného konania vymedzeným § 59 ods. 1 Stavebného zákona, bolo pani B. Stavebné povolenie doručené.   V konaní   o   Žalobe   mal   teda Krajský   súd toto konanie   podľa   § 250d ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku zastaviť.

Krajský súd v svojom stanovisku k časti 4.1 (A) Sťažnosti taktiež uvádza, že „účastník stavebného   konania,   v   danom   prípade   fyzická   osoba,   musí   byť   v   konaní   jasne identifikovaný, minimálne menom a priezviskom.“ S takýmto právnym názorom nie je v žiadnom   prípade   možné   súhlasiť,   pretože   pri   jeho   aplikácii   by   doručovanie   verejnou vyhláškou v stavebnom konaní stratilo zmysel. Je prakticky veľmi ťažko realizovateľné, aby v stavebných konaniach týkajúcich sa stavieb s veľkým počtom účastníkov konania alebo pri líniových stavbách a zvlášť rozsiahlych stavbách boli identifikované všetky osoby (menom a priezviskom), ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, a ktorých vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám by mohli byť stavebným povolením priamo dotknuté napr. prachom alebo hlukom. Nota bene keď Krajský súd pokladá za iné právo k pozemkom a stavbám podľa § 59 ods. 1 písm. a) aj reštitučný nárok. Stavený zákon práve pre takéto prípady umožňuje za účelom zjednodušenia   stavebných   konaní   a   uľahčenia   práce   stavebných   úradov   doručovanie verejnou   vyhláškou.   Dovoľujeme   si   tiež   poznamenať,   že   v   prípade   aplikácie   vyššie uvedeného právneho názoru Krajského súdu v praxi, by došlo k paralyzovaniu stavebných konaní na celom Slovensku.

...   Písomné   vyhotovenie   Stavebného   povolenia   obsahuje   priamo   pod   nadpisom „Stavebné povolenie“ zreteľný nápis „verejná vyhláška“. Preto je nepochopiteľné, že podľa Krajského súdu zo Stavebného povolenia nevyplýva, ktorým účastníkom sa malo doručovať verejnou vyhláškou.

Dovoľujeme si Vám týmto tiež oznámiť, že nesúhlasíme s tým, aby... Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o Sťažnosti, pretože podľa nášho názoru je možné od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.»

3. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde vec prerokoval na ústnom pojednávaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ústavy   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010, ktorým krajský súd podľa § 250b ods. 2 OSP uložil stavebnému úradu doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením ňou označených základných práv   a   práv   zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   ústavný   súd v prvom   rade   poznamenáva,   že   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   iba procesným   rozhodnutím,   a   preto   posúdenie   podmienok   na   uloženie   povinnosti   doručiť rozhodnutie správneho orgánu je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), kvôli tomu ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti zásadne nezasahuje do procesných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom   (napr.   IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj pri postupe o návrhu na vydanie procesného rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 250b ods. 2 zákona OSP v rámci konania o žalobe podľa ustanovení V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku totiž musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   procesu,   resp.   základnému   právu   na   súdnu ochranu.   Aj   rozhodnutie   o   tomto   návrhu   musí   mať   predovšetkým   rovnako   ako   aj   iné rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané   príslušným   orgánom   a   nemôže   byť prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené.

1. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   a   práva na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že krajský súd v napadnutom uznesení podľa sťažovateľky   neodôvodnil,   resp.   sa   nevysporiadal   s tým,   že sporné   stavebné povolenie, ktoré nariadil doručiť žalobkyni, jej už raz bolo doručené verejnou vyhláškou (bod 1.1), ďalej tým, že podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd napádaným uznesením rozhodol bez toho, aby jej umožnil vyjadriť sa, a to osobitne k stanovisku žalobkyne z 25. februára 2010 (bod 1.2), tiež tým, že krajský súd podľa sťažovateľky v rámci výkonu správneho súdnictva preskúmaval   rozhodnutie   (sporné   stavebné   povolenie),   ktoré   nemôže   byť   predmetom prieskumu súdom (bod 1.3), a napokon aj tým, že krajský súd proti napádanému uzneseniu nepripustil opravný prostriedok (bod 1.4).

1.1   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prvou   námietkou   sťažovateľky   o   ňou   tvrdenej arbitrárnosti napádaného uznesenia krajského súdu v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že zásadne nie je oprávnený zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti, pričom táto právomoc   spolu   s   právomocou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z   hľadiska,   či   je,   alebo   nie   je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto: «Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 12. 11. 2009 domáhala preskúmania a zrušenia stavebného povolenia k stavbe „H. - Dostavba obchodnej zóny“..., N., ktoré vydal žalovaný dňa 12. 1. 2007. V žalobe uviedla, že predmetné rozhodnutie jej nebolo doručené napriek tomu, že prostredníctvom včas podaného návrhu sa domáha svojich reštitučných nárokov na pozemky   po   nebohom   A.   A.   v   katastrálnom   území   N...   a   stavebník   spoločnosť   T., ako i žalovaný mali vedomosť o jej uplatnenom reštitučnom nároku. Jej reštitučný nárok je evidentný a možno ho považovať za iné právo k pozemkom podľa § 59 ods. 1, písm. b/ zák. č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“).   Napriek   tomu   nebola   účastníčkou   stavebného konania, v dôsledku čoho bola výrazne obmedzená jej možnosť domáhať sa svojich nárokov v reštitučnom konaní, ktoré sa vedie od roku 1992.   Postavenie stavby na predmetných pozemkoch bude znamenať výrazné znemožnenie výkonu jej vlastníckych práv k pozemkom, na ktoré má nespochybniteľný nárok. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby súd žalovanému uložil povinnosť doručiť jej rozhodnutie č. SP15544/2006-007-Ing.Ki zo dňa 12. 1. 2007.

Podľa § 250b ods.   2 OSP, ak žalobu podá niekto,   kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie   o   žalobe.   Ak   sa   v   rámci   správneho   konania   po   vykonaní   pokynu   súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   platnom   v   čase   vydania   rozhodnutia žalovaného, účastníkmi stavebného konania sú:

b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane   susediacich   pozemkov   a   stavieb,   ak   ich   vlastnícke   alebo   iné   práva   k   týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté,

c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov. Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona, stavebné povolenie a rozhodnutie o predĺžení jeho   platnosti   sa   oznámi   rovnakým   spôsobom   ako   začatie   stavebného   konania a upovedomenie   o   ústnom   pojednávaní;   tieto   rozhodnutia   týkajúce   sa   jednoduchých a drobných stavieb sa oznámia aj orgánom štátnej správy, ktoré si vyhradili posúdenie dokumentácie.

Podľa § 140 citovaného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa   §   24   ods.   1   zák.   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   v   znení   neskorších predpisov dôležité písomnosti najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.

Z obsahu rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. 1. 2007 vyplýva, že toto bolo doručené na označeným účastníkom konania ako i dotknutým orgánom a nebolo doručené žalobkyni. Podľa   stavebného   povolenia   stavba   bola   povolená   na   parc.   č.   7991/1,   7991/2,   7991/3 k. ú. N., ku ktorým mal stavebník vlastnícke právo, čo vyplýva i listu vlastníctva č. 2740 pre katastrálne územie N. a nadobudol ho na základe kúpnych zmlúv.

V obdobnej právnej veci účastníkov konania riešenej tunajším súdom, vedenej pod sp. zn. 29 S/39/2006 súd mal zistené, že A. A. a E. A. si na príslušnom správnom orgáne dňa 23.   9.   1992   uplatnili   reštitučný   nárok   okrem   iného   i k pozemkom   pôvodne   zapísaným v pozemno-knižnej   vložke   č.   1378   ako   parc.   č.   3391   a 3390.   Žalobkyňa   je   právnou nástupkyňou po pôvodnom vlastníkovi A. A. v neskončenom reštitučnom konaní. Stavebník o uplatnených reštitučných nárokoch k pôvodným pozemkom zapísaným ako parc. č. 3391 a 3390 vedel, o čom svedčí i podanie jeho právnej zástupkyne zo dňa 6. 10. 2003 (spis Okresného súdu Nitra zn. 19 C/54/2006 č. l. 226), kde je výslovne uvedené, že stavebník je podľa LV č. 2740 výlučným vlastníkom okrem iného i parc. č. 7991/5 (teda parcely, na ktorej   sa   v   stavebnom   konaní   povoľuje   stavba)   a   podľa   geodetickej   identifikácie zodpovedajú časti pozemkov T. pôvodným parcelám č. 3390 a 3391, ktoré sú v identifikácii pozemno-knižného stavu zo dňa 4. 9. 2003 uvedené ako dotknuté parcely. Túto skutočnosť preukazuje   i   identifikácia   parciel   zo   dňa   18. 12.   1995   v   reštitučnom   spise   vedenom na Obvodnom pozemkovom úrade pod sp. zn. 72/91-R. Súdne konanie vedené pod sp. zn. 29 S/39/2006 nie je právoplatne ukončené.

Stavebník T., a. s. podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia žalovanému dňa 12. 1. 2007, teda v čase, keď vedel, že k pôvodným parcelám č. 3390 a 3391 bol uplatnený reštitučný nárok a jeho vlastníctvo je spochybnené. S poukazom na uvedené je súd toho názoru, že žalobkyňa, resp. jej právny predchodca mal byť účastníkom stavebného konania a   bolo   im   potrebné   vydanie   stavebného   povolenia   oznámiť   doručením   jeho   písomného vyhotovenia   postupom podľa § 24 ods.   1,   resp.   podľa   §   25   ods.   5   (v prípade,   ak   mal právneho zástupcu) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. V prípade zistenia, že žalovaný nedoručil žalobkyni alebo jej právnemu predchodcovi ako   účastníkovi   stavebného   konania   rozhodnutie,   súd   môže   postupovať   len   podľa ustanovenia § 250d ods. 2 OSP (zrejmá chyba v písaní, v danom prípade má byť správne uvedené „§ 250b ods. 2 OSP“, pozn.) a správnemu orgánu uložiť, aby účastníkovi konania toto rozhodnutie doručil.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

V   súvislosti   s   preskúmaním   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   je   podľa ústavného súdu potrebné v prvom rade poukázať na predmet konania vedeného krajským súdom   pod   sp.   zn.   11   S   134/09,   tak   ako   ho   vymedzila   žalobkyňa   v   žalobnom   petite. Zo žaloby žalobkyne podanej podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (správne   súdnictvo)   vyplýva,   že   sa   ňou   domáhala   preskúmania   zákonnosti   sporného stavebného povolenia a jeho následného zrušenia, a to z dôvodu, že zo spisu stavebného úradu   malo podľa   nej   vyplynúť,   že ten   nezisťoval, či   v   danom   prípade,   t. j. v prípade vydania   sporného   stavebného   povolenia,   je   vo   veci   skutočne   veľký   počet   účastníkov konania,   a   teda   či   bol   splnený   predpoklad   podľa   §   61   ods.   4   zákona   č.   50/1976   Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), podľa ktorého stavebný úrad postupoval a sporné stavebné povolenie   z   dôvodu   veľkého   počtu   účastníkov   konania   doručoval   verejnou   vyhláškou. Žalobkyňa   podanou   žalobou   tiež   poukázala   na   skutočnosť,   že   v   dotknutom   stavebnom konaní bolo vydané aj stavebné povolenie č. k. 14821/2006-005-Ing.Dá z 21. septembra 2006, pričom toto stavebné povolenie sa týkalo identických účastníkov a parciel ako sporné stavebné povolenie a bolo priamo doručované 17 účastníkom konania. Podľa žalobkyne je „teda v rozpore s právnym poriadkom ak jedno stavebné povolenie sa doručuje 17tim účastníkom a druhé stavebné povolenie zasahujúce totožné parcely sa doručuje verejnou vyhláškou   z   dôvodu   veľkého   počtu   účastníkov“.   Žalobkyňa   v   žalobe   tiež   poukázala na rozhodnutie „Krajského   stavebného   úradu   zo   dňa   22. 09.   2009   o   odvolaní   proti stavebnému povoleniu, ktoré sa opäť týkalo identických parciel (dostavba obchodnej zóny pri   h.),   kde   je   počet   účastníkov   a stavebného   konania   ustálený   na   18tich   vrátane žalobkyne.“.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   podľa   žalobkyne „tvrdenie   správneho   orgánu o veľkom počte účastníkov preto v žiadnom prípade neobstojí“, preto žiadala, aby jej pred preskúmaním sporného stavebného povolenia bolo toto krajským súdom doručené, resp. aby túto povinnosť krajský súd uložil žalovanému stavebnému úradu.

V zmysle ustanovenia § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konať malo,   súd   overí   správnosť   tohto   tvrdenia   a   uloží   správnemu   orgánu   doručiť   tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť.

Ústavný súd vychádzajúc zo základnej charakteristiky a podstaty správneho konania uvádza,   že   každý   správny   orgán,   ktorý   má   konať   a   rozhodovať   v   správnom   konaní, je orgánom poskytujúcim inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Právo byť účastníkom správneho konania je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   domáhať   sa   ho   možno   za   splnenia   zákonom   stanovených predpokladov.

Ústavný súd poukazuje na to, že práve účelom ustanovenia § 250b ods. 2 OSP (ktoré aplikoval   aj   krajský   súd,   pozn.)   je   garantovať   naplnenie   základného   práva   domáhať sa účastníctva v správnom konaní, a to takým spôsobom, že každý, kto sa o sebe domnieva, že by mal byť účastníkom   správneho konania, z ktorého   vzišlo   rozhodnutie,   má právo domáhať sa toho, aby mu bolo toto rozhodnutie doručené.

Napádaným   uznesením   krajský   súd   vyhovel   žiadosti   žalobkyne,   aby   jej   bolo doručené sporné stavebné povolenie, a to z dôvodu, že mala byť účastníčkou stavebného konania, v ktorom toto sporné stavebné povolenie bolo vydané. Závery o tom, že žalobkyňa mala   byť   účastníčkou   dotknutého   stavebného   konania,   mal   krajský   súd   za   osvedčené aj v súvislosti s iným konaním vedeným na tamojšom súde, navyše tou istou predsedníčkou senátu, pod sp. zn. 29 S 39/06 (na ktoré krajský súd napádaným uznesením aj poukázal, pozn.), z ktorého zreteľne vyplynulo, že v inom stavebnom konaní [(č. SP 9196/06), ktoré sa začalo tiež v roku 2006, t. j. rovnako ako dotknuté stavebné konanie (č. SP 15544/06), avšak o niečo skôr (pozri spisové značky týchto stavebných konaní, pozn.), a ktoré sa týkalo identického   stavebníka   (sťažovateľky),   ako   aj   identických   parciel]   bola   sťažovateľka považovaná za účastníčku tohto (skoršieho) stavebného konania, pretože si preukázateľne ešte pred začatím stavebného konania uplatnila na dotknuté parcely reštitučný nárok, o čom mal stavebník (sťažovateľka) vedomosť, a napokon to ani nepoprel. Nie zanedbateľnou skutočnosťou je aj to, že sťažovateľka ako stavebník aj v tomto skoršom stavebnom konaní, o ktorom krajský súd konal (v už zmienenom konaní vedenom pod sp. zn. 29 S 39/06), sa nedomáhala preskúmania uznesenia krajského súdu č. k. 29 S 39/06-156, ktorým krajský súd   ešte   28.   novembra   2008   (t. j.   ešte   pred   vydaním   napádaného   uznesenia,   pozn.) konštatoval účastníctvo žalobkyne v stavebnom konaní, ktoré sa uskutočnilo v rovnakom čase za identických skutkových okolností, za akých sa uskutočnilo aj dotknuté stavebné konanie, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, ktoré krajský súd nariadil doručiť žalovanej citovaným uznesením č. k. 11 S 134/09-84 z 23. apríla 2010.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd mal pred vydaním napádaného uznesenia č. k. 11   S   134/09-84   z   23.   apríla   2010   za   preukázanú   otázku   účastníctva   žalovanej v dotknutom   stavebnom konaní,   a   preto   jej   sporné stavebné povolenie nariadil   doručiť. Napokon,   ani   samotná   sťažovateľka   nepopiera,   že   žalovaná   mala   byť   účastníčkou dotknutého stavebného konania, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, namieta však, že sporné stavebné povolenie jej nemalo byť opakovane doručované, pretože jej už ako účastníčke   konania   bolo   doručené   v   minulosti   verejnou   vyhláškou,   s   čím   sa   podľa sťažovateľky krajský súd nevysporiadal.

Podľa § 61 ods. 4 stavebného zákona (v znení účinnom v čase doručovania sporného stavebného povolenia) pri líniových stavbách alebo v odôvodnených prípadoch, aj pri zvlášť rozsiahlych   stavbách   a   stavbách   s   veľkým   počtom   účastníkov   konania   stavebný   úrad upovedomí účastníkov o začatí stavebného konania verejnou vyhláškou najmenej 15 dní pred konaním miestneho zisťovania, prípadne ústneho pojednávania, a ak sa nekoná ústne pojednávanie, pred uplynutím lehoty určenej podľa odseku 3.

Podľa § 69 ods. 1 stavebného zákona (v znení účinnom v čase doručovania sporného stavebného   povolenia)   stavebné   povolenie   a   rozhodnutie   o   predĺžení   jeho   platnosti sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania a upovedomenie o ústnom pojednávaní; tieto rozhodnutia týkajúce sa jednoduchých a drobných stavieb sa oznámia aj orgánom štátnej správy, ktoré si vyhradili posúdenie dokumentácie.

Na   tomto   mieste   je   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné   podotknúť, že doručovanie   stavebného   povolenia   verejnou   vyhláškou   je   v   zmysle   citovaných ustanovení stavebného zákona viazané na účastníctvo v stavebnom konaní, resp. na veľký počet   účastníkov   stavebného   konania.   Účastníctvo   v   stavebnom   konaní   však   nemá iba imaginárny (iluzórny) význam, resp. pojem účastník konania nie je iba akási bianko (t. j. bezobsažná) veličina bez konkrétneho obsahu, práve naopak, s účastníctvom v konaní (v danom prípade v stavebnom konaní, pozn.) je spätý celý rad práv a povinností, a to nielen hmotnoprávneho,   ale   aj   procesného   charakteru,   ktorých   využívanie   (v   prípade   práv) a plnenie (v prípade povinností) musí mať reálny základ a odraz v samotnom konaní. Inými slovami, aby účastník konania (v danom prípade stavebného konania, pozn.) mohol jemu zákonom priznané práva a povinnosti aj realizovať, musí mať vedomosť, že má postavenie účastníka konania, resp. že je s ním konané ako s účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené tak podľa ústavného súdu plne obstojí obranná argumentácia krajského súdu, podľa ktorej účastník stavebného konania v zmysle § 59 ods. 1 stavebného zákona musí byť identifikovateľný aspoň menom a priezviskom, aby „... vôbec vedel, že je účastníkom nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje práva   a   oprávnené   záujmy“,   pričom   túto   aspoň   minimálnu   identifikáciu   účastníka stavebného konania nemožno oklieštiť iba na to, že sa bude od fyzickej osoby očakávať, že sama,   napr.   na   základe   označenia   stavebných   parciel,   bude   iba   dedukovať   alebo predpokladať svoje účastníctvo v stavebnom konaní.

Vzhľadom   na reálny význam a obsah pojmu účastník stavebného konania je tak bezpochyby dôvodná aj požiadavka jeho identifikácie a až v prípade zistenia, že takýmto spôsobom identifikovaných účastníkov stavebného konania je veľké množstvo, prichádza do úvahy aplikácia zákonného ustanovenia o doručovaní stavebného povolenia verejnou vyhláškou.

Keďže   v   danom   prípade   zo   sporného   stavebného   povolenia   č.   15544/2006-007-Ing.Ki z 12. januára 2007 nevyplýva (tak ako to vo svojej obrannej argumentácii uviedol aj krajský súd, pozn.), že by sa stavebný úrad zaoberal, resp. že by zisťoval, aký je okruh účastníkov stavebného konania, logicky ani nemohol dospieť k záveru, že týchto účastníkov konania je veľké množstvo, a teda že z dôvodu vhodnosti a úspornosti je možné doručovať im sporné stavebné povolenie verejnou vyhláškou. A contrario stavebný úrad ani nezisťoval konkrétnych účastníkov dotknutého stavebného konania, tak ako to bolo v iných skutkovo identických stavebných konaniach, ale len na základe domnienky, že týchto účastníkov konania by mohlo byť veľké množstvo, resp. že sporné stavebné povolenie sa môže dotknúť práv a oprávnených záujmov veľkého množstva bližšie neurčitých subjektov, doručoval sporné stavebné povolenie verejnou vyhláškou. Inými slovami, zo sporného stavebného povolenia   nie   je   známy   okruh   účastníkov   dotknutého   stavebného   konania,   ktorým by v prípade, že by ich nebolo veľké množstvo, bolo potrebné sporné stavebné povolenie doručovať priamo.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov, v zmysle ktorých je pri spôsobe doručovania stavebného povolenia podstatnou a primárnou najmä otázka konkrétnych (identifikovaných) účastníkov konania a ich množstva, sa krajský súd v napádanom uznesení v prvom rade vysporadúval   s   tým,   či   žalovaná   bola   alebo   nebola   účastníčkou   stavebného   konania, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, resp. či sa s ňou ako s účastníčkou konania konalo alebo malo konať. Keďže krajský súd zistil, že v dotknutom stavebnom konaní sa na rozdiel od iných skutkovo identických stavebných konaní so žalovanou nekonalo ako s účastníčkou konania, pretože stavebný úrad ju ako účastníčku tohto stavebného konania v spornom stavebnom povolení ani neidentifikoval ako subjekt, ktorému je potrebné toto povolenie doručovať či už priamo (v prípade, že by celkový počet takto identifikovaných účastníkov konania nebol veľký), alebo verejnou vyhláškou (v prípade, že by celkový počet takto identifikovaných účastníkov konania bol veľký), preto dospel k záveru, že toto sporné stavebné   povolenie   ešte   žalobkyni   nebolo   doručené,   hoci   malo   byť,   pretože   sa   s   ňou nekonalo ako s účastníčkou stavebného konania, hoci sa tak konať malo.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedenými   závermi   krajský   súd   v   podstate   vo   vzťahu k žalobkyni   vylúčil   účinky   doručovania   sporného   stavebného   povolenia   verejnou vyhláškou, t. j. nepriamo konštatoval, že jej ako účastníčke dotknutého stavebného konania (ktorou   sa   stala   až konštatovaním   krajského   súdu)   toto   stavebné povolenie   ešte   nebolo doručené, krajský súd nebol ani povinný špeciálne sa v napádanom uznesení vysporadúvať s tým, prečo (ako to tvrdí sťažovateľka) v prípade žalovanej krajský súd akceptoval duálne doručovanie sporného stavebného povolenia tak verejnou vyhláškou, ako aj jeho priame doručenie, pretože v danom prípade o takýto prípad nešlo a žalovanej bolo sporné stavebné povolenie doručené iba raz, a to až na základe rozhodnutia krajského súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že ustanovenie § 61 ods. 4 v spojení s § 69 ods. 1 a 2 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom období   vytvára   „priestor“   na   to,   aby   stavebné   povolenie   bolo   doručované   verejnou vyhláškou,   ak ide   o   veľký   počet   „účastníkov   stavebného konania“, pričom   rozhodnutie o tom,   že   v   konkrétnom   prípade   ide   skutočne   o   „veľký   počet   účastníkov   stavebného konania“, a teda že sa stavebné povolenie bude doručovať verejnou vyhláškou, je vecou úvahy správneho orgánu, ani v tomto smere nemôže byť táto voľná úvahu svojvoľná, resp. neodôvodnená   a   nepodložená.   V   tomto   smere   sa   nemožno   stotožniť   s   argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej doručovanie verejnou vyhláškou možno realizovať aj v prípade väčšieho   množstva   bližšie   neurčitého   počtu   osôb,   ktorých   práva   a   oprávnené   záujmy by eventuálne mohli byť stavebným konaním dotknuté. Podľa ústavného súdu vzhľadom na reálny obsah pojmu účastník stavebného konania, ako aj v záujme vytvorenia reálneho priestoru   na   konzumáciu   účastníkovi   konania   priznaných   práv   a   povinností,   nemožno z ústavného   hľadiska   akceptovať,   aby   pri   voľnej   úvahe   o   počte   účastníkov   stavebného konania bola táto založená iba na domnienke, resp. na predpoklade o výskyte síce veľkého množstva,   avšak   anonymných   adresátov,   ktorým   by   mohlo   byť   stavebné   povolenie adresované, pretože by sa   mohlo eventuálne dotknúť ich   práv a oprávnených záujmov. V prípade takéhoto chápania pojmu účastník stavebného konania by išlo iba o imaginárny subjekt bez možného reálneho vplyvu na priebeh a výsledok stavebného konania.

Okrem   tohto   ústavný   súd   na   margo   tiež   podotýka,   že   zo   sporného   stavebného povolenia   tiež   vyplýva,   že   toto   bolo   okrem   doručovania   verejnou   vyhláškou   z   dôvodu veľkého počtu účastníkov konania duálne doručované aj priamo tam uvedeným (celkom devätnástim,   pozn.)   dotknutým   orgánom   a   organizáciám   (obchodným   spoločnostiam, pozn.), pričom aj vzhľadom na skutočnosť, že predmetné sporné stavebné povolenie bolo priamo   doručené   aj   sťažovateľke   ako   účastníčke   stavebného   konania   (jej   zástupca ho prevzal osobne 16. januára 2007, pozn.), ústavný súd jej tvrdenie o tom, že žalobkyni by malo byť toto stavebné povolenie účinne doručené iba verejnou vyhláškou, nepovažuje v ústavno-právnej   rovine   za   udržateľné.   Ak   by   sa   totiž   v   danom   prípade   prisvedčilo argumentácii o prípustnosti dvojakého spôsobu doručovania sporného stavebného povolenia iba vo vzťahu k známym účastníkom stavebného konania, tak vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka   už   v   priebehu   dotknutého   stavebného   konania   mala   preukázateľne vedomosť o reštitučných nárokoch žalobkyne k dotknutým stavebným parcelám (pozri vetu odôvodnenia   napadnutého   uznesenia: „Stavebník   o   uplatnených   reštitučných   nárokoch k pôvodným   pozemkom   zapísaným   ako   parc.   č.   3391   a   3390   vedel...“),   predstavovalo by to porušenie všeobecného ústavnoprávneho princípu rovnosti pred zákonom.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu v napádanom   uznesení   za   ústavne   udržateľnú   a   akceptovateľnú,   pričom   jej   nemožno vytknúť svojvoľnosť pri výklade a uplatňovaní aplikovaných právnych noriem spôsobom, ktorý by arbitrárne popieral ich obsah a zmysel.

Keďže   ústavný   súd   z   uvedeného   dôvodu   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napádaným uznesením krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru,   medzi   ktorými   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť,   nebolo   možné konštatovať porušenie označených práv.

1.2   Ďalšou   skutočnosťou,   ktorou   sťažovateľka   odôvodňuje   porušenie   základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, je aj postup krajského súdu, ktorý podľa nej napádaným   uznesením   rozhodol   bez   toho,   aby   jej   umožnil   vyjadriť   sa,   a   to   osobitne k stanovisku žalobkyne z 25. februára 2010, a tiež, že rozhodol na základe dôkazov, ktoré sa nenachádzali v spise, pričom poukázala na obsah spisu týkajúceho sa obdobnej právnej veci účastníkov konania vedenej krajským súdom pod sp. zn. 29 S 39/06, ako aj na obsah spisu vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19 C 54/2006, ku ktorým sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť.

Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na skutočnosť, že sťažovateľka bola pribratá   do   konania vedeného krajským súdom   pod sp.   zn.   11 S   134/09   až uznesením z 19. februára   2010,   a   to   popri   stavebnom   úrade   ako   žalovaná   v 2.   rade,   pričom jej účastníctvo   v konaní podľa   V.   časti   druhej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku   je sporné,   pretože   ide   o konanie,   v   ktorom   sa   preskúmava   zákonnosť   rozhodnutia   orgánu verejnej správy, kde je okruh účastníkov konania na žalovanej strane vymedzený v § 250 ods. 4 OSP, podľa ktorého pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Napokon na tento problém v danom prípade poukázal aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 8 Sžo 215/2010 z 22. júna   2011,   ktorým   potvrdil   konečné   rozhodnutie   krajského   súdu   o   zastavení predmetného konania. Avšak aj napriek uvedeným pochybnostiam je zrejmé, že krajský súd v čase vydania napadnutého uznesenia so sťažovateľkou konal ako s účastníčkou konania, preto   ústavný   súd   preskúmal   postup   krajského   súdu   aj   v   rozsahu   tejto   námietky sťažovateľky.

Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010, ktorým krajský súd uložil žalovanému v 1. rade (t. j. mestu ako stavebnému úradu, pozn.) nič menej a ani nič viac ako doručiť žalobkyni stavebné povolenie, je iba predbežným procesným rozhodnutím, a nie rozhodnutím o žalobe ako takej, krajský súd na vydanie tohto uznesenia nemusel nariaďovať pojednávanie.

Z ustanovenia § 250b ods. 2 OSP, na základe ktorého krajský súd rozhodol, vyplýva, že „súd overí správnosť tohto tvrdenia“, t. j. správnosť tvrdenia toho, kto tvrdí,   že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, a po tomto overení súd uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie, z čoho vyplýva, že súd si tvrdenia žalobcu osvojí zakaždým, keď tieto tvrdenia   nie   sú   zjavne   neopodstatnené,   svojvoľné   a   zároveň   nevzbudzujú   závažné pochybnosti o ich správnosti.

Vzhľadom   na   charakter   konania   (predbežnej   povahy   bez   nutnosti   nariadiť pojednávanie, pozn.), v ktorom bolo napádané uznesenie krajského súdu vydané, námietka sťažovateľky spočívajúca v tom, že jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa a uviesť, že časti dotknutých stavebných pozemkov, ktoré sú   predmetom reštitučného konania žalobkyne, sťažovateľka odčlenila od pôvodných parciel geometrickým plánom č. 21/2006 už v roku 2006, v dôsledku   čoho sporným stavebným povolením   povolené stavby nijako nemôžu zasiahnuť   do   vlastníckeho   práva   žalobkyne,   ktorá   z   tohto   dôvodu   podľa   sťažovateľky nemôže byť účastníkom stavebného konania, v kontexte namietaného porušenia označených práv   nemá   žiadnu   ústavnoprávnu   relevanciu,   pretože   tieto   skutočnosti   si   vyžadujú vykonanie dokazovania v rozsahu, aký výrazne presahuje dôvodnosť výroku sťažnosťou napadnutého uznesenia a v neposlednom rade aj jeho účel.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   aj   uvedená   námietka   sťažovateľky   javí   ako   zjavne neopodstatnená a ani z tohto dôvodu nemohlo byť porušené jej základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie.

1.3   V   súvislosti   s   ďalšou   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   namieta, že napádaným uznesením krajský súd preskúmaval správne rozhodnutie (sporné stavebné povolenie), ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku,   ústavný   súd   konštatuje   nedostatok   príčinnej   súvislosti tejto námietky   vo   vzťahu   k   napádanému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   11 S 134/09 z 23. apríla 2010, pretože týmto uznesením krajský súd meritórne nerozhodoval o žalobe žalobkyne,   t. j.   nevyslovoval   sa   k zákonnosti,   resp.   nezákonnosti   sporného   stavebného povolenia, ako to tvrdí sťažovateľka.

Krajský súd výrokom sťažnosťou napadnutého uznesenia vyhovel žalobe žalobkyne iba v tej časti, ktorou sa s odvolaním na to, že napriek tomu, že mala byť účastníčkou stavebného konania, mesto ako stavebný úrad s ňou ako s účastníkom nekonalo a toto sporné   stavebné   povolenie   jej   nedoručilo,   domáhala   jeho   doručenia.   Práve   uloženie povinnosti   stavebnému   úradu   doručiť   stavebné   povolenie   žalobkyni   predstavuje   právnu záruku na to, aby sa žalobkyňa s formulovaním svojich argumentov a označením dôkazov mohla domáhať svojho základného práva byť účastníkom   stavebného konania, v   rámci ktorého sa bude toto sporné stavebné povolenie preskúmavať.

Napokon krajský súd z uvedených dôvodov, t. j. z dôvodu, že po doručení sporného stavebného   povolenia   žalobkyni,   ktorá   proti   nemu   podala   odvolanie,   na   základe   čoho v súčasnosti stále prebieha odvolacie konanie na príslušnom krajskom stavebnom úrade, ktorý   aj   vecne   preskúmava   sporné   stavebné   povolenie,   konanie   vedené   pod   sp.   zn. 11 S 134/09 krajský súd zastavil, pretože odpadol predmet prieskumu, ktorý preskúmava príslušný krajský stavebný úrad, pričom najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 215/2010 z 22.   júna   2011   toto   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil   (konanie o žalobe tak bolo právoplatne zastavené 1. júla 2011).

Z   uvedených   dôvodov   sa   aj   táto   námietka   sťažovateľky   javí   ako   zjavne neopodstatnená   a   ani   z   tohto   dôvodu   nemohlo   byť   porušené   základné   právo   a   právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

1.4   Napokon   v   súvislosti   s   poslednou   námietkou   sťažovateľky   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré mali byť porušené tým, že krajský súd proti napádanému uzneseniu sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 nepripustil opravný prostriedok, ústavný súd poznamenáva, že zavedeniu zásady   dvojinštančného   konania   do   správneho   súdnictva,   ktorého   výkon   je   upravený ustanoveniami   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno   rozumieť   ako   právu podávať proti každému rozhodnutiu správneho súdu bez zreteľa na jeho povahu a význam – odvolanie ako riadny opravný prostriedok.

V   danom   prípade   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   procesným rozhodnutím   predbežnej   povahy,   ktorým   krajský   súd   uložil   stavebnému   úradu   (mestu) doručiť sporné stavebné povolenie žalobkyni, ktorá sa o sebe domnievala, že mala byť účastníčkou stavebného konania. Príslušný stavebný úrad je pritom viazaný výrokom tohto uznesenia krajského súdu, iba čo sa týka povinnosti sporné stavebné povolenie žalobkyni doručiť, avšak krajský súd ním neukladá žiadnu povinnosť v tom smere, ako má stavebný úrad alebo príslušný odvolací správny orgán prípadný riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok podaný žalobkyňou po doručení sporného stavebného povolenia vybaviť.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 250b ods. 2 OSP je zrejmé, že proti sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku nie je prípustné.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   dôvodu   ani   jednej zo sťažovateľkou   uvedených   námietok   nemohlo   objektívne   dôjsť   k   porušeniu   jej základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   a   práva   vlastniť   a   pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva a práva na ochranu vlastníckeho práva v spojitosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie, porušenie ktorého ústavný súd nezistil, v tejto súvislosti tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv garantujúcich ochranu jej vlastníctva.

3. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

Námietka sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru sa týkala skutočnosti, že krajský súd proti napadnutému uzneseniu sp. zn. 11   S   134/09   z   23.   apríla   2010   nepripustil   opravný   prostriedok.   S touto   námietkou sťažovateľky sa ústavný súd vysporiadal už v bode 1.4 tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 nebolo porušené základné právo a právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo a právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 20 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a ani právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   v   uvedenom   prípade   nezistil   porušenie   sťažovateľkou označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave,   dohovore   a   dodatkovom protokole, o sťažovateľkou uplatnenom nároku na úhradu trov konania už nerozhodoval. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012