znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 69/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   290/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 169/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 290/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 169/09. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu, ktorý mu uznesením č. k. 9 C 290/2008-122 zo 7. apríla 2009 nepriznal   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   zároveň   zamietol   jeho   žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, a postupom krajského súdu, ktorý uznesením č. k.   3   Co   169/09-131   zo   16. septembra   2009   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu   č.   k. 9 C 290/2008-122 zo 7. apríla 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   i   krajský   súd   spolupracujú   na   zmarení   konania okresného   súdu   napriek   tomu,   že   zo   zákona   má   nárok   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, čím porušujú jeho práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 290/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   Co   169/09,   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   169/09-131 zo 16. septembra 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, oslobodil ho od platenia súdnych poplatkov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 290/2008 a prikázal   ustanoviť   mu   advokáta   v označenom   konaní   okresného   súdu.   Zároveň   žiadal priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   uhradiť v sume 40 000 € a krajský súd v sume 60 000 €, a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 290/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 169/09 došlo k porušeniu práv sťažovateľa zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 290/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením   č.   k.   9   C 290/2008-122   zo   7.   apríla   2009),   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie č. k. 3 Co 169/09-131 zo 16. septembra 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté konanie okresného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej   porušenie   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 290/2008 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   aj   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   169/09,   v ktorom   krajský   súd   uznesením   č. k. 3 Co 169/09-131   zo   16.   septembra   2009   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 9 C 290/2008-122 zo 7. apríla 2009.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: «Odvolací   súd   prejednal   odvolanie   navrhovateľa   podľa   §   214   ods.   2   O. s. p., preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nieje dôvodné.

Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadostí na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení ak nebol zaplatený poplatok splatný   podaním   návrhu   na   začatie   konania,   odvolania   alebo   dovolania,   súd   vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia súdneho poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Odvolací súd už v iných rozhodnutiach, dotýkajúcich sa navrhovateľa, v ktorých rovnako žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, že jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník, sú poplatky. Súd môže na návrh účastníka priznať oslobodenie od súdnych   poplatkov,   ktoré   je   viazané   na   jeho   osobu.   Predpokladom   pre   oslobodenie   sú pomery   účastníka   a   že   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejmé   bezúspešne   uplatňovanie   alebo bránenie práva. Pri skúmaní podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie   je   podstatným   iba   majetkový,   či   sociálny   stav   osoby,   ktorej   oslobodenie   má   byť poskytnuté, ale aj povaha uplatňovaného nároku. Podmienky musia byť splnené súčasne. Z obsahu návrhu mal odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa v konaní domáha ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že odporcovia vyhotovili znalecký posudok č. 87/2008   a   č.   125/2008,   ktorý   nie   je   objektívny,   ale   je   to   zmes   a   „výcuc“ z predchádzajúcich nepravdivých posudkov, plný rôznych hlúpostí a zavádzaní. Ide o hrubé ohováranie žalobcu zo strany súdnych znalcov. Na základe tohto sa domáha podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka od odporcov nemajetkovú ujmu vo výške 30.000.000,- Sk (1.000.000 eur).

Pre   posúdenie   dôvodnosti   priznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   sú rozhodujúce predovšetkým majetkové asociálne pomery účastníka, ale aj výška súdneho poplatku a povaha nároku. Nemôžu stačiť len údaje žiadateľa o nich, i keď vždy poskytujú základnú informáciu pre ďalšie zisťovanie. Je ale v prvom rade povinnosťou účastníka, ktorý sa domáha oslobodenia od súdnych poplatkov, aby všetky potrebné údaje rozhodujúce pre toto priznanie súdu preukázal.

Navrhovateľ   poukázal   na   tú   skutočnosť,   že je   invalidný   dôchodca,   ale   nepoberá invalidný dôchodok. Uviedol, že má dlhy nad 2.000.000,- Sk voči E. S., ktoré vznikli na základné potreby a lieky od roku 2000. Byt v Ž. je neobývateľný, bez kúrenia, na predaj a je predmetom súdnych konaní na Okresnom súde v Žiline 13 C 101/03 a 13 C 370/04. Tieto tvrdenia   však   navrhovateľ   nepreukázal,   preto   sú   pre   súd   irelevantné   a nemôže   ich zohľadňovať pri žiadosti navrhovateľa.

V konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 62/2008 bolo preukázané, že invalidný   dôchodok   nebol   navrhovateľovi   priznaný   z   dôvodu,   že   navrhovateľ   nesplnil zákonný predpoklad pre jeho priznanie a to s prihliadnutím na jeho vek, kde bola potrebná doba zamestnania 5 rokov. Navrhovateľ na rozhodnom období odpracoval 3 roky a 280 dní. Je   nesporné,   že   z   posledných   10   rokov   pred   podaním   nároku   na   invalidný   dôchodok neodpracoval takmer 7 rokov.

Navrhovateľ   uviedol,   že   je   bez   príjmu   –   invalidného   dôchodku.   Ak   by   aj   nárok z dôvodu jeho invalidity by tu bol, navrhovateľ to žiadnym spôsobom nepreukázal. Skutočnosť,   že   niekto   spĺňa   predpoklady   pre   priznanie   invalidity   a   prípadne   aj poberanie invalidného dôchodku ešte neodôvodňuje, že by takáto osoba nemohla pracovať. Navrhovateľ síce prezentuje, že nemá žiaden príjem z pracovného pomeru, ale nepreukázal, z akého dôvodu nepracuje, prípadne sa nemôže zamestnať, napriek tej skutočnosti (podľa jeho tvrdenia), že je invalidný. O tejto skutočnosti nepredložil žiadne doklady.

Všeobecne platí zásada, že každý občan, pokiaľ mu v tom nebránia zdravotné alebo iné vážne dôvody, má zabezpečiť vlastným pričinením, najmä vlastnou prácou, náklady na svoje potreby, ako i náklady na slušnú životnú úroveň. To znamená, že navrhovateľ, i keď nie je povinný byť v pracovnom alebo inom obdobnom pomere, má sa postarať o to, aby mal taký príjem, ktorý by postačoval na krytie všetkých jeho potrieb v čítané vytvorenia finančných úspor na mimoriadne nepredvídané výdavky, ako napr. na zaplatenie súdnych poplatkov.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že pomery navrhovateľa   neodôvodňujú   a   navrhovateľ   nespĺňa   predpoklady   pre   oslobodenie   od súdnych   poplatkov.   Jeho   majetkové   pomery   –   majetkový   a   sociálny   stav   navrhovateľa neodôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Odvolací   súd   dodáva,   že   výška   poplatku   v   danej   veci   je   závislá   od   uplatnenej nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   Navrhovateľ   sa   domáha   zaplatenia   z   uvedeného   titulu 1.000.000,- eur (30.000.000,- Sk), čo sa samozrejme odrazí na poplatku, ktorý sa vyberá z návrhu na začatie konania vo výške 3 % z uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Podľa § 30 O. s. p. účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Predpokladom   toho,   aby   súd   (sudca   alebo   poverený   zamestnanec)   ustanovil účastníkovi konania zástupcu z radov advokátov je súčasné splnenie troch predpokladov: 1. musí   ísť   o   účastníka,   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený   od   súdnych poplatkov; 2. o ustanovenie zástupcu musí účastník požiadať; 3. ustanovenie zástupcu musí byť potrebné na ochranu záujmov účastníka. Všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne.

K prvému predpokladu: Odvolací súd na základe uvedeného vyššie dospel k záveru, že u navrhovateľa nieje splnený predpoklad, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov. K druhému predpokladu: Navrhovateľ požiadal súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a preto aj druhý predpoklad je splnený.

K tretiemu predpokladu: Podľa názoru odvolacieho súdu tento predpoklad splnený nie je, pretože ustanovenie zástupcu navrhovateľovi z radov advokátov v tomto konaní nie je na   ochranu   záujmov   navrhovateľa   potrebné.   V   tejto   súvislosti   sa   javí   ako   potrebné skonštatovať, že ustanovenie zástupcu z radov advokátov účastníkovi konania na ochranu jeho   záujmov,   nie   je   absolútnym   právom   účastníka,   čo   vyjadril   zákonodarca   slovným spojením: „... ak je to potrebné...“. Ak by totiž tomu tak bolo, musel by súd (za splnenia ďalších, vyššie uvedených procesných podmienok) v každom jednotlivom prípade takéhoto zástupcu účastníkovi ustanoviť. Bez toho, aby súd, rozhodujúci o takejto žiadosti účastníka konania,   prejudikoval   svoje   rozhodnutie   vo   veci   samej,   musí   v   každom   prípade takejto žiadosti   takúto   žiadosť   prejednať   a   zvážiť   nutnosť   –   potrebu   tejto   (zvýšenej)   ochrany záujmov žiadateľa. To v praxi znamená, že musí pri rozhodovaní o takejto žiadosti zvážiť samotnú existenciu ochraňovaného záujmu na strane jednej a na strane druhej vyhodnotiť, či   nejde   o   svojvoľné   uplatnenie   či   bránenie   záujmu   účastníka,   ktorý   ho   považuje   za opodstatnený.

Ako   uviedol   odvolací   súd   vyššie   navrhovateľ   sa   v   konaní   domáha   zaplatenia nemajetkovej   ujmy   1.000.000,-   eur   (30.000.000,-   Sk)   podľa   §   11   až   13   Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetné konanie nieje mimoriadne zložitou právnou vecou. Túto skutočnosť však navrhovateľ vo svojej žiadosti ani nenamieta. O ustanovenie advokáta žiada z dôvodu ochrany jeho práv podľa čl. 47 ods. 2 a z dôvodu, že jeho zdravotný stav je kritický a nebude môcť prísť na pojednávanie. I keď súd nemôže navrhovateľovi uprieť jeho (subjektívne) hodnotenie svojho postavenia, z obsahu súdneho spisu   možno   konštatovať,   že   subjektívne   hodnotenie   navrhovateľa   sebou   samým nekorešponduje s objektívnymi predpokladmi určenými zákonom pre ustanovenie zástupcu z radov   advokátov.   Navrhovateľ   nepreukázal,   že   by   jeho   zdravotný   stav   zabraňoval   mu zúčastniť sa pojednávania, na druhej strane ak by aj preukázal tento dôvod, nie je tento zákonným dôvodom podľa § 30 O. s. p.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   3   Co   169/09   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010