znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 69/07-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   októbra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Juraja Horvátha o sťažnosti Ing. J. M., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1019/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. Er 1019/02 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Ing.   J.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. M. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. A. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2006 doručená sťažnosť Ing. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1019/02.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   exekučné   konanie   začalo   5.   februára   2002   doručením návrhu oprávneného proti sťažovateľke ako povinnej. Okresný súd 11. apríla 2002 vydal poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomenie o jej začatí bolo sťažovateľke doručené 3. júla 2002. Sťažovateľka 16. júla 2002 podala proti exekúcii námietky, o ktorých okresný súd   rozhodol   2.   decembra   2002   tak,   že   im   nevyhovel,   a 12.   decembra   2002   doručil sťažovateľke uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietky v sume 5 990 Sk, proti ktorému sa sťažovateľka odvolala. Návrhmi z 25. apríla 2003 a z 15. októbra 2004 sťažovateľka   požiadala   o odklad   exekúcie,   okresný   súd   o týchto   návrhoch   nerozhodol. Sťažovateľka   žiadala   návrhom   zo   14.   februára   2005   o zastavenie   exekúcie   a následne podala námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva   z 21. januára   2005.   Okresný   súd   o   námietkach   sťažovateľky   z 15.   februára   2005 nerozhodol. Dňa 1. decembra 2006 okresný súd doručil sťažovateľke uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorým potvrdil uznesenie z 29. októbra 2002 a uznesenie o zastavení exekúcie z 21. novembra 2006 s tým, že sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka   namieta   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   v   dobe   3   rokov a 7 mesiacov (od podania prvej žiadosti o odklad exekúcie 30. apríla 2003) a žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II v konaní vo veci pod sp. zn. Er 1019/02 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2.

Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje   v konaní   sp.   zn.   Er   1019/02   konať   bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk pre pretrvávajúci stav právnej neistoty a za útrapy spôsobené doterajšími prieťahmi v konaní, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ   základného   práva   je   povinný   sťažovateľke   zaplatiť   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 10.130,- Sk (za 2 úkony – prevzatie a príprava právneho zastúpenia a písomné podanie na súd; ½ - ičný úkon za vec keď predmet sporu sa nedá oceniť peniazmi – 1.251,- Sk + úkon za vec oceniteľnú peniazmi 4.901,- Sk + 2 x paušál 164,- Sk).“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   69/07-17 z 26. apríla 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi z 28. mája 2007 na výzvu ústavného súdu uviedla, že k sťažnosti sa vyjadrí po vrátení spisu krajským súdom.

V nadväznosti na odpoveď predsedníčky okresného súdu   si ústavný súd vyžiadal predmetný spis z krajského súdu. Zo spisu okresného súdu sp. zn. Er 1019/02 ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

Exekučné konanie sa začalo 5. februára 2002. Okresný súd 11. apríla 2002 vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka podala po doručení upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. júna 2002 námietky proti exekúcii. Súdny exekútor ich predložil na rozhodnutie okresnému súdu 24. júla 2002 a ten o námietkach rozhodol uznesením   z 2.   decembra   2002   tak,   že   im   nevyhovel.   Uznesením   z 29.   októbra   2002 okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   námietky,   proti ktorému sťažovateľka 20. decembra 2002 podala odvolanie.

Dňa   30.   apríla   2003   sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o povolenie   odkladu exekúcie. Ďalší návrh na odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 94/97 po podaní odvolania proti rozsudku z 5. júna 2001 sťažovateľka   podala   18.   októbra   2004   prostredníctvom   právnej   zástupkyne.   Uznesením z 13. januára 2005 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby odstránila nedostatky odvolania, ktoré podala proti uzneseniu okresného súdu z 29. októbra 2002.

Sťažovateľka   podala   15.   februára   2005   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   pretože exekučný   titul   -   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   13   C   94/97-45   z 5.   júna   2001   nie   je právoplatný   ani   vykonateľný.   Okresný   súd   16.   mája   2005   predložil   spis   s odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu z 29. októbra 2002 na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 55/05-57 z 22. júla 2005 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a spis mu vrátil 19. septembra 2005.

Uznesením z 21. novembra 2006 okresný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 94/97-45 z 5. júna 2001 bol krajským súdom zrušený, a právo na náhradu   trov   konania   účastníkom   nepriznal.   Sťažovateľka   sa   proti   výroku   o nepriznaní náhrady   trov   konania   odvolala   a okresný   súd   odvolanie   doručené   18.   decembra   2006 predložil 7. marca 2007 na rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04, IV. ÚS 220/04).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pri posúdení veci podľa prvého kritéria ústavný súd z priebehu posudzovaného konania   nezistil   také   osobité   okolnosti   prípadu,   ktoré   by   poukazovali   na   právnu   alebo skutkovú zložitosť namietaného exekučného konania.

2.   Správanie   sťažovateľky   je   druhým   kritériom,   pomocou   ktorého   ústavný   súd zisťuje   existenciu   zbytočných   prieťahov v konaní.   Sťažovateľka   vystupuje v exekučnom konaní ako povinná. Z prehľadu úkonov účastníkov a okresného súdu v konaní vyplýva, že sťažovateľka   na   ochranu   svojich   práv   využila   procesné   inštitúty,   ktoré   má   k dispozícii podľa Exekučného poriadku. Podala námietky proti exekúcii, dvakrát požiadala o odklad exekúcie   a napokon   podala   návrh   na zastavenie   exekúcie,   pričom   v podstate   opakovane argumentovala tým, že rozsudok, na podklade ktorého je proti nej vedená exekúcia, sa nestal právoplatným ani vykonateľným, a preto nemôže byť exekučným titulom a exekúcia je neprípustná.

Uplatnenie uvedených   prostriedkov na ochranu svojich práv nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní zbytočných prieťahov v namietanom konaní, zvlášť nie v situácii, keď sa sťažnosťou ústavnému súdu domáha ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov preto, že okresný súd o jej návrhoch vôbec nerozhodol, resp. rozhodol so zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd preto konštatoval, že správanie sťažovateľky nebolo príčinou namietanej dĺžky konania.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu.

Z predložených podkladov ústavný súd zistil, že okresný súd sa v exekučnom konaní nezaoberal návrhmi sťažovateľky na povolenie odkladu exekúcie, ktoré podala 30. apríla 2003   a 18.   októbra   2004   a   v   ktorých   argumentovala   neprípustnosťou   exekúcie,   pričom v druhom návrhu poukázala aj na to, že súdny exekútor vydal príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, ktorej hodnota je vo výraznom nepomere k hodnote vymáhanej pohľadávky,   ktorú   už   sťažovateľka   čiastočne   uhradila.   Okresný   súd   sa   nezaoberal   ani návrhom na zastavenie exekúcie, ktorý sťažovateľka podala 15. februára 2005 a v ktorom okrem   dôvodov   uvedených   už   v predošlých   podaniach   upozornila,   že   exekútor   vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na ďalšiu nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností. O zastavení exekúcie okresný súd rozhodol až 21. novembra 2006 z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku - rozsudok, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, bol zrušený.

Pri posudzovaní, či okresný súd postupoval v exekučnom konaní tak, aby nedošlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd nemohol   prehliadnuť,   že   rozsudok   okresného   súdu,   na   podklade   ktorého   bola   vedená exekúcia proti sťažovateľke, odvolací súd zrušil už 31. januára 2005 a svoje rozhodnutie okresnému súdu doručil 11. mája 2005. V tom čase bol spis sp. zn. Er 1019/02 pripravený na   predloženie   krajskému   súdu   (predkladacia   správa   zo   4.   mája   2005,   spis   doručený krajskému súdu 16. mája 2005) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu z 29. októbra 2002, ktoré podala ešte 20. decembra 2002. Pretože relevantným argumentom pre tento postup okresného súdu   nemôže byť ani to, že sťažovateľku musel vyzvať na doplnenie a opravu odvolania, čo urobil až 13. januára 2005, ústavný súd pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v konaní podľa tretieho kritéria neprihliadol na dobu, keď sa exekučný spis nachádzal na krajskom súde.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že konanie vedené pod sp. zn. Er 1019/02 je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním sťažovateľky, ale nečinnosťou okresného súdu. Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu, ktorá vyplynula zo spisu, ústavný súd už neurgoval vyjadrenie k sťažnosti, pretože   zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   nemožno   konvalidovať   žiadnym   vysvetlením okresného súdu. Preto ústavný súd rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože   okresný   súd   už   rozhodol   o zastavení   exekúcie, a v   čase   rozhodovania ústavného súdu sa vec nachádzala na krajskom súde z dôvodu odvolania sťažovateľky proti výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   konania,   nie   je   dôvodné,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   vo   veci   ďalej   konať   bez   zbytočných   prieťahov   tak,   ako   žiadala sťažovateľka v petite sťažnosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk, ktorého   výšku   považuje   za   primeranú   psychickej   a majetkovej   ujme,   ktorá   je   bola spôsobená nečinnosťou okresného súdu v namietanom exekučnom konaní okrem iného aj tým, že nemohla nakladať so svojím nehnuteľným majetkom.

Ústavný súd nepovažoval za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľky, a preto rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o jeho výške sa riadil zásadami spravodlivosti a zohľadnil predovšetkým   celkovú   dĺžku   konania, zistené   obdobia   zbytočných   prieťahov   v   postupe okresného   súdu,   ako   aj   význam   veci   pre   sťažovateľku   a   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky ich vyčíslila sumou 10 130 Sk za dva úkony právnej služby.

Základom pre výpočet náhrady za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom polroku 2005 vo výške 16 381 Sk, t. j. náhrada za jeden úkon je 2 730 Sk § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.), a 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za   dva   úkony   právnej   služby (príprava   a prevzatie veci   a písomné vyhotovenie sťažnosti) a k tomu dvakrát náhradu režijného paušálu, celkovo v sume 5 788 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10.októbra 2007