znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 69/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., B. B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 64/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. januára 2006 doručené podanie M. R., B. B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť vo veci porušenia základných práv a slobôd, ustanovených v čl.   48   ods.   2/   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   nečinnosťou Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o vzájomnom návrhu sťažovateľa (v konaní na všeobecnom súde odporcu) vo veci sp. zn. 12 C 64/97.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobca   A.,   a.   s.,   B.   B.   (ďalej   len „žalobca“), podal 18. decembra 1996 okresnému súdu proti sťažovateľovi návrh na vydanie platobného   rozkazu   na   zaplatenie   340   419,40   Sk   s príslušenstvom   na   základe   zmluvy o nájme   nebytových   priestorov.   Okresný   súd   vydal   vo   veci   platobný   rozkaz   sp.   zn. 1 Rob 2046/96. Sťažovateľ podal proti tomuto platobnému rozkazu odpor a vec bola ďalej vedená na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 64/97. Dňa 19. júna 1997 podal sťažovateľ okresnému súdu vyjadrenie s protinávrhom, ktorým sa voči žalobcovi domáhal zaplatenia sumy 376 803 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia a sumy 148 323 Sk z titulu náhrady škody.

Okresný súd rozhodol o nároku žalobcu čiastočným rozsudkom sp. zn. 12 C 64/97 z 23. apríla 2003, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi 340 419,40 Sk s príslušenstvom.   Od   právoplatnosti   čiastočného   rozsudku   sa   ďalšie   konanie   viedlo o protinávrhu sťažovateľa.

Okresný súd o protinávrhu rozhodol až na pojednávaní konanom 15. februára 2002 tak, že protinávrh pripustil. Rozhodol teda po uplynutí štyroch rokov a deviatich mesiacov. Z toho dôvodu výška úrokov prekročila samotnú žalovanú istinu. Podľa názoru sťažovateľa vec   nebola   natoľko   náročná,   aby   okresný   súd   mal   dôvod   na   tak   neprimeraný   čas   na rozhodnutie o jeho protinávrhu. Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 64/97 z 10. júna 2005, ktoré podľa sťažovateľa nadobudlo právoplatnosť 15. júla 2005 (podľa zistenia ústavného súdu 15. augusta 2005, pozn.) schválil súdny zmier medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca čiastočne   uznal   protinávrh   sťažovateľa.   Táto   skutočnosť   podľa   sťažovateľa   nepochybne nasvedčuje tomu, že protinávrh uplatnený v pôvodnom konaní bol dôvodný, a teda, ak by sa okresný   súd   zaoberal   týmto   protinávrhom   neodkladne,   celá   prejednávaná   vec   by   bola vyriešená spôsobom vyhovujúcim obom stranám skôr, ako po takmer ôsmich rokoch. Tento stav mal zásadný dopad na nárast úrokov zo žalovanej istiny na oboch   stranách, avšak výrazne   znevýhodnil   sťažovateľa   v tom,   že   napriek   plneniu   na   základe   čiastočného rozsudku   nedošlo   k zastaveniu   nárastu   úrokov,   čo   pre   sťažovateľa   znamenalo   finančnú stratu vo výške 470 953 Sk.

Zo   strany   okresného   súdu   teda   išlo,   podľa   tvrdení   sťažovateľa,   o neprimerané prieťahy,   pretože   počas   uvedených   štyroch   rokov   a deviatich   mesiacov   nebol   schopný rozhodnúť o tom, či vec vylúči na samostatné konanie, alebo či protinávrh posúdi v zmysle § 98 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ upresnil svoju sťažnosť v doplnení doručenom ústavnému súdu 16. marca 2006. Uviedol, že v priebehu konania nepodal sťažnosti na prieťahy v konaní súdu podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, resp. podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa sťažovateľa podstata ústavnej sťažnosti   nespočíva   v tom,   že   by   bol   všeobecný   súd   úplne   nečinný,   uviedol   však: „Porušenie základného práva a slobody ustanovených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vidíme v tom, že okresný súd nerozhodol o vzájomnom návrhu - protinávrhu z 28. 4. 1997 bolo rozhodnuté až 15. februára 2002, hoci v tomto, takpovediac, medziobdobí súd uskutočnil niekoľko pojednávaní vo veci a tak v rámci pojednávania, ako aj mimo neho, mal procesne zákonným spôsobom rozhodnúť o vzájomnom návrhu v tom zmysle, že by ho pripustil (čo sa napokon stalo 15. februára 2002), alebo by ho vylúčil na samostatné konanie na základe § 97 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Nečinnosťou Okresného súdu Banská Bystrica v právnej veci vedenej pod sp. zn. 12 C 64/97-129 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa M. R., B. B. na plynulý a spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd SR podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť   na   predbežnom prerokovaní uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   napáda   prieťahy   v časti   konania   okresného   súdu sp. zn. 12 C 64/97. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o inom zásahu dozvedieť. Sťažovateľ uvádza, že za obdobie nečinnosti a neefektívnosti považuje dobu od 28. apríla 1997 do 15. februára 2002. Sťažnosť bola doruče0ná ústavnému súdu 12. januára 2006. Z uvedeného je úplne zrejmé, že sťažovateľ nepodal sťažnosť v ustanovenej lehote.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   napadnuté   konanie   sp.   zn.   12   C   64/97   sa   skončilo uznesením o schválení zmieru z 10. júna 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. júla 2005 (podľa zistenia ústavného súdu 15. augusta 2005, pozn.).

Ústavný   súd   pripomína,   že   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote súdom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu ústavne súladného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu. Vo veci sťažovateľa však došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty, pretože jeho vec bola tak, ako to aj tvrdí vo svojej sťažnosti, právoplatne rozhodnutá (II. ÚS 134/02).

Ústavný   súd   nemôže   v žiadnom   prípade   preskúmavať   prieťahy,   nečinnosť   alebo neefektívnosť v „medziobdobiach“ konaní, ktoré už sú právoplatne skončené.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako podanú oneskorene už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006