znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 69/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti T. Š., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   T.   Š.   trovy   právneho zastúpenia   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   advokáta JUDr. M. Ch., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2005 doručená sťažnosť T. Š., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., ktorá bola označená ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   1/00   o žalobe   na   priznanie   mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Dňa 4. 1. 2000 podal sťažovateľ na Okresný súd Bratislava III žalobný návrh na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ pri dopravnom a pracovnom úraze dňa 24. 11. 1997 utrpel vážne poškodenie zdravia v dôsledku ktorého bol uznaný za invalidného. V predmetnej žalobe sa domáha zvýšenia náhrady za utrpenú bolesť a trvalé následky, ktoré úraz zanechal o ktorom môže podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení doplnkov, platnej v čase úrazu a poškodenia zdravia sťažovateľa rozhodnúť iba príslušný súd. Uvedený spor je na OS Bratislava III vedený pod sp. zn.: 15 C 1/00 a vo veci sa uskutočnilo po viacerých urgenciách doposiaľ jedno pojednávanie dňa – 16. 4. 2003, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že účastníci majú predložiť v stanovenej lehote ďalšie doklady. Sťažovateľ tak urobil prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 29. 4. 2003. Neskôr bolo uznesením č. 15 C 1/00-94 zo 4. 6. 2004 nariadené znalecké dokazovanie a ustanovený znalec mal vypracovať posudok v lehote 60 dní od doručenia uznesenia. Nakoľko súd vo veci dlhší čas nekonal sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   viackrát   urgoval   urýchlenie   postupu   súdu a odstránenie prieťahov v konaní. Prieťahy uznal aj podpredseda súdu s tým, že jeho vec bude osobitne sledovať. Vo veci sa však stále od posledného procesného úkonu, ktorý súd učinil pred ôsmimi mesiacmi nekoná a súd nereaguje ani na opakované žiadosti sťažovateľa na urýchlenie konania a odstránenie prieťahov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.: 15 C 1/00 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby OS Bratislava III vo veci neodkladne konal a rozhodol. Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk,   ktoré   je povinný OS Bratislava III vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   rozhodol   uznesením č. k. II. ÚS 69/05-7 z 2. marca 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 21. marca 2005 sťažovateľa a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 29.   marca   2005   (doručeným   ústavnému   súdu   31.   marca   2005),   že   súhlasí   s tým,   aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Vo   vyjadrení   k sťažnosti   z   21.   septembra   2005   (doručenom   ústavnému   súdu 29. septembra 2005) okresný súd okrem iného uviedol:

„... Návrh na začatie konania bol podaný dňa 4. 1. 2000. Vec   pôvodne   prejednával   a rozhodoval   sudca   Mgr.   M.   D.   a od   12.   9.   2000   ju prejednáva a rozhoduje sudkyňa Mgr. I. F. (P.).

Je pravdou, že v konaní došlo k viacerým zdržaniam, a to v období od 16. 6. 2000, kedy bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného 1/ do úpravy sudkyne zo dňa 28. 2. 2001, ktorou   zisťovala   pobyt   odporcov   2/   a 3/   a či   bolo   odporcovi   2/   vydané   živnostenské oprávnenie,   ďalej   v období   od   1.   8.   2001,   kedy   bolo   súdu   doručené   podanie   zástupcu navrhovateľa, ktorým súdu oznámil čiastočné späťvzatie a upresnenie návrhu na začatie konania do úpravy sudkyne zo dňa 21. 2. 2003, ktorou nariadila pojednávanie na deň 16. 4. 2003 a napokon v období od 16. 5. 2003, kedy bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu 1/ k výpovedi   navrhovateľa   na   pojednávaní   dňa   16.   4.   2003   a listiny   žiadané   súdom   na uvedenom   pojednávaní   do   2.   6.   2004,   kedy   sudkyňa   uznesením   ustanovila   znalca MUDr. J. K., CSc.

V zásade   to   však   bolo   zapríčinené   preťaženosťou   sudkyne,   ktorá   má   vo   svojom súdnom oddelení 541 nevybavených vecí, resp. celého súdu, ktorý dňa 1. 1. 1997 prevzal veci bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek a dňa 1. 1. 2005 veci bývalého Okresného súdu Pezinok.

V tejto   súvislosti   poukazujem   na   analýzu   zaťaženosti   súdov,   resp.   zoznam preťažených súdov vyhotovený nedávno Ministerstvom spravodlivosti SR. Podľa neho na Slovensku   chýba   258   sudcov,   z toho   v Bratislave   71,   z toho   na   našom   súde.   Z prvých šiestich   najpreťaženejších   okresných súdov sú štyri   bratislavské,   náš   súd   je na   štvrtom mieste. Poukazujem na to ako na skutočné príčiny prieťahov v konaní, aj keď viem, že z hľadiska rozhodovania ústavného súdu je to právne bezvýznamné.

Na ústnom pojednávaní netrvám.“

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 C 1/00.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   k   stavu právnej istoty účastníka konania dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 15 C 1/00 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že ide o konanie vo veci zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Vec   nemožno považovať za právne zložitú aj vzhľadom na to, že tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. K faktickej stránke veci možno uviesť, že (s prihliadnutím na   znalecké   posúdenie   primeranosti   nárokov)   nedosahuje   rozmer,   ktorý   by   oprávňoval posúdiť ju ako zložitú. Povaha veci si pritom vyžaduje určitú rýchlosť konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania pred okresným súdom, ústavný súd zistil, že sťažovateľ, resp jeho právny zástupca neprispeli k celkovej dĺžke konania   a ich   správanie   možno   hodnotiť   ako   aktívne   a   súčinnostné.   Ústavný   súd konštatoval, že čiastočné späťvzatie návrhu sťažovateľa a jeho upresnenie 1. augusta 2001 vyplynulo z vývoja situácie na strane žalovaných a nemalo vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 15 C 1/00, bol postup okresného súdu. Z obsahu spisu zistil ústavný súd v zásade obdobné skutočnosti, ako uviedol predseda okresného súdu.

Pôvodná   žaloba   bola   podaná   na   okresnom   súde   4.   januára   2000.   K zbytočným prieťahom v konaní okresného súdu v dôsledku jeho nečinnosti došlo v zásade počas troch období:

- v období od 16. júna 2000 do 28. februára 2001 (viac ako 8 mesiacov),

- v období od 1. augusta 2001 do 3. apríla 2003 (20 mesiacov) a

- v období od 29. apríla 2003 do 2. júna 2004 (13 mesiacov).

V ďalšom období okresný súd konal tak, že doručoval uznesenie zo 4. júna 2004 o nariadení znaleckého dokazovania z odboru úrazová chirurgia (do decembra 2004), proti ktorému   podal   odvolanie   žalovaný   v 2.   rade.   O tomto   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 46/05-119 z 28. apríla 2005 doručeným okresnému súdu 4. júla 2005. Týmto uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti.

Predseda   okresného   súdu   dva   razy   v odpovedi   na   sťažnosti   sťažovateľa   uznal prieťahy v označenom konaní (listy sp. zn. Spr 2159/02 z 3. apríla 2003 a Spr 2002/04 z 22. júna   2004).   Jeho   argument   o preťaženosti   [štvrtý   najpreťaženejší   okresný   súd   aj v súvislosti s minulým preberaním agendy bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek (od 1. januára 1997) a bývalého Okresného súdu Pezinok (od 1. januára 2005)], ako aj argument o nedostatku sudcov ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy   v súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Pretrvávajúci   vysoký   nápad   vecí   a v tejto súvislosti   nedostatok   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd   so   zreteľom   na všetky   uvedené skutočnosti   konštatoval, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 1/00 označený súd ani po období viac ako päť a pol roka stále právoplatne nerozhodol. V doterajšom postupe okresného súdu pritom došlo k zbytočným prieťahom v dôsledku jeho nečinnosti v celkovom trvaní viac ako tri a pol roka,   čím   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III.

1.   V nadväznosti   na   rozhodnutie   o porušení   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd prikázal okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, aby vo veci sp. zn. 15 C 1/00 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

2. Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 1/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci. V dôsledku toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 100 000 Sk, pričom   svoju   žiadosť   odôvodnil   postupom   okresného   súdu   a   stavom   právnej   neistoty, v ktorom sa nachádza. Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd pre ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajší priebeh konania okresného súdu, ktorý vykazoval znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu rozhodol, že sumu 50 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľovi   vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. Ch., ktoré   vyčíslil   sumou   5   302   Sk   (päťtisíctristodva   slovenských   korún)   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   pričom   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   1.   polrok   2004,   ktorá   bola 15 008 Sk.   Náhrada   bola   priznaná za   dva   úkony   po   2   501   Sk   a dvakrát   režijný   paušál 150 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2005