znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 69/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2002 prerokoval sťažnosť M. B., bytom R. 61, vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 162/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2002 doručená sťažnosť M. B., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta zbytočné prieťahy v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to v konaní o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 S 59/01-8 z 10.   apríla   2001   o invalidnom   dôchodku.   Odvolanie   voči   tomuto   rozhodnutiu   doručil sťažovateľ najvyššiemu súdu 27. mája 2001.

Keďže v predloženej podobe sťažnosť nemala predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby svoje podanie doplnil, a to o splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jeho zastupovanie   v konaní pred   ústavným   súdom,   ako   aj   o číslo   konania   najvyššieho   súdu, v ktorom   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   malo   dôjsť,   a   o informáciu,   či   sa   na   prieťahy   v konaní   sťažoval u orgánov štátnej správy súdov.

Na výzvy ústavného súdu sťažovateľ v určenom čase reagoval.

Sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   účely   konania   pred ústavným súdom, avšak sťažnosť na prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi nepredložil a za takúto sťažnosť označil sťažnosť doručenú ústavnému súdu 13. februára 2002, t. j. nedokladoval   využitie   prostriedkov   ochrany   svojho   základného   práva   prostredníctvom orgánov   štátnej   správy   súdov,   ktorú   mal   k dispozícii.   V súlade   s doterajšou   judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/98, I. ÚS 21/99), ktorá takéto podania hodnotí ako zjavne neopodstatnené, a berúc do úvahy namietanú dĺžku konania, ktorá by mala byť podľa sťažovateľa hodnotená ako zbytočné prieťahy v konaní vo vzťahu k doterajšej rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   (I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   46/01),   viedli   ústavný   súd k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2002