znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 689/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obce Chorvátsky Grob,   Námestie   Josipa   Andriča,   Chorvátsky   Grob,   zastúpenej   starostom   obce Ing. Radovanom Benčíkom, zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORSKÁ & MREKAJOVÁ, s. r. o., Panenská 33, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. Andrea Mrekajová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd samostatne, ako aj v spojení s namietaným porušením   čl. 20 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky   a   čl. 11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a tiež   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 151/2015 z 10. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Chorvátsky Grob o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2015 doručená   sťažnosť   obce   Chorvátsky   Grob,   Námestie   Josipa   Andriča,   Chorvátsky   Grob, zastúpenej   starostom   obce   Ing.   Radovanom   Benčíkom   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   ADVOKÁTSKA   KANCELÁRIA   DVORSKÁ   &   MREKAJOVÁ,   s.   r.   o., Panenská   33,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľka   a   advokátka JUDr. Andrea Mrekajová, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) samostatne, ako aj v spojení s namietaným porušením základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 151/2015 z 10. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   9.   marca   2015   domáhala   proti sťažovateľke určenia neplatnosti výpovede zo „Zmluvy o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní a poskytovaní služieb súvisiacich s nájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí“ z 29. júna 2012 v znení dodatku č. 1 zo 17. decembra 2012 (ďalej len „zmluva z 29. júna 2012 v znení dodatku“). Súčasťou žaloby bol návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti sťažovateľke, aby „nescudzila a ani inak nenakladala“ s vodárenskou infraštruktúrou, ktorá je predmetom zmluvy z 29. júna 2012 v znení dodatku.

O návrhu   žalobkyne   na   vydanie   predbežného   opatrenia   rozhodol   okresný   súd uznesením sp. zn. 36 Cb 47/2015 z 8. apríla 2015 tak, že ho v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobkyne bolo rozhodnutie prvostupňového súdu zmenené napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo návrhu na vydanie dočasného opatrenia vyhovené v celom rozsahu.

Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže «nevychádzalo zo skutkových a právnych dôvodov uvádzaných v návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, odvolací súd v napadnutom uznesení využíva iné právne zdôvodnenie vydania predbežného opatrenia, odkazuje na iné ustanovenie zákona (ust. § 76 ods. 1 písm. f/ OSP) ako navrhovateľ uviedol v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (podľa § 76 ods. 1 písm. e/ OSP).... výrok v napadnutom uznesení vykazuje aj formálne nedostatky, jeho formulácia „súd zakazuje odporcovi, aby nescudzil a ani inak nenakladal“ je zmätočná, zrejme sa jednalo „o zákaz scudziť a inak nakladať“».

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   krajský   súd „sa   v napadnutom   uznesení nevysporiadal   so   skutočnosťami,   že   navrhovateľ   neosvedčil   potrebu   dočasnej   úpravy pomerov medzi účastníkmi konania, žiadnym spôsobom nepreukázal naliehavosť riešenia situácie týmto spôsobom, neosvedčil žiadnymi dôkazmi, ani tvrdeniami, že bez okamžitej dočasnej právnej úpravy pomerov, je jeho právo vyplývajúce z nájomného vzťahu nejakým spôsobom ohrozené, alebo že by v danom prípade existovala potreba nariadiť predbežné opatrenie z dôvodu ochrany jeho vynaložených investícii, ktoré však navrhovateľ v konaní nijako   nepreukázal   alebo   odvrátenia   prípadných   škôd   na   majetku,   taktiež   nebola preukázaná   existencia   vzťahu   medzi   navrhovaným   predbežným   opatrením   a návrhom vo veci samej“.

K namietanému   zásahu   do   svojich   majetkových   práv   sťažovateľka   uvádza,   že «nariadením   predbežného   opatrenia   došlo   k zásahu   do   vlastníckych   práv   odporcu   nad nevyhnutnú mieru, k obmedzeniu plnenia zákonných povinností sťažovateľa ako vlastníka verejnej vodárenskej infraštruktúry a zabezpečovania prevádzkovania verejnej vodárenskej infraštruktúry vo verejnom záujme na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd. Krajský súd sa v napadnutom uznesení nezaoberal právom sťažovateľa na ochranu jeho vlastníckeho práva ani skutočnosťou, že sa môže jednať o obmedzenie plnenia zákonných povinností vlastníka verejnej vodárenskej infraštruktúry   a zabezpečovania   prevádzkovania   vo   verejnom   záujme.   Sťažovateľ   ako vlastník   vodárenskej   infraštruktúry   je   povinný   dodržiavať   zákonné   ustanovenia   napr. vyplývajúce zo zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení zmien... Plniť povinnosti vyplývajúce z povolení a vydaných rozhodnutí v súvislosti s vodami zákon č. 364/2004 Z. z. Sťažovateľ namieta skutočnosť, že v napadnutom uznesení v časti zákazu odporcu „inak nenakladať“ chýba výrok, ktoré čiastkové a konkrétne oprávnenie sťažovateľ ako vlastník vodárenskej infraštruktúry nemôže vykonať (nadobúdať (zriaďovať) veci,   previesť   vec,   založiť,   prenajať   a pod.)   a taktiež   rozsah.   Z výroku   nie   je   zrejmé, s ktorými   zákonnými   povinnosťami   sťažovateľ   ako   vlastník   verejnej   vodárenskej infraštruktúry nemôže nakladať a to znamená zásah do vlastníckeho práva a povinnosti odporcu   nad   nevyhnutnú   mieru   a k obmedzeniu   jeho   plnenie   si   zákonných   povinností a zabezpečovania prevádzkovania vo verejnom záujme na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd.».

Sťažovateľka rovnako namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu «nesplnilo aj ďalšiu zákonnú podmienku a to, že nariadenie predbežného opatrenia nesmie neprimerane zasiahnuť do práv účastníka, proti ktorému predbežné opatrenie smeruje. V danom prípade sa   totiž   výrokom   predbežného   opatrenia   zakázalo   odporcovi   „nescudzovať“,   „inak nenakladať“, ale z výroku nie je zrejmé, či zákaz „inak nenakladať“ sa vzťahuje aj pre správne orgány vydávať rozhodnutia pre vlastníkov verejnej kanalizácie a vodovodu, napr. vyhlásenie nútenej správy podľa § 14 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., na zákonné povinnosti vlastníka verejnej vodárenskej infraštruktúry, na právne úkony zriaďovania vodárenskej infraštrukúry, nadobúdania práv od tretích osôb a pod. Poukazujeme v súčasnosti už na ďalšie procesné úkony správnych orgánov a to po vydaní rozhodnutia o vyhlásení nútenej správy Okresným úradom Bratislava OU-BA-OSZP2-2015/054038-GGL zo dňa 8. 6. 2015 nasledovalo odloženie výkonu tohto rozhodnutia zo dňa 24. 6. 2015. Účastníci v správnom konaní podali opravné prostriedky, správne konanie nie je ešte právoplatne ukončené.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení a   odložil vykonateľnosť   napadnutého uznesenia krajského súdu a následne vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   36   Listiny...   Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 3 Cob 151/2015-70 zo dňa 10. 6. 2015 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo   vlastniť   majetok,   čl.   11   ods.   1   Listiny   a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3   Cob   151/2015-70   zo   dňa   10.   6.   2015 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 151/2015-70 zo dňa 10. 6. 2015 sa zrušuje a vec sa vráti na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR,   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky v rámci jej predbežného prerokovania zo zapožičaného spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   36   Cb   47/2015   zistil,   že   sťažovateľka   podala Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 7. júla 2015 dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Následne ústavný súd zistil, že okresný súd spis vzťahujúci sa na konanie   vedené pod   sp. zn.   36 Cb 47/2015   do dňa   predbežného prerokovania   sťažnosti   ešte   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o   podanom   dovolaní nepredložil.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015