znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 689/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   F.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Evou   Peničkovou,   Advokátska   kancelária,   Radlinského   1735/29,   Dolný   Kubín, ktorou   namieta   porušenie základných   práv   podľa   čl.   41   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dolný   Kubín   č. k. 8 P 46/2013-198   z   15.   októbra   2013   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014 doručená sťažnosť Ľ. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 a žiada vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľky Ľ. F., nar. 10. 09. 1979, trvale bytom Martina Hamuljaka 1491/22, Dolný Kubín porušené bolo.

2. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 15. októbra 2013, č.   k.   8   P   46/2013   a   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   25.   marca   2014, č. k. 5 CoP 102/2013 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke Ľ. F. priznáva finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú jej Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť   sťažovateľke   Ľ.   F.   náhradu   trov   konania   v   sume   284,08   €   do pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľka   bola   ako   odporkyňa   účastníčkou   konania   vedeného   pred   okresným súdom pod sp.   zn.   8   P   46/2013   o   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinností k maloletým deťom, a to mal. J. F. a mal. S. F. (ďalej len „maloleté deti“), ktoré sa začalo na návrh P. F. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8   P   46/2013-198   z   15.   októbra   2013   manželstvo účastníkov   rozviedol,   maloleté   deti   zveril   na   čas   po   rozvode   do   osobnej   starostlivosti sťažovateľky, otca zaviazal platiť na výživu mal. J. výživné 140 € mesačne a na výživu mal. S. výživné 120 € mesačne, vyslovil, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok, a upravil styk otca s maloletými deťmi tak, že „otec je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi J. a S. každú stredu od 15.00 hod. do 18.30 hod. a každý párny kalendárny týždeň v sobotu od 13.00 hod. do 18.00 hod. Okrem toho je oprávnený stýkať sa s mal. J. každý nepárny kalendárny týždeň vždy od soboty od 9.00 hod. do nedele do 17.00 hod.“ s tým,   že   otec je   oprávnený   prevziať maloleté   deti   v   určených   časoch   v   mieste bydliska   matky   s   deťmi   a   na   rovnakom   mieste   ich   v určenom   čase   aj   odovzdať a sťažovateľka je povinná maloleté deti na styk pripraviť a v určených časoch ich otcovi odovzdať. Samostatnými výrokmi rovnakého rozsudku okresný súd vo zvyšnej časti návrh otca   na úpravu styku   a na uloženie povinnosti   sťažovateľke   na podávanie pravidelných informácií o deťoch zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti   tomuto   rozsudku,   avšak   iba   proti   jeho   výroku   o   úprave   styku,   podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že tento výrok je čo do rozsahu styku nesprávny,   pretože   takto   určený   styk   znamená,   že   sťažovateľke   je   znemožnené   tráviť víkendy s oboma deťmi počas celého kalendárneho roka, keďže otec je oprávnený stretávať sa mal. J. každý nepárny víkend od soboty rána od 9.00 h do nedele večera do 17.00 h a každý párny víkend v sobotu od 13.00 h do 18.00 h aj s mal. S. V odvolaní argumentovala sťažovateľka tým, že rozsudkom okresného súdu boli porušené jej práva podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorého majú obaja rodičia práva a povinnosti v rovnakom rozsahu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   CoP   102/2013-224   z   25.   marca   2014   rozsudok okresného   súdu   v   odvolaním   napadnutej   časti   ako   vecne   správny   potvrdil,   v   ostatných častiach ho ponechal nedotknutý a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozsudok krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 nadobudol právoplatnosť 7. apríla 2014.

Sťažnosť doručenú   ústavnému súdu   na porušenie   základného   práva   podľa   čl.   41 ods. 1   a   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25.   marca   2014   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení svojho rozhodnutia   nevysporiadal   s   jej   argumentáciou   v   odvolaní   a   obmedzil   sa   iba na konštatovanie   správnosti   dôvodov   rozsudku   okresného   súdu.   Oba   súdy   nedostatočne prihliadali na výkon rodičovských práv zo strany sťažovateľky, keďže sťažovateľka stratila akúkoľvek   možnosť   tráviť   s   oboma   deťmi   voľný   čas   cez   víkend.   Sťažovateľka   musí cez pracovnú časť týždňa zvládnuť všetky povinnosti, a tak nemá možnosť prežiť ani jeden víkend samostatne so svojimi deťmi. Taktiež deti nemajú priestor na oddych a pokoj soboty a   nedele,   keď   v   priebehu   pracovnej   časti   týždňa   navštevujú   predškolské   zariadenie a následne sa pripravujú na odchod k otcovi. Takýto kolobeh je náročný pre sťažovateľku i pre deti, keďže sú vystavované neustálemu tlaku povinností. Sťažovateľka nechce brániť deťom v styku s otcom, ale taktiež sa nechce vzdať ani práva na oddych s deťmi a prípadne spoločne aj so širšou rodinou. Takto vymedzený styk jej znemožňuje s deťmi stráviť aj dovolenku,   resp.   voľné   dni   mimo   trvalého   bydliska.   Vytvorený   stav   je   neprijateľný a diskriminačný, je v rozpore s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ktorý garantuje práva obom rodičom a   garantuje i   osobitnú   ochranu   deťom;   porušuje   i   čl.   12   ods.   1 ústavy,   pretože   narúša rovnosť   rodičov   v   právach.   Hodnota   činností   pracovného   týždňa   je   neporovnateľná s možnosťami víkendov. Takáto úprava styku nie je v záujme maloletých detí a znemožňuje aj širšej rodine sťažovateľky kontakt s nimi, pretože cez pracovný týždeň na to niet dostatok priestoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014.Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci vyplývajúcim z čl. 127 ústavy dospel ústavný súd k záveru, že je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených námietkach   porušenia   jej   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky konal a rozhodol rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014. Krajský súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25.   marca   2014.   V   tejto   časti   je   sťažnosť   podaná   včas   a   smeruje   proti   rozhodnutiu, na preskúmanie ktorého má ústavný súd právomoc.

Krajský súd rozsudok č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 odôvodnil takto:„Kolízny opatrovník sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril. Krajský súd v dôsledku podaného odvolania vec prejednal postupom podľa § 156 ods. 3 v spojitosti s § 214 ods. 2 O. s. p. v odvolacom konaní a po preskúmaní rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti o úprave styku otca s maloletými deťmi podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Ostatné časti rozsudku okresného súdu odvolací   súd   nepreskúmaval,   pretože   neboli   napadnuté   odvolaním   a   ponechal   ich nedotknuté.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   súlade   s   vyššie   uvedeným   citovaným   ustanovením   zákona,   odvolací   súd   sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku prvostupňového súdu, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením v odvolaním napadnutej časti o úprave styku   otca   s   maloletými   deťmi.   Odvolací   súd   len   dodáva,   že   okresný   súd   v   tejto   časti rozhodol po rozsiahlom a precíznom dokazovaní, vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. § 132 a nasl. O. s. p. a napokon upravil styk v súlade so zákonom a s potrebnou citlivosťou, keď vo   zvyšnej   časti   návrh   otca   na   úpravu   styku   zamietol.   Pokiaľ   matka   maloletých   detí v odvolaní žiadala ešte viac obmedziť stretávanie sa otca s maloletými deťmi, aj podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach by došlo k obmedzeniu rodičovských práv na strane otca maloletých detí a upravený styk a jeho rozsah je predovšetkým v záujme maloletých detí.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu. Okresný súd rozsudok č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 odôvodnil, pokiaľ ide o úpravu styku maloletých detí s otcom, takto:

„Pri   rozhodovaní   o   styku   otca   s   deťmi   súd   prihliadal   na   vek   maloletých   detí, na priebeh doterajších stretnutí od odchodu otca zo spoločnej domácnosti, na dĺžku doby, po ktorú sa otec s deťmi nestretáva ako aj zistené pomery u otca. Rodičia spolu nežijú v spoločnej domácnosti už od roku 2011, odkedy sa otec stretával s deťmi často počas víkendov a v týždni počas stredy, pričom stretnutia sa uskutočňovali na základe požiadavky matky detí predovšetkým v bydlisku rodičov otca v.... Väčšina stretnutí prebiehala aj za prítomnosti matky detí, ktorá na svojej prítomnosti počas stretnutí trvala.

K prerušeniu stretnutí otca s deťmi došlo v máji 2013, kedy otec prestal prispievať na výživu   detí   zdôvodňujúc   to   práve   tým,   že   mu   matka   bránila   v   styku   s   deťmi,   resp. stretnutia   podmieňovala   svojou   prítomnosťou,   ďalej   neprítomnosťou   ďalších   osôb pri stykoch a ich realizáciou výlučne v bydlisku rodičov otca. Od mája 2013 sa otec stretol len s J., ktorého prišiel pozrieť do škôlky.

Z   výpovede   otca   vyplýva,   že   J.   sa   z   jeho   prítomnosti   tešil.   To,   že   dieťa   otca neodmietalo, vyplýva aj z reakcií učiteliek (vyplývajúcich zo záznamu z čl. 115), ktoré prvé dve stretnutia umožnili a o ďalšom informovali už matku detí, ktorá to požadovala, keď sa o opakovaných stretnutiach otca so synom v škôlke dozvedela.

Súd prešetril pomery, v ktorých žije otec, kolíznym opatrovníkom, ktorý podal dňa 16.09.2013   zo   šetrenia   písomnú   správu,   v   ktorej   uviedol,   že   otec   žije   v   Osádke   spolu s družkou, jej dvoma maloletými deťmi a spoločnou dcérou Bibiánou, v rodinnom dome, ktorý pozostáva z kuchyne, obývačky na prízemí a z dvoch izieb na poschodí. V spodnej časti   domu   sa   nachádza   jedna   izba.   Domácnosť   je   udržiavaná   v   čistote   a   v   poriadku. V dome na poschodí sa nachádza izba, v ktorej je manželská posteľ a postieľka, čiže sú vytvorené podmienky pre návštevy maloletých J. a S. v súčasnom bydlisku ich otca. Družka otca   uviedla,   že v   minulosti   sa   stretávala   s   mal.   J.   a   tiež   aj   jej   dcéry   a   medzi   sebou vychádzali dobre. Pokiaľ sa otec stretával s maloletými deťmi z manželstva, pri týchto stretnutiach bola väčšinou prítomná aj mal. B., voči čomu matka detí výhrady nemala. Matka svoj nesúhlas so stretávaním otca s deťmi nad rámec ňou určených podmienok odôvodňovala   vekom   mal   S.,   dĺžkou   odlúčenia   detí   od   otca   a   tiež   aj   z   dôvodu,   že z morálneho a náboženského hľadiska je proti tomu, aby jej deti boli vychovávané milenkou otca.   Právo   na   styk   rodiča   s   maloletým   dieťaťom   je   súčasťou   rodičovských   práv a povinností, ktoré vychádza z čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého starostlivosť   o   deti   a   ich   výchova,   je   právom   rodičov,   deti   majú   právo   na   rodičovskú výchovu a starostlivosť, teda ide o obojstranné práva. Obsahom je právo rodiča na kontakt s dieťaťom, ako aj právo dieťaťa na starostlivosť zo strany jeho rodiča. Rodič, ktorý nemá maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, prípadne s ním nežije v spoločnej domácnosti, je v prevažnej   miere   vylúčený   zo   sústavného   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností. Realizáciou styku s ním dochádza k ich výkonu, preto styk rodiča s dieťaťom významne ovplyvňuje   jeho   ďalší   život.   Právo   styku   rodiča   s   maloletým   dieťaťom   vyplýva   aj z ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, z ktorých vyplýva, že dieťa má právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Dieťa má právo udržiavať pravidelné osobné kontakty   s   oboma   rodičmi   a   dohovor   priznáva   obom   rodičom   spoločnú   zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Na tunajšom súde sa vedie aj konanie o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia o dočasnej úprave styku s deťmi. Súd o návrhu rozhodol uznesením č. k. 8P/100/2013 dňa 08.10.2013, ktorým upravil styk otca s maloletými J. a S. každú sobotu   od   14.00   hod.   do   18.00   hod.,   pričom   prvých   osem   stretnutí   viazal   na   bydlisko rodičov otca v..., ktoré je deťom známe, a kde stretávanie najčastejšie prebiehalo. Otec má záujem stretávať sa   s deťmi,   ku   ktorým má   citový vzťah,   má vytvorené   podmienky pre realizáciu   stykov   v   domácnosti   svojich   rodičov,   kde   sa   stretnutia   do   mája   tohto   roku prevažne uskutočňovali, ale aj v súčasnom bydlisku v... Prítomnosť matky pri stretnutiach nie je potrebná, ani vhodná, z dôvodu negatívnych emócií medzi rodičmi a ich neschopnosti dohodnúť sa vo veciach týkajúcich sa detí. Tak isto vzhľadom na predchádzajúcu predbežnú úpravu stykov účinnú aj v období ďalších 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o konečnej úprave styku, nie je potrebné obmedzovať realizáciu stykov na určité konkrétne miesto. Otec sa   tak   môže   s   deťmi   stretávať   u   svojich   rodičov,   vo   svojom   bydlisku,   či   na   verejných miestach.

Je však potrebné vychádzať z toho, že osobné kontakty otca s deťmi sú prerušené od mája   2013   a   že   mal.   S.   je   v   útlom   veku   necelých   dvoch   rokov,   kedy   je   ešte   silne naviazaná na   matku   a dlhodobejšie   odlúčenie   dieťaťa   od   matky,   by mohlo   u maloletej vyvolať negatívne stresové reakcie.

U mal. J. je situácia odlišná v tom, že už bude mať 5 rokov, otec sa s J. stretával pravidelne od svojho odchodu z domácnosti v roku 2011 až do mája 2013, a za tento čas sa vytvorilo citové puto J. k otcovi. Z uvedených dôvodov súd upravil spoločné stretnutia otca s oboma maloletými deťmi zohľadniac pritom pomery u mal. S. a to každú stredu tak, že otec si bude preberať deti v čase po príchode J. zo škôlky v poobedných hodinách o 15.00 hod. do 18,30 hod., teda tieto stretnutia budú v trvaní tri a pol hodiny a tiež každú sobotu v párnom kalendárnom týždni, kedy deti strávia s otcom stretnutia v trvaní piatich hodín, od 13.00 hod. do 18.00 hod., pričom súd považuje dĺžku stretnutí za primeranú veku S. ako aj tej   skutočnosti,   že   dieťa   si   potrebuje   na   otca   zvyknúť,   keďže   k   stretnutiam   od   mája nedochádzalo a dieťa nemá ešte vytvorenú pevnú citovú väzbu k tomuto rodičovi.

Naviac,   u   J.   upravil   styk   aj   každý   nepárny   kalendárny   týždeň   počas   víkendu od soboty od 09.00 hod. do nedele do 17.00 hod., čo považuje za primerané veku dieťaťa, vzájomným vzťahom otca s dieťaťom i potrebe prehĺbenia tohto vzťahu.

Pokiaľ otec žiadal o úpravu stykov v širšom rozsahu ako bolo súdom určené, súd jeho   návrh   v   dôsledku   neprimeranosti   súčasným   pomerom,   zamietol.   Úprava   styku   v rozsahu viacerých po sebe nasledujúcich dní počas sviatkov a prázdnin aj s prespávaním, je predčasná, neprimeraná veku mal. S. ako aj dĺžke odlúčenia otca a detí. K rozširovaniu stykov má dochádzať postupne a citlivo a deti si majú najskôr zvyknúť na pravidelnosť kratších stretnutí. V prípade, že stretnutia podľa úpravy budú prebiehať, deti si na otca zvyknú a vzťahy medzi nimi a otcom sa upevnia, vzniknú predpoklady pre rozšírenie styku otca s deťmi aj počas viacerých dní, čo môže byť predmetom dohody rodičov, ktorá je prioritná a v prípade nemožnosti takejto dohody, môže byť rozšírenie stykov predmetom súdnej úpravy. V súčasnosti však nie sú podmienky na tak širokú úpravu stykov ako ju navrhuje otec. Preto súd jeho návrh v časti prevyšujúcej súdnu úpravu styku... zamietol“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyčíta   krajskému   súdu,   že z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   nemožno   zistiť,   ako   sa   vysporiadal   s   jej   odvolacími námietkami. Sťažnosť sťažovateľky však inú argumentáciu ústavnoprocesného charakteru neobsahuje, sťažovateľka v sťažnosti výslovne ani nenamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom (hoci čiastočne iba tým, že odkázal na dôvody obsiahnuté v rozhodnutí okresného súdu), jeho rozhodnutie v spojení s rozhodnutím okresného súdu sa vysporiadalo s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým upravil styk maloletých detí s ich otcom okresný súd, považoval krajský súd za súladný so zákonom   a   vykonaný „s   potrebnou   citlivosťou,   keď   vo   zvyšnej   časti   návrh   otca na úpravu   styku   zamietol“,   naopak,   pokiaľ   sťažovateľka   v   odvolaní   žiadala   ešte   viac obmedziť stretávanie sa otca s maloletými deťmi, „podľa názoru odvolacieho súdu... by došlo k obmedzeniu rodičovských práv na strane otca maloletých detí“. Preto ústavný súd na   rozdiel   od   sťažovateľky   považuje   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu za dostatočné.

Podľa tvrdenia sťažovateľky takáto úprava styku nie je v záujme maloletých detí, neumožňuje im potrebný oddych po pracovnom týždni a spoločné trávenie voľného času s matkou,   pretože   v   konečnom   dôsledku   znamená,   že   každý   víkend   má   dochádzať k stretnutiu otca s oboma maloletými deťmi, čo znemožňuje sťažovateľke stráviť s nimi súvislo víkend alebo dovolenku.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   preskúmavaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské   práva   a   povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Či   už   rodičia   žijú v manželstve,   alebo   nie,   predpokladá   sa,   že   dieťa   vychovávajú   v   zásade   na   základe vzájomnej   dohody   a   v   záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   o   rodine   úpravu   výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41 ods. 4 ústavy (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode   rodičov   o výkone rodičovských   práv, rozhodne o ich   výkone súd,   vždy   však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Z   argumentácie   sťažovateľky   vyplýva,   že   k   porušeniu   jej   základného   práva na ochranu jej rodičovských práv vyplývajúceho z čl. 41 ods. 4 ústavy malo a mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti so sťažovateľkou konkrétne výslovne nenamietaným porušením jej základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu, ktorému vyčítala, že pri rozhodovaní o jej odvolaní sa iba mechanicky stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a na jej odvolacie argumenty nereagoval. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II.   ÚS   78/05   alebo IV. ÚS 326/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jej základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy,   a   to   v   zásade   na   základe   rovnakej argumentácie a z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 4 ústavy, v celom rozsahu vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy, a preto ich netreba opakovať, resp. osobitne zdôvodňovať.

Napokon k sťažovateľkou tvrdenému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza,   že označený   článok   ústavy   neobsahuje garanciu   konkrétneho základného práva a slobody, ale je základným ústavným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. Porušenie iného článku ústavy možno teda podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením   už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže však porušenie označených základných práv sťažovateľky (čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného všeobecného ustanovenia.

Ústavný súd nepovažoval teda právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie,   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   Aplikácia   príslušných   zákonných   ustanovení krajským   súdom   na   vec   sťažovateľky   nepoprela ich   účel   a   zmysel.   Krajský   súd   podľa názoru   ústavného   súdu   postupoval   v   súlade   so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014