znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 688/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Szárszoia, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 16/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2015 doručená   sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Szárszoia, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   C   16/2013   (ďalej   len   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného bol účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 34 C 16/2013, ktorého predmetom   je   ochrana   osobnosti.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   34   C   16/2014 z 19. februára 2015 konanie zastavil, rozhodol o náhrade trov konania a žalobkyni vrátil súdny poplatok. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem skutkového stavu uvádza:„Nakoľko   dlhodobo   nedochádzalo   zo   strany   okresného   súdu   k   vykonaniu akéhokoľvek   úkonu   smerujúceho   k   nariadeniu   efektívneho   pojednávania   a   v   konečnom dôsledku   k   skončeniu   veci   sťažovateľa   a   vydaniu   meritórneho   rozhodnutia   podal   dňa 7. januára 2015 sťažovateľ v predmetnom konaní... sťažnosť k rukám predsedu okresného súdu. Prípisom Spr. 3/15 zo dňa 6. februára 2015 bola sťažnosť sťažovateľa vyhodnotená zo strany predsedu okresného súdu ako dôvodná.“

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že „... okresný súd v časovom období od podania návrhu dňa 10. januára 2013 do dňa podania sťažnosti teda v období takmer viac ako 24 mesiacov v skutkovo a právne jednoduchej veci nielenže meritórne právoplatne nerozhodol, ale ani neuskutočnil efektívne pojednávanie vo veci nakoľko   žalobkyňa   vzala   po   podaní   sťažnosti   sťažovateľa   svoju   žalobu   späť.   Uvedené nesvedčí   o   schopností   okresného   súdu   konať   plynule,   bez   zbytočných   prieťahov   za súčasného odstránenia právnej neistoty sťažovateľa a vo veci rozhodnúť.“.

Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „v sume 1.500,- EUR   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti,   nakoľko   okresný   súd   svojou   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou spôsobuje sťažovateľovi nemajetkovú a majetkovú ujmu značne prevyšujúcu sumu požadovaného finančného zadosťučinenia. Je potrebné uviesť, že okresný súd mal vedomosť v akom postavení sa sťažovateľ nachádza, no aj napriek tomu odmietol poskytnúť   súdnu   ochranu   jeho   právam   a   oprávneným   záujmom   v   namietanom   konaní a navyše za spôsobovania zbytočných prieťahov v konaní.

Sťažovateľovi   v   priamej   súvislostí   s   odopieraním   poskytnutia   spravodlivosti a včasného prejednania jeho veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma spočívajúca najmä v pocitoch totálnej neistoty a bezmocnosti zo stavu nielen v namietanom konaní,   ale   už   aj   v   iných   konaniach   pred   okresným   súdom   a   ostatnými   všeobecnými súdmi.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C/16/2013 porušené boli.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- EUR, ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na, účet jeho právnej zástupkyne... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 16/2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy nestačí, aby   štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   34   C   16/2013   z   19.   februára   2015   napadnuté   konanie zastavil.   V   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (22.   apríla   2015)   už   teda   bolo napadnuté   konanie   zastavené   (o   čom   musel   mať   sťažovateľ   vedomosť)   a   v   čase   jej predbežného   prerokovania   je   napadnuté   konanie   už   i   právoplatne   skončené   (uznesenie sp. zn. 34 C 16/2013 z 19. februára 2015 nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2015).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu rozhodol o zastavení konania, a preto v čase jej doručenia už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015